Francesco Patrizi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Francesco Patrizi
chorvátsky filozof
Francesco Patrizi
Narodenie24. apríl 1529
Cres, Chorvátsko
Úmrtie6. február 1597 (67 rokov)
Rím, Taliansko
Alma materPadovská univerzita
Profesiafilozof, prekladateľ, básnik, vysokoškolský učiteľ, spisovateľ
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Francesco Patrizi

Francesco Patrizi / Frane Petrić (* 25. apríl 1529, Cres, Chorvátsko – † 6. február 1597, Rím, Taliansko) bol chorvátsky filozof pôsobiaci v Taliansku a žijúci v 16. storočí, ktorý sa hlásil k platonizmu. Typickým pre neho bol anti-aristotelovský postoj. Snaží sa rozvinúť systematický výklad fyzikálneho univerza v opozícii k aristotelovskej tradícii. Táto opozícia je kľúčová a zároveň je aj ukotvením, z ktorého vychádza. Snaží sa vytvoriť filozofiu, ktorá by bola v súlade s kresťanskou vieroukou.[1] Počas svojho života sa zaoberal mnohými ďalšími odvetviami ako bola poézia, rétorika, matematika, teória dejín a prekladateľstvu z gréčtiny.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Della nuova geometria, 1587

Francesco Patrizi / Frane Petrić sa narodil v meste Cres na ostrove Cres vo vtedajšej Benátskej republike neďaleko ostrova Krk (blízko pobrežia Istrie a Dalmácie) v roku 1529. Počiatok jeho štúdií je spojený s jeho rodným mestom, ktoré potom vymenil za Benátky a Ingolstadt. V roku 1547 sa zapísal na univerzitu v Padove. Začal študovať medicínu, ale veľmi rýchlo sa jeho záujem obrátil na humanitný smer. Začal sa učiť grécky a s tým je spojené jeho systematickejšie skúmanie filozofických textov. Jednalo sa o kľúčový zlom v jeho živote. Na Padovskej univerzite strávil 7 rokov. Študoval tu aristotelovskú filozofiu ako bolo na vtedajších univerzitách zvykom. Počas rokov 1553 až 1572 bola vydaná väčšina jeho spisov. V tej dobe slúžil ako sekretár u niekoľkých benátskych šľachticov. Neskôr cestoval po Taliansku a jeho úradnícke povinnosti ho priviedli na Cyprus. Zlepšil tu svoju znalosť gréčtiny, ktorú neskôr preslávil. V tejto dobe získal do svojho vlastníctva grécke rukopisy. Nasledovali dve cesty do Španielska, kde predal hlavnú časť svojej zbierky Filipovi II. V roku 1578 mu vojvoda Alfonz II. ponúkol vymenovanie za profesora platónskej filozofie na univerzite vo Ferrare. Tu prednášal hlavne o Ústave od Platóna. Toto miesto si udržal do roku 1592, kedy mu kardinál Ippolito Aldobrandini ponúkol rovnakú pozíciu na univerzite Sapienza v Ríme. Hlavným predmetom jeho prednášok bol Timaios. Tu strávil posledné roky svojho života ako jeden z mála učiteľov, ktorí učili platonizmus v 16. storočí v Taliansku. Zomrel v roku 1597. Na sklonku svojho života sa najviac zaoberal obranou svojej kontroverznej práce „Nova de Universis philosophia“ pred Kongregáciou pre šírenie viery. Zomrel pred schválením novej verzie jeho diela.

Spisy[upraviť | upraviť zdroj]

Latinské[upraviť | upraviť zdroj]

  • Artis historiae penus. Octodecim scriptorum tam veterim quam recentiorum monumentis. Basileae, Ex officinia Petri Paterna, 1579.
  • Della Historia dieci dialoghi. Venetia: Appresso Andrea Arrivabene. 1560. [Reprinted in Theoretiker humanistischer Geschichtsschreibung. Nachdr. exemplárov. Texte aus d. 16 Jh. Kessler, Eckhard, comp. München, Fink, 1971.]
  • De historia Dialógy X. Con Artis historicae penus. Basel. 1579.
  • De rerum natura libri ii. priores. Aliter de spacio Physica; Aliter de spacio Mathematica. Ferrara: Victorius Baldinus 1587.
  • De spacio Physica et Mathematica. Ed. Helene Vedrine. Paris: libru. philosophique J. Vrin, 1996.
  • Discussionum Peripateticarum tomi iv, quibus Aristotelicae philosophiae univerza Historia atque Dogmy cum Veterum Placitis Colle, eleganter et erudite declarantur. Basileae. 1581
  • Nova de Universis philosophia. (Ad Calc adiecta sunt Zoroastra oracula cccxx. Ex Platonicis Collecta, etc. Ferrara. 1591, Venice 1593.
  • Apologia ad censuram (Obrana pred cenzúrou).

Talianske[upraviť | upraviť zdroj]

  • L'Amorosa filosofia. Firenze, F.Le Monnier, 1963.
  • Della historia dieci dialógu. Venice. 1560.
  • Della nvova geometria di Franc. Patric libri XV. Nie 'quali con mirabile ordine, e con dimostrazioni à marauiglia più FACILE, e più Forti delle himalájsky si vedie che la Matematiche per UIA regia, e più piana che da gli Antichi fatto n? si è, si Posson trattare ... Ferrara, Vittorio Baldini 1587 [bound in the same vol. Quattro Libri Geometric di Silvio Belli Vencntino! . Venice. 1595. ]
  • Della poetica. ed. Critica a cura di DA Barbali. Bologna, Istituto Nazionale di Studi sul Rinascimento, vol. 1-3 1969-1971.
  • Della poetica ... la deca dišputát. Ferrara. 1586
  • Della poetica ... la deca istoriale. Ferrara. 1586.
  • Della rétorike dieci dialoghi ... NELLI quali si favella dell'arte oratória con Ragione repugnanti all'opinione, che intorno a Quella hebbero gli Antichi scrittori. Venetia: Appresso Francesco Senese, 1562.
  • Difesa di Francesco Patrizi; dalle cento accuse dategli dal Signor Iacopo Mazzoni. [in Discorsi intorno all Risposta dal. sig. F. Patricio] Ferrara. 1587
  • La Città felice. Venice : Griffio, 1553.

Teória dejín, poetika, matematika a prekladateľská činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho prínos na poli teórii dejín môžeme vidieť v diele „Della Historia“, kde sa ako jeden z prvých zaoberá metodológiou a filozofiou dejín.[2] Ďalším dôležitým počinom Patriziho bolo vydanie „Della poetica“, ktorá pozostávala zo siedmich spisov, z ktorých dva boli vydané a zvyšných päť zostalo v jeho rukopisoch. Je písaná formou dialógu. Snažil sa tu vymaniť z aristotelovskej tradície, ktorá v 16. storočí v tomto odvetví dominovala. Snažil sa o novú koncepciu poetiky, ktorá by bola založená na Platónovi. Hlavným bodom kritiky je Aristotelovo poňatie poézie ako napodobňovanie. Patriziho záujem o matematiku môžeme nájsť v trakte „Della nuova geometria“, kde píše o geometrii a „De rerum natura libri II“, ktorý sa venuje matematickému a fyzikálnemu priestoru.[3] Jeho prekladateľská činnosť je spojená s dielami a menami ako Filoponov komentár k metafyzike, Proklove Základy teológie a Základy fyziky, Spisy pripisované Hermasovi Trismegistovi a Chaiu.

Filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci je Patrizi určite originálnym autorom, bolo by neodmysliteľné zabúdať na jeho spojenie s platónskou tradíciou.[3] Patrizi sa snaží presadiť aby sa Platónova filozofia učila na univerzitách miesto tej Aristotelovej, do určitej miery sa mu to podarilo keď na univerzitách vo Ferrare a Ríme vyučoval Platóna. Tendenciu porovnávať Aristotela a Platóna môžeme nájsť u autorov ako Antiocha z Asklepionu, Cicera a Boethiusa. Rozdiel medzi týmito autormi a Patriziom spočíva v rozdielnom prístupe. Predošlá tradícia sa snaží o harmonizáciu týchto velikánov. Patrizimu slúži porovnanie ako útok na Aristotela.[4]

V diele „Discussiones peripateticea“ porovnáva dielo Aristotela a Platóna a snaží sa ukázať, že Platón má vo všetkom pravdu. Ďalej mu ide o dôkaz súladu Platóna s učením katolíckej cirkvi. Dôležité v tomto spise je zverejnenie Aristotelových zlomkov, vďaka ktorým sa stáva predchodcom moderného aristotelovského bádania. Snažil sa zostaviť nové poradie Platónových dialógov.

Nova de Universis philosophia[upraviť | upraviť zdroj]

Tento spis je rozdelený na štyri časti: Panaugia, Panarchia, Panpsychia a Pancosmia. Je pravdepodobné, že skôr ako boli tieto časti vydané v jeden celok, boli vytvorené ako samostatné diela.[5]

Panaugia (všežiara)[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod tohto slova môžeme nájsť u Filóna Alexandrijského. „Panaugia je rozdelená na desať kníh a pojednáva o fyzikálnych a metafyzických vlastnostiach svetla. Svetlo zaberá stredné postavenie medzi božskými netelesnými vecami a telesnými predmetmi.“[5] Rozlišuje lux, čo je svetlo, ktoré vychádza zo zdroja a lumen ako svetlo rozptýlené.[6] „Tieto dva aspekty sú spojené prostredníctvom lúčov, ktoré vychádzajú zo zdroja a šíria sa do okolitého sveta. Vo fyzikálnom svete je svetlo zdroj pohybu a života“. Svet, kde je svetlo pomiešané s temnotou je konečný a to je náš viditeľný svet. Vedľa neho existuje svet, kde je svetlo čisté. Tento svet nazýva empyreum a je nekonečný. „Toto čisté svetlo je umiestnené mimo nebeský svet ale je telesné a jeho zdroj spočíva vo svetle netelesnom. Netelesné svetlo náleží božským veciam, ako sú Duša, intelekt, anjeli a Boh. Posledný zdroj netelesného svetla je sám Boh. Z neho vychádza rozptýlené svetlo lumen, ktoré najprv môžeme nájsť v jeho synovi Ježišovi Kristovi a potom vo všetkých netelesných stvoreniach. Svetlo je netelesné vo svojom zdroji a telesné v stave vyžarovania.“ Tradícia svetla je v dejinách filozofie prítomná už od čias Platóna, slnko je obrazom dobra. Plótinos používa svetlo ako metaforu šírenia dobra a bytia. Cez svätého Augustína a Areopagita sa dostáva svetlo do kresťanského myslenia.

Panarchia (rada všetkých princípov)[upraviť | upraviť zdroj]

Táto časť sa skladá z dvadsiatich dvoch kníh a pojednáva o hierarchii bytí novoplatonským spôsobom. Najvyššia je Jedno, ktoré Patrizi stotožňuje s Bohom. Potom nasleduje jednota, esencia, život, inteligencia duše, prirodzenosť, kvalita, forma a teleso.[6] V tejto hierarchii môžeme nájsť inšpirácie rôznych mysliteľov ako sú Plótinos (jedno, inteligencia duše), Proklos (jednota esencie), Ficino (kvalita). Originálne je pridanie formy ako samostatnej úrovni bytia, ktorá bola pravdepodobne pridaná vďaka Patriziho záľube v geometrii.[7] Vo svojom diele sa skôr zameriava na vyššie stupne bytia. Všetky veci sú v Bohu a tiež od neho pochádzajú. „Boh v sebe plodí jednotu, ktorá zahŕňa mnohosť a druhú osobu Trojice. Mimo seba plodí Boh univerzum, ktoré v sebe zahŕňa čírych duchov, dušu a telo.“ Univerzum je stvorené, na rozdiel od ideí a osôb Trojice, ktoré sú súčasťou Boha a zároveň z neho vychádzajú.

Panpsychia (Všeduša)[upraviť | upraviť zdroj]

Skladá sa zo 4 kníh. Duša je prostredníkom medzi telesným a duchovným svetom. Podrobne tu pojednáva o duši animus, ktorú chápe ako oživujúci princíp, ktorý prestupuje celým telesným univerzom.[7]

Individuálna duša anima a jej vzťah k telu je analógiou vzťahu svetovej duše a univerza.[7]

Pancosmia (všekozmos)[upraviť | upraviť zdroj]

Skladá sa z 32 kníh, pojednáva o princípoch fyzikálneho sveta, ktorými sú priestor, svetlo, teplo a vlhko. Týmito princípmi nahrádza štyri aristotelovské elementy.[8]

Priestor[upraviť | upraviť zdroj]

Priestor je prvým princípom všetkých telesných vecí. Skladá sa z konečného priestoru, ktorý je uprostred, čo je miesto, kde je telesný svet. Nazýva sa svetový priestor. Svetový priestor je obklopený priestorom nekonečným. Ten je prázdny. Priestor poníma ako prázdnu schránku.

Ďalej rozlišuje priestor fyzikálny a matematický. Matematický je čistý priestor, ktorý neobsahuje žiadne telesa a jeho minimum je bod. Fyzikálny priestor je odvodený od matematického priestoru a obsahuje telesá.[8]

Na základe toho tvrdí, že matematika a geometria predchádzajú fyzike, rovnako ako číry priestor predchádza telesám. Priestor je telesný aj netelesný. Nie je možné o ňom vypovedať v kategóriách.[9]

Svetlo, teplo a vlhko[upraviť | upraviť zdroj]

Svetlo je prvá vec, ktorá vypĺňa priestor, od neho je odvodené teplo, ktoré poníma ako aktívny princíp a formu. Vlhko považuje za princíp materiálny a pasívny. „Je schopné nadobúdať rôzne stupne hustoty a je zodpovedné za rezistenciu, ktorá odlišuje fyzikálne telesá od tých geometrických.“[10]

V poslednej časti Pancosmia, pojednáva o častiach fyzikálneho univerza. Skladá sa z troch časti empyrea, éterový svet a svet elementov. „Empyreus sa stotožňuje s nekonečným priestorom, ktorý obklopuje nebeský svet a je vyplnený iba svetlom.“[10]

Éterový svet vypĺňajú hviezdy až po Mesiac a poníma ho ako konečný. Hviezdy sa v tomto svete pohybujú voľne v éteri. Zavrhuje pevné poňatie sfér. Tento výklad sa podobá výkladu Tycha Brahe. V strede tohto sveta je Zem, ktorá sa točí okolo svojej osi.[11]

Poňatie duše a duší[upraviť | upraviť zdroj]

Francesco Patrizi nevenuje tomuto problému samostatný spis.[1] Pravdepodobne sa mal tejto téme venovať v diele „De humana philosophia“, ktoré mal v pláne spísať po svojom najvýznamnejšom diele „Nova de Universis philosophia“. Hlavnou témou mala byť cesta človeka k Bohu a je pravdepodobné, že by sa tejto témy dotkol. V tretej časti „Nova de Universis philosophia“ v Panpsychia predpokladá, že sa vlastnostiam duše bude venovať v samostatnom diele. Keďže dielo „De humana philosophia“ nebolo nikdy spísané ani sa nedochovalo, musíme rekonštruovať jeho koncept z existujúcich spisov a to hlavne z „Nova de Universis philosophia“ a „Discussiones peripateticae“.[12]

Discussiones peripateticae[upraviť | upraviť zdroj]

Nezaujíma tu jasné stanovisko k Aristotelovej náuke o duši. Prehlasuje len, že Aristoteles zanechal rozporuplné a nejednotné myšlienky k tejto téme. „Ďalej tu kritizuje Aristotelových komentátorov, že sa im nepodarilo objasniť podstatu ľudského intelektu, či je božský alebo ľudský, jeden alebo zmnoženie a ako môžeme hovoriť o intelekte vzhľadom k náuke o vzťahu látky a formy, možnosti a uskutočnení.“[1] Podáva tu iba súhrn stanovísk, ktoré zodpovedajú tradícii averroizmu a alexandrovskej interpretácii.[13] „Komplexne kritizuje Aristotelove výroky, ktoré o duši hovoria ako o forme organického tela a zároveň ako o príčine pohybu.“

Nova de Universis philosophia[upraviť | upraviť zdroj]

Patrizi tu nesmrteľnosť duší nedokazuje. Tá je pre neho samozrejmá, pretože duše sú netelesné. V Panpsychii najprv terminologicky delí na anima, ktorá označuje dušu ľudskú a na animus, ktorá označuje ostatné duše. V Panpsychii sa venuje ostatným dušiam, ktoré sú „netelesné telesné“. Týmto stanovuje pozíciu ostatných duší medzi telesnými a netelesnými vecami. Ostatným dušiam teda môžeme prisúdiť telesné vlastnosti. Aby sa nejako odlišovali od vecí telesných, musia byť inak časové, teda nesmrteľné.[14]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c M. Jabůrek, T. Nejeschleba (eds.), Proměny vědění od Augustina k dnešku : Pavlu Flossovi k narozeninám, Brno 2010, str. 68.
  2. ↑ [s.l.] : [s.n.].
  3. ↑ a b KRISTELLER, Paul O.. Osm filosofů italské renesance. Praha, Česko : Vyšehrad, 2007. ISBN 9788070218327. S. 118.
  4. ↑ KRISTELLER, Paul O.. Osm filosofů italské renesance. Praha, Česko : Vyšehrad, 2007. ISBN 9788070218327. S. 119.
  5. ↑ a b KRISTELLER, Paul O.. Osm filosofů italské renesance. Praha, Česko : Vyšehrad, 2007. ISBN 9788070218327. S. 120.
  6. ↑ a b KRISTELLER, Paul O.. Osm filosofů italské renesance. Praha, Česko : Vyšehrad, 2007. ISBN 9788070218327. S. 122.
  7. ↑ a b c KRISTELLER, Paul O.. Osm filosofů italské renesance. Praha, Česko : Vyšehrad, 2007. ISBN 9788070218327. S. 123.
  8. ↑ a b KRISTELLER, Paul O.. Osm filosofů italské renesance. Praha, Česko : Vyšehrad, 2007. ISBN 9788070218327. S. 124.
  9. ↑ KRISTELLER, Paul O.. Osm filosofů italské renesance. Praha, Česko : Vyšehrad, 2007. ISBN 9788070218327. S. 124-125.
  10. ↑ a b KRISTELLER, Paul O.. Osm filosofů italské renesance. Praha, Česko : Vyšehrad, 2007. ISBN 9788070218327. S. 125.
  11. ↑ KRISTELLER, Paul O.. Osm filosofů italské renesance. Praha, Česko : Vyšehrad, 2007. ISBN 9788070218327. S. 125-126.
  12. ↑ M. Jabůrek, T. Nejeschleba (eds.), Proměny vědění od Augustina k dnešku : Pavlu Flossovi k narozeninám, Brno 2010, str. 68-69.
  13. ↑ M. Jabůrek, T. Nejeschleba (eds.), Proměny vědění od Augustina k dnešku : Pavlu Flossovi k narozeninám, Brno 2010, str. 69.
  14. ↑ M. Jabůrek, T. Nejeschleba (eds.), Proměny vědění od Augustina k dnešku : Pavlu Flossovi k narozeninám, Brno 2010, str. 70-72.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • M. Jabůrek, T. Nejeschleba (eds.), Proměny vědění od Augustina k dnešku : Pavlu Flossovi k narozeninám, Brno 2010
  • Kristeller, Paul O., Osm filosofů italské renesance. Praha 2007.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Francesco_Patrizi&oldid=7783120“