Louis I. Kahn

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Louis Isadore Kahn
architekt

Narodenie 20. február 1901
Kuressaare, Saaremaa, Estónsko
Úmrtie 17. marec 1974 (73 rokov)
New York, USA

Louis Isadore Kahn, (rodený, Leiser-Itze Schmuilowsky) (* 20. február 1901, Kuressaare, ostrov Saaremaa, Estónsko – † 17. marec 1974, New York, USA) bol jedným z významných amerických architektov, profesor Yaleskej univerzity v New Haven a University of Pensylvania vo Philadelphii. Predstaviteľ brutalizmu v architektúre 20. storočia.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Louis Isadore Kahn sa narodil v roku 1901 na ostrove Saaremaa v Estónsku. Pochádzal z troch detí, otec slúžil v cárskej ruskej armáde a po svojom prepustení pôsobil ako umelecký remeselník. Matka bola harfistka. V roku 1905 rodina emigrovala do USA a usadila sa vo Philadelphii. Louis Kahn pochádzal zo skromných pomerov. Otec sa kvôli ochoreniu chrbta nemohol venovať svojmu remeslu, preto rodina žila z toho, čo zarobila matka ako krajčírka v textilnom priemysle.

Kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Mladý Louis sa už v škole prejavoval ako znamenitý kresliar, ale mal i mimoriadne hudobné nadanie. Rozhodol sa pre štúdium architektúry. Keď si privyrobil peniaze, začal štúdium na University of Pensylvania vo Philadelphii a to pod vedením Paula P. Creta (pôvodného profesora Ecole des Beaux Arts v Paríži) v rokoch (1929-1930) a taktiež Zantzingera, Boila a Medara (1930-1932). Po štúdiu precestoval Európu a potom si otvoril v roku 1937 vlastný ateliér vo Philadelphii. Začiatkom 40. rokov sa spojil s Georgom Howom a Oscarrom Stonoverom. Jeho rané práce nie sú príliš známe, ani zvlašť hodnotené. V roku 1947 prijal ponuku prednášať na Yaleskej Univerzite v New Haven, kde spoločne s Douglesom Orrom navrhol prístavbu galérie výtvarného umenia (1951-1953). Keď bol po 10 rokoch menovaný profesorom University of Pensylvania vo Philadelphii, rád sa vrátil do mesta, s ktorým sa cítil vždy zviazaný. V poslednej tretine života Louisa Kahna jeho reputácia radikálne vzrastala a zaradil sa medzi prominentných architektov svojej doby. Zakázky prichádzali z celej Ameriky i z Ázie; od malých židovských kúpeľov po návrh hlavného mesta. Kahn sa každému dielu venoval s rovnakou starostlivosťou a intenzitou. Inštitúcie, ktoré sa venovali výuke alebo výskumu, považoval za výnimočné miesta, pretože sa tam spájali individuálne i spoločenské aktivity, ktoré mala architektúra reflektovať. Nazýval ich „domy inšpirácií“, čo mu prinieslo v 60. rokoch niekoľko zakázok z tejto oblasti. V roku 1962 dostal objednávku na plán pre hlavné mesto Bangladéšu, Dháka, vtedy ešte Východného Pakistanu – dhácku vládnu štvrť Sher-e-Bangla Nagar. Až do roku 1971 vyučoval na University of Pensylvania vo Philadelphii. Až v posledných rokoch života sa dočkal uznania, ktoré zodpovedalo jeho významu ako architekta, učiteľa a teoretika. V roku 1966 mu Museum of Modern Art v New Yorku usporiadalo veľkú výstavu, v roku 1969 sa konala podobá akcia v Zürichu. Dostal zlatú medailu od American Institute of Architects a v roku 1971 od Royal Institute of British Architects (RIBA).

Posledné momenty[upraviť | upraviť zdroj]

V marci 1974 naposledy odcestoval do Indie, v tých časoch často cestoval do Teheránu, Tel Avivu, Dháky, Paríža, Bruselu a iných miest. Zrejme i to prispelo k veľkému fyzickému vyčerpaniu. Po príchode z Indie podľahol Louis Kahn 17. marca 1974 na newyorskej stanici Pensylvania Station srdcovému infarktu. Keďže mal pri sebe len číslo do svojej kancelárie, nemohla polícia nikoho cez víkend zastihnúť a tak až po troch dňoch ho jeho manželka našla v zozname nezvestných osôb v New Yorku a musela ho identifikovať. Po jeho smrti vyšlo najavo, že navzdory množstvám projektov, ktoré realizoval po celom svete, bola jeho kancelária zadlžená. Nikdy nemal záujem o výnosnú prácu, vždy sa projektom zaoberal tak dlho, kým nevyhovoval jeho nárokom, bez ohľadu na náklady a termíny. Dlhy boli nakoniec uhradené vďaka tomu, že štát Pensylvánia nakúpil jeho skice a výkresy.

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho osobný život bol plný tajomstva a zmätku. Kahn mal vzťah s tromi rôznymi ženami. V roku 1930 sa oženil s Esther Israeli. V roku 1945 začal spolupracovať a nadviazal vzťah s Ann Tyng, s ktorou vypracoval rôzne modely konštrukcií skladaných zo sériových štrukturálnych prvkov, ktoré našli uplatnenie v pláne pre študentské internáty vo Philadelphii. Kahnov syn s Harriet Pattison, Nathaniel Kahn natočil Oskarom nominovaný biografický dokumentárny film Môj Architekt (ang. My Architect: A Son's Journey). Odhaľuje krásu monumentálnych stavieb svojho otca a predstavuje ich rozvrátenú rodinu.

Tvorivé východiská[upraviť | upraviť zdroj]

Už v roku 1943 pochyboval Louis Kahn o vhodnosti oceľových konštrukcií pre monumentálnu architektúru vzhľadom k ich malej hmotnosti. V roku 1950 prišiel na americkú akadémiu v Ríme a odcestoval do Grécka a Egypta. Význam jeho klasického štúdia a poznatkov z ciest sa plne prejavil, keď zavrhol oceľ a sklo medzinárodného slohu a dal prednosť ťažším materiálom v projektoch masívnych murovaných stien, pripomínajúcich stavby antického Ríma a Le Corbusierove, Aaltove a Wrightove diela. Jeho projekty obsahujú analógie s Rímom, ako osové kompozície a klenuté oblúky na pilieroch. Snažil sa pochopiť podstatu architektonického diela, ktorú nazýval „formou“, a tvrdil, že projekt vzniká ako z inšpirácie, tak z pochopenia „formy“. Rozlišoval rovnako časti stavby a ich vybavenie a nazýval priestory „obsluhované“ a „obslužné“ zložky, čo sa odrážalo v jeho komplexných pôdorysoch, usporiadaných okolo ústredného priestoru. Kahn priestor takmer personifikuje, jeho psychologizujúce a symbolizujúce vnímanie priestoru vychádza z analýzy účelu v jeho prvotnom význame: z pôvodnej „inštitúcie“. Taká inštitúcia je napr. škola, ktorá má podľa neho svoj začiatok v diskusií učeného človeka s poslucháčmi pod stromom. Kahn preto prehlasuje: „Inštitúcie sú domy inšpirácie. Školy, knižnice, laboratóriá, telocvične. Architekt posudzuje najprv inšpiráciu, kým môže prijať diktát žiadaného priestoru. Pýta sa sám seba, aká je povaha jedného priestoru, čím sa odlišuje od druhého. Keď cíti rozdiel, je v styku s jeho formou. Forma inšpiruje návrh.“[chýba zdroj], alebo inak „Dom je abstraktne charakterizovaný priestormi vhodnými na bývanie. Dom je forma a v zmysle zázraku by mala existovať bez tvaru a bez rozmerov. Jeden dom je na podmienkach závislé znázorňovanie týchto priestorov. To je navrhovanie. Podľa mňa závisí veľkosť architekta skôr na jeho schopnostiach uskutočniť to, čo je domom, než na jeho návrh určitého domu, čo je proces podmienený okolnosťami.“[chýba zdroj] Kahn teda rozlišuje „dom o sebe“ či „dom ako taký“, skrátka ideu domu od toho či iného konkrétneho domu. Z Kahnových výrokov vyplýva rozdiel medzi pojmami „forma“ a „návrh“. To, čomu hovorí „forma“, by sme nazvali celkovou koncepciou, pod „návrhom“ označuje rozpracovanie, alebo variantu danej koncepcie. Architekt musí mať určitú ideu, aby dospel k „forme“ budovy a až potom môže pristúpiť k „návrhu“, akejsi konkretizácií „formy“. Kahnova téza tak vyznieva absurdne: „forma vyvoláva funkciu“. V každom prípade je to vedomé popretie Sullivanoveho výroku „forma sleduje funkciu“ a práve táto téza bola donedávna všeobecne prijímaná ako východisko novodobých architektonických snáh.

Prínos do architektúry[upraviť | upraviť zdroj]

Kahnová tvorba sa zlučuje s poznatkami a zároveň inšpiráciami z histórie, so skúsenosťami a požiadavkami súčasnej architektúry. Jeho stavby sú voči zovňajšku uzavreté, priestory a objemy jasne vymedzené. Sú v duchu súčasnej tvorby, jednoduché a nenáročné, svojimi spravidla plnými stenami tlmočí dnešnú averziu k „sklenenej“ architektúre. V kompozícií sledoval dualitu spojovacej cesty a pracovného miesta, verejnosti a intimity. Jeho stavby pôsobia monumentálne a miestami až pochmúrne, ich výraz je akýsi trpký. Avšak každej zo svojich stavieb dodal nezameniteľnú identitu.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Indian Institute of Management, Ahmedabad
Kimbell Art Museum, Fort Worth
  • 1935 - 1937 : Jersey Homesteads Cooperative Development, Hightstown, New Jersey
  • 1940 : Oser House, Melrose Park, Pensylvánia
  • 1947 : Roche House, Conshohocken, Pensylvánia
  • 1950 -1954 : Yale University Art Gallery, New Haven, Connecticut. Galéria bola prvá moderná budova, ktorá vznikla v areáli Univerzity a vzbudila medzinárodný rozruch. Jej radikálnosť je bezpochybne prínosom, ňou upútala aj mnohých brutalistov (smer brutalizmus).
  • 1952 - 1957 : City Tower Project, Philadelphia, Pensylvánia (návrh na radnicu)
  • 1954 - 1956 : The Trenton Bath House (Jewish Community Center), Ewing, New Jersey. Malá stavba kúpeľov v Tretone pozostáva z piatich štvorcových polí, z ktorých štyri sú prekryté a prostredné z hora otvorené. Konštrukciu tvoria duté piliere z neomietnutých tvárnic, v ktorých sú umiestnené sprchy, toalety a iné priestory. V tomto objekte autor prvýkrát použil princíp priestorov hlavných („obsluhovaných“) a vedľajších („obslužných“), vyčlenených na obvodoch a rohoch.
  • 1956 : Plán pre stred mesta Philadelphia. Kahn uvažoval nad dopravou na základe vzorcov dopravy, v čom vychádza z riečnej dopravy. Podľa neho: „Diaľnice sú rieky, rieky ohraničujú oblasť, majú prístavy, ktoré sú verejné (parkoviská - veže), z nich sa rozvetvuje systém kanálov, ktoré predstavujú ulice a z nich idú slepé uličky. Doky sú ako vstupné haly k budovám.“[chýba zdroj] Navrhuje vymedziť centrum, respektíve jeho časti sústavou veľkých poschodových parkovísk vo forme valcových budov s pripojenými vežovitými administratívnymi budovami. I tu má naňho vplyv záujem o históriu, Rím so svojimi akvaduktami a juhofrancúzske stredoveké mesto Carcassonne. K realizácii tohto druhu nedošlo.
  • 1957 - 1961 : Richards Medical Research Laboratories, Philadelphia, Pensylvánia. Na stavbe jasne dominujú masívne tehlové veže jej obvodu. Keďže sú k laboratóriám pripojené uprostred, sú laboratóriá osvetlené iba nárožnými oknami a predstupujúcimi vežami odsunuté do úzadia. Budova je rozdelená do siedmich hranolových hmôt, skĺbených spojovacími krídlami. Laboratóriá sú priestranné a nepredeľované priečkami. Nechápe priestor len esteticky a funkčne, ale aj jeho psychické pôsobenie.
  • 1959 - 1961 : Esherick House, Chestnut Hill, Pensylvánia
  • 1959 - 1965 : Salk Institute for Biological Studies, La Jolla, Kalifornia. Súbor budov vznikol stretnutím senzibility Kahna so zámermi Jonasa Salka, ktorý si prial v Kalifornii vytvoriť výskumné centrum, ktoré by bolo zároveň pracovným spoločenstvom. Komplex má zahŕňať vlastné laboratórne budovy, trochu ďalej stojace obytné stavby a spoločenské stredisko. Tvoria ho dve súbežné kulisy priečelí, ktoré sú tvorené vežami laboratórií, ohraničujú dvor. Tenký vodný pás funguje ako symetrická os komplexu a abstraktne ho spája s oceánom, pri ktorom je komplex situovaný.
  • 1959 - 1964: First Unitarian Church, Rochester, New York. Symetrický pôdorys tlmočí zámer poňatia jednotlivých miestností knižníc, učební a spoločenských miestnosti ako uzavreté priestorové jednotky okolo zhromažďovacieho priestoru.
  • 1960 - 1965 : Eleanor Donnelley Erdman Hall, Bryn Mawr, Pensylvánia. Študentský internát, často prirovnávaný so škótskym hradom, kde je veľká hala obklopená malými priestormi umiestnenými v silných stenách.
  • 1960 : Norman Fisher House, Hatboro, Pensylvánia
  • 1962 - 1974 : Indian Institute of Management, Ahmedabad, India. Svojim návrhom reagoval na klimatické podmienky (slnko, dážď a vietor) otvorenými dvormi, hlbokými predsieňami a zastrešenými cestami, ktoré poskytovali ochranu pred slnkom a zároveň umožňovali prísun vzduchu a svetla do interiéru. Podarilo sa mu architektúrou vyjadriť duchovnú kvalitu inštitúcie výuky a učenia, ale taktiež pokoja.
  • 1962 - 1976 : Budova Národného zhromaždenia v Dháke (National Assembly Building), Dháka, Bangladéš. Urbanistické riešenie konceptu vládnych štvrti v Dháke, v ktorom parlamentnú budovu s mešitou ako stred celého komplexu umiestnil na jazero. Podľa neho obe budovy mali transcendentálny charakter.
  • 1963 : President's Estate, Islamabad, Pakistan (návrh)
  • 1965 - 1972 : Phillips Exeter Academy Library, Exeter, New Hampshire. Knižnica bola pre Kahna miestom, ktoré má podnecovať k čítaniu a k štúdiu, preto musí obsahovať výklenky, kde sa dá nerušene čítať. Navrhol ju v klasickom tvarovaní s otvorenými rohmi, v strede so štvorcovou halou zaklenutou betónovým krížom, ktorý vedie svetlo smerom dole, v stenách haly sú otvory, ktoré ponúkajú pohľad na police s knihami.
  • 1966 - 1972 : Kimbell Art Museum, Fort Worth, Texas. Jednoduché tvary inšpirované architektúrou rímskej klasiky, ktoré zodpovedajú monumentalite stavby.
  • 19691974 : Yale Center for British Art, New Haven, Connecticut. Budove dal racionálny výraz a moderné tvary, ktoré v ňom vyvolávajú ducha minulosti.
  • 1972 : Franklin D. Roosevelt Memorial, Four Freedoms Park, New York (návrh)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Hollingsworth, M.: Architektura 20. století, Columbus 1993, s. 122 – 125, ISBN 80-7136-035-X
  • Haas, F.: Architektura 20. století, Státní pedagogické nakladatelství Praha 1978, s. 536 – 545
  • Prinaová F.: Demartiniová E., 1000 let architektúry, Slovart Praha 2006, s. 340, ISBN 80-7209-838-1
  • Ungresová L.: O Architektech, Životy, Díla, Teórie, Slovart Praha 2006, s. 255 – 274, ISBN 80-7209-583-8
  • Giurgola R., Mehta J.: Louis I. Kahn, Verlag für Architektur Arte mis Zürich und München 1975
  • Gössel P.: Leuthäuserová G., Architektura 20. století, Taschen 2003, s. 257 – 258, 419 – 420
  • Frampton K.: Moderní Architektúra, Kritické dějiny, Academia 2004, s. 278 – 287