Palác sovietov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Palác sovietov (rus. Дворец cоветов) je nedokončený sovietsky architektonický projekt gigantickej administratívnej budovy v Moskve. Výstavba paláca sa začala v roku 1937, v roku 1941 ju prerušila prebiehajúca vojna a nikdy nebola obnovená. Autorom projektu bol Boris Iofan.

Vznik myšlienky[upraviť | upraviť zdroj]

Myšlienku na vybudovanie veľkej budovy sovietov, postavenej na mieste palácov, ktoré predtým vlastnili bankári, panovníci a cári predniesol už v decembri 1922 Sergej Kirov, na Zjazde Sovietov, na ktorom bol založený Sovietsky zväz. Následne svoju myšlienku rozšíril - domnieval sa, že je potrebná ešte mohutnejšia stavba, ktorá by slúžila aj ako symbol pre celý európsky proletariát.[1]

Keď v roku 1924 zomrel Vladimír Iľjič Lenin, odštartovala stavba provizórneho Leninovho mauzólea kampaň budovania Leninových pomníkov po celej zemi. Vtedy študent architektúry Viktor Balichin navrhol umiestenie obrej sochy Lenina na sídlo Kominterny na mieste Chrámu Krista Spasiteľa.[2] Táto idea sa neskôr uplatnila v Iofanovom návrhu.

Demolácia Chrámu Krista Spasiteľa[upraviť | upraviť zdroj]

Zjazd komunistickej strany vydal rozhodnutie o demolácii Chrámu Krista Spasiteľa 2. júna 1931. 18. júna začal prebiehať súpis jeho inventára, z ktorého sa iba menšia časť uschovala na štátne náklady v Moskve, väčšina bola zničená. S demoláciou sa začalo 18. augusta 1931, 5. decembra prebehla konečná demolácia budovy. [3] Odpratanie ruín trvalo dlhšie než rok.

Architektonické súťaže[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá súťaž, vyhlásená v máji 1931 nemala žiadneho víťaza, oslovených v nej bolo 15 projekčných kancelárií. Druhá, verejná súťaž bola vyhlásená v júni 1931. Celkom bolo prijatých 272 návrhov, z nich 160 architektonických návrhov, 136 zo Sovietskeho zväzu a 24 zo zahraničia. Súťaže sa zúčastnili aj významné osobnosti európskej architektúry ako Le Corbusier, Joseph Urban, Walter Gropius a ďalší. Americké návrhy koordinoval Albert Kahn.[4] Súťaž vyhodnocovala formálna komisia odborníkov, časopis Time ju ale charakterizoval ako komisiu, ktorej najdôležitejším členom bol diktátor Stalin.[5]

Porota nevyhlásila jedného víťaza, ale vybrala tri najlepšie návrhy Borisa Iofana, Ivana Žoltovského a 28-ročného britského architekta z New Jersey Hectora Hamiltona.[6]

Šukov neorenesančný návrh poslaný do súťaže o Palác sovietov v roku 1932

Všetci traja architekti sa pred konečným verdiktom odvrátili od avantgardy k neoklasicizmu či eklekticizmu. Takéto „reakcionárske“ rozhodnutie viedlo k ostrej kritike medzi európskymi avantgardnými architektmi. Le Corbusier a predseda CIAM Siegfried Giedion sa obrátili na Stalina so slovami: „Rozhodnutie rady je priamym útokom na ducha Revolúcie a Päťročného plánu … Aká tragická zrada!“. [7]

Rozhodnutie[upraviť | upraviť zdroj]

Medzinárodnú súťaž nakoniec predĺžili o ďalšie dve uzavreté kolá. Tretia súťaž medzi marcom a júnom 1932 prilákala 15 tímov návrhárov, štvrtá na prelome roku 1932 a 1933 iba päť. K Iofanovmu tímu sa pripojili architekti Vladimir Šuko a Vladimir Geľfreich a ich plány boli známe ako Iofan-Šuiko-Geľfreichov návrh.

Stalin napísal 7. augusta 1932 list Kaganovičovi, Molotovovi a Vorošilovovi, v ktorom jasne označil Iofanov návrh ako najlepší a navrhol nasledujúce zmeny:

  • Nakloniť hlavnú vežu dopredu ako stĺp (podobne, ako Iofan vo svojom prvom návrhu)
  • Postaviť ju do výšky Eiffelovej veže alebo ešte vyššiu
  • Korunovať ju jasne osvetleným kosákom a kladivom
  • Na čelo budovy postaviť pomníky Lenina, Marxa a Engelsa. [8]

Plány Iofana, Šuka a Geľfrejcha[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodný Iofanov návrh mal na vrcholku pomerne malú sochu Slobodného proletára. V auguste 1932, ako dosvedčuje aj Stalinov list, musel zmeniť návrh. Po štvrtej súťaži výška veže narastala a na jej vrchole umiestnili sochu Lenina. Bola to odpoveď na Stalinov prejav, v ktorom vyhlásil: „Palác sovietov musíme vidieť ako pamätník Lenina. Preto sa nebojte výšky, snažte sa o ňu.“[9] Budova postupne narástla z 260 metrov na 415 metrov, čím sa mala stať najvyššou budovou sveta (vtedy rekordná Empire State Building merala iba 381 m). Hlavná sála s kapacitou 21 tisíc miest bola 100 metrov vysoká a mala 160 metrov v priemere, tzv. Malá sála vo východnej sále mala 6000 miest.[10]

Projekt zverejnili v marci 1934. Neskôr bola vytvorená podoba Leninovej sochy.

Výstavba[upraviť | upraviť zdroj]

Budovanie najnižších poschodí Paláca sovietov v roku 1940

Základy postavili v roku 1939. Do základovej jamy boli zapustené oceľové stĺpy a betónové dosky, ktoré mali niesť stĺpy hlavnej sály. Do júna 1941 bol vztýčený oceľový rám pre najnižšie poschodia. V rokoch 1941-1942 ho ale odstránili a oceľ použili na výstavbu opevnenia Moskvy a železničných mostov. Základovú jamu potom opustili a zatopili vodou až do roku 1958. Napriek tomu bola dobre strážená.

Medzitým sa Iofanov tím presťahoval do Sverdlovska, kde dokončoval podobu budovy. Po vojne Iofan prišiel s myšlienkou novej výzdoby interiéru, do ktorej zabudoval témy víťazstva. Interiéry vyzdobil motívmi Rádu víťazstva. Návrhy sa už ale nepoužili a stavba nikdy nebola obnovená. Iofan sa zúčastnil aj súťaže o výstavbu budovy Lomonosovovej univerzity, jedného z moskovských mrakodrapov, ale neuspel. Napriek tomu návrhy väčšiny moskovských architektov naväzovali na stavbu Paláca sovietov, ako keby existoval. Napríklad mapa rozmiestenia moskovských mrakodrapov z roku 1947 zobrazuje Palác na ústrednom mieste.

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Veľký krasnocholmský most v Moskve, postavený z ocele DS

Projekt Paláca sovietov napomohol vývoju niektorých nových stavebných technológií, napríklad rodine konštrukčných ocelí DS (DS z ruského názvu pre Palác sovietov). Použili sa pri výstavbe moskovských mostov z 30. rokov 20. storočia a stavieb kanálu spájajúceho rieku Moskvu s Volgou. Blízka stanica metra Kropotkinskaja sa volala až do roku 1957 Palác sovietov.

Palác sovietov sa od okamžiku zverejnenia návrhu stal významným symbolom v sovietskom propagandistickom výtvarnictve (napr. v obrazoch Alexandra Dejneka).

Zánik myšlienky a súčasná podoba miesta[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1958-1960 boli základy vyčistené a základová jama sa využila na vybudovanie unikátneho otvoreného bazénu Moskva. Kruhové kúpalisko malo priemer 129,5 metrov.

V rokoch 1995-2000 bol na jeho mieste znovuobnovený Chrám Krista Spasiteľa.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Prepis Kirovovho prejavu z 30. decembra 1922 (po rusky)
  2. Úryvky z článku V. Balichina (po rusky)
  3. Časopis Time 14. decembra 1931 uviedol, že pri demolácii sa použili náboje s tekutým plynom, ruské zdroje to ale nepotvrdzujú.
  4. Markuša, M. - Chmelnickij, D.: Konec utopii - konkurs na Dvorec Sovetov v Moskve (Konec utopie - soutěž o Palác sovětů v Moskvě). Dostupné online na www.archi.ru (po rusky)
  5. Soviet Palace", Time, 19. marec 1934, online na www.time.com (po anglicky)
  6. Hamilton's Palace (Hamiltonov palác), Time, 14. marec 1932. Online na www.time.com (po anglicky)
  7. „Решение Совета строительства - это прямое оскорбление духа русской революции и реализации пятилетнего плана. … Какое трагическое предательство!“ citované z Chmelnickij, Dmitrij: Stalin i architektura (Stalin a architektura), kap. 2, online na www.archi.ru - (po rusky)
  8. Stalin i Kaganovič: Perepiska, 1931-1936 gg. (Stalin a Kaganovič: Korešpondencia 1931-1936), Moskva 2001, p.259, ISBN 5-8243-0241-3
  9. „Надо рассматривать Дворец Советов как памятник Ленину. Поэтому не надо бояться высоты. Идти в высоту.“ Citováno dle Chmelnickij, Dmitrij: Stalin i architektura (Stalin a architektúra), kap. 2, online na www.archi.ru (po rusky)
  10. Glazyčov, V.M.: Rossija v petle modernizacii: 1850-1950 (Rusko pohľadom modernizácie 1850-1950), kap. 10, 1989. Online na www.glazychev.ru

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Buck-Morss, Susan: King Kong a Palác sovětů. Umělec, č. 3, 2002. Dostupné online na divus.cz
  • Eigeľ, Isaak Juľjevič: Boris Iofan. Moskva, Strojizdat, 1978 (po rusky)
  • Chan-Magometov, S.O.: Architektura Sovetskogo avangarda, Moskva, Strojizdat, 1996, 2001 (po rusky). Anglicky: Khan-Magomedov, Selim: Pioneers of Soviet Architecture: The Search for New Solutions in the 1920s and 1930s
  • Paperny, Vladimir: Architecture in the Age of Stalin: Culture Two', 2002 (po anglicky). ISBN 978-0-521-45119-2
  • Sudjic, Deyan: The Edifice Complex: How the Rich and Powerful Shape the World, 2004 (po anglicky). ISBN 978-1-59420-068-7
  • Tarchanov, Aleksej - Kavtaradze, Sergej - Anikst, Michail: Architecture of The Stalin Era, 1992 (po anglicky). ISBN 978-0-8478-1473-2

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Galéria rôznych pohľadov na návrh z rokov 1937-1940 na servere www.muar.ru [1] [2] [3]
  • Animovaný propagandistický film o novej komunistickej architektúre Moskvy (Nová Moskva, 1937) (Video 1, Video 2, Video 3, Video 4)

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Palác sovětů na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).