Redaktor:Martingazak:pieskovisko3

Trasa pohybu Rýchlej brigády a Rýchlej divízie cez Ukrajinu (1941 - 1942).

22. júna 1941 Nemecko napadlo ZSSR a vzápätí mu aj vyhlásilo vojnu. Slovenská republika sa k Nemecku pripojila okamžite – už 22. júna vyhlásením premiéra a ministra zahraničia Vojtecha Tuku a o dva dni prezident Jozef Tiso telegramom Hitlerovi oznámil, že SR sa „pripája“ k vojne. 24. júna boli zahájené aj vojenské operácie Rýchlej skupiny proti ZSSR.

Vzťahy Slovenskej republiky a ZSSR

Sovietsky zväz uznal Slovenskú republiku dňa 16. septembra 1939. Slovenská republika nadviazala čulé hospodárske a kultúrne vzťahy v snahe kompenzovať nemecký vplyv.

24. novembra 1940 Slovensko pristúpilo k Paktu troch veľmocí. Ten bol v čase nemecko – sovietskej zmluvy o neútočení prezentovaný ako aliancia proti USA. Očakávalo sa pristúpenie Sovietskeho zväzu k paktu:

„	Vracajú sa nazad bismarckovské časy, keď nemecko-ruské priateľstvo bolo základom veľkej moci oboch štátov. Ale toto priateľstvo je dnes už len ohnivom v omnoho väčšom bloku, ktorý možno označiť štyrmi slovami: Berlín – Rím – Moskva – Tokio ... je tu možnosť utvorenia paktu štyroch veľmocí ... Tento nový pakt sa mal stať politickým základom pre nové usporiadane sveta ...	“
– Slovenská politika, 13.11.1940

Po zlyhaní Molotovovej návštevy v Berlíne a po ochladení nemecko – sovietskych vzťahov došlo aj k ochladeniu slovensko – sovietskych vzťahov.

Vyhlásenie vojny

Nemecké prípravy na vojnu boli v júni 1941 také očividné, že niekoľko dní pred inváziou dotazoval minister obrany generál Čatloš priamo veliteľa nemeckej vojenskej misie v Bratislave gen. Otta, aké zámery má Nemecko v nastávajúcom konflikte so slovenskou amrádou. Ten odpovedal v zmysle pôvodných Hitlerových zámerov, že so slovenskou armádou sa v boji nepočíta, maximálne s nejakým pomocným technickým zborom. Situácia sa zmenila po tajnej návšteve šéfa nemeckého generálneho štábu gen. Haldera v Bratislave dňa 19. júna, ktorý generálovi Ottovi tlmočil Hitlerovo želanie, aby sa aj slovenská branná moc zúčastnila priamo vojnových operácií a ten 21. júna oboznámil so situáciou nemeckého veľvyslanca na Slovensku Hansa Ludina. Ludin ihneď navštívil prezidenta Tisa a predsedu vlády Tuku a ziadal ich o vyjadrenie k účasti slovenskej armády na operáciach, ktoré možno očakávať. Nie je známe, či sa hovorilo explicitne o vojne so ZSSR. Tiso a Tuka sa postavili k účasti slovenskej armády súhlasne a následne sa Tiso odobral (v predvečer nedele) do Bánoviec, kde bol farárom. V noci z 21. na 22. júna dostal Hans Ludin telegram z Berlína prikazujúci mu oznámiť oznámiť Vojtechovi Tukovi, že „vzhľadom k stupňujúcemu sa ohrozeniu Ríše obrovským nástupom Červenej armády na naše hranice cítila ríšska vláda nutnosť čeliť tomuto ohrozenu všetkými dostupnými mocenskými prostriedkami”. Vlády v Ríme, Tokiu, Helsinkách, Budapešti a Bukurešti dostali následne memorandum s textom, že nemecká strana pri „okamžitej obrannej akcii” počíta „s určitosťou s tým, že pri tomto novom ozbrojenom pochode sa budeme môcť v každom ohľade spoľahnúť na tamojšiu vládu”. Slovenská vláda dostala memorandum v podobe, že nemecká strana pri „okamžitej obrannej akcii” počíta s „s určitosťou s tým, že pri tomto novom ozbrojenom pochode môžeme počítať so sympatiami na tamojšej vlády”.

Hans Ludin informoval o vypuknutí vojny Tuku 22. júna o 9:00. pripomenul mu záväzky plynúce Slovensku z členstva v pakte troch mocností a telefonoval Tisovi do Bánoviec. Jozef Tiso sa vrátil do Bratislavy a čakal, či ho bude niekto kontaktovať v úrade. Vojtech Tuka vyslovil ochotu vstúpiť do vojny a nariadil prerušiť diplomatické styky so ZSSR. Generál Čatloš nariadil čiastočnú mobilizáciu a vydal Osobitný rozkaz č. 1 na postavenie Rýchlej skupiny pod velením plk. gšt. Rudolfa Pilfouska, ktorá mala dosiahnuť pohotovosť k odchodu 22. júna 24:00.

23. júna prebehlo jednanie Vojtecha Tuku s generálom Čatlošom a veľvyslancom Ludinom. Čatloš po obdržaní výzvy namietal účasť na vojne nepripravenosťou slovenskej armády a hrozbou sovietskeho bombardovania, no Ludin námietky odmietol a vyhrážal sa, že ak Maďarsko predbehne Slovensko v pripojení sa k vojne, Slováci stratia Hitlerovu priazeň v otázke prinavrátenia častí Slovenska odstúpených Maďarsku vo Viedenskej arbitráži. Následne došlo k stretnutiu prezidenta Tisa s Vojtechom Tukom a generálom Čatlošom, kde Tiso súhlasil s vojnou a odmietol predostrenie otázky vojny snemu v obave, že by snem vojnu neschválil a Nemci by Slovensko obsadili. Prezident prikázal Čatlošovi vykonať mobilizačné plány a vydať príkaz Rýchlej skupine čo najskôr prekročiť hranice.

23. júna v Moskve prijal komisár zahraničných vecí Molotov len desať dní predtým vymenovaného slovenského veľvyslanca J. Šimka a prevzal nótu o prerušení diplomatických stykov. Na otázku, aké ma Slovensko dôvody k nepriateľskému postoju, keď Sovietsky zväz k tomu nedal príčinu, odpovedal Šimko, že to zrejme vyplýva z nemecko – slovenskej zmluvy. „Molotov potom vyhlásil, že to chápe tak, že slovenská vláda vyhlásila vojnu na nátlak Nemecka.”

24. júna zasadala vláda Slovenskej republiky, ktorá až na pripomienky ministrov Stana, Medrického a Siváka vstup Slovenska do vojny schválila. Následne prečítal minister vnútra Alexander Mach do rozhlasu vyhlásenie. O rozhodnutí vlády informoval Jozef Tiso telegramom aj Adolfa Hitlera:

„	Jeho Excelencii Führerovi a ríšskemu kancelárovi Adolf Hitler Berlín Vo chvíli, keď sa Slovensko zapojí so zbraňou v ruke do osudného boja európskeho spoločenstva za záchranu spravodlivosti a civilizácie, rád by som Vám, Vaša Excelencia, pripomenul lojalitu a solidaritu slovenského ľudu a jeho vlády, ako aj aby ho uistil o svojej neotrasiteľnej istote víťazstva. Boh žehnaj nášmu rozhodnutiu! Tiso prezident Slovenskej republiky	“
– Tisov telegram Hitlerovi z 24. júna 1941

„	Jeho Excelencii prezidentovi Slovenskej republiky pánovi Tisovi Pressburg 315 S Berlin aw /2 68/67 24 2151 Ďakujem Vašej Excelencii za Vašu telegrafickú správu, že Slovensko vstúpilo do osudného boja o budúcnosť Európy na strane Nemecka a za uistenie o Vašej lojálnej solidarite v neochvejnom presvedčení o našich právach. Som si istý, že naše zbrane budú odmenené plným víťazstvom. Adolf Hitler	“
– Hitlerov ďakovný telegram Tisovi z 24. júna 1941

Ústavnosť postupu

Podľa §38 b) ústavy Slovenskej republiky prislúchala právomoc vyhlasovať stav brannej pohotovosti štátu a so súhlasom snemu vypovedať vojnu a uzavierať mier prezidentovi Slovenskej republiky, pričom §21 požadoval k vyhláseniu vojny prítomných aspoň dve tretiny poslancov a súhlas väčšiny prítomných. Mach prečítal 24. júna do rozhlasu text zoštylizovaný deň pred tým prezidentom Tisom:

„	Slováci, Slovenky, občania Slovenskej republiky počuvajte! V plnej solidarite s Velkonemeckou ríšou nastupuje slovenský národ v obrane európskej kultúry na svoje miesto. Čiastky našej armády prekročili hranice Slovenskej republiky, aby sa pripojili k bojujúcej armáde nemeckej . Bratislava, 24. júna 1941 Dr Jozef Tiso v.r Dr. Vojtech Tuka v. r. Ferdinand Čatloš v. r.	“
–

Tiso v texte zvolil termín „pripojujeme," aby zdôraznil, že vstup do vojny bol nemeckou stranou vynútený. Zároveň nedošlo touto formuláciou k priamemu vyhláseniu vojny Sovietskemu zväzu, nepriateľ nebol uvedený! Na vyhlásenie stavu brannej pohotovosti štátu prezident súhlas snemu nepotreboval. Tiso Sovietskemu zväzu vojnu formálne nevyhlásil, oznámil len spinenie si spojeneckého záväzku voči Nemecku. Slovenský snem vypovedanie vojny Sovietskemu zväzu neprerokoval, poslanci len zobrali na vedomie vstup do vojny proti ZSSR. Niektorí poslanci Slovenského snemu chceli vyvolať aspoň debatu. Predseda snemu Martin Sokol, respektíve predsedníctvo Slovenského snemu, v obave pred nemeckou reakciou „scenzurovalo“ prejav poslancovi Pavlovi Čarnogurskému, ktorým chcel na plenárnej schôdzi snemu protestovať proti vstupu Slovenskej republiky do vojny proti ZSSR. Scenzurovanú verziu prejavu Pavol Čarnogurský následne odmietol predniesť.

Ústava SR bola jednoducho obídená. Tri podpisy ústavných činiteľov, ktoré Mach prečítal do rozhlasu, nezodpovedali skutočnosti. Gen. Čatloš vyhlásenie nepodpísal (ani neskôr dodatočne) a preto bol veľmi prekvapený, keď Mach na záver prečítal aj jeho meno.

Zahájenie vojnových akcií

Ľahké tanky LT-40 boli aj vo výzbroji Rýchlej skupiny.

Rýchla skupina bola rozkazom ministra národnej obrany generála Ferdinanda Čatloša vytvorená 22. júna 1941. Veliteľom Rýchlej skupiny bol plukovník generálneho štábu Rudolf Pilfousek. Už 23. júna 1941 bola podriadená veliteľstvu 17. armády skupiny armád Juh.

Stav Rýchlej skupiny 25. júna 1941 pri prekročení sovietskych hraníc.
Spolu mala 59 dôstojníkov, 27 poddôstojníkov, 1824 vojakov.

• Veliteľstvo
• 2. jazdecký priezvedný oddiel - cyklistická rota, rota ťažkých zbraní, guľometná čata
• Motorizovaný peší prapor - 2. prápor 6. pešieho pluku, 3 roty pechoty, guľometná rota, čata protitankových kanónov, batéria 75mm diel, ženíjna čata
• 1. delostrelecký oddiel - 1. oddiel 11. delostreleckého pluku, 3 batérie 100mm diel vz. 30, rádiová čata
• Spojovacia rota
• Prápor útočnej vozby - 2 roty protitankových kanónov (9 ks 37mm KPÚV - kanónov proti útočnej vozbe), štábna rota, 2. a 3. tanková rota (celkovo 30 tankov LT-35, 10 tankov LT-38 a 7 tankov LT-40)

Počas prvých dní vojny sa vojaci Rýchlej skupiny zúčastnili bitky o Wojtkowu a boli svedkami odhalenie zločinov NKVD na západnej Ukrajine okupovanej Sovietskym zväzom v súlade s paktom Ribbentrop-Molotov, čo prispelo k posilneniu bojovej morálky.

Iné projekty

Wikizdroje

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Martingazak:pieskovisko3