Rozhlas po drôte
Rozhlas po drôte (nespisovne, ľudovo aj drotiak či drôtiak) je systém pre šírenie rozhlasového vysielania prostredníctvom káblového rozvodu bez použitia rádiového prenosu. Na území Slovenska (resp. predtým Česko-Slovenska) fungoval od 1. augusta 1955 do roku 1999.[1]
Popis fungovania[upraviť | upraviť zdroj]
Rozhlas po drôte predstavuje systém centrálneho vysielača a zosilňovacích a vysielacích rádiouzlových staníc, ktoré prijímaný signál zosilňujú moduláciu (v Česko-Slovensku na moduláciu 120 voltov) a distribuujú káblovým rozvodom („drôtom“) signál ďalej až k užívateľskej stanici – prijímaču, kde sa táto modulácia znižuje na 30 voltov.
Vysielať samostatný signál je schopný nielen centrálny vysielač, ale aj regionálne rádiouzlové stanice.
Prijímač predstavuje skrinku podobnú štandardnému rozhlasovému prijímaču, ktorá obsahuje reproduktor, transformátor a mechanický otáčací vypínač, ktorý funguje zároveň aj ako regulátor hlasitosti. Zariadenie sa zapája špeciálnou vidlicovou zásuvkou do špeciálnej zásuvky v stene miestnosti. Prijímač nie je napájaný elektrickým prúdom. Zväčša je možné prijímať vysielanie iba jednej stanice. Prijímače rozhlasu po drôte boli v Česko-Slovensku bežne umiestňované v bytoch, kanceláriách, úradoch, školách, predškolských zariadeniach či hotelových izbách.
Druhy rozhlasového vysielania po drôte[upraviť | upraviť zdroj]
Vysokofrekvenčné vysielanie cez telefónnu sieť[upraviť | upraviť zdroj]
Rozhlasové vysielanie je v tomto prípade realizované vysokofrekvenčnými signálmi vysielanými cez telefónne linky, pričom príjemcovia vysielanie počúvajú prostredníctvom bežného rádioprijímača. Pri použití tejto technológie je možné súčasne používať telefón a počúvať rádio. Na dobré fungovanie tohto druhu vysielania po drôte je potrebná rozsiahla sieť telefónnych staníc a rozhlasových prijímačov a vysoká úroveň elektrifikácie účastníkov.
Vysokofrekvenčné vysielanie cez elektrickú sieť[upraviť | upraviť zdroj]
Rozhlasové vysielanie je prenášané vysokofrekvenčnými signálmi prostredníctvom elektrickej rozvodnej siete. Signál je následne z elektrických rozvodov filtrovaný špeciálnym filtrom zabudovaným v rádioprijímači. Táto technológia si vyžaduje vysokú úroveň elektrifikácie a špeciálne vybavené prijímače.
Nízkofrekvenčné vysielanie cez telefónnu sieť[upraviť | upraviť zdroj]
V tomto prípade je rozhlasové vysielanie prenášané nízkofrekvenčnými signálmi prostredníctvom telefónnych liniek. Vysielanie na strane príjemcu signálu je počuteľné vďaka zariadeniu so zosilňovačom a reproduktoru. Nevýhodou je, že pri použití tejto metódy prijímateľ nemôže súčasne používať telefón a počúvať rozhlas. Vysielanie sa spúšťa vytočením príslušného čísla na telefóne. Nevyhnutnými podmienkami na využitie tejto metódy sú vybudovaná rozsiahla telefónna sieť vybavená špeciálnymi telefónnymi káblami, užívateľské stanice vybavené zosilňovačom s reproduktorom a vysoká úroveň elektrifikácie územia.
Túto metódu využívali vo Švajčiarsku a Švédsku.
Nízkofrekvenčné vysielanie prostredníctvom špeciálnych káblových rozvodov[upraviť | upraviť zdroj]
Pri tomto druhu vysielania „po drôte“ je rozhlasový nízkofrekvenčný signál prenášaný prostredníctvom špeciálnych káblov v káblových rozvodoch priamo k účastníkovi, ktorý signál prevedený cez transformátor počúva v reproduktore. Tento spôsob vysielania si vyžaduje vybudovanie špecializovanej káblovej siete, naopak na príjemcu signálu sú kladené minimálne nároky - potrebuje iba transformátor s reproduktorom, pre príjem dokonca nie je potrebná ani elektrická energia.
Systém nízkofrekvenčného rozhlasového vysielania po špeciálnych káblových rozvodoch bol použitý napríklad v Spojenom kráľovstve, Holandsku, Sovietskom zväze, Poľsku, Česko-Slovensku (a následne Slovensku) a takmer vo všetkých krajinách RVHP.
Výhody rozhlasu po drôte[upraviť | upraviť zdroj]
Rozhodnutie budovať sieť rozhlasu po drôte v Česko-Slovensku (ale nielen v ňom) bolo motivované niekoľkými jeho dôležitými výhodami:
- rýchla informovanosť štátnych orgánov a obyvateľstva v prípade mimoriadnych udalostí a v prípade vojenského ohrozenia (signál nebolo možné rušiť, rozhlas vysielal aj v prípade výpadku elektrického prúdu; do vysielania mohli vstupovať aj regionálne rádiouzlové stanice s regionálnymi informáciami a tak mohlo byť obyvateľstvo orgánmi civilnej ochrany okamžite informované o situácii v regióne);[2]
- celoplošné pokrytie územia Slovenska rozhlasovým vysielaním (vďaka komplikovanému terénu bola kvalita klasického rozhlasového vysielania v mnohých regiónoch nízka a závislá od aktuálnych atmosférických podmienok);[2]
- kvalitný príjem rozhlasového vysielania (konštantne kvalitný príjem neznížený atmosférickým či iným druhom rušenia);[2]
- rádovo lacnejšia prevádzka systému v porovnaní s klasickým rozhlasovým vysielaním, ako aj neporovnateľne nižšia cena prijímača v porovnaní s rozhlasovým prijímačom;
- absolútna kontrola počúvaného obsahu (po drôte sa vysielal iba jeden program, užívateľ si nemohol „naladiť“ inú stanicu a počúvať iný obsah ako ten, ktorý vysielal štátom kontrolovaný Česko-slovenský rozhlas).
História rozhlasu po drôte[upraviť | upraviť zdroj]
Rozhlas po drôte v Európe[upraviť | upraviť zdroj]
V Maďarsku bola zavedená prvá sieť - predchodca moderného rozhlasu po drôte už koncom 19. storočia. Tamojší vynálezca a priekopník telefónie Tivadar Puskás vynašiel a zaviedol v roku 1893 v Budapešti tzv. „Telefonické správy“ (maď. Telefon Hírmondó), ktoré boli obdobou plateného rozhlasového vysielania. Druhýkrát bola táto služba obnovená v rokoch 1924-1930.
Skutočné moderné rozhlasové vysielanie po drôte bolo ako prvé zavedené v ZSSR (rus. Проводное вещание; Provodnoje veščanie), fungovalo od roku 1921. Počas 2.svetovej vojny bol rozhlas po drôte často jediným zdrojom informácií predovšetkým pre civilné obyvateľstvo vo veľkých mestách. Od roku 1962 bolo zavedené vysielanie rozhlasu po drôte na troch programoch. Začiatkom 21. storočia mal rozhlas po drôte takmer 82 miliónov účastníkov.
Na území Nemecka začal rozhlas po drôte (nem. der Drahtfunk) vysielať 30. júna 1963 (na území západného Berlína v roku 1966).
Švajčiarsko prevádzkovalo drôtový rozhlas prostredníctvom telefónnych káblov (nem. Schweizer Telefonrundspruch) do januára 1998. Týmto spôsobom bolo šírených 6 programov. Problémy nastali pri zavádzaní ISDN, kedy dochádzalo k rušeniu ISDN-signálu. Z tohto dôvodu bolo vysielanie cez telefónnu sieť ukončené.
V Rakúsku bol takisto na šírenie rozhlasového vysielania (3 programy) používaný telefónny kábel v oblastiach s nekvalitným dosahom stredných vĺn. Vysielanie zaniklo s rozšírením vysielania na VKV.
V Taliansku začalo vysielanie rozhlasu po drôte (tal. Filodiffusione) v roku 1958. Vysielanie je v prevádzke dodnes vo veľkých mestách a v roku 2005 malo okolo 300 000 účastníkov.
Rozhlas po drôte na území Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]
Na Slovensku sa sieť rozhlasu po drôte začala budovať od roku 1954.[2] S vysielaním sa začalo 1. augusta 1955,[1] pričom skúšobné vysielanie v Prahe sa začalo už o 2 roky skôr.[3] Prijímače rozhlasu po drôte boli v Česko-Slovensku bežne umiestňované v bytoch, kanceláriách, úradoch, školách, predškolských zariadeniach či hotelových izbách. Pre nízke zriaďovacie a prevádzkové náklady a ľahkú kontrolu počúvaného obsahu bol od svojho počiatku rozhlas po drôte socialistickou vládou maximálne podporovaný, vďaka kvalitnému a bezporuchovému príjmu, ako aj vďaka nižšej cene prijímača bol obľúbený aj medzi poslucháčmi (v roku 1968 mal okolo 650 000 účastníckych staníc).[3]
Rozhlas po drôte vysielal program Česko-slovenského rozhlasu. Vysielanie sa začínalo o 04:00 hod., medzi 08:00 a 09:00 hod. mal technickú prestávku, potom vysielal až do polnoci. Počas technickej prestávky alebo aj počas dňa v prípade potreby vstupovali do vysielania regionálne štúdiá s vlastným programom.[3]
Svoju nepostrádateľnú úlohu rozhlas po drôte zohral počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR v auguste 1968. V snahe zabrániť zamestnancom Česko-slovenského rozhlasu pravdivo informovať občanov o aktuálnej situácii nariadil vtedajší riaditeľ Ústrednej správy spojov Ing. Karel Hoffmann vypnúť okolo druhej hodiny v noci z 20. na 21. augusta rozhlasové vysielače. Vysielače vypli v okamihu, keď hlásateľ Vladimír Fišer čítal vyhlásenie ÚV KSČ k okupácii. Pohlavári však zabudli vypnúť rozhlas po drôte, a tak sa poslucháči krátko pred druhou hodinou dozvedeli o okupácii ČSSR.[4][3]
Vďaka čoraz rozšírenejšiemu a kvalitnejšiemu rozhlasovému vysielaniu prostredníctvom rádiových vĺn a rozvoju televízie sa začal počet účastníckych staníc drôtového rozhlasu znižovať. Okolo roku 1989 začal počet účastníkov prudko klesať a náklady na prevádzku rozhlasu po drôte prešli v plnej miere na Slovenské telekomunikácie, š.p. (dovtedy náklady hradili zo svojho rozpočtu orgány civilnej obrany).[2] V roku 1990 bol vyhlásený tzv. útlmový program siete drôtového rozhlasu, v zmysle ktorého sa zakonzervoval aktuálny stav siete a časti vyžadujúce nákladnejšie opravy mali byť zrušené. V rokoch 1990-1994 poklesol počet účastníkov siete drôtového rozhlasu o viac ako 630 000 a v prvom polroku 1995 o viac ako 85 000.[2] V roku 1995 už bola podstatná časť siete zrušená.[2]
Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]
V súčasnosti sa už na Slovensku ani v Česku neprevádzkuje celoštátne rozhlasové vysielanie prostredníctvom rozhlasu po drôte (bolo ukončené v roku 1999). Rozvody tohoto systému využívajú niektoré obce a mestá na „vysielanie“ vlastného programu (bohoslužby, úradné oznamy) ako obdobu obecného pouličného rozhlasu.[3] Na princípe rozhlasu po drôte fungujú aj vnútroorganizačné „rozhlasy“ v rôznych podnikoch, ale aj školské rozhlasy v školských zariadeniach.
V niektorých krajinách však rozhlas po drôte naďalej funguje - napríklad v Rusku (trojprogramové vysielanie v hlavnom meste Moskva[5] a v meste Kazaň), v Bielorusku.[6] V Taliansku vysielanie prevádzkuje verejnoprávny vysielateľ RAI vo veľkých mestách na 6 kanáloch cez telefónnu sieť (FD1-FD6). Rovnako je signál týchto programov šírený aj inými spôsobmi (internet, satelit).
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b História SRo [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, rev. 2018-09-03, [cit. 2013-01-05]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g Ako ďalej s drôtovým rozhlasom ? [online]. Bratislava: TASR, 18.08.1995, [cit. 2013-01-05]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
- ↑ a b c d e JANCURA, Vladimír. Rozhlas po drôte vyhrával v každej domácnosti [online]. Bratislava: Pravda, 22.08.2010, [cit. 2013-01-05]. Dostupné online.
- ↑ MANČAL, Petr. Bratrská okupace a Československý rozhlas [online]. Praha: Český rozhlas, 21.08.2008, [cit. 2013-01-06]. Dostupné online. (v češtine)
- ↑ O predprijatii [online]. Moskva, Rusko: FGUP Moskovskaja gorodskaja radiotransľacionnaja seť, [cit. 2013-01-06]. Dostupné online. Archivované 2013-03-07 z originálu. (v ruštine)
- ↑ Проводное вещание [online]. Minsk: Белтелеком/Beltelecom, 01.07.2012, [cit. 2013-01-05]. Dostupné online. Archivované 2013-01-15 z originálu. (v ruštine)
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- Oficiálna stránka prevádzkovateľa rozhlasu po drôte v Moskve Archivované 2013-01-14 na Wayback Machine
- Oficiálna stránka prevádzkovateľa rozhlasu po drôte v Bielorusku
- Oficiálna stránka prevádzkovateľa rozhlasu po drôte v Taliansku Archivované 2013-01-09 na Wayback Machine
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Radiofonia przewodowa na poľskej Wikipédii, Drahtfunk na nemeckej Wikipédii a Проводное вещание na ruskej Wikipédii.