Silicikum

Silicikum alebo silický príkrov je tektonická superjednotka Západných Karpát, skladajúca sa z viacerých príkrovových telies. Tvoria ho drienocký, muránsky, vernársky, stratenský, besnícky a silický príkrov s opátskou a radzimskou troskou, bodviansky príkrov v Aggteleckom krase a v pohorí Rudabánya v Maďarsku. Silicikum tvorí planiny Slovenského krasu (Muránska, Silická, Plešivecká) južne od gemerika a v Stratenskej hornatine (Slovenský raj) a pásme Galmusu.

Názory na jeho stavbu a vývoj nie sú jednotné. Podľa starších názorov spolu s hronikom tvorí časť vejára nasunutého na sever i juh z lubenícko-margecianskej línie po zrážke gemerika a veporika. V takom prípade by mohli byť jeho súčasťou aj ďalšie vyššie subtatranské príkrovy (strážovský a veternícky). Iné teórie naznačujú, že silicikum môže byť skĺznutou časťou gemerika. Podľa novších názorov pochádza z oblasti južne od gemerika, kde tvorilo šelf Meliatského oceánu a neskôr bolo pri jeho uzavretí presunuté na sever. Otázkou však zostáva či sa nachádzalo v južnej alebo severnej časti šelfu meliatika. Silicikum prekrýva príkrovy turnaika a meliatika.

Názvy silicikum i silický príkrov sú odvodené od Silickej planiny. Silický príkrov bol po prvý krát definovaný roku 1973 v práci H. Kozura a R. Mocka. Termín silicikum zaviedol J. Mello. Pôvodne sa predpokladalo, že ide a autochtónne horniny gemerika.

Príkrovy silicika sú podobné juvavickým príkrovom Severných Vápencových Álp.

Geologická stavba

Spodnú časť silicika tvoria horniny predrifotvého štádia. Najspodnejšia je perkupská formácia. Tvoria ju pieskovce a evapority, ktoré sa usadzovali od vrchného permu po spodný trias. Z tohto obdobia je z oblasti východne od Telgártu známe rozsiahle teleso alkalických ryolitov, zrejme súvisiacich s riftingom meliatika. Nadložné verfénske bridlice tvoria pestré súvrstvie ílovitých bridlíc, pieskovcov až slieňovcov. Príkrovy silicika boli odlepené práve na súvrstviach týchto bridličnatých hornín.

Najvýznamnejšia časť silicika je budovaná vápencami svojráznej fácie juhoalpského typu, usadzovali sa v štádiu karbonátovej platformy. V anise v strednom triase najprv tmavé gutensteinské vápence, následne sa od vrchného anisu až noriku usadili veľké hrúbky (až 1 200 m) bielych organodetritických vápencov wettersteinskej fácie (tieto vápence majú rôzne regionálne názvy podľa Alpských oblastí ako steinalmské, schreyalmské, halstattské atď.). Všeobecne ide o plytkovodné vápence s veľkým množstvom fosílií. V spodnej jure (lias) došlo v siliciku k hiátu v sedimentácii.

Vyššie sa nachádzajú, už len riedko zachované sedimenty, ktoré po hiáte prechádzajú do plytkovodných krinoidových vápencov. Po nich sedimentovali naopak hlbokovodné adnetské hľuznaté vápence, ílovité vápence tzv. fleckenmergel a rádiolarity. Súvislý sedimentárny záznam sa skončil plytkovodnými uloženinami vo vrchnej jure – oxforde. Mladšie horniny predstavovala už potektonická gosauská skupina.