Rádiolarit
| Rádiolarit | |
| Usadená hornina | |
 Jurský rádiolarit z Álp |
|
| Hlavné minerály | kremeň, opál, chalcedón |
| Akcesórie | kalcit |
| Textúra | masívna |
| Farba (y) | pestrofarebná, červená, hnedá, zelená |
| Pozri aj portál Vedy o Zemi | |
Rádiolarit alebo rádiolariový rohovec je usadená hornina tvorená z rekryštalizovaných mikroskopických schránok prvokov rádiolarií. Väčšinou je indikátorom hlbokovodného oceánskeho prostredia. Zložením je blízka opukám, spongolitom a silicitom (jaspilitom), prípadne nespevneným diatomitom.
Obsah |
Vznik [upraviť]
Rádiolarity vznikajú usadzovaním odolných mikroskopických schránok prvokov kmeňa radiolaria najčastejšie pod karbonátovou kompenzačnou hladinou. V tejto hĺbke dochádza k úplnému rozpúšťaniu mikroskopických schránok tvorených CaCO3, takže usadzovať sa môžu iba schránky tvorené z SiO2. Opálový materiál schránok postupne rekryštalizuje na stabilnejší vláknitý chalcedón a kremeň[1]. Niekedy prechádza do rádiolariových vápencov.
Vlastnosti [upraviť]
Sú to zväčša zvrstvené horniny, často pestrofarebné[2]. Pomerne tvrdé, rýpu do skla. Tenké pravidelné vrstvičky môžu dosahovať hrúbku okolo 5 - 15 cm (obvykle dosky) a v prípade, ak vznikali v hlbokovodnom prostredí sa často striedajú s ílovitými bridlicami, prípadne reliktami ofiolitov[3]. Majú vysoký obsah SiO2, nešumia v HCl. Prímes CaCO3 môže spôsobiť, že hornina môže s HCl reagovať prudšie a slabo šumí.
Rádiolarity sú často považované za hlbokovodné oceánske sedimenty a sú preto často používané ako dôležitý palegoegrafický indikátor. V geologickej minulosti ale niektoré rádiolarity vznikali aj v plytkovodnom prostredí[3]. Červenú až hnedú farbu hornine dodávajú ióny Fe3+, zlenkastú Fe2+. Schránky rádiolarií sú zachované v mikroskopickej štruktúre[4], sú inak chudobné na makrofosílie. Niekedy sa v nich vyskytujú aptychy (viečka) amonitov.
Výskyt [upraviť]
V oblasti Západných Karpát sa rádiolarity vyskytujú v ždiarskom súvrství krížňanského príkrovu (fatrikum, tu majú skôr charakter rádioláriových vápencov[5]) tiež v manínskej a kysuckej jednotke v bradlového pásma (čajakovské rádiolarity) a v meliatiku. Vznikali tiež v šiprúňskom trógu v tatriku. Pre analogické súvrstvie sa v alpskej literatúre používa názov ruhpoldinské rádiolarity, v Poľsku sú pre rovnaké súvrstvie používané termíny sokolické a czajakowské rádiolarity[6]. V nadloží tethýdnych rádiolaritov často ležia červené hľuznaté vápence[7]. V meliatiku boli nájdené oceánske rádiolarity (Držkovské a Čoltovské) v subdukčnej melanži, zaraďované sú do hačavského súvrstvia.
Na Slovensku ich možno nájsť v Nizkych a Vysokých Tatrách, Malých Karpatoch, Malej a Veľkej Fatre, Vtáčniku, Tribči, Slovenskom raji, Galmuse, Štiavnických vrchoch, Považskom Inovci (belická jednotka), Spišskej Magure, Starohorských a Strážovských vrchoch.
Vyskytujú sa aj v iných oblastiach alpsko-himalájskej sústavy, napríklad v pohorí Medvedica v Chorvátsku[8] alebo v Severných Vápencových Alpách.
Použitie [upraviť]
Rádiolarity sa v mladšom paleolite používali na výrobu štiepaných nástrojov. Čepele z tohto materiálu sa našli napr. pri Kálnici na Považí.
Referencie [upraviť]
- ↑ Reichwalder, P. a Jablonský, J., 2003. Všeobecná geológia 1. Bratislava, Univerzita Komenského, 239 s.
- ↑ Diatomit, radiolarit, Minerály a horniny Slovenska [online]. mineraly.sk, [cit. 2008-07-15]. Dostupné online.
- ↑ a b Petránek, J. Radiolarit, On-line geologická encyklopedie [online]. geology.cz, 2007, [cit. 2008-07-15]. Dostupné online.
- ↑ Vozárová, A., 2000: Petrografia sedimentárnych hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 170 s.
- ↑ Polák, M., Ondrejíčková, A., 1993, Radiolarian limestones and radiolarites in the Krížna nappe. Mineralia Slovaca, 25, 6, s. 391-410
- ↑ Legenda ku geologickej mape 1 : 50 000 [online]. geology.sk, [cit. 2008-07-15]. Dostupné online.
- ↑ Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984, Historická a stratigrafická geológia. Bratislava, 541 s.
- ↑ Halamić, J., Goričan, Š., Slovenec, D., Kolar-Jurkovšek, T., 1999: A Middle Jurassic Radiolarite-Clastic Succession from the Medvednica Mt. (NW Croatia). Geologica Croatica, 52/1, Zagreb, s. 29 - 57
Iné projekty [upraviť]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rádiolarit
