Tunguská udalosť

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Tunguská katastrofa)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Lokalizácia tunguskej katastrofy

Tunguská udalosť (iné názvy: tunguská katastrofa, tunguská explózia, (ak sa postuluje metoeritický pôvod) tunguský meteorit; tunguzská udalosť, tunguzská katastrofa, tunguzská explózia [1]) bol obrovský výbuch, ku ktorému došlo 30. júna 1908 o 7. hodine a 17. minúte v tajge pri rieke Podkamennaja Tunguska (Podkamenná Tunguzka) vo východnej časti Sibíri - asi 800 km severozápadne od jazera Bajkal, 65 km od Vanavary (vtedy najbližšie väčšie sídlo v okolí).

Prejavy v blízkosti[upraviť | upraviť zdroj]

V okolí výbuchu boli pováľané stromy do vzdialenosti až 40 km (ležia hviezdovito od stredu výbuchu) a poškodené do vzdialenosti 200 km, tlakovú vlnu bolo cítiť v Európe aj Amerike. Cestujúci na transsibírskej železnici smerom do Kanska počas udalosti údajne videli letieť „svietiacu hmotu“, a potom počuli silný tresk. Tlaková vlna bola tak silná, že strojvodca Grjaznov zastavil vlak, lebo si myslel, že sa vykoľajil. Ešte 300 km od epicentra tlaková vlna vyrážala okná. Vo Vanavare popraskali steny na domoch, tlaková vlna zrazila na zem ľudí aj dobytok.

Prejavy vo svete[upraviť | upraviť zdroj]

Záchvevy zeme zaznamenali všetky európske aj americké seizmografy. Tlakovú vlnu zaznamenali barografy v Irkutsku (970 km) za hodinu, v Postupime (cca 5 000 km) za 4 hodiny 41 minút a vo Washingtone za 8 hodín. Tlaková vlna obehla celú Zem - druhýkrát ju v Postupime namerali po 30 hodinách a 28 minútach.

Odhaduje sa, že výbuch dostal do atmosféry okolo 10 miliónov ton pevného materiálu (vrátane úlomkov objektu a prachu). Prach spôsobil rozptyl svetla, takže jasno zostávalo aj po západe slnka. Viac ako týždeň po udalosti sa v Londýne dali čítať noviny o polnoci.

Vedecký výskum[upraviť | upraviť zdroj]

Fotografia z postihnutej oblasti

Vedci začali udalosť skúmať na mieste až po mnohých rokoch. Prvú vedeckú expedíciu, ktorá sa do oblasti katastrofy dostala, viedol mineralóg Leonid Kulik v roku 1927. Bol presvedčený, že katastrofu spôsobil železný meteorit, zvyšky ktorého neúspešne hľadal do roku 1939. Dokumentácia polomu pomocou leteckej fotografie sa začala až v roku 1937. Kulikovovi sa nepodarilo objaviť žiaden zvyšok železného meteoritu. Jediné, čo našiel a zdokumentoval, boli mikroskopické guľôčky magnetitu, niklu a železa.

V rokoch 1959 až 1987 intenzívnejší výskum oblasti robil ruský geofyzik Alexej Zolotov. V mieste polomu zistil mierne zvýšenú rádioaktivitu. Stromy na Sibíri a na Aljaške majú v letokruhoch zodpovedajúcich roku 1909 rádioaktivitu zvýšenú až 1,5-násobne. Zolotov zrátal, že tak rozsiahly polom spôsobil výbuch so silou zodpovedajúcou výbuchu 40 megaton TNT (2000-násobne silnejší ako výbuch v Hirošime). Bol presvedčený, že išlo o jadrový výbuch, ktorý nastal vo výške 5 až 10 km. Keďže v roku 1908 ešte nebola známa jadrová bomba, Zolotov usúdil, že muselo ísť o výbuch motorov a paliva mimozemskej kozmickej lode.

V roku 1990 sa na mieste katastrofy našli maličké grafito-diamantové kvapôčky, ktoré určite nemajú pozemský pôvod, resp. sú dôkazom šokovej metamorfózy, ktorá sprevádza impakty mimozemských telies. Tiež sa namerali magnetické anomálie. Najnovšie odhady sily výbuchu sa pohybujú v rozpätí od 5 do 30 megaton TNT.

Špekulácie o príčine[upraviť | upraviť zdroj]

Príčina výbuchu a javov s ním spojených doteraz nebola jednoznačne zodpovedaná. V súčasnosti sa veľa odborníkov prikláňa k teórii, že mohlo ísť o zrážku s kometárnym jadrom (resp. jeho časťou) o priemere asi 60 metrov. Za túto teóriu hovorí aj fakt, že sa nepodarilo nájsť žiaden kúsok dopadnutého meteoritu, o ktorom sa predpokladá, že výbuch spôsobil. Jadro kométy by sa totiž pri výbuchu vyparilo, pretože ho tvoria prevažne zamrznuté plyny a kusy ľadu. Druhá časť vedcov sa pridŕža teórie, podľa ktorej katastrofu spôsobil pád meteoritu.

Tunguská udalosť sa stala obľúbenou témou vysvetľovačov záhad (ale aj vedcov), a tak existuje obrovské množstvo teórií o jej príčine. Najpravdepodobnejšie vysvetlenia sú:

Medzi málo pravdepodobné, až fantastické teórie patria:

  • sopečný výbuch 10 miliónov ton zemného plynu - podľa Wolfganga Kundta
  • výbuch antihmoty - napr. podľa Cowan, Atluri & Libby
  • výbuch prirodzenej vodíkovej bomby (deutéria v kométe) - napr. podľa D'Alessio a Césara Sirventa
  • atómový výbuch - napr. podľa geofyzika Alexeja Zolotova, či bývalého podpredsedu Moskovskej akadémie vied Borisa Konstantinova
  • výbuch mimozemskej kozmickej lode - napr. podľa Alexandra Kazanceva (1946) a v skôr populárnej literatúre
  • výsledok pokusu Nikolu Tesly - v populárnej literatúre
  • stretnutie Zeme s malou čiernou dierou - v populárnej literatúre

Poznámka[upraviť | upraviť zdroj]

  1. V súčasnosti je oficiálny slovenský názov rieky Podkamennaja Tunguska, pretože rieka nie je uvedená v zozname exoným Úradu geodézie, kartografie a katastra SR a tým pádom má oficiálne len ruský názov. V literatúre sa však bežne vyskytuje slovenský tvar Podkamenná Tunguzka, ktorý je odvodený od zastaraného ruského názvu Podkamennaja Tunguzka. Z tohto pohľadu je teda tvar tunguzský svojim spôsobom zaužívaný slovenský ekvivalent technicky správneho tvaru tunguský.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]