9K37 Buk
| 9K37 Buk | ||
|---|---|---|
| ||
| Typ: | Protilietadlový systém | |
| Miesto pôvodu: |  Rusko
| |
| História služby | ||
| V službe: | 1980 – súčasnosť | |
| História výroby | ||
| Výrobca: | Almaz-Antej | |
| Základné údaje | ||
| Maximálny dostrel: | 70 km (Buk-M3) | |
9K37 Buk (rus. 9К37 Бук; v kóde NATO: SA-11 Gadfly) je ruský samohybný protilietadlový systém krátkeho a stredného dosahu. Je určený na obranu najdôležitejších vojenských a priemyselných zariadení, jednotiek a útvarov pozemných síl pred vzdušnými hrozbami. Bol vyvinutý ako náhrada za predchádzajúci systém Kub.
Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]
Vývoj tohto systému sa začal 13. januára 1972. Bol nástupcom systému Kub-M3. Do výzbroje sovietskej armády vstúpil v roku 1980. Buk bol exportovaný do mnohých krajín. Po rozpade Sovietskeho zväzu bolo množstvo systémov protivzdušnej obrany odovzdaných nástupníckym štátom. V súčasnosti Rusko prevádzkuje približne 350 týchto systémov. Ďalšími operátormi sú Azerbajdžan, Bielorusko, Cyprus, Egypt, Fínsko, Gruzínsko, India, Severná Kórea, Ukrajina, Sýria, Vietnam a Venezuela.
Opis[upraviť | upraviť zdroj]
Buk[upraviť | upraviť zdroj]
Systém Buk tvoria:
- protilietadlové riadené rakety 9M38,
- veliteľské stanovište 9S470,
- prehľadový rádiolokátor 9S18,
- samohybné odpaľovacie zariadenie 9A310,
- samohybné nabíjacie/odpaľovacie vozidlo 9A39.[1]
9M38 je jednostupňová strela na tuhé palivo, ktorá má poloaktívne radarové navádzanie. Dokáže zasiahnuť ciele vo vzdialenosti 3,4 – 20,5 km vo výškach nad 3 km. Keď cieľ letí 30 m nad zemou, tak je raketa schopná zasiahnuť cieľ len na vzdialenosť 5 – 15,4 km. Maximálny výškový dostrel je 25 km.
Vozidlo 9A310 obsluhuje štvorčlenná posádka a nesie štyri rakety. Je vybavené radarom, ktorý dokáže vyhľadávať ciele, sledovať ich a navádzať na ne rakety. Takže v prípade potreby môže každé toto vozidlo fungovať autonómne. Radar deteguje lietadlá letiace vo výške nad 3 km na vzdialenosť 65 – 77 km. Dosah detekcie sa zníži na 32 – 41 km, keď lietadlá lietajú vo výške 30 – 100 m nad zemou. Nižšie letiace lietadlá sú detegované vo vzdialenosti 21 – 35 km.
9A310 je postavené na špeciálnom pásovom podvozku GM-569. Poháňa ho dieselový motor s výkonom 710 k. Neskoršie modely sú vybavené silnejším motorom s výkonom 840 k. Vozidlo dosahuje na ceste maximálnu rýchlosť 65 km/h. Pancier poskytuje posádke ochranu pred paľbou z ručných zbraní a úlomkami delostreleckých granátov.
Vozidlo 9A39 je vybavené žeriavom a nesie 8 rakiet. Jedinečná schopnosť tohto vozidla spočíva v tom, že dokáže samo odpaľovať rakety. Údaje o cieľoch získava z vozidla 9A310. Celkovo 4 rakety sú pripravené na streľbu, zatiaľ čo ďalšie 4 sú vezené na nabitie vozidla 9A310. To dokáže nabiť do 12 minút.
Buk-M1[upraviť | upraviť zdroj]
Buk-M1 je vylepšená verzia pôvodne známa ako Buk-M. Do výzbroje sovietskej armády vstúpila v rokoch 1983 – 1984. Dokáže zasiahnuť aj z lietadiel odpaľované rakety s plochou dráhou letu. Má tiež vylepšenú odolnosť voči elektronickému rušeniu. Pre tento systém bola vyvinutá vylepšená strela 9M38M1.
Buk-M1-2[upraviť | upraviť zdroj]
Buk-M1-2 vstúpil do služby v ruskej armáde v rokoch 1997 – 1998. Dokáže odpaľovať rakety 9M317 s vylepšeným výkonom. Táto strela má maximálny dolet 45 km a výškový dosah 25 km. Tento systém protivzdušnej obrany môže zasiahnuť balistické strely, riadené strely, protiradiačné strely.
Ďalšou vylepšenou verziou je Buk-M1 – 2A. Vystreľuje rakety 9M317A.
Buk-M2[upraviť | upraviť zdroj]
Buk-M2 je vybavený novou raketou a novou generáciou fázovaného radaru. Dokáže sledovať 24 cieľov a súčasne zasiahnuť 4 z týchto cieľov. Tento systém protivzdušnej obrany bol predstavený v roku 2007.
Buk-M3[upraviť | upraviť zdroj]
Je to najnovší variant systému Buk vybavený pokročilými elektronickými komponentmi. Buk-M3 používa úplne novú raketu, ktorá má dolet až 70 km a môže zasiahnuť ciele vo výške 35 km. [2] Do výzbroje ruských síl sa dostal v roku 2016.[3]
Nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]
Rusko-gruzínska vojna[upraviť | upraviť zdroj]
Počas ruskej invázie do Gruzínska v auguste 2008 sa ruským jednotkám podarilo pomerne rýchlo zatlačiť gruzínske pozemné sily. Počas tejto krátkej operácie však ruské letectvo stratilo až štyri lietadlá. Išlo o tri útočné stroje Su-25 a jeden bombardér Tu-22M, ktoré boli zostrelené raketovým systémom Buk-M1.[4]
Ruská invázia na Ukrajinu[upraviť | upraviť zdroj]
Keď Rusko vo februári 2022 spustilo inváziu na Ukrajinu, malo ukrajinské letectvo okolo 72 raketových systémov Buk. V prvých týždňoch vojny sa ako najúčinnejšie proti ruským lietadlám ukázali práve systémy Buk. Spolu so systémami dlhého dosahu S-300PS/PT a S-300V rýchlo zabezpečili to, že ruské letecké operácie na osiach Kyjev a Charkov v stredných a vysokých nadmorských výškach sa stali mimoriadne nebezpečné. Preto sa hlavné úsilie ruského letectva presunulo od potlačenia ukrajinskej protivzdušnej obrany na priamu podporu pozemných síl. Neschopnosť ruského letectva zničiť väčšinu ukrajinských systémov stredného dosahu Buk a 9K33 Osa však spôsobila, že ruské lietadlá pri útokoch na pozície ukrajinskej armády museli lietať veľmi nízko. Pri letoch v nízkej výške sa síce znížili straty v dôsledku pôsobenia ukrajinských systémov Buk a S-300, ruské lietadlá sa však dostali do dosahu tisícok prenosných kompletov protivzdušnej obrany (Igla, Stinger, Starstreak). Výsledkom bolo, že za týždeň prišli ruské vzdušné sily minimálne o osem lietadiel Su-25, Su-30 a Su-34. Navyše tieto nálety boli podstatne menej presné ako bombardovanie zo strednej výšky, ktoré bolo vykonané v úvodnej fáze operácie.[5]
Za prvých 14 mesiacov tvrdých bojov mali ukrajinské Buky na svedomí mnohé z 250 zostrelených stíhačiek, vrtuľníkov a bezpilotných lietadiel. Buk sa stal najúčinnejším ukrajinským systémom zem-vzduch proti ruským lietadlám s pevným krídlom.
V priebehu prvých dvoch rokov vojny sa Rusom podarilo vyradiť asi 18 ukrajinských odpaľovacích zariadení systému Buk.[6] Tieto straty však neboli najväčším problémom ukrajinských ozbrojených síl. Oveľa väčšou hrozbou sa ukázal byť nedostatok rakiet. Rakety 9M38 sú vyrábané v Rusku a ukrajinské zásoby pochádzali ešte zo sovietskej éry. Po odpálení niekoľkých desiatok rakiet každý mesiac v priebehu 14 mesiacov sa ukrajinské zásoby 9M38 začali rýchlo zmenšovať.[7]
Preto Spojené štáty v rámci programu FrankenSAM upravili ukrajinské protilietadlové systémy Buk tak, aby boli kompatibilné s raketami RIM-7 Sea Sparrow. RIM-7, ktorými sú bežne vyzbrojené americké vojnové lode, majú štvrtinovú veľkosť oproti rakete 9M38, v dôsledku čoho majú o niečo kratší dosah. Ale americká raketa používa rovnaké poloaktívne radarové navádzanie ako 9M38. Takto modifikované systémy Buk s raketami RIM-7 Sea Sparrow získala Ukrajina v novembri 2023.[8] K prvému úspešnému použitiu "FrankenSAM" Buku došlo 17. januára 2024. Systém zostrelil zo vzdialenosti 9 kilometrov ruský kamikadze dron Šáhid.[9]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Зенитный ракетный комплекс 9К37 Бук [online]. missilery.info, [cit. 2024-01-31]. Dostupné online.
- ↑ Buk [online]. militarytoday.com, [cit. 2024-01-27]. Dostupné online.
- ↑ Lenta.ru. Rossijskie voennye vnov poobeščali priňať na vooruženie Buk-3M / Российские военные вновь пообещали принять на вооружение «Бук-М3» [online]. lenta.ru, 2015-03-09, [cit. 2024-01-31]. Dostupné online.
- ↑ Air Defense: Russia Takes A Beating Over Georgia [online]. strategypage.com, [cit. 2024-02-01]. Dostupné online.
- ↑ static.rusi.org, [cit. 2023-03-12]. Dostupné online.
- ↑ Attack On Europe: Documenting Ukrainian Equipment Losses During The 2022 Russian Invasion Of Ukraine [online]. oryxspioenkop.com, [cit. 2024-02-01]. Dostupné online.
- ↑ AXE, David. Lucky For Ukraine, Its Best Air-Defense Vehicles Are Compatible With American Missiles [online]. forbes.com, 2023-04-20, [cit. 2024-02-01]. Dostupné online.
- ↑ BISHT, Inder Singh. Ukraine’s Soviet Air Defense System Adapted for American Missiles [online]. thedefensepost.com, 2023-11-14, [cit. 2024-02-01]. Dostupné online.
- ↑ BISHT, Inder Singh. Ukraine’s ‘FrankenSAM’ Air Defense Solution Registers First Kill [online]. thedefensepost.com, 2024-01-19, [cit. 2024-02-01]. Dostupné online.