Príkrov (geológia)
Príkrov je veľké doskovité teleso tektonicky horizontálne presunuté na vzdialenosť minimálne 5 km pozdĺž násunových zlomov na cudzorodý podklad, ktorý sa v súvislosti s príkrovmi často nazýva autochtón. Teleso príkrovu na cudzorodom nadloží sa označuje ako allochtón. Ak sa nad sebou nachádza viacero príkrovov, podložný sa vzhľadom na nadložný označuje paraautochtón.
Príkrovy, respektíve ich násunové plochy, sa rovnako ako násuny do geologických máp zaznačujú štruktúrnou značkou línie s trojuholníkmi, ktoré smerujú do vnútra telesa príkrovu.
História výskumu
Od polovice 19. storočia začali geológovia objavovať lokality, kde boli zrejmé rozsiahle násuny. Ako prvý uviedol príkrovovú koncepciu do praxe M.A. Bertrand, keď reinterpretoval staršie výskumy Eschera a Heima v oblasti Glarus. Výskumníci, ktorí predtým v tejto oblasti Švajčiarskych Álp pracovali si nevedeli predstaviť, ako sa mohli dostať permské a mladšie jurské sedimenty nad eocénny flyš. Stavbu oblasti preto interpretovali ako obojstranné prevrátené vrásy.[1] Bertrand príkrovy označil ako nappe de charriage. V Švajčiarsku sa týmto výskumom venovali A. Escher von der Linth a M. Lugeon, ktorý bol pôvodne odporcom tejto myšlienky. Približne v rovnakej dobe objasnil príkrovovú stavbu Severozápadných vrchov v Škótsku Ch. Lapworth. Neskôr bola prítomnosť príkrovov potvrdená prakticky vo všetkých pásmových pohoriach. Príkrovovú stavbu Západných Karpát ako prvý zaviedol M. Lugeon a neskôr ju rozvinul rakúsky geológ V. Uhlig.
Mechanizmom vzniku príkrovov sa medzi prvými zaoberal Hans Schardt. Tieto procesy však zostali dlho nepochopené a mnoho geológov zamietalo ich existenciu. Prijatie existencie príkrovov bolo jedným z predpokladov rozvoja mobilistického poňatia geotektoniky a malo neskôr vplyv na zavedenie teórie platňovej tektoniky.
Stavba príkrovu
Na vlastnom telese príkrovu možno určiť viacero znakov. V prednej časti v smere pohybu sa nachádza čelo príkrovu. To býva často detailne zvrásnené, vtedy prítomné štruktúry označujeme ako digitácie. Plocha, po ktorej sa príkrov pohybuje, sa nazýva bazálna násunová plocha alebo décollement. Tá môže mať rôzny tvar. Na násunovej ploche sa predpokladá tektonická erózia spôsobenej mechanickým obrusovaním, ktorá je označovaná ako rabotáž. Jej existenciu sa však dodnes nepodarilo zodpovedne preukázať. Oblasť, z ktorej pochádza teleso príkrovu, sa nazýva domovská oblasť príkrovu. Časť, v ktorej sa od nej príkrov celkom odlepil, sa volá koreňová zóna. Línia, ktorá je jej stopou sa nazýva šariáž. Domovská oblasť býva často tlakmi stlačená a skrátená, pričom sa môže ponoriť pod okolité tektonické celky, čím vzniká tektonická sutura – jazva. Príkrovy, ktorých koreňová oblasť je neznáma, sa označujú ako bezkoreňové príkrovy. Ďalšie zo štruktúr, ktoré sú typické pre oblasti s príkrovovou stavbou sú[2]
- Tektonická (príkrovová) troska – je to eróziou celkom izolovaná menšia časť príkrovu, ktorá leží na autochtónnom podloží. Typickým príkladom je napríklad vrchol Veľkého Choča (troska hronika).
- Tektonické okno – je eróziou obnažená časť autochtónneho podložia, súvisle lemovaná telesom príkrovu. V prípade, že toto eróziou odkryté podložie nie je celkom uzavreté príkrovom, ide o tektonické polookno. V Západných Karpatoch sú tektonickými oknami napr. donovalské okno (okná tatrika pod fatrikom) alebo smilnianske okno vo flyšovom pásme (okno grybowskej jednotky pod magurskou jednotkou).
Vznik
Vznik príkrovov je dôsledkom horizontálnych tlakov smerujúcich z domovskej oblasti príkrovu smerom do predpolia alebo ťahom sudukovanej platne. Zmysel pohybu príkrovov je veľmi relatívny, často totiž mohlo dochádzať skôr k podsúvaniu než k sunutiu po povrchu[3]. Predpokladá sa, že na schopnosť pohybu obrovských más hornín môže vplývať viacero faktorov. V súčasnosti je správanie násunov vysvetľované na modeli orogénneho klinu, ktorý je závislý od vnútorného uhla θ klinu. Ten je súčtom uhla α vonkajšieho sklonu klinu a uhla β bazálneho sklonu plochy odlepenia.[4] Pri ich modelovaní je potrebné zohľadňovať mnohé faktory ako gravitáciu nadložia či topografiu a reológiu prítomných hornín.
Vzhľadom na to, že v malých hĺbkach nie sú veľké tlaky a teploty, ktoré by spôsobovali plastické až viskózne správanie pevných hornín, usudzuje sa, že takéto vlastnosti môžu za podstatne menej extrémnych podmienok nadobudnúť ílovité horniny, či evapority, ktoré potom môžu fungovať ako tektonické mazadlá. Na zmenšenie trecieho odporu má tiež vplyv vnútorný tlak pórových fluíd, ktorý pôsobí proti normálovému tlaku, čím znižuje vysoké tlaky a umožňuje frakturáciu a vznik tektonickej brekcie alebo tektonických ílov, po ktorej sa môže príkrov kĺzať. Vzťah evaporitov a násunových plôch príkrovov má tiež svoje zákonitosti. Evapority sú výrazne náchylné na strižnú deformáciu a sú preto prednostnými plochami, na ktorých dochádza k vzniku odlepenia.
Rozdelenie príkrovov
Podľa zloženia
Z hľadiska horninového zloženia možno príkrovy deliť na:
- príkrovy fundamentu alebo soklové príkrovy, ktorých spodnú časť (fundament) tvoria prevažne kryštalinické horniny. Príkrovy tohto druhu dosahujú veľkých hrúbok a tvoria preto tektonické superjednotky, ako je napríklad veporikum, či tatrikum.
- superficiálne príkrovy sú tvorené len usadenými horninami, ktoré tvoria iba najvrchnejšiu časť zemskej kôry. Ich zaniknutý neodlepený vrstevný sled alebo basement sa nazýva tegument. Tvoria preto menšie jednotky, ako je silicikum, či fatrikum.
Niektoré časti príkrovov môžu byť presunuté na krátku vzdialenosť vo vlastnej tektonickej jednotke ako menšie duplexy (napr. digitácia Lysice), alebo ako čiastkové vrásové príkrovy (napríklad vrása Giewontu a vrása Červených vrchov vo vysokotatranskej jednotke tatrika)[5].
Podľa spôsobu vzniku
Nasledovné uvedené spôsoby vzniku príkrovov sa v prírode bežne prelínajú[2]:
- Príkrovy gravitačného sklzu vznikajú pohybom telies príkrovu po naklonenej násunovej ploche v dôsledku pôsobenia gravitačnej sily, často v záverečnej fáze orogenézy. K náklonu plochy odlepenia môže dôjsť napríklad výzdvihom tylovej časti domovskej oblasti. Príkrovy gravitačného sklzu sú charakteristické prehnutými (listrickými) zlomami, veľkým rozsahom presunu horninových krýh, ktoré sa často pohybovali rôznymi smermi, charakteristickým mechanizmom, pri ktorom vzniká divertikulácia – typický prevrátený sled vrstiev.
- Príkrovy gravitačného rozpínania sú spôsobené výstupom tepla, ktoré spôsobí odlepenie najprv v tylovej oblasti. Vzniknuté zlomy sú vždy ploché, ako posledná sa pohybuje vždy kryha na čele príkrovu.
- Vrásové príkrovy vznikajú najčastejšie ustrihnutím stredného ramena ležatých vrás obrovských (často 100 km) rozmerov.
Niekedy sú ako samostatné vyčleňované aj príkrovy generované skrátením fundamentu, tangenciálne kompresívne príkrovy a pasívne príkrovy, ide však v podstate o odnože troch predošlých spôsobov vzniku.
Referencie
- ↑ Merle, O., 1998: Emplacement mechanisms of nappes and thrust sheets. Kluwer Academic Publishers, Dordrecht, 168 s.
- ↑ a b Marko, F., Jacko, S., 1999: Štruktúrna geológia I (Všeobecná a systematická). ISBN 80-88896-36-3 Vydavateľstvo Harlequin, Košice, s. 81 - 93
- ↑ SYNEK, J. PETRÁNEK, J.. On-line geologická encyklopedie - Příkrov [online]. geology.cz, 2007, [cit. 2008-08-03]. Dostupné online.
- ↑ Nemčok, M., Schamel, S., Gayer, R. A., 2005: Thrustbelts: structural architecture, thermal regimes and petroleum systems. Cambridge Unversity Press, Cambridge, 554 s.
- ↑ Veľký, J. a kolektív, 1980: Encyklopédia Slovenska IV. zväzok N - Q. Veda, Bratislava, s. 549
Ďalšia použitá literatúra
- Reichwalder, P., Jablonský, J., 2003: Všeobecná geológia 2. ISBN 80-223-1664-4 Univerzita Komenského, Bratislava, s. 431 - 432
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Príkrov (geológia)
