AC/DC

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
AC/DC
ACDC in St. Paul, November 2008.jpg
Základné informácie
Pôvod Austrália Sydney, Austrália
Žáner(-re) hard rock
heavy metal
blues rock
rock and roll
Pôsobenie 1973 – súčasnosť
Vydavateľstvá Albert, Atlantic, ATCO, Elektra, East West, EMI, Epic
Webstránka www.acdc.com
Členovia skupiny:
Angus Young
Stevie Young
Cliff Williams
Brian Johnson
Phil Rudd
Bývalí členovia
Malcolm Young
Bon Scott
Simon Wright
Chris Slade
Mark Evans
Dave Evans

AC/DChard rocková skupina, ktorú v roku 1973 v austrálskom Sydney založili bratia Malcolm a Angus Young. Títo dvaja súrodenci boli stálymi členmi kapely až do Malcolmovho ochorenia a odchodu v roku 2014.[1] Žánrovo je kapela bežne označovaná za hard rockovú, či blues rockovú[2] formáciu, no sú uznávaní aj ako priekopníci heavy metalu.[3] Sami svoju hudbu považujú iba za bežný rokenrol.[4] Bratia Youngovci tvrdia, že názov „AC/DC“ kapela dostala podľa nápisu na šijacom stroji ich sestry Margaret.[5][6]

Kým AC/DC dňa 17. februára 1975 vydali svoj štúdiový debut High Voltage boli jedinými dvoma stabilnými členmi skupiny Malcolm a Angus Youngovci. Zostava sa postupne stabilizovala potom, ako basgitaristu Marka Evansa nahradil v roku 1977 počas nahrávania albumu Powerage Cliff Williams. Ich sólový spevák, Bon Scott, zomrel po ťažkej otrave alkoholom dňa 19. februára 1980, po nahraní projektu Highway to Hell. Skupina uvažovala o ukončení kariéry, no s podporou Scottových rodičov sa rozhodla pokračovať a začala hľadať nového vokalistu.[7] Voľba padla na zakladateľa a lídra glam rockovej kapely Geordie, Briana Johnsona. Ešte v tom istom roku nahrali a vydali album Back in Black, ktorý bol poctou Bonovi Scottovi. Album vyzdvihol kapelu na novú vyššiu úroveň komerčného úspechu a stal sa najpredávanejším projektom, ktorý zrealizovali počas svojej hudobnej kariéry.

Ďalší ich hudobný nosič, album For Those About to Rock We Salute You, bol ich prvým, ktorý sa stal jednotkou v rebríčkoch Spojených štátov. Krátko potom, ako od kapely v roku 1983 odišiel bubeník Phil Rudd popularita AC/DC klesala. Na bicie s nimi hral budúci člen formácie Dio Simon Wright. Svoje oživenie kapela AC/DC zažila začiatkom 90. rokov potom, ako vydala album The Razor's Edge. Phil Rudd sa ku nej vrátil v roku 1994, kedy nahradil Chrisa Slada, ktorý s nimi hral medzi rokmi 1989-94. Rudda oslovili na spoluprácu pri nahrávaní albumu Ballbreaker (1995). V roku 2000 kapela nahrala kritikou kladne hodnotený album Stiff Upper Lip. Ich štúdiový projekt Black Ice, ktorý vydali 20. októbra 2008 sa stal druhým najlepšie predávaným albumom roka. Tým, že v rebríčkoch celého sveta obsadil vrcholné pozície bol ich prvým hudobných úspechom od čias vydania For Those About to Rock.[8] Zostava skupiny sa počas rokov nemenila až do roku 2014, kedy začal mať Malcolm Young zdravotné ťažkosti a Rudd sa zaplietol do právnych sporov.

Skupina AC/DC má na celom svete predaných viac ako 200 miliónov hudobných nosičov. Len v USA ich predali 71,5 miliónov. V Spojených štátoch je kapela na jedenástom mieste medzi najpredávanejšími a sú na vrcholoch predaja hudobných nosičov sveta.[9][10][11] Album Back in Black s odhadovaným predajom 50 miliónov nosičov je piatym najpredávanejším albumom sveta medzi všetkými umelcami a tretím medzi hudobnými skupinami. Len v USA sa z neho predalo 22 miliónov, čím sa stal v tejto krajine šiestym najpredávanejším.[12] Televízny kanál VH1 dal skupinu AC/DC na štvrté miesto svojho zoznamu „stovky najlepších hard rockových umelcov“,[13][14] a televízia MTV ich označila za siedmu najlepšiu heavy metalovú skupinu všetkých čias.[15] V roku 2004 dal časopis Rolling Stone skupinu AC/DC na 72. miesto svojho zoznamu „stovky najlepších umelcov všetkých čias“.[16] Producent Rick Rubin, ktorý napísal do zoznamu v Rolling Stone článok o AC/DC sa o nich vyjadril, že sú najlepšou rokenrolovou skupinou všetkých čias.[16] V roku 2010 boli AC/DC v televízii VH1 na 23. mieste ich zoznamu „stovky najlepších umelcov všetkých čias“.[17]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod a názov[upraviť | upraviť zdroj]

Logo kapely z roku 1977. Podľa návrhu Boba Defrina ho vytvoril Gerard Huerta. Prvýkrát bolo použité na medzinárodnej verzii albumu Let There Be Rock.

Malcolm, Angus, a George Young pochádzali zo škótskeho Glasgowa. Do Sydney sa spolu s väčšinou rodinných príslušníkov presťahovali v roku 1963. Prvý z nich, ktorý sa začal zaujímať o hru na gitaru bol George. Stal sa členom jednej z najúspešnejších kapiel 60. rokov, The Easybeats. V roku 1966 sa táto skupina stala medzinárodne úspešnou potom, ako nahrala singel „Friday on My Mind“.[18] V šľapajách brata šiel aj Malcolm, ktorý hral so skupinou Velvet Underground, ktorá účinkovala v austrálskom Newcastle (kapela nemala nič spoločné s americkou skupinou Velvet Underground).[19] Ich najstarší brat Alex sa svojimi hudobnými záujmami zostal zaoberať v Spojenom kráľovstve. V roku 1967 hral na basovú gitaru v skupine The Grapefruit (neskôr len Grapefruit). Založil ju spolu s ďalšími členmi, ktorými boli John Perry, Geoff Swettenham, a Pete Swettenham

Názov skupiny pochádza z nápisu „AC/DC“, ktorý Malcolm a Angus zazreli na šijacom stroji ich sestry Margaret. Je skratkou, ktorá v anglickom jazyku označuje Striedavý (alternating current)/Jednosmerný elektrický prúd (direct current). Bratia verili, že takéto označenie symbolizuje dravú energiu ich vysokým napätím poháňanej hudobnej produkcii.[20][6] Názov skupiny je štylizovaný tak, aby boli tieto dve skratky oddelené vyobrazením blesku. V tejto verzii sa ich logo nachádza na každom ich štúdiovom albume, okrem medzinárodnému vydaniu projektu Dirty Deeds Done Dirt Cheap.[21]

Začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

V novembri roku 1973 začali bratia Malcolm a Angus Youngovci zakladať kapelu AC/DC. Do skupiny zobrali basgitaristu, Larry Van Kriedta, speváka Dave Evansa a na bicie nástroje s nimi začal hrať bývalý bubeník kapely The Masters Apprentices, Colin Burgess.[22] K úspechu skupiny AC/DC prispeli aj legendárni roadie, Ray Arnold a Alan Kissack a promotér, Gene Pierson, ktorý kapelu rezervoval na novoročný školský večierok v roku 1973.[23]

Už od týchto začiatkov sa Angus Young obliekal do školskej uniformy. Nápad dostala jeho sestra Margaret. Angus skúšal na pódiu prezentovať aj iné postavy: Spider-Mana, Zorra, gorilu a aj paródiu na Supermana, ktorú nazval „Super-Ang“.[19] V týchto časoch bol hudobný priemysel silne inšpirovaný glam rockom a AC/DC mali svoj vzor v pódiových prezentáciách kapely Skyhooks z austrálskeho mesta Melbourne.

Postupne ale bratia Youngovci prestali uznávať Evansa za vhodného frontmana skupiny. Príliš im pripomínal glam rockera, akým bol Gary Glitter.[24] Príležitostne ho preto na koncertnom pódiu nahradzoval ich prvý manažér, Dennis Laughlin, ktorý mal praktické skúsenosti ako spevák skupín Daryl Braithwaite a Sherbet. Evans si s Laughilnom príliš nerozumel, čo tiež prispelo ku zhoršovaniu vzťahu medzi ním a kapelou.[24] Spolu s Evansom skupina nahrala iba jeden singel, „Can I Sit Next To You, Girl“/„Rockin' in the Parlour“. Druhá nahrávka singla s Evansom bola neskôr kapelou prepísaná a nanovo nahratá s Bonom Scottom pod názvom „Can I Sit Next to You Girl“ a vyšla v roku 1975 ako siedma na austrálskej edícii TNT a šiesta na celosvetovo vydanom albume High Voltage z roku 1976.

Obdobie s Bonom Scottom (1974–80)[upraviť | upraviť zdroj]

V začiatkoch (1974–77)[upraviť | upraviť zdroj]

V septembri roku 1974 nahradil po viacerých odporúčaniach Dave Evansa skúsený spevák a priateľ Georga Younga, Ronald Belford "Bon" Scott.[25][7] Podobne ako Youngovci aj Scott bol škótsky rodák, ktorý sa počas detstva spolu s rodičmi presťahoval do Austrálie.

V októbri roku 1974 skupina nahrala iba vo verzii pre austrálsky hudobný trh album High Voltage. Ich pobyt v štúdiu trval len desať dní.[26] Obsah albumu bol založený na inštrumentálnych nápadoch bratov Youngovcov s textami, ktoré dodal Bono Scott. Počas nasledujúcich mesiacov sa stabilizovala zostava kapely: ku Scottovi a bratom Youngovcom sa pripojil basgitarista Mark Evans a hráč na bicie nástroje, Phil Rudd. Ešte v tom istom roku vydali singelIt's a Long Way to the Top“, ktorý sa stal ich rockovou hymnou.[27] Bol v roku 1975 pridaný na úvod ich druhého austrálskeho albumu, TNT, ktorý publikovali aj na Novom Zélande. Album T.N.T. obsahoval aj nahrávku „High Voltage“, ktorá bola prvou, ktorú počas jeho výroby napísali a nahrali. Nakoľko skladba „High Voltage“ tiež vyšla pred vydaním albumu T.N.T., bola mylne považovaná za titulnú nahrávku ich debutu.

Medzi rokmi 1974-77 kapela AC/DC dostala podporu masmédií pravidelným vystupovaním v austrálskom televíznom populárnom programe Countdown, ktorý pre národný televízny kanál ABC pripravoval miestny významný hudobný producent Molly Meldrum. Táto pravidelná televízna prezentácia v navýznamnejšom mediálnom priestore spôsobila, že AC/DC sa stali jednými z najpopulárnejších populárnych umelcov Austrálie. Ich posledné vystúpenie v tomto programe sa konalo dňa 3. apríla 1977 a od tejto udalosti sa kapela v televíznom vysielaní nepredstavila počas nasledujúcich 20 rokov.[26]

Medzinárodný úspech (1976–80)[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodný spevák kapely, Bon Scott (v strede), aj s gitaristom Angusom Youngom (vľavo) a basgitaristom Cliffom Williamsom (vzadu) v auguste 1979

V roku 1976 skupina podpísala nahrávaciu zmluvu s hudobným vydavateľstvom Atlantic Records a vyšla na európske Lock Up Your Daughters Summer Tour, ktorého britskú časť sponzoroval časopis Sounds. Získali počas neho neoceniteľné skúsenosti. Podporovali vtedajších koncertných lídrov ako Black Sabbath, Aerosmith, Kiss, Styx, UFO a Blue Öyster Cult. Hlavnými účinkujúcimi boli AC/DC spolu s kapelou Cheap Trick.[26]

Prvým celosvetovo publikovaným hudobným albumom skupiny AC/DC bola kompilácia nahrávok z ich prvých dvoch albumov High Voltage a T.N.T.. Tento nosič, ktorý vydali u Atlantic Records, dostal názov High Voltage. Obsahoval viac materiálu z T.N.T. a iba dve nahrávky z druhého albumu. Na celom svete sa z neho kúpilo viac ako tri milióny kópií.[28] Kapely si vtedy získala na svoju stranu prizeň publika, ktoré bolo skôr naklonené pre britskú punkovú vlnu.[29] Ďalší album skupiny, Dirty Deeds Done Dirt Cheap, vyšiel tiež v roku 1976, podobne ako predchádzajúce, vo verzii pre svet a aj pre Austráliu. Zoznam jeho nahrávok bol rôzny a na medzinárodnej edícii bola aj skladba „Rocker“, ktorá sa z albumu T.N.T. na medzinárodnú hudobnú scénu nedostala. Pôvodná austrálsky verzia obsahovala aj nahrávku „Jailbreak“, ktorá vyšla aj v roku 1984 na ich EP ’74 Jailbreak a na koncertnom CD Live z roku 1992. Až do roku 1981, kedy boli AC/DC na vrchole popularity, album Dirty Deeds Done Dirt Cheap oficiálne nevyšiel v Spojených štátoch.

Po vydaní albumu Let There Be Rock bol z kapely AC/DC prepustený basgitarista Mark Evans. Ako dôvod k tomuto rozhodnutiu bol uvedený zámer nájsť niekho, kto by dokázal spievať sprievodné vokály.[7] Evans ho popisoval skôr ako spor s Angusom a Malcomom voči jeho pridanej hodnote.[7] Nahradil ho Cliff Williams.[7] Na Evansovom odchode sa však nepodieľali tak Youngovci, ale ako neskôr manažér Epic Records a agent AC/DC, Richard Griffiths, komentoval že „on vedel, že Mark v kapele dlho nevydrží, lebo bol jednoducho príliš pekný chlap.“[19] Mark Evans v roku 2011 vo svojej biografii DIRTY DEEDS: My Life Inside/Outside of AC/DC sa výrazne zaoberal obdobím účinkovania v skupine AC/DC vrátane jeho vyhodenia.[30]

Bronzová socha Bona Scotta, odhalená v októbri roku 2008 vo Fremantle (Západná Austrália)

AC/DC patria k tým, ktorí v začiatkoch vplývali na vznik kapiel formujúcich koncom 70. rokov 20. storočia novú vlnu britského heavy metalu. Boli to skupiny Saxon a Iron Maiden, ktoré boli súčasťou reakcie na úpadok popularity niekdajších hard rockových kapiel začiatku 70. rokov. V roku 2007 kritici zdôrazňovali, že „AC/DC spolu s Thin Lizzy, UFO, Scorpions a s Judas Priest patrili k druhej generácii stúpajúcich hviezd, ktoré boli pripravené vstúpiť do priestoru po padajúcej starej generácii“.[31]

V roku 1977 sa konalo v michiganskom rádiu AM 600 WTAC prvé oficiálne americké predstavenie kapely AC/DC. Manažér rádia, Peter C. Cavanaugh, rezervoval skupine Capitol Theater v meste Flint. Podporným umelcom podujatia bola hard rocková skupina MC5, ktorá sa stretla po rozpade iba pre túto príležitosť. Vystúpenie AC/DC začali skladbou „Live Wire“ a ukončili zahraním piesne „It's a Long Way to the Top (If You Wanna Rock 'n' Roll)“.[32]

V britských tlačových médiách boli AC/DC identifikovaní s punk rockovým hnutím. Táto ich reputácia im pomáhala punkový nápor konca 70. rokov a udržalo im to v týchto časoch ich kult.[4] Angus Young sa stal svojimi koncertnými kreáciami v školskej uniforme výrazným predstaviteľom satirického postoja vo či oficialitám.

Album Powerage z roku 1978 sa stal debutom svojimi nahrávkami, ktoré boli zvýraznené podstatne tvrdšími riffmi v podaní nového basgitaristu Cliffa Williamsa..[33] K Powerage vyšiel jediný singel s nahrávkami "Rock 'n' Roll Damnation/Sin City". Z ich vystúpenia na Powerage tour v glasgowskom Apollo Theatre vznikla nahrávka If You Want Blood You've Got It. Sú na nej skladby „Whole Lotta Rosie“, „Problem Child“, či „Let There Be Rock“, ale aj menej známe skladby z albumu ako napríklad aj „Riff Raff“. Powerage bol posledný album, ktorý produkovali Harry Vanda a George Young a naspieval ho Bon Scott. Je zároveň aj najnižšie hodnoteným hudobným projektom kapely AC/DC.[34]

Jedna z najhlavnejších prelomových udalostí v kariére skupiny AC/DC sa udiala v roku 1979 po ich spolupráci s producentom "Mutt" Lange na výrobe albumu Highway to Hell. Túto nahrávku spolu s Powerage označil za to najlepšie od AC/DC aj gitarista Eddie Van Halen.[35] Bol to prvý hudobný nosič od AC/DC, ktorý sa v Spojených štátoch umiestnením na 17. miesto prebojoval do Top 100[26] a zároveň posunul kapelu do prvých radov medzi významnými hráčmi hard rockovej hudobnej scény.[4] Album Highway to Hell mal texty, ktoré kapelu posunuli od prostorekých a komických k viac pre rock charakteristickým témam. Spev na albume je viacej zvýraznený sprievodnými vokálmi, no stále si zachováva štýl a rukopis, ktorý patrí AC/DC: hlasné, jednoduché dunivé riffy s charakteristicky zvýraznenou rytmikou.[36] Záverečná nahrávka, „Night Prowler“ začína dvoma rýchlymi dychmi, ktorých cieľom je evokovať pocit strachu a nenávisti.[4]

Scottova smrť (1980)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1980 sa kapela pustila do prípravy albumu, ktorým by mohol byť aj Back in Black, no Bon Scott ho už nikdy neuvidel dokončený. Po prepitej noci v londýnskom klube Music Machine dňa 19. februára 1980 sa vracal autom späť k domu svojho dlhoročného priateľa, Alistaira Kinneara. Potom ako dorazili k domu, sa Kinnear bezvýsledne pokúšal dostať Scotta z automobilu. No boli obaja natoľko pod vplyvom alkoholu, že to nakoniec vzdal a nechal ho vo voze. Keď Scott ani ráno z auta nevyšiel, Kinnear ho rýchlo odviezol do nemocnice King's College Hospital v Camberwelli, kde Scotta už pri príchode označili za mŕtveho. Za príčinu smrti bolo označené vdýchnutie zvratkov,[37] no v oficiálnej správe smrť odôvodnená akútnou otravou alkoholom.[38] Scottova rodina Bona pochovala v západoaustrálsom Fremantli, mieste kam emigrovali keď bol malý chlapec.[39]

Pre nezrovnalosti medzi oficiálnymi vyhláseniami o smrti Bona Scotta sa začali šíriť niektoré konšpiračné teórie. Hovorilo sa sa o tom, že Scott zomrel na predávkovanie heroínom, či bol zabitý napustením výfukových plynov do kabíny automobilu, dokonca sa hovorilo, že Kinnear ani neexistoval.[38] Okrem toho bol Scott astmatikom[40] a vonkajšia teplota bola v čase jeho smrti pod bodom mrazu.

Obdobie s Brianom Johnsonom (1980–súčasnosť)[upraviť | upraviť zdroj]

Znovuzrodenie (1980–83)[upraviť | upraviť zdroj]

Brian Johnson na koncerte s AC/DC (2008)

Po Scottovej smrti kapela AC/DC uvažovala o konci svojho účinkovania, ale povzbudení naliehaním zo strany jeho rodičov, že aj Bon by chcel, aby ďalej pokračovali sa nakoniec rozhodli ísť ďalej a začali si hľadať nového frontmana.[7] Vyberali z viacerých kandidátov. Bol ním napríklad Buzz Shearman z kanadskej kapely Moxy,[41] Terry Slesser zo skupiny Back Street Crawler, ale aj Noddy Holder z anglickej glam rockovej legendy Slade.[42] Voľba nakoniec padla na Briana Johnsona, speváka a lídra inej glam rockovej kapely, ktorá sa volala Geordie.

Angus Young neskôr v rozhovore spomenul, že „prvýkrát o Brianovi počul od Bona Scotta. Bon hovoril o tom ako raz bol v Anglicku na turné s kapelou a Brian bol v skupine nazvanej „Geordie“. Bon o Brianovi hovoril ako o vynikajúcom spevákovi, ktorý mal štýl ako Little Richard. Little Richard bol veľkým Bonovým idolom. Spomínal, že keď vtedy videl Briana, Bon si pomyslel, že to je človek, ktorý vie o čom je rokenrol. Spomínal ho aj pred kapelou v Austrálii.“ Angus potom dodal, že „keď padlo rozhodnutie, že po Bonovej smrti budú pokračovať, bolo Brianove meno prvým na ktoré si s Malcolmom spomenuli.“[43] Pri konkurze Johnson spieval piesne „Whole Lotta Rosie“, z albumu AC/DC Let There Be Rock a skladbu „Nutbush City Limits“, ktorú zložili Ike & Tina Turnerovci.[6]

S Brianom Johnsonom skupina skompletizovala skladby, ktoré začala ešte s Bonom Scottom pripravovať pre album Back in Black. Nahrávali ho krátko po Scottovej smrti na Bahamách v Compass Point Studios. Producentom výroby bol Mutt Lange a nahrávanie viedol Tony Platt. Výsledný hudobný nosič sa stal ich najúspešnejším albumom a jedným z významných hard rockových medzníkov. Obsahoval hity „Hells Bells“, „You Shook Me All Night Long“, „Rock and Roll Ain't Noise Pollution“ ako aj samotnú titulnú skladbu albumu. V Spojenom kráľovstve sa dostal na vrchol a v Spojených štátoch dosiahol v rebríčku Billboard 200 štvrtú pozíciu a držal sa v ňom 131 týždňov.[26]

V roku 1981 nasledoval album For Those About to Rock We Salute You, ktorý sa taktiež dobre predával a mal aj pozitívny ohlas hudobnej kritiky. Vyšli k nemu dva z ich najpopulárnejších singlov: „Let's Get It Up“,[44] a titulná skladba „For Those About to Rock“, ktoré sa v Spojenom kráľovstve dostali na 13. a15. miesto hudobných rebríčkov.

Odchod Rudda a komerčný prepad (1983–87)[upraviť | upraviť zdroj]

Potom ako začal mať bubeník Phil Rudd problémy s drogami a alkoholom,[45] začal sa zhoršovať aj jeho vzťah k Malmovi Youngovi až kým nevyvrcholil do fyzickej konfrontácii, po ktorej Rudda vyhodili z kapely.[6] K nahrávaniu bicích sekcií nových skladieb pozvali štúdiového hudobníka B.J. Wilsona, no tieto časti nakoniec neboli použité, lebo Rudd ich už aj tak dokončil.[46] V lete roku 1983 po koncertnom turné nahradil Rudda anglický hráč na bicie nástroje, Simon Wright. Skupina na tomto turné vystúpila v USA a Spojenom kráľovstve pred 700 tisícovým publikom.[47] Na koncertoch s nimi medzi inými hrali aj Simon Kirke, ktorý sa preslávil ako bubeník v skupinách Free a Bad Company a Paul Thompson z Roxy Music.[48]

Kapela sa v tom istom roku rozišla s Langem a sama si v roku 1983 vyprodukovala projekt Flick of the Switch, v ktorom sa snažila vrátiť naspäť surovosť a jednoduchosť ich prvých nahrávok.[49] Album bol menej úspešný ako predchádzajúce a bol označený ako neinvenčný a ťažko zapamätateľný.[49] Jeden z kritikov sa vtedy vyjadril, že „skupina má deväťkrát nahratý ten istý album“.[50] Kapela AC/DC bola čitateľmi časopisu Kerrang! zvolená za „ôsme najväčšie sklamanie roku 1984“. Napriek tomu album Flick of the Switch dosiahol v britských rebríčkoch 4. priečku[6] a menšie úspechy dosiahli aj jeho single „Nervous Shakedown“ a „Flick of the Switch“. Aj nasledujúci album Fly on the Wall, ktorý bratia Youngovci vyprodukovali v roku 1985 bol kritikou označený za nenápaditý a bez konkrétneho hudobného cieľa.[51] K albumu vyšlo aj hudobné video s takým istým názvom. Bola na ňom snímka kapely, ktorá zahrala päť skladieb z desiatich nahrávok albumu.

V roku 1986 sa kapela AC/DC vrátila do rebríčkov keď nahrala skladbu „Who Made Who“. Album Who Made Who bol soundtrack pre film Stephena Kinga Vzbura strojov.[34] Bola na ňom zbierka starších hitov ako „You Shook Me All Night Long“, „Ride On“ s jedným novším „Who Made Who“ a dvoma novými inštrumentálkami „D.T.“ a „Chase the Ace“.

Vo februári 1988 bola kapela AC/DC organizáciou ARIA do ich Sieni slávy.[52]

Návrat k úspechom (1987–2008)[upraviť | upraviť zdroj]

Phil Rudd 12. augusta 1996 v Seattle počas Ballbreaker World Tour

V roku 1988 sa kapela AC/DC znovu stretla so svojimi pôvodnými producentmi Harrym Vandom a Georgom Youngom a vo francúzskom nahrávacom štúdiu Studio Miraval v Le Val (Occitania) nahrali album Blow Up Your Video. Z pôvodných devätnástich vyprodukovaných skladieb na zvukový nosič vybrali desať. Napriek tomu, že sa doň kritika navážala, že v podstate neobsahuje nič významné len nevýraznú výplň,[53] album sa stal komerčne úspešným. Predalo sa z neho toľko ako dovedna z jeho dvoch predchodcov a dostal sa na druhú priečku v rebríčkoch Spojeného kráľovstva. Bol to jeden z najúspešnejších albumov skupiny AC/DC od roku 1980, kedy vydali Back in Black. Na Blow Up Your Video je singel, ktorý sa umiestnil do Top 20, „Heatseeker[44] a z tých populárnejších aj„That's the Way I Wanna Rock 'n' Roll“. Turné Blow Up Your Video World Tour začalo v austrálskom Perthe vo februári 1988. V apríli kapela koncertovaním prešla Európu. Malcolm Young z dôvodu liečenia z alkoholizmu svoju účasť na vystúpeniach prerušil. Jeho miesto v kapele dočasne nahradil ďalší z rodiny Youngovcov, Stevie Young. Po turné zo skupiny odišiel Wright, aby začal s kapelou Dio spolupracovať na nahrávaní projektu Lock Up the Wolves. Na jeho miesto prišiel do AC/DC štúdiový veterán Chris Slade. Mimo kapely bol niekoľko mesiacov, kým ukončil rozvodové konanie aj Brian Johnson,[6] Napriek tomu bratia Youngovci pracovali na písaní skladieb pre nasledujúci album a prakticky takto pokračovali aj pri ďalších projektoch až do Black Ice z roku .

V roku 1994 Angus a Malcolm pozvali Rudda na niekoľko improvizačných vystúpení. Následne na to nahradil Sladea, ktorý sa s kapelou rozišiel v dobrom, lebo videl, že jej členovia veľmi chcú aby spolu znovu spolupracovali. Táto pôvodná zostava kapely z rokov 1980-83 sa spolu s producentom Rickom Rubinom spojila v Los Angeles aby v štúdiách Ocean Way Studios nahrala a v roku 1995 vydala album Ballbreaker. Prvým singlom albumu bol „Hard as a Rock“, ďalšími dvoma boli „Hail Caesar“ a „Cover You in Oil“.

V roku 1997 AC/DC vydali box set Bonfire. Obsahoval štyri albumy: remastrovanú verziu Back in Black, zbierku alternatívnych nahrávok, skladieb, ktoré sa počas produkcie nedostali na oficiálne albumy pod názvom Volts a dva koncertné albumy Live from the Atlantic Studios a Let There Be Rock: The Movie. Live from the Atlantic Studios nahrali 7. decembra 1977 v Atlantic Studios v New Yorku, Let There Be Rock: The Movie bol dvojalbum, ktorý nahrali v parížskom koncertnom sále Pavillon de Paris a bol soundtrackom k filmu AC/DC: Let There Be Rock. Americká verzia box setu obsahovala farebnú brožúrku, obojstranný plagát, samolepku, dočasnú tetovačku, pivový otvárač na kľúčenke a gitarové brnkadlo.[54]

Angus Young v roku 2001 počas Stiff Upper Lip Tour na koncerte v Kolíne nad Rýnom

V roku 200 skupina vydala album Stiff Upper Lip, ktorý im produkoval v kanadskom Vancouveri Warehouse Studiu ich brat George Young. U kritiky mal tento projekt lepšiu odozvu ako Ballbreaker, no považovali ho za málo nápaditý.[55][56] Pri austrálskej edícii albumu bol aj bonusový disk s tromi ukážkovými videami a niekoľkými koncertnými vystúpeniami, ktoré vznikli v roku 1996 v španielskom Madride. Album Stiff Upper Lip sa v piatich krajinách dostal na prvú priečku hitparád. Medz nimi bola Argentína a Nemcko, v troch krajinách bol album druhý (Španielsko, Francúzsko a Švačiarsko), tretím bol v Austrálii, piaty v Kanade a Portugalsku a siedmy bol v Nŕsku, Maďarsku a v USA. Jeho prvý singel, „Stiff Upper Lip“ bol štyri týždne prvým v rebríčku US Mainstream Rock.[26] Aj ďalšie single albumu sa umiestnili dobre: „Satellite Blues“ (#7) a „Safe in New York City“ (#31).

Dňa 30. júla 2003 skupina vystúpila spolu s Rolling Stones a Rush na benefičnom podujatí Molson Canadian Rocks for Toronto. Koncert videlo pol milióna návštevníkov. Jeho cieľom bolo pomôcť mestu prekonať negatívnu publicitu, vyplývajúcu z účinkov epidémie SARS. Koncert je držiteľom rekordu za najväčšie platené hudobné podujatie v severoamerickej histórii.[57] V roku 2005 sa skupina AC/DC dostala na druhé miesto zoznamu najlepšie platených umeclov zábavného priemyslu,[58] v roku 2006 bola v tomto zozname šiesta,[59] aj napriek tomu, že od roku 2000 nevydala žiadny album a od roku 2003 nikde nekoncertovala.

Dňa 16. októbra 2007 vydavateľstvo Columbia Records vydalo dvoj a troj DVD album, ktorá má názov Plug Me In. Jeho zbierka obsahuje päť a sedem hodín vzácnych nahrávok a dokonca aj záznam AC/DC ako hrajú na strednej škole „School Days“, „T.N.T.“, „She's Got Balls“ a „It's a Long Way to the Top“. Na DVD kompilácii Family Jewels prvý disk obsahuje vzácne zábery s Bonom Scottom, druhý je z éry s Brianom Johnsonom. Pre zberateľov vyšla špeciálna verzia, ktorá má tretí disk s 21 nahrávkami z vystúpení s Johnsonom aj Scottom a viacerými rozhovormi.[60]

Debut kapely AC/DC vo videohre je v hrateľnej nahrávke „Let There Be Rock“ hry Rock Band 2.[61] Skladby z ich koncertného albumu Live at Donington sú súčasťou série hier Rock Band series, ktorú americká obchodná sieť Wal-Mart exkluzívne distribuuje pod názvom AC/DC Live: Rock Band Track Pack.[62]

Z koncertu z júla 1996, ktorý sa konal v Plaza De Toros de las Ventas v španielskom Madride pochádza vynovený Blu-ray a DVD nosič, ktorý po názvom No Bull: The Directors Cut skupina AC/DC vydala 9. septembra 2008.[63]

Black Ice (2008–11)[upraviť | upraviť zdroj]

Angus Young 18. júna 2010 v Stade de France (Paríž).
AC/DC 7. novembra 2008 v Toronte počas Black Ice World Tour

Dňa 18. augusta 2008 vydavateľstvo Columbia Records vyhlásilo, že 18. októbra v Austrálii a vo zvyšku sveta 20. októbra toho istého roku vyjde štúdiový album Black Ice. Hudobný nosič s 15 nahrávkami bol prvým, ktorý vyšiel po ôsmich rokoch. Jeho producentom bol Brendan O'Brien (spolupracoval napríklad aj s Pearl Jam, Soundgarden, Incubus či s Audioslave) a jeho technickú realizáciu mal na starosti Mike Fraser. Tak ako Stiff Upper Lip bol album nahrávaný vo Vancouveri v Britskej Kolumbii v The Warehouse Studio. Exkluzivitu v predaji albumu Black Ice mali v USA obchodné siete Walmart, Sam's Club a oficiálne stránky kapely AC/DC.[64]

Prvým singlom albumu, ktorý zaznel v rádiách 28. augusta, bola skladba „Rock 'n' Roll Train“. Dňa 15. augusta ku skladbe nahrali hudobné video, v ktorom účinkovala špeciálne vybraná skupina fanúšikov.[65] Album Black Ice debutoval na prvých priečkach v 19. krajinách. Od marca roku 1991, kedy začalo byť pre Billboard vykonávané meranie predaja hudobných nosičov v systéme Nielsen SoundScan bol tento album najlepším, ktorý vydalo vydavateľstvo Columbia Records. V ôsmich krajinách bol Black Ice certifikovaný ako multi platinový: bolo to v USA, Austrálii, v Kanade, v Švajčiarsku, Švédsku, Nórsku, Nemecku a v Českej republike. Platinový bol v dvanástich štátoch: Rakúsko, Belgicko, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Maďasrko, Írsko, Taliansko, Spojené kráľovstvo, Argentína, v Singapúre a na Novom Zélande, a zlatý bol v štyroch ďalších krajinách: v Holandsku, Španielsku, Poľsku a v Brazílii. Osemnásť mesačné koncertné truné, Black Ice World Tour, ktoré malo pôvodne začať 1. septembra, začalo 28. októbra v americkom štáte Pensylvánia, v meste Wilkes-Barre.[66] Dňa 15. septembra 2008 skupina AC/DC debutovala vo vysielaniach rádia Sirius v programe, kde sa konal rozhovoril s jej členov a vysielanie ich hudobných nahrávok.[67] Koncom septembra 2009, potom ako Johnson podstúpil operáciu vredov, kapela zrušila šesť koncertov.[68] Dňa 29. septembra skupina oznámila, že vydáva kolekciu štúdiových a koncertných rarít pod názvom Backtracks. Box set vyšiel 10. novembra 2009. Obsahoval tri CD, dva DVD a jednu vinylovú LP platňu.[69]

V novembri roku 2009 bola kapela AC/DC v austrálskom časopise Business Review Weekly označená za najlepšie zarábajúcich v zábavnom priemysle. Po štyroch rokoch predčila chlapčenskú skupinu The Wiggles zárobkom 105 miliónov dolárov.[70]

Dňa 19. apríla 2010 kapela AC/DC vydala soundtrack k filmu Iron Man 2.[71] Mesiac nato boli AC/DC jedným z hlavných účinkujúcich na podujatí Download Festival, ktoré sa konalo v Donington Parku.[72] V španielskom Bilbau ukončila skupina 28. júna 2010 koncertné turné Black Ice World Tour. Počas 20 mesiacov hrala asi pred päťmiliónovým publikom v 108 mestách z 28 krajím.[73] Z troch koncertov z decembra 2009 v argentískom River Plate Stadium vyšlo 10. mája 2010 koncertné DVD Live at River Plate.[74] Z DVD vyšiel exkluzívny singel „Shoot to Thrill“/„War Machine“.[75] V roku 2011 skupina vydala aj DVD a Blu-ray AC/DC: Let There Be Rock.[76]

Rock or Bust, odchod Malcolma Younga, Phila Rudda a súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom mája roku 2011 sa Angus Youn vyjadril, že kapela AC/DC plánuje ďalšie celosvetové koncertné turné.[77] K turné mal v najbližšej dobe vyjsť aj nový štúdiový album.[78] Na rok 2013 vychádzalo aj 40. výročie vzniku AC/DC. V náväznosti na to sa Brian Johnson v programe „That Metal Show“, ktorý vysielal hudobný televízny kanál VH1 Classic vyjadril, že by sa skupina mala znovu vrátiť do nahrávacieho štúdia, aby mohla v prvej polovici roku 2013 vydať nový album. Neskôr Johnson poznamenal, že nahrávanie a teda ja vydanie nového albumu dočasne mešká kvôli ochoreniu jedného z členov kapely. Neupresnil o ktorého člena ide, ale dodal, že situácia nie je natoľko vážna, že by sa tento člen nemal šancu zotaviť. V máji 2012 Malcom Young potvrdil, že skupina pracuje na potenciálnom nasledovníkovi albumu Black Ice, no dodal, že naň budú musieť počkať dlhšie ako si pôvodne mysleli.[79] Dňa 19. novembra 2012 kapela vydala po 20 rokoch prvý koncertný album Live at River Plate.[80]

V apríli roku 2013 frontman kapely Aerosmith, Steven Tyler, povedal, že by chcel za každú cenu spolu s AC/DC absolvovať koncertné turné.[81] Dňa 16. apríla 2014 na predošlé správy kapela AC/DC reagovala vyhlásením, že skupina je mimo scény, lebo Malcolm je vážne chorý a nie je schopný vystupovať.[82] Brian Johnson to komentoval, že „nie sú mimo, ale sú definitívne rozhodnutí ísť do Vacouveru, zobrať zo sebou gitary a brnkať, skúšať a uvidia, či niekto neobjavil novú melódiu a iné hudobné nápady. Ak sa čokoľvek stane, tak to nahrajú“.[83] Následne na to na svojej Facebookovej stránke skupina AC/DC oznámila, že Malcolm Young si dal od nich zo zdravotných dôvodov pauzu. Posledná veta ich oficiálneho stanoviska bola: „Kapela bude aj naďalej robiť hudbu.“[84] V júni Johnson oznámil, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa koncom roka 2014 skupina AC/DC vydá na koncertné turné.[85] V júli 2014 kapela potvrdila, že spolu s Malcolmovým synovcom, Steviem Youngom, v štúdiu dokončili nový album.[86]

Dňa 29. augusta 2014 vydal Phil Rudd svoj prvý sólový štúdiový album, Head Job. Zároveň potvrdil, že kapela AC/DC vôbec nepomýšľa na odchod do dôchodku.[87]

Dňa 23. septembra 2014 manažment Albert Music, ktorý spravuje hudobný katalóg austrálskej rockovej skupiny AC/DC, vyhlásil, že jeden z pôvodných členov skupiny, Malcolm Young, oficiálne odchádza od kapely. Skupina zároveň vydáva nový hudobný album, Rock or Bust, na ktorom je jedenásť nových nahrávok. Album, ktorý bol prvý v histórii AC/DC produkovaný bez účasti Malcoma Younga, vyšiel 28. novembra 2014.[1] Skupina tiež vyhlásila svoje plány spolu s Malcolmovým a Angusovým synovcom Steviem Youngom absolvovať svetové koncertné turné.[88]

Dňa 6. novembra 2014 bol po policajnej razii v jeho dome Rudd obvinený z pokusu o objednávku vraždy a za držanie mafetamínu a marihuany.[89][90] Obvinenie z objednávky vraždy bolo neskôr stiahnuté, no ostatné obvinenia zostali v platnosti.[91] Skupina AC/DC vydala vyjadrenie, že turné na podporu Rock or Bust by sa malo konať, no nie je isté, že sa na ňom zúčastní aj Rudd a či je ešte stále členom kapely.[92] Dňa 13. novembra Angus Young v rozhovore poznamenal, že v skupine zažili s Ruddom určité problémy už pri nahrávaní Rock or Bust, no situácia okolo neho ich aj tak prekvapila. Rudd sa takisto nenachádza na vidu a fotografiách, a nie je ani spomínaný v súvislosti s budúcnosťou kapely, no v tejto fáze je to aj tak pre nich ťažké rozhodnutie.[93] Dodal aj, že skupina môže pokračovať a on si to musí vyriešiť sám. I keď v tejto chvíli je všetko otázne. Ale aj tak ak pôjde skupina na turné, bubeník bude v nej mať svoje miesto.[94]

Počas charitatívneho stretnutia pred udeľovaním cien Grammy sa kapela AC/DC fotografovala spolu s predošlým bubeníkom, Chrisom Sladeom. Neskôr bolo potvrdené, že Slade bude účinkovať na Grammy a na nasledujúcom turné.[95] V apríli 2015 sa Rudd priznal k držaniu drôg a plánom na zabitie svojho bývalého asistenta.[96] Krátko potom skupina na svojich webových stránkach odstránila Rudda z pozície hráča na bicie nástroje a nahradila ho Chrisom Sladeom.[97] Dňa 9. júla 2015 bol Rudd napriek všetkým snahám o oslobodenie odsúdený na osem mesiacov domáceho väzenia.[98]

Odkaz[upraviť | upraviť zdroj]

Tabuľka na ulici ACDC Lane (Melbourne)

Dňa 10. marca 2003 bola skupina AC/DC uvedená do Rokenrolovej sieni slávy.[99] Počas ceremónie kapela hrala skladby „Highway to Hell“ „You Shook Me All Night Long“, ktoré zaspieval ako hosť Steven Tyler zo skupiny Aerosmith. Steven označil energické akordy nahrávok AC/DC za „hrom od protinožcov“.[100] Počas ďakovnej reči Brian Johnson zacitoval ich pieseň z roku 1977: „Let There Be Rock“.[101]

V máji roku 2003 Malcolm Young prijal cenu Teda Alberta za výnimočný prínos pre austrálsku hudbu, počas ktorej dal špeciálnu poctu Bonovi Scottovi.[102]

Dňa 1. októbra 2004 bola v centre mesta Melbourne premenovaná Corporation Lane na ACDC Lane.[103] The lane is near Swanston Street where, on the back of a truck, the band recorded their video for the 1975 hit "It's a Long Way to the Top".[27]

V roku 2009 asociácia Recording Industry Association of America aktualizovala výsledok predaja hudobných nosičov tejto kapely v Spojených štátoch zo 69 miliónov na 71 miliónov. Skupina AC/DC sa týmto stala piatou najlepšie predávanou kapelou v americkej histórii a medzi všetkými hudobníkmi obsadila jedenáste miesto. Predbehla popové stálice ako sú Madonna, či Mariah Carey.[9] RIAA takisto certifikovala album Back in Black za jeho predaj 22 miliónov kópií na dvojnásobne diamantový. Album sa stal piatym najlepšie predávaným v histórii Spojených štátov.[12] Celosvetovo tento album dosiahol predaj 50 miliónov nosičov, vďaka čomu sa drží v prvej desiatke medzi najpredávanejšími albumami sveta.

Členovia skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Zakladajúci členovia
Súčasní členovia
  • Angus Young – sólová gitara (1973–súčasnosť)
  • Cliff Williams – basová gitara, vokály (1977–súčasnosť)
  • Brian Johnson – sólový spev (1980–súčasnosť)
  • Stevie Young – rytmická gitara, vokály (1988 turné, 2014–súčasnosť)
  • Chris Slade – bicie nástroje (1989–94, 2015–)
Bývalí členovia

Poznámka: Pred vydaním ich debutového albumu High Voltage (1975) prešli AC/DC viacerými ďalšími personálnymi zmenami.

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b AC/DC 'ROCK OR BUST'. Alberts Management. prístup: 24 September 2014.
  2. Petridis, Alexis (27 October 2008). Things really must be bad – AC/DC are No 1 again. Guardian.
  3. Šablóna:Cite encyclopedia
  4. a b c d ENGLEHEART, Murray (18 November 1997). AC/DC – Bonfire.
  5. White, Dave. AC/DC. About.com – Classic rock. prístup: 2 August 2008.
  6. a b c d e f AC/DC History. AC/DC – Bedlam in Belgium. archivované na [http://www.ac-dc.cc originál z 13 September 2008 prístup: 2 August 2008.
  7. a b c d e f WALL, Mick (2012). AC/DC: Hell Aint a Bad Place to Be. London: Orion Publishing group. ISBN 978-1-4091-1535-9.
  8. AC/DC Completes Recording New Album. Blabbermouth.net. (22 April 2008). archivované na [http://www.roadrunnerrecords.com/BLABBERMOUTH.NET/news.aspx?mode=Article&newsitemID=95431 originál z 24 April 2008 prístup: 22 April 2008.
  9. a b Top Selling Artists. Recording Industry Association of America. prístup: 2 August 2008.
  10. Moran, Jonathon (7 February 2010). Gen Y Pop Princess Taylor Swift vs Baby Boom Rockers AC/DC. The Daily Telegraph. prístup: 9 January 2013.
  11. Reporter, The Age (6 February 2010). AC/DC ham it up. The Age. prístup: 19 January 2013.
  12. a b Top 100 Albums. Recording Industry Association of America. prístup: 2 August 2008.
  13. 100 Greatest artists of hard rock. VH1. archivované na [http://www.vh1.com/shows/dyn/the_greatest/62188/episode_wildcard.jhtml?wildcard=/shows/dynamic/includes/wildcards/the_greatest/hardrock_list_full.jhtml&event_id=862769&start=81 originál z 13 September 2008 prístup: 2 August 2008.
  14. Rock On The Net: VH1: 100 Greatest Hard Rock Artists: 1–50.
  15. The Greatest Metal Bands of All Time. MTV. archivované na [http://www.mtv.com/bands/m/metal/greatest_metal_bands/071406/index8.jhtml originál z 26 July 2008 prístup: 2 August 2008.
  16. a b The Greatest Artists of All Time: 72 – AC/DC. Rolling Stone. prístup: 11 November 2010.
  17. The Greatest Artists of All Time. VH1/Stereogum. prístup: 19 September 2011.
  18. Baker, Glenn A.. History of Albert Music. Albert Music. archivované na [http://www.albertmusic.com/history.htm originál z 30 December 2007 prístup: 2 August 2008.
  19. a b c Walker, Clinton (2001). Highway to Hell: The Life and Times of AC/DC Legend Bon Scott, 128–133. ISBN 1-891241-13-3.
  20. White, Dave. AC/DC. About.com – Classic rock. prístup: 2 August 2008.
  21. Album covers for AC/DC. Elsten Software Limited. prístup: 10 July 2014.
  22. Rock Snaps. Australian Broadcasting Corporation. prístup: 2 August 2008.
  23. Long Way to the Top. Australian Broadcasting Corporation. archivované na [http://www.abc.net.au/longway/timeline/ originál z 25 July 2008 prístup: 2 August 2008.
  24. a b STENNING, Paul (November 2005). AC/DC – Two Sides to Every Glory. Chrome Dreams, 32–34. ISBN 1-84240-308-7.
  25. Saulnier, Jason (3 January 2013). Dave Evans Interview. Music Legends. prístup: 5 May 2013.
  26. a b c d e f Timeline. AC/DC official website. archivované na [http://www.acdcrocks.com/TIMELINE_index.html originál z 12 June 2007 prístup: 2 August 2008.
  27. a b Boulton, Martin, "Laneway to the top for AC/DC", The Age, 10 September 2004. z 2 August 2008.
  28. Jeckell, Barry A. (7 June 2005). Back in Black tips 21M mark. Billboard. archivované na [http://www.billboard.com/articles/news/62668/back-in-black-tips-21m-mark originál z 23 June 2008 prístup: 2 August 2008.
  29. Huey, Steve. AC/DC – High Voltage. AllMusic. prístup: 2 August 2008.
  30. DIRTY DEEDS: My Life Inside/Outside of AC/DC, by Mark Evans. Bazillionpoints.com. prístup: 26 October 2011.
  31. Elliott, Paul. "Never Mind the Bollocks". Mojo (February 2007)
  32. Peter Cavanaugh. Wild Wednesday. prístup: 2 August 2008.
  33. Prato, Greg. AC/DC – Powerage. Allmusic. prístup: 2 August 2008.
  34. a b Christopher, Michael (30 June 2003). Epic Records AC/DC Re-issues: Second Wave. PopMatters. prístup: 2 August 2008.
  35. Eddie Van Halen Thanks God for Sobriety and Guitar Riffs. vhnd.com: (11 June 2009). prístup: 13 April 2015.
  36. Huey, Steve. AC/DC – Highway to Hell. Allmusic. prístup: 2 August 2008.
  37. "Scott [had] choked on his own vomit [in his sleep]." Back in Black 1980,2003 CD booklet.
  38. a b Jinman, Richard, "25 years on, AC/DC fans recall how wild rocker met his end", The Guardian, 19 February 2005. z 2 August 2008.
  39. Bon's Highway leads to the National Trust. Metropolitan Cemeteries Board. (15 February 2006). archivované na [http://www.mcb.wa.gov.au/MCBNews/mediaRel.html originál z 16 November 2007 prístup: 9 December 2007.
  40. Stevenson, Jane (22 November 1997). AC/DC lights a Bonfire in tribute. Canoe JAM! music. prístup: 2 August 2008.
  41. Moxy Bio. CANOE JAM! MUSIC – Pop Encyclopedia.
  42. Noddy Holder interview. Soundchecks.co.uk. prístup: 9 April 2011.
  43. bravewords.com. AC/DC Guitarist Angus Young Remembers Bon Scott – "When I Think Back in Hindsight, He Was A Guy That I Always Knew Was Full of Life". Bravewords.com. prístup: 9 April 2011.
  44. a b EveryHit. archivované na [http://www.everyhit.com originál z 13 September 2008 prístup: 2 August 2008.
  45. Engleheart, Murray & Arnaud Durieux (2006). AC/DC: Maximum Rock & Roll, 366–367. ISBN 0-7322-8383-3.
  46. STENNING, Paul (2005). AC/DC: Two Sides to Every Glory. Chrome Dreams. ISBN 1-84240-308-7.
  47. Engleheart, Murray & Arnaud Durieux (2006). AC/DC: Maximum Rock & Roll. ISBN 0-7322-8383-3.
  48. Engleheart, Murray & Arnaud Durieux (2006). AC/DC: Maximum Rock & Roll. ISBN 0-7322-8383-3.
  49. a b Huey, Steve. AC/DC – Flick of the Switch. Allmusic. prístup: 2 August 2008.
  50. Fricke, David (27 October 1987). AC/DC: Flick of the Switch. Rolling Stone. archivované na [http://www.rollingstone.com/artists/acdc/albums/album/174854/review/5945613/flick_of_the_switch originál z 18 June 2008 prístup: 2 August 2008.
  51. Huey, Steve. AC/DC – Fly on the Wall. Allmusic. prístup: 2 August 2008.
  52. ARIA Icons: Hall of Fame. Australian Recording Industry Association. archivované na [http://www.aria.com.au/pages/hall-of-fame.htm originál z 18 July 2008 prístup: 2 August 2008.
  53. Prato, Greg. AC/DC – Blow Up your Video. Allmusic. prístup: 2 August 2008.
  54. Boxsets. AC/DC discography. archivované na [http://www.acdc-discography.com/CDBoxSets.html originál z 28 July 2008 prístup: 2 August 2008.
  55. Wild, David (30 March 2000). AC/DC: Stiff Upper Lip. Rolling Stone. archivované na [http://www.rollingstone.com/artists/acdc/albums/album/198241/review/5941859/stiff_upper_lip originál z 27 July 2008 prístup: 2 August 2008.
  56. Erlewine, Stephen Thomas. AC/DC – Stiff Upper Lip. Allmusic. prístup: 2 August 2008.
  57. "Stones rock out at Toronto's 'biggest party'", Canadian Broadcasting Corporation, 31 July 2003. z 2 August 2008.
  58. Ziffer, Daniel, "Wiggles wriggle back into top spot", The Age, 13 April 2006. z 2 August 2008.
  59. Dunn, Emily, "A wobble, but the Wiggles still rule", The Sydney Morning Herald, 18 July 2007. z 17 August 2007.
  60. Plug Me In press release. PR Newswire. (24 August 2007). archivované na [http://www.prnewswire.com/cgi-bin/stories.pl?ACCT=ind_focus.story&STORY=/www/story/08-24-2007/0004650891&EDATE=FRI+Aug+24+2007,+08:05+AM originál z 29 September 2007 prístup: 2 September 2007.
  61. Rock Band 2 – Unrivaled Song Library. rockband2.com. archivované na [http://www.rockband2.com/song-list originál z 17 July 2008 prístup: 19 November 2008.
  62. Breckon, Nick (29 September 2008). First Rock Band Spin-off Revealed: AC/DC Live Coming As $30 Wal-Mart Exclusive. Shacknews. archivované na [http://www.shacknews.com/onearticle.x/54994 originál z 30 September 2008 prístup: 29 September 2008.
  63. AC/DC Releases 'No Bull: The Directors Cut. AC/DC.com. (17 September 2008). archivované na [http://www.acdc.com/news/news.php?uid=22 originál z 13 September 2008 prístup: 17 September 2008.
  64. AC/DC's 'Black Ice' Set For Release 20 October. AC/DC.com. (18 August 2008). archivované na [http://www.acdc.com/news/news.php?uid=19 originál z 21 August 2008 prístup: 18 August 2008.
  65. AC/DC wants YOU for their new video. AC/DC.com. (9 August 2008). archivované na [http://www.acdc.com/news/news.php?uid=18 originál z 12 August 2008 prístup: 9 August 2008.
  66. AC/DC Announce 'Black Ice' World Tour. AC/DC.com. (17 September 2008). archivované na [http://www.acdc.com/news/news.php?uid=24 originál z 13 September 2008 prístup: 17 September 2008.
  67. AC/DC to host their own exclusive music channel on Sirius and XM. Sirius. prístup: 12 September 2008.[nefunkčný odkaz]
  68. ACDC.com news.news.
  69. [1][nefunkčný odkaz]
  70. AC/DC tops BRW entertainment rich list, ahead of Kylie Minogue and the Wiggles. Herald Sun. (11 April 2009).
  71. 'AC/DC: Iron Man 2' Album Forthcoming. acdc.com: (26 January 2010).
  72. Downloadfestival.co.uk[nefunkčný odkaz]
  73. Black Ice World Tour. AC/DC.com: (12 July 2010). prístup: 22 February 2011.
  74. AC/DC Live at River Plate Available May 10 – NEW YORK, 7 March 2011. Prnewswire.com. prístup: 9 April 2011.
  75. Shoot To Thrill: Exclusive Record Store Day 7" Single, The Official AC/DC Site. Acdc.com: (22 February 2011). archivované na [http://www.acdc.com/us/news/shoot-thrill-exclusive-record-store-day-7-single originál z 29 March 2011 prístup: 9 April 2011.
  76. AC/DC Let There Be Rock Blu-ray Announced. Blu-ray.com. prístup: 9 April 2011.
  77. AC/DC Planning New World Tour. Blabbermouth.net: (6 May 2011). archivované na [http://www.roadrunnerrecords.com/blabbermouth.net/news.aspx?mode=Article&newsitemID=157776 originál z 8 May 2011 prístup: 8 May 2011.
  78. AC/DC To Release New Album 'Within The Next Couple of Years'. Blabbermouth.net: (7 May 2011). archivované na [http://www.roadrunnerrecords.com/blabbermouth.net/news.aspx?mode=Article&newsitemID=157804 originál z 8 May 2011 prístup: 8 May 2011.
  79. AC/DC: 'Our new album is a year or two away' | News. Nme.Com: (14 May 2012). prístup: 20 November 2012.
  80. LIVE AT RIVER PLATE – FIRST LIVE ALBUM IN 20 YEARS | The Official AC/DC Site. Acdc.com: (17 October 2008). prístup: 20 November 2012.
  81. Kelly, Martin (15 April 2013). Aerosmith: Tyler wants tour with AC/DC for any fee. classicrockmagazine.com. prístup: 15 April 2013.
  82. Peter Vincent, Martin Boulton. AC/DC to split over sick band member, according to rumours.
  83. Brian Johnson: AC/DC not retiring yet. Metal Hammer: (16 April 2014). prístup: 24 April 2014.
  84. AC/DC deny split rumors but confirm Malcolm is taking a break. Classic Rock: (16 April 2014).
  85. AC/DC could tour by end of year. The Telegraph: (20 June 2014). prístup: 22 June 2014.
  86. Korina Lopez, USA TODAY (10 July 2014). AC/DC finishes album; Malcolm Young hospitalized. Usatoday.com. prístup: 7 January 2015.
  87. 'We'll all have to be dead before it stops': AC/DC drummer Phil Rudd says legendary Aussie band will NEVER retire as they prepare for their 40th anniversary tour. Daily Mail: (22 August 2014). prístup: 13 September 2014.
  88. AC/DC to release new album Rock Or Bust as guitarist Malcolm Young retires from band. News.com.au. prístup: 7 January 2015.
  89. Tony Wall (6 November 2014). AC/DC drummer Phil Rudd on procuring murder charge. Fairfax Media.
  90. BBC News - AC/DC drummer Phil Rudd on New Zealand murder plot charge. BBC News. prístup: 7 January 2015.
  91. Katie Kenny (7 November 2014). AC/DC drummer Phil Rudd: Procuring murder charge dropped. Fairfax Media.
  92. What now for AC/DC, after Phil Rudd's arrest and Malcolm Young's retirement?. The Guardian: (6 November 2014). prístup: 6 November 2014.
  93. AC/DC bandmates shun Phil Rudd. The Australian: (14 November 2014). prístup: 14 November 2014.
  94. AC/DC 'had issues' with drummer Phil Rudd. BBC: (14 November 2014). prístup: 14 November 2014.
  95. http://www.theguardian.com/music/2015/feb/13/acdc-confirm-chris-slade-will-replace-phil-rudd-2015-tour
  96. AC/DC Drummer Phil Rudd Pleads Guilty to Drugs, Threatening to Kill Charges. Rolling Stone magazine: (21 April 2015).
  97. The Band, The Official AC/DC Website. Sony Music Entertainment: (2015).
  98. "AC/DC drummer Phil Rudd sentenced to home detention for drugs, kill threats", The Australian, News Limited, 9 July 2015. z 9 July 2015.
  99. AC/DC. Rockhall.com. archivované na [http://www.rockhall.com/inductees/ac-dc originál z 17 January 2010 prístup: 1 February 2010.
  100. "Rock and Roll Hall of Fame open doors", CNN, 3 November 2003. z 2 August 2008.
  101. Johnson, Billy (3 November 2003). AC/DC, The Clash, The Police And Others Inducted into Hall of Fame. Yahoo! Music. prístup: 2 August 2008. [nefunkčný odkaz]
  102. 2003 Music Winners Awards Announced. Australasian Performing Right Association. archivované na [http://www.apra.com.au/awards/music/media_releases/03-music_award_winners_announced.asp originál z 23 July 2008 prístup: 2 August 2008.
  103. Next stage in AC/DC Lane proposal wins in-principle support. City of Melbourne. (8 July 2004). prístup: 2 August 2008.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]