AIM-7 Sparrow

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
AIM-7 Sparrow
AIM 7 HAFB Museum.jpg
AIM-7 Sparrow v Hill Air Force Base Museum
Typ: Raketa vzduch-vzduch stredného dosahu s poloaktívnym navádzaním
Miesto pôvodu: USA USA
História služby
V službe: 1958 – súčasnosť
História výroby
Výrobca: Raytheon
Vyrobené: AIM-7D: 1959
AIM-7F: 1976
AIM-7M: 1982
Varianty: Sparrow I: AIM-7A
Sparrow II: AIM-7B
Sparrow III: AIM-7C, AIM-7D, AIM-7E, AIM-7E2/Skyflash/Aspide, AIM-7F, AIM-7M, AIM-7P
Základné údaje
Hmotnosť: 230 kg
Dĺžka: 3,7 m
Kaliber: 200 mm
Úsťová rýchlosť strely: AIM-7A/B: Mach 2,5
AIM-7C/E/F: Mach 4
Účinný dostrel: AIM-7C: 22 km
AIM-7D: 39 km
AIM-7E/E2: 43 km
AIM-7F/M/P: 85 km
Zameriavanie: poloaktívne radarové navádzanie

AIM-120 Advanced Medium-Range Air-to-Air Missile je riadená strela vzduch-vzduch stredného dosahu s poloaktívnym navádzaním. Bola hlavnou raketou vzduch-vzduch stredného dosahu v arzenále amerických stíhačiek až do príchodu AIM-120 AMRAAM.

Vývoj[upraviť | upraviť kód]

Sparrow I[upraviť | upraviť kód]

História rakety Sparrow sa datuje do roku 1947, keď americké námorníctvo uzavrelo so spoločnosťou Sperry zmluvu na vývoj navádzacieho systému pre rakety HVAR kalibru 127 mm. Pôvodné označenie tohto raketového projektu bolo KAS-1, ale v septembri 1947 sa zmenilo na AAM-2 a začiatkom roku 1948 na AAM-N-2. Kaliber 127 mm sa čoskoro ukázal byť príliš malý, takže Douglas vyvinul nový trup rakety s priemerom 203 mm. Testy prototypov XAAM-N-2 sa začali v roku 1948, ale k prvému zostrelu cvičného vzdušného cieľa došlo až v decembri 1952. AAM-N-2 Sparrow vstúpila do služby v roku 1956, pričom bola integrovaná na stíhačkách F3H-2M Demon a F7U-3M Cutlass. Raketa bola navedená na cieľ pomocou lúča palubného rádiolokátora. Rádiolokátor materského lietadla musel pritom cieľ ožarovať po celú dobu letu rakety. K nevýhodám Sparrow I patrilo to, že navádzací systém bol spriahnutý s optickým zameriavačom materského lietadla, čo v praxi znamenalo použitie len na krátke vzdialenosti pri priamej viditeľnosti cieľa. Raketa sa tiež vyznačovala zlými výkonmi v nízkych letových hladinách, preto sa jej vyrobilo iba 2000 kusov. V rámci zjednotenia označovania jednotlivých typov výzbroje amerických ozbrojených síl bola AAM-N-2 v roku 1963 premenovaná na AIM-7A.

Sparrow II[upraviť | upraviť kód]

Spôsob navedenia použitý u AAM-N-2 sa ukázal byť ako nevhodný už na začiatku jeho vývoja. Preto spoločnosť Douglas v roku 1951 vyvinula ďalšiu verziu strely. Tá mala mať aktívny rádiolokačný navádzací systém. Strela spočiatku niesla označenie XAAM-N-2a alebo Sparrow II. To však bolo na prelome rokov 1951 a 1952 zmenené na XAAM-N-3. Raketa sa mala stať súčasťou výzbroje Douglas F5D Skylancer, tento projekt bol však v roku 1956 zrušený a spolu s tým stratilo záujem o AAM-N-3 aj americké námorníctvo. Raketa potom mala byť integrovaná stíhacieho lietadla Avro CF-105 Arrow, ktoré v tej dobe vyvíjala Kanada. Aj tento projekt bol však zrušený, čo v septembri 1958 znamenalo pre Sparrow II definitívny koniec. V roku 1963 bol strele pridelený názov AIM-7B.

Sparrow III[upraviť | upraviť kód]

AAM-N-2 Sparrow počas testovania na lietadle XF3D-1 Skyknight

V roku 1955 sa vývojom striel Sparrow začala zaoberať spoločnosť Raytheon, pričom pričom nová verzia dostala označenie XAAM-N-6 Sparrow III. Raketa mala využívať rádiolokačný režim so stálou vlnou s poloaktívnym navedením na cieľ. Výroba AAM-N-6 začala v januári 1958 a do služby bola zavedená v auguste toho istého roku. Raketa mala motor na pevné palivo a bojovú časť tvorila MK38 s hmotnosťou 30 kg. Prvým stíhacím lietadlom prispôsobeným pre ich použitie sa stali stroja McDonnell F3H-2M Demon. Produkcia striel sa začala v septembri 1957 a celkovo bolo vyrobených okolo 2000 vyrobených kusov. AAM-N-6 Sparrow III bola prvou strelou na svete schopnú ničiť ciele za hranicou viditeľnosti. V roku 1963 bol AAM-N-6 Sparrow III preznačenie na AIM-7C.

Ďalšou verziou bol AAM-N-6a, ktorá sa vyrábala od roku 1959. Mala nový raketový motor na kvapalné palivo Thiokol MK 6 MOD 3 (LR44-RM-2), ktorý zvýšil dolet a dostup rakety. Mala tiež vylepšený systém navádzania, ktorý bol odolný voči rušeniu. Na rozdiel od predchádzajúcej verzie mohla byť vystrelená aj vtedy, keď stíhačka letela nadzvukovou rýchlosťou. Americké letectvo integrovalo tieto strely do lietadiel F-4C Phantom II a označovalo ich AIM-101. Z AAM-N-6a vznikla tiež inertná cvičná verzia TAAM-N-6a. V roku 1963 bol strele AAM-N-6a/AIM-101 pridelený názov AIM-7D a inertná verzia bola označená ATM-7D. Celkovo bolo vyrobených 7500 striel AIM-7D.

V roku 1963 bola do služby zaradená verzia AIM-7E. V rakete bol použitý nový pohonný systém na tuhé palivo MK 38 (neskôr MK 52) od spoločnosti Rocketdyne. Nový motor opäť významne zvýšil dolet a výkon rakety. V optimálnych podmienkach pri čelných útokoch mohol byť efektívny dostrel až 35 km, zatiaľ čo pri sťažených podmienkach bol maximálny efektívny dostrel rakety asi len 5,5 km. Celkovo bolo vyrobených 25000 rakiet AIM-7E.

Rakety AIM-7F na stíhačke F-4G

Rakety AIM-7D a AIM-7E boli americkým letectvom a námorníctvom masívne využívané vo Vietname. Prvý bojový zostrel touto raketou sa uskutočnil 7. júna 1965, keď lietadlá F-4B Phantom zostrelil 2 stíhačky MiG-17. Počiatočné skúsenosti s použitím striel Sparrow však boli veľkým sklamaním. Potenciálny dostrel AIM-7 nebol naplno využitý, pretože v tom čase slabé schopnosti systému vlastný-cudzí si vyžadovali vizuálnu identifikáciu všetkých cieľov. V kombinácii so slabým výkonom striel proti manévrujúcim alebo nízko letiacim cieľom to viedlo k pravdepodobnosti zásahu nižšej ako 10%. To viedlo k vývoju AIM-7E-2, ktorá bola zavedená v roku 1969. Strela mohla byť odpálená z kratšej vzdialenosti a mala orezané krídla kvôli zlepšeniu obratnosti. Ďalšou verziou bola AIM-7E-3, ktorá disponovala vylepšeným zapaľovačom a vyššou spoľahlivosťou. Nasledovala verzia AIM-7E-4, ktorá bola špeciálne upravená pre použitie s vysokovýkonnými radarmi, ako bol napríklad AN/AWG-9 v stíhačke F-14. Napriek všetkým problémom bolo počas leteckých súbojov vo Vietname raketami Sparrow zostrelených viac ako 50 lietadiel.

AIM-7F Sparrow[upraviť | upraviť kód]

Pripevňovanie krídel na raketu AIM-7

V januári 1972 spustil Raytheon vývoj výrazne vylepšenej AIM-7F. Vyznačovala sa novým raketovým motorom, ktorý výrazne zvýšil dolet rakety. AIM-7F mala tiež úplne nový polovodičový elektronický navádzací a riadiaci systém, označený ako AN/DSQ-35, ktorý bol kompatibilný aj s modernými impulznými-dopplerovskými radarmi. Menší navádzací systém umožnil použitie väčšej hlavice MK 71 s hmotnosťou 39 kg. Výroba rakety sa začala v roku 1975 a pokračovala až do roku 1981.

Výsledky z vojny vo Vietname (1965–1973)

Príprava rakiet AIM-7E a AIM-9P pre stíhačku F-4C
Bojové zostrely raketami AIM-7
Nosič rakiet Verzia rakety Zostrelené lietadlo
F-4B Phantom II AIM-7D 4x MiG-17 (vrátane 2 pravdepodobných)
F-4B AIM-7E 2x Antonov An-2, 2x MiG-21, 1x MiG-17
F-4C AIM-7D 1x MiG-17
F-4C AIM-7E 3x MiG-17, 10x MiG-21
F-4D AIM-7E 4x MiG-17, 2x MiG-21
F-4D AIM-7E-2 18x MiG-21, 3x MiG-19
F-4E AIM-7E-2 8x MiG-21, 1x MiG-19
F-4J AIM-7E-2 1x MiG-21

Okolo roku 1970 sa začal vývoj AIM-7G s novým senzorom pre lietadlá F-111D. Nakoniec však bolo vyrobených iba niekoľko prototypov YAIM-7G a vývoj bol ukončený.

Neexistujú informácie o tom, že by niektoré varianty rakiet Sparrow niesli označenie -7J/K/L (hoci niekedy boli ako AIM-7J označované AIM-7E vyrábané na licenciu v Japonsku).

AIM-7M Sparrow[upraviť | upraviť kód]

Austrálsky F-18A Hornet pri odpale rakety Sparrow

Ďalšou verziou bola AIM-7M s novým navádzacím systémom, ktorý umožnil navádzanie rakety aj na ciele letiace na pozadí zeme. Rakety boli tiež odolnejšie voči rušeniu. K ďalším vylepšeniam AIM-7M digitálny autopilot a nový zapaľovač. Autopilot umožnil rakete letieť s optimalizovanými trajektórii, pričom ožiarenie cieľa radarom bolo potrebné iba v strednej a záverečnej fáze letu. Výroba AIM-7M sa začala v roku 1982.

AIM-7N Sparrow[upraviť | upraviť kód]

Označenie AIM-7N bolo pridelené vylepšenej verzii AIM-7F. Tá bola určená pre lietadlá F-15C, ktoré vzišli z modernizačného programu Multistage Improvement Program (MSIP). Táto verzia sa nevyrábala vo veľkom množstve.

AIM-7P Sparrow[upraviť | upraviť kód]

AIM-7P bola vylepšená AIM-7M a tieto rakety vznikli buď konverziou existujúcich AIM-7M alebo pochádzali z novej výroby, ktorá bola spustená v roku 1987. AIM-7P bola vybavená vylepšeným navádzacím systémom, novým zapaľovačom a dátovým spojením s autopilotom pre aktualizáciu navádzania v strednej fáze letu. AIM-7P bola účinnejšia proti malým alebo nízko letiacim cieľom. Existujú dve subvarianty AIM-7P, známe ako Block I a Block II. Blok I AIM-7P má navádzací systém WGU-6D/B a Block II používa WGU-23D/B. Efektivita verzií AIM-7M/P bola pri bojovom nasadení oveľa vyššia ako u starších AIM-7D/E vo vietnamskej vojne. V operácii Desert Storm bolo bolo vystrelených 71 rakiet AIM-7 a podarilo sa s nimi zostreliť 26 irackých lietadiel. Miera pravdepodobnosti zásahu sa tak zvýšila na 37%.

Technické špecifikácie jednotlivých verzií[1][upraviť | upraviť kód]

AAM-N-2 (AIM-7A) AAM-N-3 (AIM-7B) AIM-7C AIM-7E AIM-7F AIM-7M/P
Dĺžka 3.74 m 3.85 m (151.7 in) 3.66 m
Rozpätie krídel 0.94 m 1.02 m
Rozpätie krídeliek 0.88 m ? 0.81 m
Kaliber 0.203 m
Hmotnosť 143 kg 176 kg 172 kg 197 kg 231 kg
Rýchlosť Mach 2.5 Mach 4
Dolet 10 km 7 km 11 km 30 km 70 km
Pohon Aerojet 1.8KS7800 Rocketdyne MK 38/MK 52 Hercules MK 58
Bojová časť 20 kg 30 kg (65 lb) tyčovitá MK 38 39 kg (86 lb) tyčovitá MK 71 40 kg (88 lb) vysoko-trištivá WDU-27/B

Používatelia[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]