AIM-120 AMRAAM

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
AIM-120 AMRAAM
AIM-120 AMRAAM.jpg
AIM-120 AMRAAM namontovaná na F-16 Fighting Falcon
Typ: Raketa vzduch-vzduch stredného dosahu
Miesto pôvodu: USA USA
História služby
V službe: 1991 – súčasnosť
História výroby
Výrobca: Hughes: 1991–97
Raytheon: 1997 - súčasnosť
Vyrobené: 1991 - súčasnosť
Varianty: AIM-120A
AIM-120B
AIM-120C-3/4/5/6/7
AIM-120D
Základné údaje
Hmotnosť: 152 kg
Dĺžka: 3,7 m
Bojová hlavica: AIM-120A/B: WDU-33/B (22,7 kg)
AIM-120C-5: WDU-41/B (18,1 kg)
Účinný dostrel: AIM-120A/B: 55-75 km
AIM-120C-5: >105 km
AIM-120D (C-8): >180 km
Zameriavanie: Inerciálne návádzanie na cieľ / aktívne radarové navádzanie v záverečnej fáze letu
Priemer: 18 cm
Schéma strely AIM-120A AMRAAM

AIM-120 Advanced Medium-Range Air-to-Air Missile je riadená strela vzduch-vzduch stredného dosahu.[1] Ide o radarom navádzanú strelu typu "vystrel a zabudni", určenú pre boj mimo vizuálnu vzdialenosť. AIM-120 AMRAAM je nástupcom predchádzajúcej generácie striel Sparrow. V porovnaní so strelami rady AIM-7 Sparrow je nová raketa rýchlejšia, menšia, ľahšia a má vylepšenú schopnosť zasahovať ciele v malých výškach. Obsahuje taktiež datalink, prostredníctvom ktorého je strela navádzaná až do bodu, kedy sa zapne jej vlastný radar.

Vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

V sedemdesiatych rokoch 20. storočia si americké letectvo a námorníctvo uvedomili, že potrebujú protilietadlovú raketu stredného doletu so schopnosťou „vystreľ a zabudni“. Dovtedy používaná poloaktívna radarom navádzaná raketa AIM-7 Sparrow počas letu potrebovala, aby bol cieľ neustále ožarovaný palubným radarom lietadla, z ktorého bola vystrelená. To bránilo stíhačke útočiť na viacero cieľov súčasne. Boli teda stanovené základné špecifikácie novej riadenej strely a do výberového konania sa prihlásili firmy Ford Aerospace, General Dynamics, Hughes, Raytheon a spoločný tím Motorola/Northrop. Vo februári 1979 postúpili do užšieho výberu spoločnosti Hughes a Raytheon. Súťaž bola ukončená úspešnou demonštráciou letových testov v decembri 1981 a víťazom sa stala firma Hughes. Rok predtým bola podpísaná dohoda medzi USA a niekoľkými ďalšími členmi NATO, ktorej cieľom bolo vyvinúť strely vzduch-vzduch a vzájomne zdieľať technológiu výroby. Podľa tejto dohody mali USA vyvinúť novú generáciu riadenej strely stredného dosahu (AMRAAM) a Európa mala vyvinúť novú generáciu riadenej strely krátkeho dosahu (ASRAAM - Advanced Short Range Air-to-Air Missile). Z tohto európskeho projektu vzišli nakoniec strely AIM-132 a IRIS-T.

Termín dosiahnutia počiatočných operačných schopností rakety AIM-120 bol stanovený na rok 1986, ale už čoskoro sa tento odhad ukázal ako nerealistický. Vyvinúť moderný pulzný dopplerovský rádiolokátor a integrovať ho hlavice nebolo totiž vôbec jednoduchým zadaním. Navyše nesmela celková hmotnosť rakety prekročiť 152 kg a jednotkové náklady nemali byť vyššie ako 200 000 USD. Vo februári 1984 bola raketa AIM-120A prvýkrát odpálená z lietadla F-16. V septembri 1991, po zdĺhavom vývoji, sa začalo nasadzovanie striel AMRAAM (AIM-120A) v letkách F-15 Eagle, patriacich pod US Air Force. Čoskoro nasledovalo Americké námorníctvo (v roku 1993) vo svojich letkách F/A-18 Hornet.

Hoci vývoj strely AIM-120 zabezpečovala spoločnosť Hughes, na produkcii sa podľa dohody z roku 1982 podielal tiež Raytheon a to v pomere 60:40 v prospech firmy Hughes. Zhruba v tomto pomere boli výrobné kapacity rozdelené až do roku 1997, kedy spoločnosť Raytheon Missile Company pohltila Hughes Aircraft, Missile System Group a prevzala tak pod seba celú produkciu.

Konštrukcia a vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Trup AIM-120 je skonštruovaný z nerezovej ocele, aby mal dostatočnú pevnosť pri manévroch s vysokým preťažením a odolnosť voči zahrievaniu pri letoch vysokými rýchlosťami. AMRAAM má dĺžku 3,7 m, priemer 18 cm a rozpätie krídel 52,5 cm. Celková hmotnosť strely je 152 kg, pričom bojová časť váži 18,1 kg alebo 22,7 kg v závislosti od variantu.

V prednej časti rakety je ukrytá anténa rádilokátora, za ňou sú umiestnené batérie a vysielacia časť navádzacej jednotky. Za touto časťou se nachádza blok elektroniky s mikroprocesorom, ktorý riadi navigáciu, prenos dát, autopilota a približovací zapalovač. Na blok elektroniky nadväzuje inerciálna referenčná jednotka a za ňou je trieštivo-trhavá bojová časť. Asi v polovici trupu sa nachádza štvorica pevných krídel, ktoré dodávajú strele potrebný vztlak pri lete nižšou rýchlosťou. Zhruba od úrovne pevných krídel začína pohonná jednotka, ktorá dokáže dodať rakete dostatok energie na dosiahnutie maximálnej rýchlosti Mach 4 (4 900 km/h). Prvé verzie týchto rakiet dokázali zasiahnuť cieľ na maximálnu vzdialenosť 75 km. Dolet poslednej verzie AIM-120D presahuje vďaka vylepšenému motoru 180 km. V zadnej časti strely je štvorica chvostových riadiacich plôch a datalink, ktorým raketa prijíma riadiace signály z lietadla.

Verzie[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti sú do výzbroje armád zaradené štyri typy rakiet AMRAAM.

AIM-120A predstavuje prvú verziu rakety stredného dosahu, ktorá sa v súčasnosti už nevyrába.

AIM-120B sa začala vyrábať v roku 1994 a oproti AIM-120A má modernizovaný systém navádzania.[2]

AIM-120C bola zavedená do armády v roku 1996 a odvtedy je neustále modernizovaná.[3]

AIM-120C-3 sa od predchádzajúcej verzie odlišuje modernizovaným systémom navádzania a iným tvarom krídel. Orezanie krídel si vynútila požiadavka na integráciu rakiet do vnútorných šachiet stíhačky F-22. Jej výroba bola zahájena v roku 1996.

AIM-120C-4 má oproti predchádzajúcemu variantu zníženú hmotnosť a hlavica má účinnejšiu výbušnú látku. Vyrábala sa od roku 1999.

Už od roku 2000 ju vystriedal verzia AIM-120C-5, ktorá sa vyznačuje výrazne lepšími letovými vlastnosťami, vďaka väčšej pohonnej jednotke. S novým motorom sa výrazne zvýšil aj dostrel rakety.

Verzia AIM-120C-6 sa vyznačuje novým systémom detekcie cieľa, ktorý je tvorený štyrmi senzormi a účinne dopĺňa existujúci radarový bezkontaktný zapaľovač. Strela tak dokáže lepšie detegovať malé a pomaly letiace ciele.

AIM-120C-7 zahŕňa vylepšenia v dostrele, odolnosti voči elektronickému rušeniu a navádzaní rakety. Do výzbroje USAF a US Navy sa raketa dostala v roku 2008 a v súčasnosti sa predáva taktiež zahraničným záujemcom.

AIM-120D predstavuje najnovšiu modernizáciu AMRAMu a zahŕňa vylepšenia vo všetkých smeroch. Raketa má o 50% dlhší dostrel ako AIM-120C-7, zlepšené navádzanie počas celého letu (GPS a navádzanie pilotom cez obojsmerný datalink) a vyššiu pravdepodobnosť zásahu.[4] Testovanie rakety bolo ukončené v júli 2014. V januári 2015 dosiahla počiatočné operačné schopnosti vrámci amerického námorníctva (integrovaná v Hornetoch a Super Hornetoch)[5] a v júli toho istého roka bola zaradená aj do výzbroje amerického letectva. V apríli 2016 schválila americká vláda predaj tejto rakety prvému zahraničnému zákazníkovi, Austrálii. RAAF má záujem o nákup 450 rakiet s príslušenstvom v hodnote 1.22 mld. amerických dolárov.[6]

Operačné nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

AIM-120 AMRAAM

AMRAAM bola prvýkrát nasadená 27. decembra 1992, keď stroj amerického letectva F-16D zostrelil iracký MiG-25, ktorý narušil južnú bezletovú zónu.[7] AMRAAM dosiahla druhé víťazstvo v januári 1993, keď americká F-16C zostrelila iracký MiG-23.

Tretie bojové nasadenie strely AMRAAM sa uskutočnilo v roku 1994, keď americká F-16C, udržujúca bezletovú zónu nad Bosnou, zostrelila srbský J-21 Jastreb.

V rokoch 1998 a 1999 boli strely AMRAAM vystrelené americkou F-15 kvôli porušeniu bezletovej zóny v Iraku. Tentokrát však žiaden z cieľov nezasiahli. V roku 1999 počas Operácie spojenecká sila v Kosove bolo strelami AMRAAM zostrelených 6 srbských MiG-29 (4 americká F-15C, 1 americká F-16C, 1 holandská F-16A MLU).[8]

Dňa 23. marca 2014 zostrelila turecká F-16 sýrsky Mig-23, ktorý narušil turecký vzdušný priestor.

Na základe doterajších výsledkov je pravdepodobnosť zásahu cieľa strelou AMRAAM 59%. Zo 17 vystrelených rakiet ich 10 zasiahlo svoj cieľ (šesť MiG-29, jeden MiG-25, jeden MiG-23, jeden J-21 a jeden vrtuľník americkej armády Black Hawk, ktorý bol zasiahnutý omylom).

Špecifikácie[upraviť | upraviť zdroj]

AIM-120 AMRAAM v U.S. National Air and Space Museum

Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Austrália Austrália

Royal Australian Air Force

Bahrajn Bahrajn

Kráľovské letectvo Bahrajnu

Belgicko Belgicko

Belgické vzdušné sily

Česko Česko

Vzdušné sily Armády Českej republiky: Koncom roku 2007 bolo Česku dodaných 24 rakiet AIM-120C-5.[10]

Čile Čile

Čilské vzdušné sily

Dánsko Dánsko

Dánske kráľovské letectvo

Fínsko Fínsko

Fínske vzdušné sily

Grécko Grécko

Grécke vzdušné sily

Holandsko Holandsko

Holandské kráľovské letectvo

Izrael Izrael

Izraelské vzdušné sily

Japonsko Japonsko

Japonské vzdušné sily sebeobrany

Jordánsko Jordánsko

Jordánske kráľovské letectvo

Kórejská republika Kórejská republika

Vzdušné sily Kórejskej republiky

Kanada Kanada

Kanadské kráľovské letectvo

Kuvajt Kuvajt

Kuvajtské vzdušné sily

Maďarsko Maďarsko

Maďarské vzdušné sily: Maďarsko nakúpilo pre svoje stíhačky Gripen 40 rakiet typu AIM-120C-5.[11]

Malajzia Malajzia

Kráľovské letectvo Malajzie

Maroko Maroko

Marocké kráľovské letectvo

Nemecko Nemecko

Luftwaffe

Nórsko Nórsko

Nórske kráľovské letectvo

Omán Omán

Kráľovské letectvo Ománu

Pakistan Pakistan

Vzdušné sily Pakistanu

Poľsko Poľsko

Vzdušné sily Poľskej republiky: V roku 2006 Poľsko nakúpilo rakety AIM-120C-5, ktorými vyzbrojilo stíhačky F-16C/D Block 52+.

Portugalsko Portugalsko

Portugalské vzdušné sily

Saudská Arábia Saudská Arábia

Kráľovské letectvo Saudskej Arábie

Singapur Singapur

Singapurské vzdušné sily

Spojené arabské emiráty Spojené arabské emiráty

Vzdušné sily Spojených arabských emirátov

Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo

Royal Air Force

Španielsko Španielsko

Španielske vzdušné sily
Španielske námorníctvo

Švajčiarsko Švajčiarsko

Švajčiarske vzdušné sily

Švédsko Švédsko

Švédske vzdušné sily

Taiwan Taiwan

Taliansko Taliansko

Talianske vzdušné sily
Talianske námorníctvo

Thajsko Thajsko

Thajské kráľovské letectvo

Turecko Turecko

Turecké vzdušné sily

USA USA

United States Air Force
United States Navy
United States Marine Corps

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]