Boeing F/A-18E/F Super Hornet

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
F/A-18E/F Super Hornet
FA-18 Hornet VFA-41.jpg
F/A-18F počas misie v Perzskom zálive v roku 2005
Typviacúčelové stíhacie lietadlo
VýrobcaMcDonnell Douglas
Boeing
Prvý let29. novembra 1995
Zavedený1999
Charakterv prevádzke
Hlavný používateľUnited States Navy
Royal Australian Air Force
Výroba1995 - súčasnosť
Vyrobených518
Cena za kus67.2 miliónov USD (2016)

F/A-18E/F Super Hornet je dvojmotorové nadzvukové stíhacie lietadlo, schopné prevádzky z lietadlových lodí, na ktorých nahradilo stroje F-14 Tomcat. Je určené na vybojovanie vzdušnej nadvlády, ale aj na ničenie pozemných cieľov (F/A znamená Fighter/Attack). Super Hornet vychádza konštrukčne zo svojho predchodcu F/A-18 Hornet.

Vrámci US Navy operujú F/A-18E/F z lietadlových lodí triedy Nimitz, pričom typická peruť takejto lode pozostáva z letky 12 F/A-18E a letky 12 F/A-18F.[1]

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci Hornety úspešne nahradili stroje ako A-7 Corsair II, F-4 Phantom II a A-6 Intruder, nedokázali v určitých ohľadoch dosiahnuť kvalít F-14 Tomcat. Najviac boli kritizované pre ich krátky dolet, ale aj pre nízku schopnosť uniesť dostatočné množstvo výzbroje. Preto začal McDonnell Douglas vyvíjať vylepšené lietadlo na základe draku F/A-18 Hornet. Vývoj začal ešte v 80. rokoch ako iniciatíva McDonnell Douglas a k podpisu zmluvy medzi firmou a americkým námorníctvom došlo v roku 1992. Prvý let nového prototypu sa uskutočnil 29. novembra 1995 a v tom istom roku bola spustená aj výroba počiatočnej várky lietadiel. Testovanie prebiehalo následne až do marca 1997,[2] kedy bola podpísaná zmluva na produkciu prvých 62 strojov z plánovaných 1000 lietadiel. Firma McDonnell Douglas však už nedokázala ustáť finančné problémy, ktorým čelila od roku 1991 v dôsledku zrušenia projektu A-12 Avenger II. Zrušenie programu v hodnote 6 mld. USD viedlo najskôr k prepusteniu 5600 zamestnancov a v auguste 1997 k zlúčeniu s firmou Boeing.[3] Sériová výroba tak už prebiehala pod hlavičkou spoločnosti Boeing, pričom prvých 12 Super Hornetov bolo US Navy dodaných v roku 1999, kedy boli aj zaradené do sužby.[4]

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

F-A-18F Super Hornet
F-A-18F Super Hornet (vľavo) a F-A-18A Hornet (vpravo)
Predný pohľad na 4 Super Hornety

Drak[upraviť | upraviť zdroj]

Z hľadiska konštrukcie sa Super Hornet líši od svojho predchodcu hlavne veľkosťou. Trup lietadla je postavený okolo vnútorných palivových nádrží s kapacitou 6 668 kg, čo je o 36% viac ako dokázal poňať Hornet. S cieľom zachovať, pri náraste hmotnosti paliva o viac ako tretinu, obratnosť Hornetu, bolo potrebné zvýšiť nosnú plochu krídel z 38 m² na 46,5 m². Krídla majú rozpätie 13,62 m a pod každým z nich sú 3 závesníky na prídavné palivové nádrže a výzbroj. Na špičky krídel je možné ešte umiestniť po jednej rakete AIM-9 Sidewinder. Prívody vzduchu boli navrhnuté tak, aby sa znížil radarový odraz lietadla z prednej polosféry. Veľká pozornosť bola venovaná zarovnaniu mnohých hrán a odstráneniu zbytočných medzier z povrchu lietadla, aby došlo k čo najväčšiemu rozptýleniu radarového žiarenia.

Avionika[upraviť | upraviť zdroj]

Spočiatku mali lietadlá pulzný dopplerovský rádiolokátor AN/APG-73, ktorý bol neskôr nahradený radarom s elektronickým vychyľovaním lúča AN/APG-79.[5]

Super Hornety sú vybavené zameriavacím kontajnerom AN/ASQ-228 (ATFLIR - Advanced Targeting Forward Looking InfraRed) od spoločnosti Raytheon, ktorý v sebe integruje pokročilé elektro-optické a infračervené senzory spolu s laserovým značkovačom. ATFLIR môže lokalizovať a určiť ciele vo dne aj v noci, na vzdialenosť presahujúcu 74 km z nadmorskej výšky viac ako 15 km. Informácie o cieľoch dokáže okamžite odovzdávať ďalším prostriedkom, začleneným vrámci digitálneho bojiska.[6]

O ochranu lietadiel pred prilietajúcimi raketami sa stará radarový výstražný systém AN/ALR-67(V)3 a vlečná návnada AN/ALE-50.

F/A-18E/F sú vybavené prieskumným kontajnerom SHARP (SHAred Reconnaissance Pod), ktorý pozostáva z elektro-optického a infračerveného senzoru. Ten je schopný zo stredných výšok vytvárať snímky vo vysokom rozlíšení.

Komunikáciu zabezpečuje systém AN/ARC-210 od firmy Rockwell Collins, ktorý pracuje v pásme VHF a UHF.

V januári 2015 podpísali US Navy a firma Lockheed Martin zmluvu na počiatočnú produkciu pasívneho infračerveného senzora IRST21. Tento senzor dokáže vyhľadávať a sledovať vzdušné hrozby na základe tepelnej stopy, ktorú emitujú. IRST21 by mal byť dodávaný pre stíhačky F/A-18E/F od roku 2017 a bude namontovaný v prednej časti centrálnej palivovej nádrže.[7]

Kokpit[upraviť | upraviť zdroj]

Taktické informácie sa pilotovi zobrazujú na head-up displeji (HUD) a 2 viacúčelových displejoch. Ďalej je kokpit vybavený dotykovým ovládacím panelom a farebným displejom, zobrazujúcim mapu. Piloti majú prilbu s integrovaným displejom, ktorá im tiež zobrazuje najdôležitejšie avionické a taktické informácie.

Najdôležitejšie ovládacie prvky sú umiestnené na plynovej a riadiacej páke, presne podľa konceptu HOTAS (Hands-On-Throttle-And-Stick). Pilot tak môže prepínať medzi zbraňovými systémami a priebežne voliť najvhodnejší režim radaru bez toho, aby musel dať ruky preč z plynovej alebo riadiacej páky.

Motor[upraviť | upraviť zdroj]

Pohon Super Hornetu zabezpečujú dva dvojprúdové motory General Electric F414-GE-400 s prídavným spaľovaním. Každý z motorov dokáže pri forsáži vyvinúť ťah 97.9 kN a umožňujú lietadlu letieť maximálnou rýchlosťou Mach 1.8. Bojový dolet F/A-18E/F je 722 km, avšak lietadlá môžu niesť 3 prídavné palivové nádrže, čím sa dolet predĺži až na 3 330 km. Stúpavosť Super Hornetu je 228 m/s a maximálny dostup 15 000 m.

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

F/A-18E/F môže ničiť ciele na krátke vzdialenosti pomocou 6-hlavňového kanónu M61A2 Vulcan kalibru 20 mm. Ďalšia výzbroj alebo prídavné palivové nádrže môžu byť zavesené na 11 pylónoch - 2 sú na koncoch krídel, 6 pod krídlami a 3 sa nachádzajú pod trupom. Super Hornet môže niesť 4 protilietadlové rakety krátkeho dosahu Sidewinder vo verzii AIM-9M a AIM-9X. Pre vzdušný súboj mimo vizuálny kontakt je vybavený strelami AMRAAM. Tie sú zastúpené okrem starších verzií aj tou najmodernejšou AIM-120D, ktorá má dolet viac ako 180 km.

Na zničenie nepriateľských radarov a potlačenie protivzdušnej obrany slúžia strely AGM-88 HARM s dosahom 150 km. Proti opancierovaným pohybujúcim sa cieľom sú stíhačky vybavené raketami AGM-65 Maverick, ktoré sa vyznačujú 90% presnosťou zásahu a spôsobujú minimálne vedľajšie škody. Bojové lode môžu Super Hornety ničiť strelami AGM-84 Harpoon s aktívnym radarovým navádzaním. Najnebezpečnejšou raketou z arzenálu F/A-18E/F je strela s plochou dráhou letu AGM-158A. Vďaka svojmu doletu, ktorý presahuje 370 km, dokáže ničiť ťažko opevnené pozemné ciele zo vzdialenosti mimo pôsobnosti protivníkovej PVO.

Okrem rakiet môže Super Hornet ničiť pozemné ciele aj klasickými voľne padajúcimi bombami série Mk 80, kazetovými bombami alebo modernejšími riadenými bombami. Tie sú zastúpené buď laserom navádzanými bombami z rodiny Paveway alebo bombami s GPS navádzaním z rodiny JDAM. Špecifickým druhom z tejto munície je kĺzavá bomba JSOW, ktorú je možné odhadzovať z väčšej vzdialenosti. Od júla 2016 sú americké F/A-18E/F vyzbrojené verziou JSOW-C1, vybavenou dátovou linkou. Toto zariadenie umožňuje vytvoriť dátové spojenie medzi stíhačkou a bombou, vďaka čomu môže pilot zasielať bombe aktualizované údaje o polohe cieľa.[8]

Operačné nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Stroje F/A-18F nad Afganistanom

Operácia Iracká sloboda (Operation Iraqi Freedom)[upraviť | upraviť zdroj]

Spolu s Hornetmi a Tomcatmi sa do útokov na pozemné ciele v Iraku zapojili aj americké stroje F/A-18E a počas tejto kampane zhodili takmer 160 ton protizemnej munície. Typická bojová konfigurácia Super Hornetov pozostávala z 3 600 kg bômb alebo striel vzduch-zem a 3 protilietadlových rakiet pre vlastnú ochranu (AIM-9 a AIM-120).[9]

Vojna v Afganistane[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 8. septembra 2006 zaútočili americké Super Hornety v blízkosti Kandaháru na opevnenia Tálibánu. Stroje F/A-18F použili bomby s GPS navádzaním GBU-38 a laserom navádzané bomby GBU-12.[10]

Intervencia v Iraku proti Islamskému štátu[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 8. augusta 2014 vzlietli americké Super Hornety z lietadlovej lode USS George H.W. Bush (CVN-77) a spustili nálety proti teroristom z ISIL. Stroje F/A-18E/F zhodili v blízkosti mesta Irbil na delostreleckú batériu laserom navádzané bomby.[11] V októbri toho istého roku sa k americkej kampani pripojili aj austrálske stíhačky F/A18F. V priebehu mesiaca uskutočnili Super Hornety RAAF 89 letov, počas ktorých zhodili 27 laserom alebo satelitom (GPS) navádzaných bômb. Podarilo sa im tak zničiť 11 pozemných cieľov a 3 poškodiť.[12]

Americká intervencia v Sýrii[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 18. júna 2017 zostrelil americký Super Hornet sýrske armádne lietadlo Su-22M4. K incidentu došlo potom, ako Su-22 zhodilo bomby na sýrskych povstalcov podporovaných Spojenými štátmi. Pilot Super Hornetu vystrelil najskôr zo vzdialenosti necelého kilometru tepelne navádzanú raketu AIM-9X Sidewinder. Su-22 však vypustil klamné ciele a strela minula svoj cieľ. Následne vystrelil americký pilot rádiolokačne navádzanú raketu AIM-120 AMRAAM, ktorá sýrsku stíhačku zasiahla. Super Hornet si tak pripísal historicky prvý zostrel vzdušného cieľa.[13]

Varianty[upraviť | upraviť zdroj]

F/A-18F na leteckej show Royal International Air Tattoo 2004
  • F/A-18E – jednomiestna verzia.
  • F/A-18F - dvojmiestna verzia.
  • EF/A-18G Growler - verzia pre elektronický boj, ktorá má nahradiť Northrop Grumman EA-6B Prowler.

Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Austrália Austrália

Royal Australian Air Force: k decembru 2015 disponovali 24 strojmi F/A-18F.

USA Spojené štáty

United States Navy: k decembru 2015 malo 481 lietadiel F/A-18E/F.

Špecifikácie (F/A-18E/F)[upraviť | upraviť zdroj]

F18 schem 02.gif

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: F/A-18E: 1, F/A-18F: 2
  • Dĺžka: 18,31 m
  • Rozpätie: 13,62 m
  • Výška: 4,88 m
  • Nosná plocha : 46,5 m²
  • Hmotnosť (prázdny): 14 552 kg
  • Vzletová hmotnosť: 21 320 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 29 937 kg
  • Pohonná jednotka: 2 × dvojprúdový motor General Electric F414-GE-400 s prídavným spaľovaním

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: Mach 1.8 1 915 km/h vo výške 12 190 m[14]
  • Bojový dolet: 722 km
  • Preletový dolet: 3 330 km s 3 prídavnými palivovými nádržami
  • Dostup: 15 000 m
  • Stúpavosť: 228 m/s
  • Plošné zaťaženie: 459 kg/m²
  • Ťah/Hmotnosť: 0,93
  • Preťaženie: 7.6 g

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]