IRIS-T

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
IRIS-T
IRIS-T expo front.JPG
IRIS-T na výstave ILA expo v Berlíne v roku 2006
Typ: Raketa vzduch-vzduch s krátkym dosahom
Miesto pôvodu: Nemecko Nemecko
História služby
V službe: 2005 – súčasnosť
História výroby
Výrobca: Diehl BGT Defence
Základné údaje
Hmotnosť: 87,4 kg
Dĺžka: 2,94mm
Účinný dostrel: 25 km
Doprava: Raketový motor na tuhé pohonné látky
Zameriavanie: Návádzanie na cieľ infračerveným žiarením
Priemer: 12,7 cm
IRIS-T raketa typu vzduch-vzduch
Montovanie IRIS-T na závesník stíhačky Eurofighter Typhoon
IRIS-T – schéma

IRIS-T je raketa vzduch-vzduch krátkeho dosahu s infračerveným (tepelným) navádzaním. Jej producentom je nemecký výrobca zbraní Diehl BGT Defence. Impulzom na vývoj tejto strely bola potreba, nahradiť raketu AIM-9L.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodne sa Nemecko podieľalo spolu s Veľkou Britániou na vývoji rakety AIM-132 ASRAAM. Po zjednotení Východného a Západného Nemecka sa však vývojárom naskytla možnosť, preskúmať ruskú raketu Vympel R-73. Tá sa ukázala byť oveľa nebezpečnejšou strelou krátkeho dosahu, ako sa dovtedy predpokladalo. Bola schopná prekonať všetky vtedajšie západne rakety krátkeho dosahu s tepelným navádzaním. Nemci sa teda rozhodli, že raketa s oveľa väčšou obratnosťou bude dôležitejšia ako veľký dostrel, čo vyústilo vo vývoj rakety IRIS-T.

V roku 1995 oznámilo Nemecko počiatok vývojového projektu na strele IRIS-T.  V roku 1996 sa k projektu pridalo Taliansko, Švédsko, Grécko, Kanada a Nórsko. Tieto štáty si medzi sebou rozdelil jednotlivé role na vývoji, výrobe a financovaní novej rakety. V roku 2001 z finančných dôvodov z programu vystúpila Kanada a jej miesto zaujalo v roku 2002 Španielsko.

Ostré streľby s prototypmi sériovej verzie sa uskutočnili prvýkrát 14. marca 2002 v polygóne vo východnej Sardínii. Raketa bola odpálená z lietadla F-4F v režime zamknutia cieľa pred vypustením a zasiahla bezpilotný terč. Ešte v tom istom roku došlo aj k testom rakety v režime zamknutia cieľa až po vystrelení.

Celkové náklady na vývoj rakety dosiahli takmer 300 mil. eur.

V decembri 2004 bola podpísaná zmluva v hodnote 1 mld. EUR na výrobu 4000 rakiet pre ozbrojené sily Nemecka, Grécka, Talianska, Nórska, Španielska a Švédska. Strela dosiahla počiatočné operačné spôsobilosti v roku 2005 a následne začali prvé dodávky objednávateľom.[1]

Vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

IRIS-T sa vyznačuje vysokou obratnosťou, ktorá jej umožňuje zatáčanie s rýchlosťou do 60o/s a s preťažením až 60 g.

Raketa môže byť vystrelená buď konvenčným spôsobom (uzamknutím cieľa ešte pred vystrelením) alebo v móde so zameraním cieľa až po výstrele. Plný potenciál rakety je možné využiť v súčinnosti s prilbovým zameriavačom pilota. Nad rámec bežného využitia možností strely sa dostávajú len piloti strojov Eurofighter Typhoon. Senzory systému vlastnej ochrany Typhoonu dokážu odovzdať navádzaciemu systému údaje o pozícii cieľov letiacich v zadnej polosfére stíhačky. Tieto ciele môžu byť následne zničené strelou IRIS-T.

V porovnaní s AIM-9L Sidewinder má IRIS-T vyššiu odolnosť voči rušeniu.[2] Zvýšená schopnosť identifikácie cieľa predlžuje jej efektívny dostrel 5 až 8-krát v porovnaní s AIM-9L. Senzor navádzacieho systému má rozlíšenie 128x128 pixelov a zorné pole 90o vo všetkých smeroch od pozdĺžnej osi strely. Senzor generuje televízny obraz cieľa a jeho okolia, vďaka čomu je veľmi zložité oklamať navádzací systém rakety, či už manévrovaním, vypúšťaním svetlíc alebo použitím infračervených rušičiek. Navádzací systém je vybavený databázou, ktorá obsahuje fotky všetkých známych vojenských lietadiel, zachytených z rôznych uhlov pohľadu. Pre každé lietadlo je zadefinovaných 8 najzraniteľnejších miest jeho konštrukcie a na jedno z nich je raketa prioritne navádzaná.

Za optickým senzorom sa nachádza senzor inerciálneho navigačného systému, ktorý umožňuje naviesť raketu do blízkosti cieľa v prípade, že cieľ bol zamknutý až po výstrele. V ďalšej časti sa nachádza rádiolokačný zapaľovač, doplnený o záložný zapaľovač kontaktného typu. Nasleduje fragmentačná bojová časť s hmotnosťou 11,4 kg.

Strednú a zadnú časť rakety tvorí motor na tuhé palivo s premenlivým režimom horenia. V prevej fáze urýchľuje strelu tak, aby opustila závesník stíhačky a získala dostatok energie pre prvý manéver. V druhej fáze dôjde k zníženiu ťahu motora, aby raketa mohla uskutočniť ostrý obrat, pri ktorom je schopná zmeniť trajektóriu letu až o 180o. V záverečnej etape letu motor zrýchli raketu až cez hranicu rýchlosti Mach 3.[3]

Špecifikácie[upraviť | upraviť zdroj]

Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Belgicko Belgicko

Belgické vzdušné sily: 500 ks

Grécko Grécko

Grécke vzdušné sily zakúpili 350 ks pre vyzbrojenie svojich F-16C/D.

Juhoafrická republika Juhoafrická republika

Vzdušné sily Juhoafrickej republiky: 25 ks

Nemecko Nemecko

Luftwaffe: Prvá raketa z celkového počtu 1250 ks bola nemeckému letectvu slávnostne odovzdaná 5.12.2005.

Nórsko Nórsko

Nórske vzdušné sily: V rokoch 2005 až 2007 bolo Nórsku dodaných 150 ks.

Rakúsko Rakúsko

Rakúske vzdušné sily zakúpili 20 ks rakiet, ktoré boli dodané v roku 2007.

Saudská Arábia Saudská Arábia

Kráľovské saudské vzdušné sily: 1400 ks.

Španielsko Španielsko

Španielske vzdušné sily: V roku 2011 začali dodávky 700 ks ostrých a 70 cvičných rakiet, ako náhrada starších AIM-9 Sidewinder.

Švédsko Švédsko

Švédske vzdušné sily: 400 ks

Taliansko Taliansko

Talianske vzdušné sily: V období rokov 2006 – 2015 bolo Taliansku dodaných celkovo 444 rakiet.

Thajsko Thajsko

Thajské vzdušné sily: 220 ks

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]