Aeroklub Žilina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Aeroklub Žilina
Znak AK Žilina
Aeroklub Žilina, o. z.
Základné informácie
Krátky názovAK Žilina
PredchodcaÚstredná pilotná škola bezmotorového lietania Stránik
Vznik1945
Právne postavenieobčianske združenie
Určenie / zameranievýchova a výcvik leteckého personálu, zabezpečovanie jestvovania leteckého a parašutistického športu v žilinskom regióne
ÚstredieLetisko Žilina
MiestoŽilina, Slovensko
Súradnice49°14´00´´S, 018°36´49´´V
Ďalšie informácie
Členstvoplatené
PredsedaMilan Surovčík
Kľúčoví ľudiapredseda AK, vedúci letovej prevádzky, predsedovia odborov, tajomník
Hlavný orgánčlenská schôdza
Organizačná zložkaodbor motorového lietania, odbor bezmotorového lietania, odbor parašutizmu
Webstránkaaeroklub.zilina.sk
Predchádzajúci názovKrajský Aeroklub Zväzarmu Žilina

Aeroklub Žilina, skrátene AK Žilina, je dobrovoľným združením občanov, ktorí jeho prostredníctvom vykonávajú záujmovú leteckú a parašutistickú činnosť. Zároveň je priamym pokračovateľom všetkých ostatných foriem a organizačných usporiadaní športového letectva v žilinskom regióne, od začiatku športového lietania v roku 1934.[1] Je jedným z aeroklubov zastrešovaných Slovenským národným aeroklubom generála Milana Rastislava Štefánika.[2]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatky lietania v Žiline[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1930 sa v Žiline uskutočnilo poľné cvičenie pozorovacej letky vojenského letectva z Nitry. V pastvinách za obcou Bytčica boli počas cvičenia situované vojenské lietadlá typu Letov Š.10, Aero A.10 a Aero AP.32.[1] Bolo to prvý raz, kedy mali ľudia z okolia Žiliny možnosť dostať sa do kontaktu s lietadlami. Táto udalosť sa stala popudom k vzniku leteckého modelárstva v Žiline, ktoré sa zaktivizovalo v roku 1933. Mnohí z leteckých modelárov sa neskôr stali letcami a stáli pri začiatkoch lietania v Žiline. Prvé prízemné lety na klzáku sa uskutočnili v roku 1934 na futbalovom ihrisku.

Vznik leteckej školy v Žiline[upraviť | upraviť zdroj]

Neskoršie pokusy o lety sa presunuli na kopce s vyšším prevýšením, ktorými boli Veľký diel, Dúbravka nad Bytčicou a Dubeň. Prvý let z Dubňa uskutočnil žilinský inštruktor Štefan Pleško. Tento let trval 3 minúty a pristátie sa uskutočnilo pri obci Teplička nad Váhom. Ďalšie lety sa už v snahe o dosiahnutie vyšších výkonov vykonávali z vrchu Straník. Prvý let uskutočnil opäť Žilinčan Štefan Pleško. Ten si zároveň pripísal prvý oficiálne dosiahnutý výkonný let na Straníku v trvaní 25 minút a s pristátím v Tepličke nad Váhom. Let sa uskutočnil na klzáku Zlín Z-V. Vďaka tomu sa stal prvým Slovákom, ktorý získal výkonnostný stupeň „C“ v lietaní.[1] Straník sa onedlho stal najvyhľadávanejším plachtárskym strediskom v celom Československu. Na základe toho tu vznikla Ústredná pilotná škola bezmotorového lietania Stránik, v ktorej v lete roku 1939 nastúpil na výcvik najúspešnejší slovenský pilot druhej svetovej vojny bojujúci na strane Spojencov v britskej RAF Otto Smik, kde svoj výcvik pravdepodobne aj dokončil.[3] Koncom roka 1935 vydalo Ministerstvo národnej obrany rozhodnutie na prebudovanie vojenského cvičiska v Žiline, v časti Brezový Majer, na letisko. V roku 1936 sa na Straníku usporiadali prvé celoštátne plachtárske závody. Žilinským pilotom bolo pridelené lietadlo Praga E.114 Air Baby, na ktorom sa začalo s motorovou leteckou činnosťou a vykonával sa letecký výcvik.[1]

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Na jeseň v roku 1939 boli všetci motoroví žiaci odvedený do armády, čím sa rozpadlo aj motorové lietanie v Žiline. Letisko Brezový Majer prešlo pod správu Slovenských vzdušných zbraní a civilní piloti zo Straníka k nemu viac nemali prístup.[1] V Žiline bola dislokovaná pozorovacia letka, vybavená prieskumnými lietadlami Letov Š.328 a Focke-Wulf Fw 189. Letecká škola na Straníku pokračovala vo svojej činnosti a počas vojny ju prišiel osobne navštíviť aj prezident Jozef Tiso.[4] Po okupácii Slovenskej republiky vojskami nacistického Nemecka v roku 1944 bolo letisko zabrané nemeckými vojakmi a na jar 1945 ho ustupujúce nemecké jednotky zničili.

Založenie Aeroklubu[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení vojny bolo letisko obnovené veľmi rýchlo. Prevádzkyschopné sa stalo už začiatkom júna 1945. Následne bol v lete tohto roku založený Slovenský národný aeroklub v Žiline. Jeho predsedom sa stal Ing. Mzikář a prvé lietadla lietajúce v aeroklube boli americké Piper J-3 Cub[1] zakúpené zo zbierok ako odpredávané prebytky Armádnych vzdušných síl USA. V roku 1950 bol Aeroklub Žilina reorganizovaný a premenovaný na Československý zväz ľudového letectva ROH – Celulóza Žilina. Rok nato sa stal súčasťou organizácie DOSLET.[5] Táto organizácia bola o dva roky zrušená a až do rozdelenia Česko-Slovenska bol Aeroklub súčasťou novej organizácie, ktorou sa stal Zväz pre spoluprácu s armádou (Zväzarm), už pod názvom Krajský Aeroklub Zväzarmu Žilina. Vznik Zväzarmu znamenal obrovský rozvoj pre letectvo v Žiline vo všetkých jeho oblastiach a väčšina starých aeroklubových letcov sa stala jeho honorovanými zamestnancami. Už onedlho mal vďaka Zväzarmu Aeroklub Žilina k dispozícii 43 lietadiel, z čoho bolo 19 motorových lietadiel (letúnov) a 24 bezmotorových lietadiel (vetroňov). V 50-tych rokoch nadobudol Aeroklub moderné vetrone Zlín Z-25 Šohaj a Zlín Z-125 Šohaj 2, vďaka čomu bolo možné v Žiline začať výcvik ľahkej akrobacie.[1] Práve na novom vetroni Šohaj 2 získal Vladimír Budík 5. júna 1953 odznak zlaté „C“ a stal sa jeho prvým držiteľom v Žiline, kedy prekonal ako jeden z mála vzdialenosť 300 km na vetroni. Samotný let trval 6 letových hodín a 11 minút. V roku 1953 sa stáva náčelníkom Krajského Aeroklubu Zväzarmu Žilina stíhací pilot kpt. Jozef Kubica. V roku 1956 ho vystriedal kpt. Mutňanský, za ktorého pôsobenia nastal v AK Žilina značný rozmach. Bola vybudovaná prístavba k hangáru, odstránená časť lesa, predstavujúca prekážku v dráhe, náčelník Mutňanský vytvoril z pilotov skupiny pre akrobatické lietanie a aeroklub nadobudol od Zväzarmu nové lietadlá, ktorými sa stali Aero C-3A, Zlín C-106, Zlín C-105 Trenér 2 (civilné značenie Z-126) a Zlín C-205 Bohatýr (civilné značenie Z-226B), Choceň K-63 Sokol (civilné označenie M-1A), Aero K-60 Brigadýr (civilné značenie L-60) a Avia K-65 Čáp. Dňa 12. apríla 1961 získal Aeroklub aj svoje prvé lietadlo Antonov An-2. Okrem toho pribudli do žilinskej flotily pribudli aj vrtuľníky.[1] Boli to Aero HC-102 Heli Baby československej výroby[6], ako aj Mil Mi-1 sovietskej výroby.

Na novom letisku v Dolnom Hričove[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad na Letisko Žilina z kokpitu vetroňa Let L-13 Blaník (OM-3703) Aeroklubu Žilina

Žilinské letisko v Brezovom Majeri začalo od druhej polovice 60-tych rokov spieť k postupnému zániku. Príčinou bola výstavba druhého teplárenského komína v osi vzletovej a pristávacej dráhy, ako aj snaha o rozširovanie sídliska Vlčince. Na základe toho bolo v roku 1966 vydané nariadenie Štátnej leteckej inšpekcie, ktorým bola zastavená letecká činnosť AK Žilina, vynímajúc vrtuľníkové lietanie. Dňa 26. apríla 1969 bola síce letecká činnosť obnovená v plnom rozsahu, ale vzhľadom na rozširujúce sa sídlisko začali byť vyvíjané plány na presun na nové letisko. Už v roku 1967 totiž začala výstavba letiskovej dráhy pri obci Dolný Hričov. Aeroklub Žilina sa na nové letisko presťahoval až v roku 1972. Dňa 4. mája 1972 uskutočnil predseda AK Žilina Vasil Kollár prvé pristátie na vzletovo-pristávacej dráhe nového Letiska Žilina s lietadlom Zlín Z-43 s registračnou značkou OK-DOQ.[1] Na tomto letisku sídli Aeroklub až dodnes.[7] Toto obdobie sa zároveň stalo ďalším obdobím modernizácie, kedy do Aeroklubu postupne prichádzali nové lietadlá, ktorými sa stali vetrone Letov LF-107 Luňák, Let LF-109 Pionýr, Orličan VT-16 Orlík a Orličan VT-116 Orlík II, legendárne dvojmiestne vetrone Let L-13 Blaník a Let L-23 Super Blaník a neskôr aj Orličan VSO-10C Gradient. Do flotily letúnov pribudli stroje Zlín Z-42 a Zlín Z-142, Zlín Z-43 a dvojmotorová Let L-200 Morava. Okrem toho aeroklub získal aj motorovú verziu lietadla L-13 Blaník, ktorým sa stal Let L-13SE Vivat. V 90-tych rokoch získal Aeroklub Žilina od leteckých závodov Moravan, a. s. modernizovanú verziu lietadla Zlín Z-43, ktorou sa stal Zlín Z-43M (OM-DOQ). Odvtedy vlastní Aeroklub Žilina jediný kus Zlínu Z-43M na svete. V dňoch 9. až 22. júna 2018 sa konali na Letisku Prievidza Plachtárske majstrovstvá Slovenska juniorov 2018.[8] Aeroklub Žilina v nich reprezentoval pilot Milan Surovčík mladší, ktorý sa stal juniorským majstrom Slovenska roku 2018.[9]

Letecká flotila[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasná flotila lietadiel Aeroklubu Žilina, ktoré používa ku svojej leteckej činnosti.

Lietadlo V prevádzke Poznámka
Zlín Z-126 1 Jeden z troch kusov Z-126 registrovaných v Slovenskej republike.
Zlín Z-226MS 1 Vlečné lietadlo.
Zlín Z-43M 1 Jediný kus svojho druhu na svete.
Let L-13SE Vivat 1 Motorový vetroň.
Let L-23 Super Blaník 1 Určený na výcvik žiakov.
Orličan VSO-10C Gradient 4
Grob G-103 Twin Astir 1
Celkom 11

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i Aeroklub [online]. Aeroklub Žilina. Dostupné online.
  2. Aerokluby [online]. Slovenský národný aeroklub, [cit. 2016-10-10]. Dostupné online.
  3. RAJLICH, Jiří. Spitfire Otto Smika létá nad Českem. Připomeňme si život tohoto elitního pilota RAF [online]. flying-revue.cz, [cit. 2018-07-12]. Dostupné online. (český)
  4. https://www.youtube.com/watch?v=QAQWA8tn1pM
  5. AEROKLUB ŽILINA DOSLET 1952 - 1954 [online]. gonzoaviation.com, [cit. 2017-07-06]. Dostupné online.
  6. NĚMEČEK, Václav. Československá letadla (II). 1. vyd. Praha : Naše vojsko, 1985. 246 s. ISBN 28-122-84 Chybné ISBN. S. 122.
  7. Aeroklub Žilina [online]. Slovenský národný aeroklub, 2016-01-19, rev. 2019-04-10, [cit. 2016-01-19]. Dostupné online.
  8. Plachtárske majstrovstvá Slovenska juniorov v Nitre: Medzi súperkami aj dve baby [online]. Dnes24.sk, [cit. 2018-06-08]. Dostupné online.
  9. Žilinčan Milan Surovčík mladší sa stal juniorským majstrom Slovenska v bezmotorovom lietaní [online]. zilinak.sk, [cit. 2018-08-21]. Dostupné online.