Anglosaské Anglicko
| subrománska Británia (5. storočie) Heptarchia (6. storočie–927) Anglické kráľovstvo (927–1066) Seaxisc (ang) Saksisk (da) Saksisk (nor)
| |||||||||||||||||
Geografia
| |||||||||||||||||
| Obyvateľstvo | |||||||||||||||||
| Štátny útvar | |||||||||||||||||
Vznik
|
5. storočia – opustenie provincie Británia
6. storočie – vznik anglosaských kráľovstiev 927 – dobytie Northumbrie Athelstanom a zjednotenie Anglicka | ||||||||||||||||
Zánik
|
|||||||||||||||||
| |||||||||||||||||
Pojem anglosaské Anglicko označuje Anglicko v období Raného stredoveku, keď sa jeho dominantným obyvateľstvom stali germánski Anglosasi, od opustenia provincie Británie Rimanmi v roku 410 do ovládnutia Anglicka Normanmi v roku 1066.
Obdobie po odchode Rimanov býva označované ako subrománska Británia, keď územie pôvodných keltských Britov postupne od východu dobývali germánske kmene Anglov, Sasov a Jutov. V 6. storočí sa začali vytvárať anglosaské kráľovstvá, od konca 8. storočia priniesli dôležité zmeny nájazdy vikingov a vzťahy s kontinentom ovplyvnili posledné obdobie vlády Anglosasov. V roku 927 sa Athelstan stal prvým kráľom, ktorý získal kontrolu nad celým územím Anglicka, tak vzniklo jednotné Anglické kráľovstvo.
História[upraviť | upraviť zdroj]
Migrácia a vznik kráľovstva[upraviť | upraviť zdroj]
Je náročné zostaviť súvislú chronológiu udalostí po odchode Rimanov z Británie a začiatok vytvárania anglosaských kráľovstiev. Archeologické objavy ukazujú, že posledné obdobie vlády Rimanov znamenalo úpadok vidieckeho aj mestského života.
Informácie o anglosaských kráľovstvách Kent, Bernicia, Deira a Lindsey pochádzajú z keltských prameňov. Západné kráľovstvá Wessex a Mercia nie sú v týchto prameňoch zmieňované. Tieto zdroje sú doplnené archeologickými objavmi o rozširujúcom sa osídľovaní Británie Anglosasmi. Nie je ani úplne jasné, či Anglosasi nahradili pôvodných obyvateľov na juhu a východe krajiny alebo s nimi žili spolu. Podobne v 4. storočí Kelti z Británie migrovali na kontinent do oblasti Galie a osídľovali Bretónsky polostrov a sever Španielska.
Aj keď informácia o mieste a dobe nie je spoľahlivá, zdá sa, že roku v 495 po bitke pri Mount Badon porazili pôvodní obyvatelia Anglosasov a zastavili tak ich postup na západ na niekoľko desaťročí.
Sedem kráľovstiev a šírenie kresťanstva[upraviť | upraviť zdroj]
Kresťanstvo sa začalo v anglosaskom Anglicku šíriť okolo roku 600. Prvým canterburským arcibiskupom bol menovaný v roku 597 sv. Augustín. V roku 601 pokrstil prvého anglosaského kráľa, a to Æthelberhta, kráľa Kentu. Anglosaská kresťanská misia na kontinente začala v 8. storočí a viedla k rozšíreniu kresťanstva na celú Franskú ríšu.
V priebehu 7. a 8. storočia sa moc prelievala medzi jednotlivými kráľovstvami. Beda Venerabilis uvádza, že v 6. storočí bol najmocnejším kráľom kentský kráľ Æthelberht, ale neskôr sa centrum moci presunulo na sever do kráľovstva Northumbrie, ktoré vzniklo spojením kráľovstiev Bernicie a Deiry. Dominancia Northumbrie skončila po dvoch porážkach v roku 679 v bitke pri rieke Trent od Mercie a v roku 685 v bitke pri Nechtanesmere od Piktov. Problémy s nástupníctvom spôsobili, že sa Mercia stala neskôr dominantnou. Mercia si uchovala svoj vplyv počas 8. storočia, obzvlášť počas vlády kráľov Æthelbalda a Offy. Tento vplyv bol oslabený na konci tohto storočia vznikom ďalších menších kráľovstiev a hlavne vplyvom vzrastajúcej sily Wessexu.
Toto obdobie býva niekedy označované ako heptarchia (vláda siedmich kráľovstiev). Toto označenie vychádza z existencie siedmich dôležitých kráľovstiev Northumbrie, Mercie, Kentu, Východného Anglicka, Essexu, Sussexu a Wessexu, ktoré boli hlavnými mocenskými centrami na juhu Británie. Posledné výskumy ukazujú, že ďalšími významnými kráľovstvami tej doby boli aj Hwicce, Magonsaete, Lindsey a Stredné Anglicko.
Vikingovia a Wessex[upraviť | upraviť zdroj]
Prvým zaznamenaným nájazdom vikingov bol v roku 793 ich útok na kláštor v Lindisfarne, uvedený v Anglosaskej kronike. V tej dobe už boli vikingovia zrejme usídlení na Orknejách a Shetlandách a je pravdepodobné, že niektoré ich predchádzajúce nájazdy nie sú zaznamenané. Invázia vikingov, predovšetkým Veľkej dánskej armády, zmenili politickú a sociálnu situáciu v krajine. Víťazstvo Alfréda Veľkého v roku 878 pri Edingtone zastavilo na určitú dobu ich expanziu. Podobne mal vpád vikingov vplyv na sever ostrova a zrejme bol dôvodom vzniku kráľovstva Alba, ktoré bolo predchodcom Škótskeho kráľovstva.
Po určitom období, keď vikingovia len lúpili a plienili, sa začali v Anglicku aj usídľovať. Ich dôležitým centrom bol York (Jorvik). Vznikali rôzne spojenectvá medzi vikinským kráľovstvom Yorku a Dublinom. Osídľovanie Dánmi a Nórmi malo vplyv aj na angličtinu, čo sa prejavovalo predovšetkým v pomenovaniach miest, kde sa usídlili.
Dôležitou udalosťou v 9. storočí bol rast moci kráľovstva Wessex. Ku koncu Alfrédovej vlády ovládal tento panovník Západných Sasov[pozn. 1] územie Wessexu, bývalých samostatných kráľovstiev Sussex a Kent a niekoľko kráľov južných waleských kráľovstiev ho uznávalo ako svojho zvrchovaného pána, rovnako ako Mercia v dobe, keď tam vládol jeho zať Æthelred.
Zjednotenie Anglicka[upraviť | upraviť zdroj]
Alfréd zomrel v roku 899 a jeho následníkom sa stal jeho syn Eduard. Ten spolu so svojim švagrom Æthelredom bojoval proti Dánom, zahájil expanziu na územia obsadené Dánmi a začal tam budovať opevnenia na ich obranu. Po Æthelredovej smrti prevzala vládu jeho manželka Æthelfleda a spolu s Eduardom pokračovala v expanzii. V roku 918 Eduard ovládal všetky územia Anglicka na juh od rieky Humber. V tomto roku zomrela Æthelfleda a Mercia sa stala súčasťou Wessexu. Athelstan bol prvým kráľom, ktorý získal kontrolu nad celým územím Anglicka potom, čo v roku 927 dobyl Northumbriu. Odrazil útok smerujúci k zmene vlády v Northumbrii a v bitke pri Brunanburhe porazil spojené vojská Škótov a vikingov. Po jeho smrti jeho nástupcovia Edmund II. aj Edred stratili kontrolu nad Northumbriou. Až Edredov nástupca Edgar dosiahol trvalé zjednotenie Anglicka.
Dáni a Normanská invázia[upraviť | upraviť zdroj]
Na konci 10. storočia obnovili vikingovia svoje útoky na Anglicko. Ethelred II. vládol dlhú dobu, ale nakoniec podľahol Svenovi, kráľovi Dánska, aj keď po jeho smrti sa znovu ujal moci. Avšak jeho syn Edmund II. zomrel krátko nato a anglickým kráľom sa stal Svenov syn Knut a Anglicko sa stalo súčasťou veľkej ríše rozkladajúcej sa okolo Severného mora.
Vláda nad Anglickom prechádzala na následníkov Ethelreda a Knuta po celú polovicu 11. storočia. V roku 1066 dospela po smrti Eduarda Vyznávače do situácie, keď si na anglický trón robili nárok Harold II., ktorý sa stal anglickým kráľom, ale aj Viliam, vojvoda z Normandie (neskoršie Viliam I. Dobyvateľ) a Harald III. (podporovaný Haroldovým bratom Tostigom).
Situácia sa vyhrotila inváziou vikingov aj Normanov. Harold najprv porazil v bitke pri Stamford Bridge Haraldovo vojsko, ale porazený bol v bitke pri Hastingse Viliamovým normanským vojskom. Viliam bol 25. decembra 1066 korunovaný anglickým kráľom.
Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ V článku používané dvojice termínov západosaský a wessexský, prípadne juhosaský a sussexský alebo východosaský a essexský sú synonymá.
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Anglosaská Anglie na českej Wikipédii a History of Anglo-Saxon England na anglickej Wikipédii.