Brehuľa hnedá

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
brehuľa hnedá
Sîvanok.jpg
Pri hniezdnych norách
Stupeň ohrozenia
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
(globálne[1])
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
(na Slovensku[2])
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Riparia riparia
Linnaeus, 1758
Synonymá
brehuľa obyčajná,
brehuľa riečna
Riparia riparia distribution map.png
Mapa rozšírenia brehule hnedej
     Hniezdiaca
     Zimujúca
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Brehuľa hnedá (iné názvy: brehuľa obyčajná, brehuľa riečna[3];lat. Riparia riparia) je malý vták z čeľade lastovičkovité. Hniezdi v Severnej Amerike a v Eurázii. Na Slovensku sa vyskytuje v nížinách a kotlinách do nadmorskej výšky 700 – 750 m.[4] Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov brehuľa hnedá patrí medzi najmenej ohrozené druhy, celková populácia klesá, v severnej Amerike bol za posledných 40 rokov zaznamenaný slabý, štatistiky nevýznamný pokles. Európska populácia má nejasný trend.[1]

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Brehuľa hnedá meria 12 cm[5] a váži 11,5 – 16 g. Samček aj samička majú rovnaké zafarbenie. Vrchnú stranu majú hnedú alebo do siva. Cez hrvoľ prechádza sivohnedý priečny pás. Brada, hrdlo a spodná časť tela je biela. Letky, kormidlové perá a nohy sú tmavé. Mláďatá sa líšia svetlými béžovými okrajmi pierok.[6]

Hlas[upraviť | upraviť zdroj]

Ozýva sa suchým črip, poplašný hlas je krátke pritt a spev je tichý štebot.[7]

Výskyt a stav na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku sa vyskytuje v nížinách a kotlinách všade tam, kde má možnosť hniezdiť. Vyhľadáva strmé brehy vôd a strmé steny v rôznych ťažobných miestach piesku a zeminy. Tieto biotopy podliehajú erózii. Brehuľa hnedá dokáže rýchlo obsadiť nové príležitosti.

Je to sťahovavý druh. Na jeseň odlieta v auguste a v priebehu septembra.[4] Zimuje v strednej a severozápadnej Afrike, severoamerická populácia odlieta do Južnej Ameriky. Zo zimovísk sa vracia v druhej polovici apríla.

Odhadovaný počet hniezdnych párov je 10 000 – 20 000, došlo k poklesu populácie aj areálu o 20 – 50 % (r. 1999).[4] Ekosozologický status v roku 2001 žiadny.[8] V roku 2014 NT* A2a - takmer ohrozený.[2][9][10]

Hniezdenie[upraviť | upraviť zdroj]

Hniezdia v kolóniách. Po návrate zo zimoviska začne samček ešte bez samičky vyhrabávať novú noru[11]. Nora zohráva dôležitú úlohu pri tvorbe páru. Keď už má vyhrabaných prvých 10 – 15 či 30 cm[11] sadne si do vchodu a čaká okolo letiace samičky. Len čo sa niektorá objaví, vzlietne a urobí kruh okolo vchodu a pritom ju láka štebotavým spevom. Samička si vyberá a prezerá viaceré ponuky. Ak sa však rozhodne, pomáha pri stavbe a dôsledne bráni noru pred ďalšími samičkami. Ak ostane samček nespárený, presťahuje sa na inú časť kolónie a začne vyhrabávať novú noru. Ak si už pár vyhrabe 40 – 150 cm dlhú chodbu[6][11], vyhrabú si na konci komôrku s priemerom 10[6] – 15 cm. Pri práci používajú nohy (hrabú pazúrmi[6]), zobák a krídla[11]. Vyhrabaný materiál vymetajú cúvaním. Na nohách majú k tomu účelu pevné pierka. Ku koncu prác je samička stále aktívnejšia a samček ju len sprevádza. Býva to približne 3 – 5 dní pred znášaním. V tom čase sa veľa pária a spolu nocujú v nore. Samček ju v tom období všade sprevádza.

V čase znesenia prvého vajíčka ešte nie je v komôrke žiadny hniezdny materiál. V priebehu znášanie ešte nanosia steblá tráv a pierka. Znášku tvorí 4 – 6[6] (2 – 7[11]) vajíčok. Zahrievajú ich obaja rodičia[6], no hlavne samička[11]. Samičke vypadnú na bruchu pierka, koža zvráskavie a viac sa prekrvuje, vytvorí sa hniezdna lysina. Holiatka sa vyliahnu za 12 – 16 dní[6][11]. Obaja rodičia ich kŕmia 4 – 5-krát za hodinu. Pri love sa nevzdialia viac ako na 1 – 2 km.

Nová populácia opúšťa hniezdnu noru za 16 – 18 (22)[6][11] dní a ešte ďalší týždeň ich rodičia kŕmia[11]. Mláďatká sa stanú samostatné a opustia okolie hniezdiska. Časť rodičov sa pustí do druhého hniezdenia (júl[6]).

Potrava[upraviť | upraviť zdroj]

Lovia nízko nad vodou veľkou rýchlosťou, až 50 km/h. Chytajú hmyz, vošky, mravcovité a podenky (Ephemeroptera).

Ochrana[upraviť | upraviť zdroj]

Je zákonom chránená, spoločenská hodnota je 460 € (Vyhláška MŽP č. 24/2003 Z.z. v znení č. 492/2006 Z. z., 638/2007 Z. z., 579/2008 Z. z., 173/2011 Z. z., 158/2014 Z. z., účinnosť od 01.01.2015).[12]

Brehuľa hnedá je druh európskeho významu[13], ktorý je kritériovým druhom v 5 chránených vtáčich územiach (Dunajské luhy, Laborecká vrchovina, Medzibodrožie, Chránené vtáčie územie Poiplie a Záhorské Pomoravie).[14]

Druh je zaradený do Bernského dohovoru (Príloha II).[15]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b IUCN Red list 2020.1. Prístup 25. mája 2020
  2. a b Demko M., Krištín A. & Pačenovský S. 2014: Červený zoznam vtákov Slovenska. SOS/BirdLife Slovensko, 52 pp. [online]. vtaky.sk, 2014, [cit. 2018-03-03]. Dostupné online.
  3. KOVALIK, Peter, et al. Slovenské mená vtákov [online]. Bratislava: SOS/BirdLife Slovensko, 2010 (2016), rev. 2016-10-23, [cit. 2016-12-12]. Dostupné online.
  4. a b c DANKO, Štefan; DAROLOVÁ, Alžbeta; KRIŠTÍN, Anton, et al. Rozšírenie vtákov na Slovensku. Bratislava : Veda, 2002. (kap. Brehuľa obyčajná/Brehuľa hnedá, str. 424 – 426, Karaska, D.). ISBN 80-224-0714-3.
  5. JONSSON, Lars. Die Vögel Europas und des Mittelmeerraumes. Stuttgart : Franckh-Kosmos, 1992. ISBN 3-440-06357-7. (po nemecky)
  6. a b c d e f g h i FERIANC, Oskár. Vtáky Slovenska 2. Bratislava : Veda, 1979.
  7. PETERSON, R.T.; MOUNTFORT, G.; HOLLOM, P.A.D.. Európa madarai. Budapest : Gondolat, 1986. ISBN 978-80-7234-292-1. (preklad do maďarčiny)
  8. BALÁŽ, Daniel; MARHOLD, Karol; URBAN, Peter. Červený zoznam rastlín a živočíchov Slovenska. 1. vyd. Banská Bystrica : Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, 2001. 160 s. Dostupné online. ISBN 80-89035-05-1. Kapitola Červený (ekosozologický) zoznam vtákov (Aves) Slovenska: Anton Krištín, Ľudovít Kocian, Peter Rác (en: Red (Ecosozological) List of Birds (Aves) of Slovakia), s. 150 - 153.
  9. DEMKO, Miroslav; KRIŠTÍN, Anton; PUCHALA, Peter. Červený zoznam vtákov Slovenska. Tichodroma, roč. 25, čís. 2013, s. 69 - 78. Dostupné online [cit. 2018-03-03].
  10. JEDLIČKA, Ladislav; KOCIAN, Ľudovít; KADLEČÍK, Ján; FERÁKOVÁ, Viera. Hodnotenie stavu ohrozenia taxónov fauny a flóry [online]. Bratislava: Štátna ochrana prírody SR, Banská Bystrica, Univerzita Komenského v Bratislave, vydavateľstvo Faunima, online in vtaky.sk, 2007, [cit. 2018-03-04]. Dostupné online.
  11. a b c d e f g h i ARKive. Sand martin (Riparia riparia) [online]. [Cit. 2016-02-28]. Dostupné online. (anglicky)
  12. Vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 24/2003 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (č. 492/2006 Z. z., 638/2007 Z. z., 579/2008 Z. z., 173/2011 Z. z., 158/2014 Z. z.) s účinnosťou od 01.01.2015 [online]. epi.sk, [cit. 2020-03-19]. Dostupné online.
  13. Vtáčie druhy Natura 2000 [online]. sopsr.sk, [cit. 2020-06-23]. Dostupné online.
  14. RIDZOŇ, Jozef; KARASKA, Dušan; TOPERCER, Ján. Aktuálny stav výberových druhov vtákov v Chránených vtáčích územiach na Slovensku. Prvé. vyd. Banská Bystrica : Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, 2015. Dostupné online. ISBN 978-80-89310-94-4. Kapitola 4.71. Brehuľa hnedá, s. 173-175.
  15. Dohovor o ochrane európskych voľne žijúcich organizmov a prírodných stanovíšť (Bernský dohovor) [online]. Banská Bystrica: Štátna ochrana prírody SR, 1997-01-01, [cit. 2020-02-21]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Uferschwalbe na nemeckej Wikipédii a Partifecske na maďarskej Wikipédii.