Dávid IV. (Gruzínsko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Dávid IV.
gruzínsky kráľ
Dávid IV. na freske kostola v Monastieri Gelati
Dávid IV. na freske kostola v Monastieri Gelati
Dávid IV., podpis
Panovanie
DynastiaBagrationovci
Panovanie1089 – 1125
Korunovácia1089
Predchodca Juraj II.
NástupcaDemeter I.
Biografické údaje
Narodenie1072/1073
Kutaisi
Úmrtie24. január 1125
Tbilisi
PochovanieMonastier Gelati
Vierovyznaniepravoslávne kresťanstvo
Rodina
Manželka
Rusudana
Guranducht
Potomstvo
Demeter I.
Vachtang
Juraj
Tamara
Kata
Otec Juraj II.
MatkaElena
Svätec
V cirkviGruzínska apoštolská autokefálna pravoslávna cirkev
Sviatok26. január
Odkazy
Spolupracuj na CommonsDávid IV.
(multimediálne súbory na commons)

Svätý Dávid IV. Budovateľ[1][2] (podľa iného číslovania aj Dávid II.[3][pozn. 1]; gruz. დავით აღმაშენებელიDavith Aghmašenebeli, iný prepis: Davit Agmašenebeli[4]; * okolo 1072/1073 – † 24. január 1125) bol gruzínsky kráľ z dynastie Bagrationovcov v rokoch 1089 – 1125.[2][5][6]

Jeho vláda sa spája so zlatým obdobím prosperity Gruzínskeho kráľovstva a je považovaný za najúspešnejšieho gruzínskeho vládcu. Znovu povzniesol vyplienené územia a osídlil ich novou populáciou. Obnovil moc gruzínskej koruny a reformy armády a správy mu umožnil opätovné zjednotenie krajiny a získanie väčšiny kaukazských území pod kontrolu Gruzínskeho kráľovstva, ktoré siahalo od Čierneho mora až po Kaspické more.[5][7][6]

V roku 1092 Dávid prestal odvádzať pravidelný tribút Seldžukom a v priebehu nasledujúceho desaťročia od nich oslobodil väčšinu gruzínskych území. Vrcholom jeho vojenskej kariéry bola bitka pri Didgori (1121). Znovu zjednotil Abcházske, Kachetské a Kartlijské kniežatstvo do jedného kráľovstva, ktorého hlavným mestom bolo od roku 1122 Tbilisi.[2][5][7]

Dávidova vláda bola aj dobou kultúrneho a náboženského rozmachu. Zreformoval gruzínsku cirkev a sám písal poéziu,[7][3] bol autorom cyklu duchovnej lyriky Galobani sinanulisani (Kajúcne žalospevy).[8] Bol tiež významným patrónom a šíriteľom umenia, vedy a kresťanstva. Založil Monastier Gelati, ktorý sa stal významným kultúrnym centrom. Gruzínskou pravoslávnou cirkvou bol vyhlásený za svätého.[5][9] Jeho sviatok si pripomínajú 26. januára.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Raný život a nástup na trón[upraviť | upraviť zdroj]

Dávid pochádzal z dynastie Bagrationovcov a bol synom gruzínskeho kráľa Juraja II., ktorý viedol v rokoch 1073 – 1074 viedol úspešné boje so Seldžukovcami o južné územia Gruzínska. Zároveň Seldžuci pod vedením Malikšáha, ktorí dobyli byzantské územia v Malej Ázii do roku 1077. Vyplienili mestá Tbilisi, Ezurum a hlavné mesto Kutaisi. Seldžukom ani v tomto období nepodarilo Gruzínsko anektovať, avšak Juraj II. bol sultánom Malikšáhom prinútený uznať seldžuckú nadvládu a platiť pravidelný tribút. Do roku 1089 sa Gruzínske kráľovstvo zredukovalo na Abcházsko v severozápadnej časti Kaukazu. Mocenský neúspech Juraja II. viedol v Gruzínsku k prevratu. V roku 1089 bol kráľ prinútený abdikovať a na gruzínsky trón nastúpil, ako 16-ročný jeho syn Dávid IV. Jeho otec zostal oficiálne iba spoluvládcom až do svojej smrti v roku 1112. Napriek svojmu veku sa aktívne zapájal do politického života Gruzínska. Uskutočňoval cieľavedomú politiku a bol odhodlaný vniesť do krajiny poriadok. Obnoviť moc a potlačiť rebelujúcich feudálov a cirkevných hodnostárov, centralizovať štátnu správu a vytvoriť nový typ armády.[7][10][9][6]

Prvé roky vlády[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé roky vlády boli mimoriadne ťažké. Dávid najskôr zrušil byzantské dvorské tituly, ktoré jeho predkovia používali po celé storočia, zatiaľ čo Gruzínske kráľovstvo bolo de facto nezávislé. Používanie byzantských dvorských titulov, ako magistros, kuropalates a nobilissimus totiž znamenalo uznanie zvrchovanosti byzantského cisára. Odmietnutím titulov Dávid vyhlásil jasnú nezávislosť Gruzínska od Byzantskej ríše.[11][9][12]

V rokoch 1089 – 1100 zorganizoval malé oddiely svojich verných vojsk, aby obnovil poriadok krajine a potlačil moc domácich rodov. Podporil tiež založenie a postupné rozširovanie dobre organizovanej a vysoko efektívnej špionážnej siete. To mu umožnilo predvídať sprisahania. Začal s obnovou zničených regiónov a povzniesol vyplienené územia, ktoré osídlil novou populáciou. V priebehu svojej vlády na gruzínske územie usídlil veľký počet Kypčakov (okolo 200 000)[6], ktorí sa stali významnou časťou gruzínskej reformovanej armády. Každá kypčacká rodina bola povinná poskytnúť kráľovi vojaka s koňom, čím vznikla armáda približne o počte 40 000 mužov. Usadzovali sa najmä v pohraničných oblastiach.[9][12] Riskantná politika sa ukázala byť úspešnou a väčšina usídlených Kypčakov čoskoro prijala kresťanstvo a poskytla kráľovi spoľahlivú vojenskú silu.[11][6]

Rekonštrukcia zástavy kráľa Dávida IV.

V roku 1092 bol zavraždený seldžucký vezír Nizám al-Mulk a toho istého roku zomrel sultán Malikšáh, čo vážne oslabilo seldžuckú silu. V roku 1095 bola navyše vyhlásená prvá križiacka výprava a od roku 1097 začali na Blízky východ prenikať prví križiaci. Seldžuci na juhu Gruzínska museli upriamiť pozornosť na križiacku hrozbu. Gruzínci povzbudení svojimi úspechmi a začiatkom križiackych výprav do Svätej zemi prestali vyplácať ročný tribút Seldžukom a namiesto toho peniaze investovali do armády. V roku 1101 kráľ Dávid dobyl pevnosť Zedazeni neďaleko mesta Mccheta. V nasledujúcich troch rokoch oslobodil väčšinu východného územia Gruzínska. Situácia na Kaukaze sa stabilizovala.[11][9][12][6]

Začiatok zlatého veku[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1103 sa Dávid rozhodol získať Kachetské kniežatstvo, ktoré bolo dovtedy nezávislé od Gruzínskeho kráľovstva. Kachetiu získal Dávid bez veľkého odporu. Niektorí šľachtici sa pokúsili vzdorovať a požiadali o pomoc moslimského vládcu v Gjandži. Dávid vytvoril stálu gruzínsku armádu, ktorá dostávala pravidelný žold než vojenskú korisť z bitiek. V rokoch 1105, 1110 a 1116 odrazil seldžucké nájazdy do krajiny a v roku 1115 gruzínske sily dobyli mesto Rustavi.[9] Podľa legendy sa mu počas bitky proti Seldžukom zjavil svätý Juraj patrón Gruzínska, ktorý mu pomohol vyhrať bitku. Ďalšia legenda spomína že ho v boji zachránila pozlátená ikona archanjela Michala, ktorú nosil na hrudi zbroje.[13][14] V rokoch 1118 – 1119 Dávid presídlil asi 200 000 Kypčakov z pohraničných oblastí do stredného a východného Gruzínska, aby sa urýchlila ich asimilácia s gruzínskym obyvateľstvom. Neskôr im boli u delené určité privilégia ale na oplátku mali v prípade vojny poskytnúť z jedného rodiny jedného vojaka. To umožnilo Dávidovi okrem svojich kráľovských vojsk zvýšiť kapacitu armády o 40 000 mužov. Táto politika sa ukázala ako nebezpečná ale veľmi úspešná. Kypčakovia čoskoro konvertovali na kresťanskú vieru a prijali gruzínsky spôsob života.[15]

V roku 1121 sa rozhodol Dávid podporiť jeruzalemského kráľa Balduina II. v boji proti Seldžukom. Dokonca nadviazal kontakt s križiakmi vo Svätej zemi. Existujú dôkazy, že sa obe frakcie pokúsili koordinovať svoje kroky proti moslimom. Okolité moslimské štáty sa začali obávať Dávidovej moci a vytvorili proti Gruzínsku veľkú koalíciu. V roku 1121 sultán n Muhammed I. vyhlásil džihád proti Gruzínskemu kráľovstvu. O veľkosti moslimskej armády panuje polemika. Počty sa pohybujú od 600 000 mužov (podľa Matúša z Edessy), 400 000 mužov až po moderné gruzínske odhady 100 000 až 250 000 mužov. 12. augusta 1121 Dávid porazil koalíciu moslimských štátov v bitke pri Didgori, čo sa často považuje za najväčší vojenský úspech v histórii Gruzínska. Víťazstvo signalizovalo vznik silného Gruzínskeho kráľovstva a jeho politickej nadvlády vo východnej časti Malej Ázii.[15][16] V roku 1122 bolo Gruzíncami znovu dobyté mesto Tbilisi, ktoré bolo vyhlásené za nové hlavné mesto Gruzínska. Medzi rokmi 1123 – 1124 Dávid získal veľké časti Arménie a Širvánu (dnešný Azerbajdžan). Súčasťou kráľovstva sa stal aj dôležitý prístav Derbent na brehoch Kaspického mora. V tom istom roku k Dávidovi prišlo posolstvo od Arménov, ktorí ho požiadali od oslobodenie spod moslimskej nadvlády. Po krátkom obkľúčení padlo významné arménske mesto Ani a Dávid bol vyhlásený za kráľa Arménov a celého Gruzínska. Moslimská moc na Kaukaze bola zničená. Gruzínske územie sa tak rozprestieralo na Kaukaze od Čierneho mora po Kaspické more.[9][7][12][6]

Medená minca Dávida IV., vyrazená medzi rokmi 1118 – 1125, British Museum, Londým, Veľká Británia

Dávid sa okrem vojenských úspechov zameral aj na reformu štátu. Veľmi sa zaujímal o zlepšenie gruzínskej spoločnosti a zaviedol reformy v cirkevnej liturgii a práve. Gruzínska cirkev trpela dosadzovaním členov zo šľachtických rodín na vplyvné miesta v cirkevnej hierarchii. To viedlo k nelegálnym manželstvám a sodomii. Všetky tieto praktiky odsúdila synoda v Ruisi-Urbnisi v roku 1104, ktorá stanovila aj minimálne vekové, kvalifikačné požiadavky pre cirkevné funkcie a obmedzila moc cirkvi. Dávid zjednotil úrad biskupa a hlavného sekretára, čím zaviedol kráľovskú kontrolu nad cirkvou. Nový úrad dohliadal na nový súdny systém a riadil špionážnu sieť. Založil Monastier Gelati ktorý sa stal hlavným zdrojom gruzínskeho intelektuálneho života, ako aj hrobkou gruzínskych kráľov. Založenie monastiera podnietilo učenie, písanie literatúry a histórie.[11][9][6][17]

Pravoslávna cirkev potom zažila začiatok „zlatého veku“ pravoslávia v Gruzínsku, v ktorom krajina zaznamenala pokrok vo všetkých odvetviach, v literatúre a v umení. Predovšetkým pomáhal pri obnove a prestavbe kostolov a kláštorov nielen v Gruzínsku, Bulharsku ale aj vo Svätej zemi na vrchu Sinaj a na Cypre. Dávid dal zostaviť kánon pokánia podľa vzoru sláveného kánonu svätého Ondreja z Kréty.[13][14] V rovnakom čase keď Dávid dobyl územia Širvánu, začal prenikať perzský kultúrny vplyv. Zatiaľ čo byzantský kultúrny vplyv zostával silný, perzské diela boli preložené do gruzínčiny a diela gruzínskych historikov začali odrážať určité perzské štýlové normy. Do jazyka prenikali perzské slová ale aj dvorské tituly, ktoré začali byť na gruzínskom dvore populárne. Popri svojich politických a vojenských reformách sa Dávid venoval písaniu.[9] Sám bol autorom duchovnej lyriky Galobani sinanulisani (Kajúcne žalospevy)[4], ktoré vyjadrujú jeho pokoru a náboženskú horlivosť.[9][6][17]

Hrobka kráľa Dávida IV. v Monastieri Gelati, Kutaisi, Gruzínsko

Neskôr počas svojej vlády David usporiadal synodu, ktorá sa pokúsila o zmierenie arménskeho monofyzitizmu a gruzínskeho duofyzitizmu. Aj keď bola táto synoda oveľa menej úspešná ako prvá, praktizoval Dávid náboženskú toleranciu voči arménskym kresťanom, čo pomohlo mu zachovať gruzínsku vládu nad južnými územiami. V zahraničných záležitostiach vytváral aliancie pomocou manželských zväzkov. Svoju dcéru Tamaru vydal za Manuchehra III. budúceho emira Širvánu. Svoju ďalšiu dcéru Katu vydal za Izáka Komnéna, syn byzantského cisára Alexia I. Komnéna. Jeho tretiu dcéru vydal za osetského vládcu. Sám sa po rozvode so svojou prvou manželkou oženil s Guranduchtou, dcérou náčelníka Kypčakov, čím upevnil spojenectvo so severným kmeňom.[9][12]

David zomrel v roku 1125 a na vlastnú žiadosť nebol pochovaný v katedrále, ale v jednom z vchodov do Monastiera Gelati. Po smrti bol Gruzínskou pravoslávnou cirkvou vyhlásený za svätého. Davidovým nástupcom sa stal jeho syn Demeter I., ktorý zdedil mocnú a silnú ríšu.[5][9]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Číslovanie gruzínskych panovníkov historiografia uvádza ako pokračovanie predchádzajúcich bagrationovských kráľov, číslovanie však niekedy i napriek tomu býva problematické. Niektorí historici odmietajú zakladanie línie číslovania od iberského kráľa Dávida I. a Dávida II. (Dávid III. Kuropalates). V niektorých publikáciách nájdeme formu Dávid II. Budovateľ alebo Dávid II.(IV.) Budovateľ.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Juraj II. In: Encyclopaedia Beliana [online]. Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-12-27]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  2. a b c Dávid IV. Budovateľ In: Malá slovenská encyklopédia. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV, 1993. ISBN 80-85584-12-3. S. 145.
  3. a b DAVID II./IV. THE RESTORER In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 589. (po anglicky)
  4. a b Gruzínska literatúra In: FARRUGIA, Edward G. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Ed. Pavel Ambros; preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 364.
  5. a b c d e David IV In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-12-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. a b c d e f g h i DAVID IV AGHMASHENEBELI (1073–1125). In: MIKABERIDZE, Alexander. Historical Dictionary of Georgia. 1. vyd. Lanham, Maryland; Toronto; Plymouth, UK : Scarecrow Press, 2007. (Historical Dictionaries of Europe.) ISBN 978-0810855809, 0810855801. S. 253 – 256. (po anglicky)
  7. a b c d e MIKABERIDZE, Alexander. Historical Dictionary of Georgia. 1. vyd. Lanham, Maryland; Toronto; Plymouth, UK : Scarecrow Press, 2007. 733 s. (Historical Dictionaries of Europe.) ISBN 978-0810855809, 0810855801. Kapitola Introduction, s. 16 – 20. (po anglicky)
  8. David IV. Budovatel In: Všeobecná encyklopedie v osmi svazcích. Zväzok 2. Praha : Diderot, 1999. ISBN 80-902555-8-2. S. 189.
  9. a b c d e f g h i j k l David IV the Builder In: Ancient History Encyclopedia [online]. [Cit. 2020-12-30]. Dostupné online.
  10. EASTMOND, Antony. Royal Imagery in Medieval Georgia. 1. vyd. University Park, PA : Pennsylvania State Press, 1998. ISBN 9780271016283. S. 46.
  11. a b c d MIKABERIDZE, str. 253
  12. a b c d e David IV the Builder - Georgia Travel Guide [online]. www.caucasustravelguide.com, [cit. 2020-12-31]. Dostupné online.
  13. a b St. David IV, “the Restorer,”King of Georgia [online]. 1997, [cit. 2020-12-31]. [On the Occasion of His Commemoration Dostupné online.]
  14. a b SANIDOPOULOS, John. Saint David IV, “the Restorer,” King of Georgia [online]. [Cit. 2020-12-31]. Dostupné online.
  15. a b MIKABERIDZE, str. 254
  16. MIKABERIDZE, str. 255
  17. a b MIKABERIDZE, str. 256

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BETZ, Hans Dieter; JANOWSKI, Bernd; JÜNGEL, Eberhard. Encyclopedia of Theology and Religion. 1. vyd. Zväzok 3. Leiden : Brill Academic Pub, 2007. (Religion Past and Present.) Ed. Don Browning. ISBN 978-90-04-13979-4. Kapitola David IV of Georgia.
  • LORDKIPANIDZE, Mariam. Georgia in the 11th-12th Centuries. Tbilisi : Ganatleba Publishers, 1987.
  • TOUMANOFF, Cyril. THE FIFTEENTH-CENTURY BAGRATIDS AND THE INSTITUTION OF COLLEGIAL SOVEREIGNTY IN GEORGIA. Traditio (Cambridge University Press), čís. 7, s. 169221. Dostupné online [cit. 2020-12-31].

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]


Dávid IV.
Vladárske tituly
Predchodca
Juraj II.
gruzínsky kráľ
10891125
Nástupca
Demeter I.