Emanuel Moravec

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Emanuel Moravec
Emanuel Moravec
Niekdajší minister školstva a ľudovej osvety protektorátnej vlády
V úrade
19. január 1942 – 5. máj 1945
Predchodca Jan Kapras Zdeněk Nejedlý (obnovené Československo) Nástupca
Biografické údaje
Narodenie17. apríl, 1893
Praha, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie5. máj 1945 (52 rokov)
Praha, Československo
Odkazy
Spolupracuj na CommonsEmanuel Moravec
(multimediálne súbory)

Emanuel Moravec (* 17. apríl 1893, Praha – † 5. máj 1945, Praha; pseudonym Stanislav Yester) bol český politik, legionár, vojak z povolania, vojenský teoretik, publicista a minister školstva a ľudovej osvety protektorátnej vlády. Patril k najaktívnejším predstaviteľom českej kolaborácie s nacistickým okupačným režimom počas Protektorátu Čechy a Morava v rokoch 19391945.

1. svetová vojna a légie[upraviť | upraviť zdroj]

Emanuel Moravec sa narodil 17. apríla 1893 v Prahe. Otec Jan Petr bol pražským obchodníkom. V roku 1911 vystúpil demonštratívne z rímskokatolíckej cirkvi, aby dal najavo svoj odpor k vládnucim Habsburgovcom.[1] Vyštudoval priemyslovku. Zmaturoval v roku 1912.

V deň vypuknutia prvej svetovej vojny 28. 7. 1914 bol odvedený do rakúsko-uhorskej armády. Odišiel do školy jednoročných dobrovoľníkov v Salzburgu a potom sa zúčastnil bojov na srbskom fronte a v Haliči. V roku 1915 Emanuel Moravec padol pri Medzilaborciach do ruského zajatia. V Rusku požiadal o ruské občianstvo, aby mohol vstúpiť do Českej družiny, ale jeho žiadosti nebolo vyhovené a preto sa dobrovoľne prihlásil k 1. srbskej dobrovoľníckej divízii, kde pôsobil ako veliteľ guľometnej čaty.

V septembri 1916 bol zranený v bitke pri Amzači a po skončení rekonvalescencie bol v marci 1917 na vlastnú žiadosť zaradený do československých légií. Moravec nastúpil k 6. československému pluku, nazvanému Hanácký, do Borispolu. Pri evidencii sa však dopustil podvodu a nahlásil nepravdivú informáciu, že je strojným inžinierom a má vyštudovanú polytechniku, čím sa snažil vylepšiť si svoje postavenie v armáde.[1] Na tento podvod sa prišlo až po jeho návrate do Česko-Slovenska. Zúčastnil sa tiež bitky pri Zborove.

V júli 1918 si počas obranných bojov pri obci Bogatinskaja zlomil kľúčnu kosť pri páde z koňa a nemohol sa vrátiť späť ku svojej jednotke. Zostal teda v Omsku ako veliteľ guľometného oddielu. Počas liečenia začal literárne tvoriť, zameral sa na oblasť vojenstva. Jeho publikačnú činnosť si všimol generál Milan Rastislav Štefánik a 31. januára 1919 sa Moravec stal jedným z pracovníkov politicko-informačného oddelenia Ministerstva vojny ČSR na Sibíri a od 4. júna bol vymenovaný za veliteľa technického oddielu na Ruskom ostrove pri Vladivostoku. Tu sa Moravec zaplietol do pokusu o povstanie proti Alexandrovi Vasilievičovi Kolčakovi, ktoré pripravoval generál Radola Gajda.[1] Moravec nakoniec prisľúbenú pomoc povstalcom odmietol poskytnúť, ale i tak ho vyšetrovala vojenská kontrarozviedka a bol zbavený samostatného rozhodovania.

V roku 1920 sa Moravec podrobil lekárskej prehliadke a pre celý rad psychosomatických ťažkostí bol označený za neschopného vojenskej služby.[1] V januári 1920 sa oženil s Ruskou Helenou Grigorijevnou Bekovou, ktorá mala 17 rokov a čakala s ním dieťa.

V Československej armáde[upraviť | upraviť zdroj]

Po návrate do novovzniknutého československého štátu zostal ako profesionálny vojak v tvoriacej sa československej armáde. Od roku 1920 slúžil ako spravodajský dôstojník na štábe zemského vojenského veliteľstva v Užhorode. Potom nastúpil ako frekventant na Vysokú školu vojenskú v Prahe a ešte pred jej skončením ho v roku 1923 povýšili do hodnosti majora. V rokoch 1923 – 1927 pôsobil Emanuel Moravec na štábe zemského vojenského veliteľstva v Prahe.

V roku 1926 odhalila hĺbková kontrola na Moravcovom oddelení finančné nezrovnalosti a roku 1927 Moravca preložili a stal sa veliteľom 1. poľného práporu 24. pešieho pluku v Znojme.[1] Tu sa dostalo jeho manželstvo do krízy. Moravca prevelili na Slovensko do Michaloviec, kde sa zoznámil s Ilonou Emmou Pavlou Szondyovou, ktorá bola o 21 rokov mladšia než on. V roku 1932 sa rozviedol so svojou prvou manželkou a v rovnakom roku sa oženil s osemnásťročnou Szondyovou, ktorá sa stala matkou jeho syna Pavla Emanuela. Od roku 1931 vyučoval na pražskej Vysokej škole vojenskej.

Publicista[upraviť | upraviť zdroj]

Moravec sa začal literárnej činnosti a publicistike aktívne venovať už ako legionár v Rusku. V týchto aktivitách pokračoval počas návratu do Československa, keď písal do lodného časopisu Návrat ľavicovo orientované články. Za prvej republiky bol považovaný za odborníka na vojenstvo a medzinárodné vzťahy. Väčšinu svojich článkov v prvorepublikovom období publikoval pod pseudonymom Stanislav Yester.

Od roku 1928 písal do Přítomnosti, ktorú vydával Ferdinand Peroutka, a v roku 1932 nadviazal spoluprácu s Lidovými novinami. Za článok k dvadsiatemu výročiu bitky pri Zborove dokonca získal Baťovu cenu za najlepší novinársky článok. Moravec však nechcel byť len obyčajným novinárom a vždy túžil po kariére spisovateľa. Inšpirovaný prezidentom Masarykom napísal knihu Obrana státu, v ktorej už vtedy tvrdil, že najväčším nepriateľom ČSR je nacistické Nemecko. Kniha Obrana státu vyšla v roku 1934 a vzbudila rozpaky i odpor, lebo Moravec sa v diele prikláňal k autoritatívnej demokracii a myšlienkovo sa stotožňoval s princípmi talianskeho fašizmu.

V roku 1936 vydal knihu Válečné možnosti ve střední Evrope a válka v Habeši. V nej znovu vyslovil obdiv k fašistickému Taliansku. Napriek kritike, ktorú Moravec v armádnych kruhoch zožal za niektoré svoje články a knihy, jeho prestíž ako autora a vojenského odborníka stále stúpala. V roku 1938 sa vo svojich prácach opakovane zaoberal nebezpečenstvom, ktoré jeho vlasti hrozí zo strany nacistického Nemecka. V jeho textoch sa objavovali úvahy o nutnosti spolupráce Československa s Poľskom a fašistickým Talianskom.[1]

Mníchovská dohoda[upraviť | upraviť zdroj]

V tridsiatych rokoch Emanuel Moravec otvorene podporoval politiku tzv. hradnej skupiny, do ktorej patrili demokraticky orientovaní politici okolo Masaryka a Beneša. Na pohrebe T. G. Masaryka (1937), ktorého celý život uznával ako veľkú autoritu, viedol Prahou vojenský sprievod a stál pri jeho rakve na čestnej stráži.[1]

Počas Mníchovskej krízy v roku 1938 patril Emanuel Moravec k najrozhodnejším odporcom československej kapitulácie a pristúpenia na mníchovský diktát. Na svojich prednáškach a vo svojich článkoch vyzýval na ozbrojený odpor proti Nemecku.

V septembri 1938 Moravca v rámci mobilizácie pridelili k zemskému vojenskému veliteľstvu do Košíc, ale nakoniec sa ocitol v Znojme. Stal sa členom Výboru na obranu republiky a ako zástupca tohto výboru sa stretol s prezidentom Edvardom Benešom zakrátko po podpísaní Mníchovského diktátu. Pre Moravca bolo podpísanie Mníchovskej dohody obrovským sklamaním a odvtedy Edvarda Beneša celkom otvorene nenávidel.[1] Pre tento svoj neskrývaný nepriateľsky postoj k vláde a prezidentovi bol donútený opustiť Vysokú školu vojenskú, preložili ho do Pamätníka oslobodenia v Prahe na Žižkove a hlavný štáb mu zakázal publikovať.[1] Plukovník Moravec však odmietol rozkaz uposlúchnuť a začal publikovať pod pseudonymom E. Herold. Vzápätí bol 14. 11. 1938 poslaný do výslužby. V októbri toho roku sa druhý raz rozviedol. Dôvodom rozvodu bola jeho nevera so šestnásťročnou služobnou Jolanou Emmerovou, ktorá sa o štyri roky neskôr stala jeho treťou ženou.

Protektorát[upraviť | upraviť zdroj]

Po vytvorení Protektorátu Čechy a Morava uvažoval Moravec o emigrácii do Kostariky. Prežíval obdobie strachu a beznádeje, bál sa, že ho zatknú a popravia za jeho články proti nacistom. Pokúšal sa vrátiť do armády, tá už ale bola v likvidácii a tak mu nevyhoveli.

Nacisti mu však nakoniec ponúkli spoluprácu a dokonca mu v roku 1939 umožnili vydať knihu V úloze mouřenína - Československá tragedia 1938. Následne ho nacisti pozvali na okružnú poznávaciu cestu po Nemecku, aby sa presvedčil o tom, čo všetko urobili dobré vo svojej krajine. Moravec sa z cesty vrátil nadšený. Na želanie okupantov dostal možnosť pracovať v rozhlase. Svoje rozhlasové komentáre po roku zhrnul do knihy Ve službách nové Evropy. Stal sa z neho aktívny a nadšený propagátor nacistickej ideológie. Už v prvom roku protektorátu ho Česi znenávideli a on pre istotu používal tri byty, ktoré z dôvodu svojej bezpečnosti neustále striedal. Spolupracoval s SD, nacistickou rozviedkou, a dokázal si nájsť cestu ku K. H. Frankovi. Po príchode zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha v roku 1941 do Prahy, ho 28. septembra 1941 Moravec navštívil a osobne prisahal vernosť nemeckej ríši. Emanuel Moravec pôsobil aj na svoju rodinu. Jeho syn Igor vstúpil do SS, mladší syn do Hitlerjugend a jeho tretia žena Jolana sa stala konfidentkou Gestapa.

Od roku 1941 bol predsedom organizácie Kuratorium pro výchovu mládeže v Čechách a na Morave. Táto organizácia, združujúca povinne českú mládež vo veku od desať do osemnásť rokov, vychovávala mládež v nacistickom duchu k lojálnosti k okupačnej správe.

Ako priaznivec Heydricha sa v roku 1942 stal členom protektorátnej vlády vo funkcii ministra školstva a ľudovej osvety. Po atentáte na Heydricha sa stala Moravcova pozícia vo vláde ešte silnejšou. Hácha ani ostatní už nemali odvahu mu odporovať. Moravec sa stal takisto myšlienkovým otcom vyhlášky, ktorou protektorátna vláda vypisovala odmenu 10 miliónov korún pre toho, kto dolapí páchateľa atentátu či privedie políciu na jeho stopu.[1] V roku 1942 sa aktívne podieľal na likvidácii českej fašistickej strany Vlajka a 1. 1. 1943 so súhlasom K. H. Franka pozastavil činnosť Národnej obce fašistickej.[1] Moravec sa tak zbavil svojich politických konkurentov. Zvyšných českých fašistov sa mu po roku 1943 podarilo včleniť do Národného súručenstva, ktoré Emil Hácha pôvodne založil ako stranu, ktorá mala pomáhať zadržiavať tlak okupantov. Často vystupoval v rozhlase a písal do novin. Nabádal občanov na spoluprácu s Nemcami. Československá vláda v Londýne na čele s Benešom ťažko niesla Moravcove výstupy, ktoré poškodzovali povesť ČSR v zahraničí, a preto bolo rozhodnuté o vykonaní atentátu naň. Na tento účel bola zostavená skupina TIN s parašutistami Cupalom a Švarcom. Parašutistov však počas heydrichiády zastrelilo Gestapo, a atentát sa tak neuskutočnil.

Samovražda[upraviť | upraviť zdroj]

5. mája 1945 vypuklo Pražské povstanie. Moravec nasadol pred Kolowratským palácom vo Valdštejnskej ulici, kde malo sídlo jeho ministerstvo, do policajného kamiónu a odišiel na schôdzku K. H. Frankom. Na Malostranskom námestí sa ale nemecká kolóna dostala pod paľbu povstalcov, a tak sa kolóna vydala na Pražský hrad cez Klárov. Auto, v ktorom sedel Moravec, malo počas cesty problémy pre nedostatok paliva a tak šofér vystúpil, aby ho dolial z kanistra.[1] V tom okamihu Moravec vytiahol z vrecka revolver a v kabíne auta sa zastrelil. Vodič mŕtvolu zaviezol do budovy biskupského gymnázia vo Winterovej ulici, kde sídlilo veliteľstvo pražskej poriadkovej polície. Na dvore gymnázia bolo telo pochované a 7. júna 1945 exhumované. Moravcov najmladší syn zahynul počas vojny pri spojeneckom bombardovaní, najstarší bol po vojne popravený pre účasť v jednotkách SS.

Emanuel Moravec sa stal symbolom kolaborantstva s nacistickým okupačným režimom. Podľa najznámejšieho nacistického kolaboranta, Nóra Vidkuna Quislinga ho tiež prezývali „český Quisling“.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i j k l Michael Borovička, Kolaboranti 1939 – 1945, nakladatelství Paseka 2007, ISBN 978-80-7185-846-1, str. 15 – 77.
  2. KDO byl KDO v našich dejinách ve 20. století, Libri.cz

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Emanuel Moravec na českej Wikipédii.