Ferdinand Silberstein-Silvan

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ferdinand Silberstein-Silvan
slovenský architekt
Dielo
Osobné informácie
Narodenie 21. december 1902
  Sereď, Slovensko
Úmrtie 24. november 1983 (80 rokov)
  Sydney, Austrália

Ferdinand Silberstein-Silvan (* 21. december 1902 – † 24. november 1983) bol slovenský židovský architekt, ktorý vytvoril na území Slovenska niekoľko stavieb v duchu funkcionalizmu. Ako jeden z mála židov prežil obdobie dvoch svetových vojen.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 21. decembra 1902 v židovskej rodine v Seredi. V rokoch 1920 – 1925 študoval na Nemeckej vysokej škole technickej v Prahe. V roku 1925 sa Silberstein vracia z Prahy na Slovensko a zamestnáva sa v známej architektonickej kancelárii architekta a staviteľa M. M. Harminca. Pri vstupe do tejto kancelárie (na Dlhej ulici) ho sprevádzal otec, lebo sám – ako napísal vo svojich spomienkach – nemal na to dosť odvahy. Jeho pôsobenie u Harminca sa však čoskoro stalo veľmi úspešným.

Naprojektoval u neho niekoľko významných objektov, ktoré (aj napriek tomu, že všetky práce boli podpisované Harmincom – vo väčšine ateliérov to bola a ešte aj je bežná prax) nesú jeho rukopis – kresby projektov, popisky, rozdielne výtvarné názory. Jednou zo stavieb, ktoré u neho navrhol, je budova múzea v Turčianskom Svätom Martine. Tento návrh získal 1.cenu v súťaži. Hneď potom mu Harminc vyplácal jeden z najvyšších platov, aké boli v tom čase v Bratislave obvyklé pre zamestnaných architektov, a to 4000 korún mesačne.[chýba zdroj]

Harmincov ateliér opustil v priebehu roku 1930 a založil vlastný ateliér. Jeho prvou samostatnou stavbou bola budova pošty v Seredi. Medzi jeho poslednými projektmi medzivojnovej tvorby je Vila Dr. Meisela v Dolnom Kubíne. O nej autor napísal: „K starým šindľovými strechami pokrytým dreveniciam som naprojektoval dom v corbusierovskom štýle s rovnou strechou. Mali by ma zavrieť pre znesvätenie prostredia“.[chýba zdroj]

Trinásť rokov projektoval, z toho 4 – 5 rokov u Harminca, 8 – 9 rokov samostatne. Niekoľko úspešných súťaží, 3 vily, 5 nájomných domov, 3 školy, jeden polyfunkčný mestský dom, niekoľko menších verejných budov. Na prvý pohľad je zrejmé, že význam jeho činnosti nebude v počte jeho realizácií, ale v ich kvalite. Uvedomoval si možnosti doby v ktorej začínal: „Bola svetová hospodárska kríza a vyhliadky neboli ružové, ale podarilo sa mi dostať niekoľko malých objednávok od priateľov najmä v malých mestách a ja som sa s nimi uspokojil“.[chýba zdroj] Bol realistom, ale úspechy, ktoré dosiahol ho samozrejme tešili.

V roku 1938 boli jeho práce uverejnené v časopise Forum. V nasledujúcom roku musel prácu architekta odsunúť na vedľajšiu koľaj – najdôležitejšie bolo ostať nažive. Jeho pokus o emigráciu sa skončil neúspechom a navyše nechcel opustiť svoju lásku, neskôr manželku Editu. V roku 1940 pracoval u svojho kolegu architekta Jindřicha Merganca, ktorý mu požičal svoje meno na niektoré jeho práce. S Editou sa zobrali 21. augusta 1941, dcéra Zuzana sa narodila 17. apríla 1942.

Podnikol všetko pre existenčné zabezpečenie svojej rodiny a chcel ju zachrániť pred zánikom. Pomocou bývalého kolegu pána Brtáňa získal zamestnanie v Robotníckej sociálnej poisťovni ako projektant a konštruktér (jeho úlohou bolo starať sa o údržbu budov) a tým aj pracovné povolenie a výnimku z deportácií pre seba i celú svoju rodinu. Povolenie platilo vždy len na obdobie šiestich mesiacov a nebolo isté, či bude obnovené.

Neskôr, počas druhej svetovej vojny, keď sa skrýval v Nízkych Tatrách, preukázal svoju ľudskú odvahu, životaschopnosť a húževnatosť so zmyslom pre povinnosť k svojej rodine a k životu. Oslobodenia sa dožili 23. marca 1945. Reakcia o dva dni z jeho denníka: „myslel som, že keď sa dožijem oslobodenia, budem jasať a žrať. Žrať nemôžem, lebo som sa prežral, a od jasania som ďaleko, ani smiať sa nemôžem. Po prekonaní strachu z hladu a o život vynorujú sa strašné starosti o najbližších rodinných príslušníkov.“[chýba zdroj]

V septembri 1945 si zmenil meno na Silvan, ktoré si osvojili aj ďalší členovia rodiny. Architekt Silvan musel začať pracovať, aby uživil svoju rodinu rozšírenú o adoptovaného synovca Tomáša. Od roku 1946 pracoval v Ústrednej sociálnej poisťovni v Bratislave ako úradník, aby získal prostriedky na obnovenie projektovej činnosti. Z rokov 1945 – 1948 poznáme dve jeho realizácie (je však možné, že projektov bolo viac), no on už neuvidel ani jednu z nich hotovú. Po znárodnení v roku 1948 nový investor a dodávateľ stavby odmietli jeho projekt, dali zablokovať jeho účet v banke a verejne ho obvinili zo sabotáže. Silvanovi sa tentoraz podarilo dotiahnuť do konca rozhodnutie emigrovať do Austrálie a v roku 1949 si našiel nový domov.

Z jeho autobiografických poznámok je jasné, že začiatky tam nemal ľahké. Austrálske úrady mu neuznali diplom z Prahy. Spočiatku bol zamestnaný v Správnej rade kraja Sydney, neskôr vo Výbore elektrární NSW (angl. North South Electricity Commission), ktorá bola súčasťou štátnej správy a odvtedy niekoľkokrát reorganizovaná a detašovaná.

Ako architekt sa uplatnil hlavne pri návrhoch elektrárenských objektov. Ich architektonické stvárnenie – kompozícia hmôt, ich charakteristická „rozložitosť“, zvýraznenie nároží – je pokračovaním rukopisu, ktorý bol jasný v predchádzajúcej tvorbe. Zjavujú sa však aj nové prvky súvisiace s inou klímou, funkciou a vývojom architektonického tvaroslovia doby – markízy, slnolamy a ďalšie.

Architekt Ferdinand Silvan – Silberstein zomrel v Sydney 24. novembra 1983. Jeho žena Edita ho opustila o dva roky skôr, 11. septembra 1981. Dcéra Susan Silvanová sa tiež stala architektkou a žije v Austrálii. Tri sestry architekta Silvana sa stali obeťami holokaustu aj s rodinami, no jeho dvaja bratia prežili, hoci nie bez strát v rodinách. Väčšina žijúcich potomkov rodiny žije v Austrálii, potomkovia brata Ervína aj v Bratislave.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Ferdinand Silberstein-Silvan bol od svojej prvej samostatnej realizácie predstaviteľom vtedy už uznávanej funkcionalistickej architektúry a v žiadnej svojej práci od nej neustúpil. Jeho práce môžeme zaradiť do prúdu, ktorý bol ovplyvnený zakladateľom Bauhausu architektom Walterom Gropiom. Nie purizmus, ale výraz základných funkcií v architektonicky komponovaných, posúvaných a gradovaných blokoch hmoty budovy, biela architektúra oživená materiálom skla alebo keramiky. Pre jeho kompozičný princíp je charakteristická akási „rozložitosť“ hmôt v priestore – zdôraznenie horizontality a dostatočného priestoru, v ktorom sa objekt nachádza. I keď niekde pracuje i s kompozíciou na strednú os, oveľa väčšmi uprednostňuje zdôrazňovanie nároží, kam umiestňuje aj vstupy. Vrcholom jeho tvorby bola budova Obchodnej akadémie a Mestská sporiteľňa v Trenčíne, ktoré sú dnes už chránenými pamiatkami. V podobnej architektonickej jednote však boli vytvorené všetky jeho práce, i keď pre odlišné investičné zámery v skromnej realizácii. Niektoré sú dnes už v takom stave, ktorý nedovoľuje rozoznať pôvodné kvality. Funkcionalizmus uplatňoval tvorivo, vo variante vlastného autorského rukopisu.

Diela v chronologickom poradí[upraviť | upraviť zdroj]

Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Austrália[upraviť | upraviť zdroj]

  • Elektrárne – Newcastle, Sydney, North, Wallerawang, Sydney south, Substation
  • 1955 – 1957 – architektonická spolupráca na elektrárni Tisová

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Kolektív autorov : Majstri architektúry, Perfekt, 2005, Bratislava
  • Susan Silvan - Osudy Silvanovcov, vyd. SNM – Múzeum židovskej kultúry, 2002, Bratislava
  • Šlachta, Š. – Dorotjaková, I.: Sprievodca po architektúre Bratislavy 1918-1950, Meritum, 1996, Bratislava

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]