Iliušin Il-80
| Il-80 | |
.jpg) | |
| Typ | lietadlo velenia a riadenia |
|---|---|
| Výrobca | Aviacionnyj komplex imeni S. V. Iliušina |
| Prvý let | 29. máj 1985 |
| Zavedený | 1992 |
| Charakter | v službe |
| Hlavný používateľ | Vojenské vzdušné sily Ruskej federácie |
| Vyrobených | 4 |
Iljušin Il-80 (v kóde NATO: „ Maxdome“) je ruské lietadlo velenia a riadenia, ktoré vzniklo na báze civilného dopravného lietadla Il-86.
Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]
Začiatkom 80. rokov 20. storočia sa začalo nové kolo rivality medzi ZSSR a USA. V súvislosti s intervenciou sovietskych vojsk v Afganistane dosiahlo napätie medzi veľmocami nové maximum, ktoré bolo porovnateľné s obdobím karibskej krízy. Dôsledkom zložitej politickej a diplomatickej situácie bola nová etapa pretekov v zbrojení, ako aj zvýšené nebezpečenstvo, že studená vojna prejde do „horúcej“ fázy.
Preto sa Generálny štáb ozbrojených síl ZSSR rozhodol vytvoriť lietadlo, z ktorého by bolo možné zabezpečovať velenie vojskám aj v podmienkach jadrovej vojny. Inými slovami, ozbrojené sily Sovietskeho zväzu potrebovali lietadlo "súdneho dňa".
Vývojom tohto lietadla bola poverená konštrukčná kancelária Iliušina. Tá si ako základ pre nový stroj vybrala civilné dopravné lietadlo Il-86. Dôvodom bol fakt, že Il-86 mala dostatočne široký trup na umiestnenie potrebného rádiového vybavenia a palubnej elektroniky. Prototyp nového lietadla sa prvýkrát vzniesol do vzduchu 29. mája 1985. Letové skúšky s požadovaným palubným vybavením však začali až o dva roky neskôr (na jar roku 1987). Zavedenie Il-80 do služby sa konalo v roku 1992. Celkovo boli postavené štyri 4 lietadlá tohto typu, ktoré sú dodnes vo výzbroji ruského letectva.[1]
Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]
Il-80 je dolnoplošník s jednou zvislou chvostovou plochou. Od Il-86 sa odlišuje absenciou okien, aby sa znížil vplyv škodlivých faktorov jadrového výbuchu. Na vnútorných stranách krídel sú prídavné gondoly s dvoma elektrickými generátormi (dĺžka 9,5 m, priemer 1,3 m), ktoré zásobujú energiou špeciálne palubné vybavenie. Súčasťou lietadla je aj nastavec na tankovanie vo vzduchu. V zadnej časti Il-80 je inštalovaná nízkofrekvenčná anténa, ktorá slúži na komunikáciu s ponorkami.
Hlavnou prednosťou Il-80 je, že toto lietadlo je vďaka svojim vlastnostiam vhodné pre úlohu lietadla "súdneho dňa". Vďaka zvýšenej ochrane pred možnými účinkami jadrového výbuchu, ako aj možnosti dopĺňania paliva vo vzduchu, je schopné vykonávať svoje primárne úlohy v takmer akýchkoľvek podmienkach. Veľkým plusom je aj spoľahlivosť IL-80 a jeho stabilita vo vzduchu.
Il-80 má však aj niekoľko nevýhod, ktoré toto lietadlo zdedilo od svojho „staršieho brata“ Il-86. Jednou z hlavných nevýhod lietadla je teda jeho veľká hmotnosť, čo má za následok, že pre neskúseného pilota je veľmi ťažké zdvihnúť lietadlo do vzduchu. Práve z tohto dôvodu si Il-80 vyžaduje dlhšiu vzletovú dráhu, čo zároveň vylučuje možnosť prevádzky lietadla na viacerých letiskách. Ďalšou nevýhodou lietadla je jeho morálne zastaranie, pretože Il-86 bola vyvinutá a išla do sériovej výroby v polovici 70. rokov 20. storočia.
Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]
- Vojenské vzdušné sily Ruskej federácie k decembru 2018 disponovali 4 lietadlami.
Špecifikácie[upraviť | upraviť zdroj]
Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]
- Posádka: 5
- Rozpätie krídel: 48,10 m
- Dĺžka: 59,50 m
- Výška: 15,80 m
- Nosná plocha: 320 m²
- Normálna vzletová hmotnosť: 208 000 kg
- Pohonná jednotka: 4 × dvojprúdový motor NK-86
Výkony[upraviť | upraviť zdroj]
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Ил-80 [online]. . Dostupné online.
- ↑ Обзор самолета Ил-80: история и технические характеристики [online]. . Dostupné online.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Iliušin Il-80
