Iliušin Il-80

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Il-80
VVS Ilyushin Il-80 Naumenko.jpg
Typlietadlo velenia a riadenia
VýrobcaAviacionnyj komplex imeni S. V. Iliušina
Prvý let29. máj 1985
Zavedený1992
Charakterv službe
Hlavný používateľVojenské vzdušné sily Ruskej federácie
Vyrobených4

Iljušin Il-80 (v kóde NATO: „ Maxdome“) je ruské lietadlo velenia a riadenia, ktoré vzniklo na báze civilného dopravného lietadla Il-86.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom 80. rokov 20. storočia sa začalo nové kolo rivality medzi ZSSR a USA. V súvislosti s intervenciou sovietskych vojsk v Afganistane dosiahlo napätie medzi veľmocami nové maximum, ktoré bolo porovnateľné s obdobím karibskej krízy. Dôsledkom zložitej politickej a diplomatickej situácie bola nová etapa pretekov v zbrojení, ako aj zvýšené nebezpečenstvo, že studená vojna prejde do „horúcej“ fázy.

Preto sa Generálny štáb ozbrojených síl ZSSR rozhodol vytvoriť lietadlo, z ktorého by bolo možné zabezpečovať velenie vojskám aj v podmienkach jadrovej vojny. Inými slovami, ozbrojené sily Sovietskeho zväzu potrebovali lietadlo "súdneho dňa".

Vývojom tohto lietadla bola poverená konštrukčná kancelária Iliušina. Tá si ako základ pre nový stroj vybrala civilné dopravné lietadlo Il-86. Dôvodom bol fakt, že Il-86 mala dostatočne široký trup na umiestnenie potrebného rádiového vybavenia a palubnej elektroniky. Prototyp nového lietadla sa prvýkrát vzniesol do vzduchu 29. mája 1985. Letové skúšky s požadovaným palubným vybavením však začali až o dva roky neskôr (na jar roku 1987). Zavedenie Il-80 do služby sa konalo v roku 1992. Celkovo boli postavené štyri 4 lietadlá tohto typu, ktoré sú dodnes vo výzbroji ruského letectva.[1]

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Il-80 je dolnoplošník s jednou zvislou chvostovou plochou. Od Il-86 sa odlišuje absenciou okien, aby sa znížil vplyv škodlivých faktorov jadrového výbuchu. Na vnútorných stranách krídel sú prídavné gondoly s dvoma elektrickými generátormi (dĺžka 9,5 m, priemer 1,3 m), ktoré zásobujú energiou špeciálne palubné vybavenie. Súčasťou lietadla je aj nastavec na tankovanie vo vzduchu. V zadnej časti Il-80 je inštalovaná nízkofrekvenčná anténa, ktorá slúži na komunikáciu s ponorkami.

Hlavnou prednosťou Il-80 je, že toto lietadlo je vďaka svojim vlastnostiam vhodné pre úlohu lietadla "súdneho dňa". Vďaka zvýšenej ochrane pred možnými účinkami jadrového výbuchu, ako aj možnosti dopĺňania paliva vo vzduchu, je schopné vykonávať svoje primárne úlohy v takmer akýchkoľvek podmienkach. Veľkým plusom je aj spoľahlivosť IL-80 a jeho stabilita vo vzduchu.

Il-80 má však aj niekoľko nevýhod, ktoré toto lietadlo zdedilo od svojho „staršieho brata“ Il-86. Jednou z hlavných nevýhod lietadla je teda jeho veľká hmotnosť, čo má za následok, že pre neskúseného pilota je veľmi ťažké zdvihnúť lietadlo do vzduchu. Práve z tohto dôvodu si Il-80 vyžaduje dlhšiu vzletovú dráhu, čo zároveň vylučuje možnosť prevádzky lietadla na viacerých letiskách. Ďalšou nevýhodou lietadla je jeho morálne zastaranie, pretože Il-86 bola vyvinutá a išla do sériovej výroby v polovici 70. rokov 20. storočia.

Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Rusko Rusko

Špecifikácie[upraviť | upraviť zdroj]

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 5
  • Rozpätie krídel: 48,10 m
  • Dĺžka: 59,50 m
  • Výška: 15,80 m
  • Nosná plocha: 320 m²
  • Normálna vzletová hmotnosť: 208 000 kg
  • Pohonná jednotka: 4 × dvojprúdový motor NK-86

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: 970 km/h
  • Cestovná rýchlosť: 850 km/h
  • Dolet: 3 600 km
  • Dostup: 11 000 m[2]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Boeing E-4

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Ил-80 [online]. . Dostupné online.
  2. Обзор самолета Ил-80: история и технические характеристики [online]. . Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]