Tretia vojna v Perzskom zálive

Tretia vojna v Perzskom zálive
Dátum 20. marec 2003 – 19. august 2010 Miesto Irak Výsledok Hlavné bojové operácie ukončené: Dobytie Iraku koaličnými silami Zvrhnutie a poprava Saddáma Husajna Zvolenie novej irackej vlády Pokračujúce útoky povstaleckých skupín a teroristov Občianska vojna medzi šiitmi a sunnitmi Humanitárna kríza Zmluva SOFA
Protivníci
Irak (za vlády Saddáma Husajna) Baas Al-Ká’ida Zahraničná podpora: Irán Sýria Strana kurdských pracujúcich Severná Kórea	Irak (po zvrhnutí Saddáma Husajna) Zahraničná podpora: Kurdistan Spojené kráľovstvo Spojené štáty Turecko
Velitelia
Saddám Husajn † Abú Mus’ab az-Zarkáwí †	Džalál Tálabání Masúd Barzání George Bush
Sila
510 300 vojakov	1 595 000 vojakov
Straty
35 195 mŕtvych 57 461 zajatých	17 681 mŕtvych 18 zajatých a nezvestných
200 000 mŕtvych civilistov
Historický portál

Tretia vojna v Perzskom zálive alebo aj "Vojna v Iraku", bol konflikt v blízko-východnej krajine Irak medzi irackou armádou a medzinárodnou „koalíciou ochotných“, ktorú viedli Spojené štáty a Spojené kráľovstvo.

Cesta k vojne

Od schválenia „Zákona o oslobodení Iraku“ (Iraq Liberation Act) z 31. októbra 1998 podpísaného ešte Billom Clintonom bolo oficiálnym cieľom americkej politiky zbaviť Saddáma Husajna moci v Iraku. Po útokoch z 11. septembra 2001 hľadala administratíva Georga Busha mladšieho spôsob, ako zabrániť ďalším možným útokom. Vytvorená koncepcia zahŕňala snahy obmedziť „manévrovací priestor“ pre teroristické skupiny (zmrazenie účtov,...), tlak na všetky krajiny, aby aktívne vyhľadávali teroristov a snaha zamedziť tomu, aby takzvané „neposlušné“ štáty mohli podporovať terorizmus, alebo aby teroristi mohli získať nebezpečné zbrane od týchto štátov. Ďalším z vybraných smerov bola aj zmena pomerov na Blízkom východe, odkiaľ pochádzali všetci útočníci.

Už na prvom stretnutí s Bushom začiatkom roku 2001 Národný bezpečnostný výbor (United States National Security Council - NSC, v ktorom vtedy boli okrem prezidenta Dick Cheney, Condoleezza Riceová, Colin Powell, Donald Rumsfeld, Paul O'Neill, George Tenet, Hugh Shelton a Andrew Card) preberal možnosť invázie do Iraku. Po útokoch z 11. septembra 2001 NSC navrhoval aby USA nezaútočili len na Afganistan ale hneď aj na Irak a to bez akejkoľvek analýzy dôsledkov vojenského zásahu v týchto štátoch. V tejto súvislosti spolupracovníčka kritika postupu USA Kofiho Annana tvrdí, že podozrenia, že niektorí z členov NSC rozhodovali na základe svojich záujmov, trvajú dodnes. Ako príklad uvádza, že viceprezident Dick Cheney rezignoval z pozície generálneho riaditeľa spoločnosti Halliburton v roku 2000 a táto firma na vojne v Iraku masívne zarobila.

Americká vláda vyhlásila, že situácia vo vzťahu k Iraku kvôli týmto dôvodom je vážna. Irak sa údajne snažil získať nukleárny materiál a neuviedol presnú dokumentáciu o svojom zbrojnom programe týkajúcom sa biologických a chemických látok, ktoré bolo potencionálne možné použiť ako zbrane hromadného ničenia (ďalej len ZHN). Tie mal podľa rezolúcií vydaných po invázii do Kuvajtu (Druhá vojna v Perzskom zálive) zakázané vyrábať alebo vlastniť. Medzi ďalšie uvádzané dôvody patrilo aj to, že Irak nedodržiaval podmienky dohodnuté v predchádzajúcich rezolúciách Bezpečnostnej rady, ktoré OSN vydalo po útoku na Kuvajt (uvádzali napríklad rezolúcie 1060, 949, 778, 715, 660,...).

Americký prezident George W. Bush pred Valným zhromaždením OSN v New Yorku 12. septembra

Medzi podporovateľmi a oponentmi vojenského zásahu do dnešných dní prebieha diskusia, či vláda USA mala dôkazy o vlastníctve zbraní hromadného ničenia a existencii blízkych väzieb medzi Irakom a Al-Káidou hoci 30. septembra 2004 skupina poverená preverením údajov používaných pred začatím invázie (Iraq Survey Group, ďalej len ISG, ktorú vyslalo Multi-National Force - Iraq, nadnárodné vojenské veliteľstvo na čele s USA riadiacim operáciu Iracká sloboda (Iraqi Freedom) a organizovaná Pentagonom a CIA) vo svojom záverečnom stanovisku vyhlásila: „ISG nenašla žiadne dôkazy o tom, že Saddám Husajn vlastnil zásoby zbraní hromadného ničenia v roku 2003, aj keď existujúce dôkazy z vyšetrovania vrátane interview so zadržanými a z objavených dokumentov ukazujú možnosť, že nejaké zbrane existovali, aj keď nie vo vojensky významnom množstve“.

Bush tvrdil, že Saddám môže dodať ZHN teroristom, ako napríklad Al-Káide. Od začiatku roka 2002 až do vyvrcholenia na jar 2003, Bush tlačil na OSN, aby viac naliehalo na odzbrojenie Iraku. Pod tlakom USA sa podarilo v OSN presadiť novú rezolúciu 1441 o Iraku. Hans Blix a Mohamed El Baradei viedli obnovené inšpekcie v Iraku. Počas nich sa vyskytlo niekoľko problémov a obmedzení pohybu inšpektorov irackou vládou, keď napríklad nemali sprístupnené niektoré miesta, atď. Problémy viedli k diskusii o účinnosti inšpekcií. Práve tieto problémy mali byť neskorším hlavným argumentom USA v zdôvodnení legality invázie do Iraku, pretože rezolúcia 1441 na konci obsahovala podmienku, že pokiaľ Irak sa naďalej bude vyhýbať plneniu svojich povinností a neinformovať inšpektorov bude čeliť vážnym následkom.

Neskôr, po chytení Saddáma sa ho vyšetrovatelia spýtali: „Ak ste nemali ZHN, prečo ste potom nepustili inšpektorov OSN do niektorých zariadení?“ Husajn odpovedal: „Nechceli sme, aby išli do našich prezidentských priestorov a narušovali naše súkromie.“

Minister zahraničných vecí USA Colin Powell sa snažil zabezpečiť pre operáciu podporu OSN. Administratíva sa pokúšala presadiť ďalšiu rezolúciu Bezpečnostnej rady, ktorá by povolila použitie vojenskej sily. Túto ideu zavrhli po tom, čo sa chceli vyhnúť zápornému rozhodnutiu, spôsobenému najmä použitím práva veta Francúzskom. Naopak, USA vytvorili skupinu približne 50 krajín, vrátane Spojeného kráľovstva, Španielska, Talianska, Poľska alebo aj Slovenska, ktorú Bush nazval „koalíciou ochotných“.

Priebeh vojny

Táto koalícia vstúpila po niekoľkodňovom ultimáte udelenom Saddámovi do Iraku 20. marca 2003, odvolávajúc sa na niekoľko rezolúcií OSN (1441, 1205, 1137, 1134, 1115, 1060, 949, 778, 715), na nespolupracovanie pri ich výkone, Saddámovo odmietanie spolupráce s inšpektormi OSN, Saddámov údajný pokus zavraždiť predchádzajúceho prezidenta Georga H. W. Busha v Kuvajte, a Saddámovo zneužívanie a nedodržiavanie prímeria uzatvoreného v roku 1991. Členovia koalície tvrdili, že tieto faktory umožňujú použitie sily. Iní svetoví vodcovia, ako napríklad Kofi Annan, s tvrdením nesúhlasili a označili vojnu za ilegálnu.

Prezident George W. Bush pri prejave k námorníkom a národu z lode USS Abraham Lincoln neďaleko pobrežia San Diega. Tu 1. mája 2003 oznámil koniec hlavných bojových operácií.

Koalícii sa dobre darilo pri porážaní konvenčných jednotiek irackej armády a rýchlo porazili oficiálnu armádu. Po 28 dňoch, pri minimálnych stratách vlastných vojakov a pri snahe minimalizovať straty životov civilistov bolo možné samotnú vojenskú akciu označiť za úspech. V porovnaní s Druhou vojnou v Perzskom zálive nebolo potrebné vytvoriť takú obrovskú armádu. V tom čase mali koaličné sily približne 500 tisíc vojakov, v roku 2003 si vystačili s približne polovicou.

Saddámova armáda nemala k dispozícii zbrane, ktoré by sa vyrovnali koaličným. Podarilo sa jej niekoľko minoritných úspechov, ktoré síce prilákali pozornosť médií, pre celkový výsledok však boli nepodstatné a postup koaličných síl neohrozili. Iracké tanky T-72, najlepšie obrnené vozidlá irackej armády boli zastarané a zároveň zle udržiavané. Pri stretoch s koaličnými vojskami boli pomerne rýchlo zničené, z veľkej časti vďaka ovládnutiu vzdušného priestoru koaličnými silami. Americké a britské vzdušné sily hladko pôsobili nad celou krajinou, vyhľadávali nepriateľské ciele a ničili ich pred tým, ako na miesto dorazili pozemné jednotky.

Bojové tanky koaličných síl, americký M1 Abrams a britský Challenger 2 sa osvedčili a umožnili rýchly postup po krajine. Aj napriek RPG útokom vedeným neregulárnymi irackými silami, len málo koaličných tankov bolo zničených a žiadny člen posádky nebol zabitý počas nepriateľskej paľby. Všetky tri nešťastia, ktoré sa stali britským tankovým posádkam boli výsledkom omylov a streľby na vlastných. Jediný stratený britský tank bol Challenger 2, ktorý bol zasiahnutý ďalším Challenger 2, keď zahynuli dvaja členovia posádky.

Iracká armáda trpela slabou morálkou, dokonca aj medzi elitnými Republikánskymi gardami. Dokonca sa často stávalo, že celé jednotky sa vzdali a opustili stanoviská pred príchodom koaličných síl. Časť irackých armádnych funkcionárov bola podplatená CIA alebo donútená vzdať sa koaličnými silami. Ďalej, iracká armáda mala nekompetentné vedenie – podľa niektorých údajov Kusai Husajn, poverený obranou Bagdadu, dramaticky zmenil pozície dvoch hlavných divízií chrániacich Bagdad niekoľkokrát počas dní predchádzajúcich príchodu amerických síl, čoho výsledkom bol zmätok a ďalšia demoralizácia keď americká armáda zaútočila. Podľa niektorých predpokladov, väčšina irackých vojakov buď opustila armádu a pripojila sa k irackému odporu alebo sa jednoducho vrátila domov.

1. mája 2003 Bush ohlásil koniec hlavných vojenských operácií, hoci povstalci spôsobovali väčšie problémy ako vláda a armáda USA pôvodne očakávali.

Úvodný útok

20. marca 2003 o približne 02:30 UTC alebo 90 minút po vypršaní 48-hodinového ultimáta, o 05:30 miestneho času, boli zaznamenané explózie v Bagdade; súbežne s inváziou austrálskych špeciálnych jednotiek do južného Iraku. O 03:15 UTC, americký prezident George W. Bush oznámil, že vydal povel koaličným silám na začiatok útoku proti cieľom v Iraku.

Pred inváziou veľa pozorovateľov očakávalo dlhú leteckú kampaň predchádzajúcu samotnej pozemnej akcii, keď ako príklad uvádzali Druhú vojnu v Perzskom zálive alebo Operáciu Trvalá sloboda v Afganistane. V skutočnosti však bol útok vedený hneď od začiatku simultánne s cieľom čo najskôr poraziť a zdecimovať aj pozemné jednotky (pozri Šok a hrôza). Armáda sa vyhýbala mestám a väčším jednotkám, ktoré jej bránili v postupe. Stratégia bola založená na predpoklade, že výrazná mobilita a dobrá koordinácia umožnia americkej armáde zaútočiť priamo na srdce irackého velenia a zničiť ho za krátky čas, čo by viedlo k minimalizácii civilných úmrtí a k malému zničeniu infraštruktúry. Koalícia očakávala, že eliminácia vedenia povedie ku kolapsu armády a hneď potom sa veľká časť obyvateľov odváži podporovať koaličné sily.

Kvôli tureckému rozhodnutiu oficiálne neumožniť využitie svojho územia boli Američania donútení zavrhnúť plány na simultánne útoky zo severu a juhu. Hlavné základne odkiaľ bola vedená invázia sa nachádzali v Kuvajte a v ďalších štátoch v Perzskom zálive. Dôsledkom bolo, že jedna z divízií plánovaných na nasadenie sa musela presunúť a invázie sa nezúčastnila počas prvých dní.

Ťažobná infraštruktúra Iraku bola silno chránená a v tom čase málo poškodená. V predchádzajúcej vojne v roku 1991, pri sťahovaní sa z okupovaného Kuvajtu, iracká armáda zapálila veľa vrtov s cieľom zamaskovať pohyby vojakov pred koaličnými silami. Zároveň, bočným efektom bolo veľa ekologických problémov v oblasti.

Podľa plánu rýchleho obsadenia celej krajiny sa americká tretia pechotná divízia presunula smerom na západ a potom na sever cez púšť k Bagdadu, zatiaľ čo Prvá námorná expedičná sila a Prvá britská obrnená divízia presúvali na sever cez močaristé oblasti. Všetky sily sa vyhli hlavným mestám okrem tých, ktoré boli nevyhnutné na zaistenie riečnych priechodov cez Tigris a Eufrat. Britská 7 obrnená brigáda ('The Desert Rats') sa prebojovávala do druhého najväčšieho irackého mesta – Basry 6. apríla. Súčasne Tretí parašutistický pluk „čistil“ starú štvrť mesta, ktorá bola nedostupná vozidlami. Vstup do Basry sa podarilo dosiahnuť až po 2 týždňoch, aj vďaka najväčšej tankovej bitke britských síl od Druhej svetovej vojny z 27. marca.

Po prvotnom rýchlom postupe vojská spomalili v okolí miest Hillah a Karbala. V týchto miestach boli zasiahnuté púštnymi búrkami, stretli sa s relatívne silnejším odporom irackých vojsk. Zároveň spomalili na pár dní kvôli potrebe obnoviť zásoby pred pokračovaním v ťahu na Bagdad.

Druhý prápor americkej piatej skupiny špeciálnych síl (časť takzvaných Zelených bariet) uskutočnil prieskum v mestách Basra, Karbala a niekoľkých ďalších. Na severe mala Desiata skupina špeciálnych síl za úlohu podporovať kurdské jednotky odporu, ako napríklad Únia Kurdistanu alebo Demokratická strana Kurdistanu. Turecko oficiálne zakázalo využívanie základní na svojom území na operácie vedené proti irackému režimu, kvôli čomu desiata skupina musela urobiť niekoľko obkľúk; ich cesta mala trvať 4 hodiny, ale trvala 10 hodín. Zároveň však Turecko umožnilo aspoň využívanie leteckého priestoru, teda časť 10 skupiny sa na miesto dostala letecky.

Pád Bagdadu

Tri týždne od začiatku invázie sa americké vojská dostali do Bagdadu. Prvotné plány predpokladali obkľúčenie mesta a boje v uliciach s použitím jednotiek Airborne. Vyslanie asi tridsiatich amerických tankov na otestovanie irackej obrany na Bagdadské letisko sa stretlo so silným odporom, vrátane niekoľkých samovražedných útokov. Ďalší pokus o prienik o 2 dni neskôr bol tiež úspešný a podarilo sa dosiahnuť Paláce Saddáma Husajna, kde vytvorili základňu. Pár hodín po obsadení palácov, televízia rozšírila túto informáciu po Iraku, čo spôsobilo zrútenie celého irackého odporu. Členovia irackej vlády buď priznali porážku, alebo sa vytratili. 9. apríla 2003 bol Baghdad formálne obsadený americkými silami a moc Saddáma Husajna nad týmto mestom skončila. Veľa Iračanov oslavovalo pád Saddámovho režimu ničením jeho portrétov a sôch.

Koaličné jednotky ihneď po získaní kontroly nad územím začali viesť pátranie po kľúčových členoch Husajnovej vlády. Armáda vytvorila hracie karty s najhľadanejšími osobami.

Fotografia Saddáma Husajna krátko po jeho zajatí

22. júla 2003 počas vzdušného útoku Stoprvej vzdušnej divízie boli zabití synovia Saddáma Husajna Udaj a Kusaj spolu so Saddámovým vnukom. Saddám Husajn bol zajatý 13. decembra 2003 počas operácie „Red Dawn“.

Ďalšie oblasti

Na severe kurdské sily už niekoľko rokov okupovali autonómnu oblasť v severnom Iraku. V spolupráci s americkými špeciálnymi silami a vzdušnými útokmi tieto sily dokázali 10. apríla 2003 obsadiť na ropu bohatý Kirkúk. Bez väčších problémov sa jednotkám podarilo toto mesto ovládnuť.

Americké špeciálne sily pôsobili aj na západe Iraku, kde sa snažili ovládnuť kľúčové cesty do Sýrie a letecké základne. 15. apríla americké sily prevzali takmer úplnú kontrolu nad mestom Tikrít, poslednú baštu v strednom Iraku.

Rabovanie a bezpečnosť

V nasledujúcich dňoch sa v Iraku rozšírilo rabovanie. Americká armáda chránila nemocnice, zdroje vody a ministerstvá potrebné na zabezpečenie chodu štátu. Nedokázala však zabrániť rabovaniu v ďalších objektoch, napríklad ani v Irackom národnom múzeu.

Podľa rozhodnutia bola FBI zavolaná do Iraku, aby pomohla vypátrať dôležité ukradnuté predmety. Podľa ich zistení boli mnohé pôvodné odhady o rabovaní nafúknuté. Pôvodné správy napríklad uvádzali, že z Irackého národného múzea bolo ukradnutých 170 000 predmetov. Následné revidované odhady hovorili už len o 15 000. Odvtedy bolo 5 000 ukradnutých kusov nájdených. Podľa niektorých špekulácií bola časť objektov odcudzená už počas vlády Saddáma Husajna. Iracké národné múzeum bolo jedno z mnohých múzeí a dôležitých kultúrnych pamiatok, ktorých sa rabovanie dotklo. Aj keď skutočnosť bola omnoho lepšia ako pôvodné odhady, rabovanie znamenalo nenapraviteľnú stratu významných historických pamiatok.

Rovnako dôležitým pre povojnové obdobie v Iraku boli tisícky ton ukradnutých zbraní, neskôr používaných v útokoch proti americkým silám, irackým úradníkom a civilistom.

Podľa niektorých informácií aj americké vojenské jednotky znehodnotili časť historických pamiatok, keď napríklad vytvorili pristávaciu plochu pre helikoptéry v srdci starodávneho mesta Babylon.

Koniec „hlavných vojenských operácií“

Americká vojenská loď USS Abraham Lincoln sa vracia do prístavu s nápisom Mission Accomplished (Misia splnená)

Americký prezident Bush na lodi USS Abraham Lincoln v pilotnej kombinéze po pristátí na jej palube

1. mája 2003 pristál George W. Bush na vojenskej lodi USS Abraham Lincoln, na stíhačke Lockheed S-3 Viking. Po pristátí predniesol reč, kde oznámil koniec hlavných vojenských operácií vo vojne v Iraku. Bushovo pristátie bolo kritizované ako príliš drahý kaskadérsky kúsok vhodný skôr pre hollywoodske filmy. V pozadí bol jasne viditeľný transparent s textom „Mission Accomplished“, teda „Misia splnená“. Transparent bol vytvorený zamestnancami Bieleho domu a zavesený vojakmi U.S. Navy. Neskôr, so vzrastajúcim odporom v irackej rebélii bol plagát často kritizovaný v médiách.

Koniec „hlavných vojenských operácií“ neznamenal pre Irak mier. Krajina bola ďalej zmietaná násilnými konfliktmi medzi Koalíciou ochotných a silami označovanými ako iracký odboj. Ten bol najsilnejší v oblasti označovanej ako sunitský trojuholník a v Bagdade. Existujú dôkazy, že časť útokov bola organizovaná fedajínmi a inými silami lojálnymi Husajnovi. Veľkú časť tvorili náboženský radikáli alebo zahraniční bojovníci.

Úmrtia

Súhrn úmrtí počas Tretej vojny v Perzskom zálive

Možné odhady úmrtí sa líšia zdroj od zdroja. Všetky uvedené odhady pochádzajú z 20. novembra 2005 a obsahujú úmrtia počas samotnej invázie v roku 2003 a aj nasledovnej rebélie. Iracké straty Uvádzané počty civilistov sa pohybujú od 26 994 do 30 420. Americké straty 3 993 úmrtí. 15 704 zranených (7 347 evakuovaných) + ďalšie neznáme zranenia , Ďalšie krajiny (vojaci) 279 (176 Briti, 27 Taliani, 18 Ukrajinci, 17 Poliaci, 13 Bulhari, 11 Španieli, 17 iní) Neirackí civilisti Neznámy počet, najmenej 278 dodávateľov, 58 novinárov, 20 ľudí pracujúcich ako podporný personál pre novinárov a 150 pracovníkov humanitárnej pomoci. , a ďalšie. Zdroje ^  Herold, Marc, et. al., "Iraq Bodycount". (Verejná databáza počítajúca obete na základe médiami zverejnených úmrtí) ^  "Sily: U.S. & Coalition Casualties". CNN, Marec 2003. ^  Kneisler, Patricia, "Military Fatalities Archivované 2008-06-25 na Wayback Machine". iCasualties (Lunaville), Benicia, CA, 2005. (Oficiálne vládne údaje, zverejnené protivojnovým aktivistom.) ^  Kneisler, Patricia, "Military Fatalities Archivované 2008-06-25 na Wayback Machine". iCasualties (Lunaville), Benicia, CA, 2005. ^  Kneisler, Patricia, "Journalist Archivované 2006-04-04 na Wayback Machine". iCasualties (Lunaville), Benicia, CA, 2005. ^  Kneisler, Patricia, "Contractors Archivované 2004-06-05 na Wayback Machine". iCasualties (Lunaville), 2005. ^  Rosenthal, Elisabeth, "Study Puts Iraqi Deaths of Civilians at 100,000". International Herald Tribune, 29. október 2004.

Situácia po vojne

Pozri aj: Iracká rebélia pre článok o rebélii, ktorá trvá od zvrhnutia režimu Saddáma Husajna až dodnes.

Politická situácia

Lístok od poradkyne pre národnú bezpečnosť Condoleezzy Rice z 28. júna 2004. Bush na lístok dopísal: „Let freedom reign“, teda „Nech sloboda vládne“.

15. augusta mal Irak podľa pôvodného plánu prijať novú ústavu. Termín sa však nepodarilo dodržať a po dohode sa niekoľkokrát odložil. V opačnom prípade by sa celý proces vrátane volieb musel zopakovať v decembri. Po niekoľkých predĺženiach lehoty sa 28. augusta 2005 dočasnému parlamentu podarilo dospieť k dohode. S výsledným textom však zväčša nesúhlasili zvolení zástupcovia sunitov – irackej náboženskej menšiny.

15. októbra v Iraku prebehlo referendum o prijatí navrhovaného textu za stálu ústavu. Na podporu textu nakoniec vyzvali občanov vedúci všetkých troch skupín: suniti, šiiti a Kurdi. Podľa oficiálnych výsledkov z 25. októbra 2005 bolo referendum úspešné a navrhovaná ústava teda občanmi prijatá.

Vojna a Slovensko

Slovensko vyslalo najprv chemickú jednotku Kuvajtu, ktorú neskôr nahradila ženijná jednotka pôsobiaca priamo v Iraku. Jej cieľom bolo plniť humanitárne poslanie, likvidovať míny a iné nástražné systémy, ktoré sa na územie Iraku dostali za posledných dvadsať rokov.

Názory vo svete

Po vojne došlo k výraznému zosilneniu antiamerikanizmu po celom svete, najviac na Blízkom východe.

Názory v USA

Verejná mienka v USA sa postupne s narastajúcim odporom rebelov odkláňala od toho, či prezident Bush zvláda situáciu v Iraku. Ďalšie vyšetrovania po vojne ukázali, že Saddám Hussajn nevlastnil ZHN, ktoré by mohli ohroziť USA. Medzi závermi však boli aj údaje o tom, že Husajnova vláda sa aktívne snažila získať technológie, ktoré by umožnili Iraku produkovať ZHN hneď po uvoľnení sankcií OSN. Medzi závery patrilo aj to, že Saddám mal k dispozícii aj strely s väčším doletom ako povoľovali sankcie.

Bush neskôr bránil svoje rozhodnutie ísť do vojny tvrdením: „Svet je dnes bezpečnejší.“ Vznikli aj ďalšie otázky – najmä, či informácie pochádzajúce od tajných služieb spred vojny neboli zaujaté alebo upravované, keďže ZHN sa po vojne nenašli. Podľa oficiálneho vyšetrovania vedeného v USA vláda nezasahovala do činnosti tajnej služby. K rovnakému záveru dospela aj komisia v Spojenom kráľovstve. Niektorí analytici hodnotia toto zlyhanie ako prehnanú snahu tajných služieb po tom, čo nedokázali zabrániť útokom z 11. septembra 2001. Medzi ďalšie otázky patrili vzťahy s Európou, úloha a funkcie OSN, a vplyv vojny na okolité krajiny: Irán, Sýriu, Libanon a Turecko.

Názory v Európe

Protivojnový pochod v Londýne v roku 2005

Názory na Slovensku

Pred začiatkom vojny sa na Slovensku uskutočnilo niekoľko protivojnových pochodov, ktorých rozsah však bol neporovnateľný s inými v európskych metropolách. Na protivojnových pochodoch sa zvyčajne zúčastnilo len pár desiatok až stoviek ľudí. Napriek tomu, podľa prieskumov verejnej mienky, slovenská verejnosť vojnu odmietala: výrazná väčšina populácie ju považovala za nesprávnu.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tretia vojna v Perzskom zálive