Ivan Pietor

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ivan Pietor
Bývalý česko-slovenský minister dopravy
V úrade
2. júl 1946 – 20. február 1948
PrezidentEdvard Beneš
PremiérKlement Gottwald
Predchodca Antonín Hasal Alois Petr Nástupca
Bývalý česko-slovenský minister vnútorného obchodu
V úrade
4. apríl 1945 – 2. júl 1946
PrezidentEdvard Beneš
PremiérZdeněk Fierlinger
Predchodca Funkcia vznikla Antonín Zmrhal Nástupca
Bývalý povereník pre pravosúdie (funkciu vykonával spoločne s J. Šoltészom)
V úrade
1. september 1944 – 5. september 1944
Predchodca Funkcia vznikla Jozef Šoltész Nástupca
Biografické údaje
Narodenie29. júl 1904
Turčiansky Svätý Martin, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie6. jún 1977 (72 rokov)
Trenčín, Československá socialistická republika
Politická stranaDemokratická strana
Strana slovenskej obrody
Alma materPrávnická fakulta Karlovej univerzity
Profesiaadvokát, politik
Rodina
Manželka
Mária Murtinová
DetiMária, Miloš

JUDr.[1] Ivan Pietor (* 29. júl 1904, Turčiansky Svätý Martin – † 6. jún 1977, Trenčín[2]) bol slovenský právnik a politik. Pôvodným povolaním bol advokát. Aktívne sa zúčastnil Slovenského národného povstania. Pôsobil ako povereník pravosúdia (spravodlivosti), neskôr bol taktiež česko-slovenským ministrom vnútorného obchodu a následne dopravy. Bol poslancom Slovenskej národnej rady, dočasného Národného zhromaždenia a Ústavodarného Národného zhromaždenia.

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa v Turčianskom Svätom Martine (v súčasnosti už Martin). Pochádzal z významnej rodiny. Jeho starý otec Ambro Pietor bol novinár, politik, národnokuktúrny pracovník a spoluzakladateľ Národných novin. Jeho otec Miloš Pietor st. bol divadelníkom a redaktorom novín Národný hlásnik. Jeho sestrou bola známa herečka Naďa Hejná. Jeho syn bol známy slovenský režisér Miloš Pietor ml., vnuk Miloš Pietor najml. je scénograf a architekt a pravnučka je moderátorka Mária Chreneková-Pietrová.[3] [4]

V roku 1926 úspešne absolvoval štúdium práva na Právnickej fakulte Karlovej univerzity. Už počas štúdii sa začal angažovať. Bol členom akademického spolku Detvan a Ústredného zväzu česko-slovenského študentstva. V roku 1927 získal titul doktor práv (JUDr.). Po skočení štúdia sa stal kandidátom advokácie[pozn 1]. Od roku 1930 začal pôsobiť ako advokát v Bratislave. Advokátom bol do roku 1945. Počas existencie Slovenského štátu sa podieľal na odbojových aktivitách a pomáhal Židom. Stal sa blízkym spolupracovníkom Vavra Šrobára.[5] Ako člen ilegálneho odboja sa podieľal na prípravách Slovenského národného povstania. Tu aktívne organizoval rozdeľovanie vojakov a zaraďovanie zahraničných odbojárov do povstania. Následne sa stal poslancom povstaleckej Slovenskej národnej rady. Od 1. septembra 1944 bol členom úplne prvého Zboru povereníkov. Tu sa stal povereníkom pravosúdia, teda spravodlivosti, pričom túto funkciu vykonával spoločne s komunistom Jozefom Šoltészom. Na tomto poste však bol iba 5 dní, následne pôsobil do 23. októbra 1944 ako zástupca povereníka spravodlivosti, ktorým zostal už iba Jozef Šoltész. Po potlačení povstania sa musel skrývať, pôsobil tiež ako člen partizánskej skupiny. Od 21. februára 1945 začal pôsobiť ako zástupca povereníka pre veci vnútorné Gustáva Husáka. Bol poslancom dočasného Národného zhromaždenia[2] a Ústavodarného Národného zhromaždenia. Pôvodne bol členom Demokratickej strany. Bol súčasťou jej vedenia a patril ku katolíckemu krídlu strany. Napriek svojmu negatívnemu postoju ku komunizmu presadzoval miernejší prístup ku KSS (KSČ). Z tohto dôvodu bol z Demokratickej strany vo februári 1948 vylúčený. Neskôr sa stal členom Strany slovenskej obrody.[1] [6]

4. apríla 1945 sa stal súčasťou prvej slobodnej česko-slovenskej vlády Zdeňka Fierlingera, kde pôsobil ako minister vnútorného obchodu. Na tomto poste pokračoval bez prerušenia od 6. novembra 1945 aj v druhej vláde Zdeňka Fierlingera. 2. júla 1946 bol vymenovaný za ministra dopravy v prvej vláde Klementa Gottwalda. V roku 1947 patril medzi ministrov, ktorí hlasovali za udelenie milosti bývalému prezidentovi Slovenského štátu Jozefovi Tisovi. Patril medzi ministrov, ktorí podali 20. februára 1948 demisiu. Po komunistickom prevrate odišiel z politického života. Začal pracovať vo výrobe bratislavských Kovorobných a strojárenských závodov. Potom začal pracovať ako podnikový právnik. Napriek tomu sa stal terčom nového komunistického režimu. V roku 1952 mu bol v rámci Akcie B znárodnený všetok majetok. Bol prinútený sa vysťahovať do obce Žikava pri Zlatých Moravciach. Od tejto doby pracoval ako robotník v tehelni v Zlatých Moravciach. Neskôr v roku 1955 mu bolo umožnené žiť v Trenčíne.[4] V Trenčíne pracoval ako podnikový právnik v podniku Odevné závody.[7] Bol nositeľom viacerých domácich, ako aj zahraničných ocenení. Okrem iného Radu Slovenského národného povstania I. triedy, poľského vyznamenania Polonia restituta, či francúzskeho Vojenského kríža. Bol taktiež Rytierom radu Čestnej légie.[6]

Ústav pamäti národa eviduje pod údajmi Ivan Pietor, nar. 29.7.1904 dva záznamy. Pod registračným číslom 2021 sa nachádza osoba bez krycieho mena, ktorá je evidovaná v kategórii osobný zväzok. Pod kategóriou osobný zväzok sú podľa Ústavu pamäti národa osoby, ktoré na základe preverených poznatkov vykonávali nepriateľskú protištátnu činnosť, alebo boli z takej činnosti podozrivé. Pod registračným číslom 6923 sa nachádza osoba bez krycieho mena, ktorá je evidovaná v kategórii vecný operatívny zväzok. Vecný operatívny zväzok podľa Ústavu pamäti národa bol zavedený na spáchaný trestný čin, ak nebol zistený páchateľ. Slúžil k zhromažďovaniu dôkazov získaných neoficiálnou cestou jednotlivými zložkami ŠtB.[8]

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. V súčasnosti je ekvivalentom kandidáta advokácie už advokátsky koncipient.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Ústavodárné Národní shromáždění republiky Československé [online]. Praha : Poslanecká sněmovna Parlamentu ČR, [cit. 2017-01-07]. Dostupné online.
  2. a b Prozatimní Národní shromáždění republiky Československé [online]. Praha : Poslanecká sněmovna Parlamentu ČR, [cit. 2017-01-07]. Dostupné online.
  3. Režisér Miloš Pietor zomrel pred 20 rokmi [online]. pravda.sk, [cit. 2017-01-07]. Dostupné online.
  4. a b Máloktorá rodina ovplyvnila život Slovenska tak ako Pietorovci [online]. Bratislava : teraz.sk, [cit. 2017-01-07]. Dostupné online.
  5. Vavro Šrobár – osudové prevraty – 1918 – 1944 ­– 1948 [online]. noveslovo.sk, [cit. 2017-01-07]. Dostupné online.
  6. a b Rudolf Manik. Povojnové exponovanie sa advokátov v ČSR [online]. Bratislava : Slovenská advokátska komora, 2011.
  7. PRÁVO A PRÁVNICI V TRENČÍNE [online]. trencan.6f.sk, [cit. 2017-01-07]. Dostupné online.
  8. Registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti [online]. upn.gov.sk, [cit. 2017-01-08]. Dostupné online.