Jablunkovský priesmyk

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 49°30′51″S 18°45′10″V / 49,514043°S 18,752911°V / 49.514043; 18.752911
Jablunkovský priesmyk
(čes. Jablunkovský průsmyk, poľ. Przełęcz Jabłonkowska)
priesmyk
Jablunkov Pass from the old fortifications.JPG
Jablunkovský priesmyk z Jablunkovských šancí
Štát Česko Česko
Región Moravsko-sliezsky kraj
Okres Frýdek-Místek
Obec Mosty u Jablunkova
Pohorie Moravsko-sliezske Beskydy, Jablunkovské medzihorie
Cesta Európska cesta 75
Nadmorská výška 553 m n. m.
Súradnice 49°30′51″S 18°45′10″V / 49,514043°S 18,752911°V / 49.514043; 18.752911
Poloha v rámci Česka
Fire.svg
Poloha v rámci Česka
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Jablunkovský priesmyk (čes. Jablunkovský průsmyk, poľ. Przełęcz Jabłonkowska) je priesmyk v nadmorskej výške 553 m n. m.[1], v obci Mosty u Jablunkova v Moravsko-sliezskom kraji, približne 2 km severne od hranice so Slovenskom.

Tvorí najvyšší bod Jablunkovskej brázdy, ktorá v tomto mieste oddeľuje Moravsko-sliezske Beskydy od Jablunkovského medzihoria. Tvorí tiež rozvodie medzi európskymi veľtokmi Odrou a Dunajom.[2]

Význam[upraviť | upraviť kód]

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Podľa nálezov rímskych mincí viedli cez priesmyk obchodné cesty už v dobe staroveku a je možné, že ním viedla aj jedna vetva Jantárovej cesty. V stredoveku tu viedla tzv. soľná cesta, ktorou sa prepravovala soľ z poľskej Wieliczky neďaleko Krakova. V 15. a 16. storočí sa cez priesmyk vozila meď z územia dnešného Slovenska do Poľska.[1]

Jeho strategická poloha na historických hraniciach Sliezska a Uhorska (niekedy sa nazýva aj „Brána do Sliezska“[3]) viedla v reakcii na obsadenie Uhorska Turkami k vybudovaniu systému opevnení známych ako šance. Opevnenia boli niekoľkokrát prestavané a obnovované, stála vojenská posádka tu bola až do roku 1829, v 2. polovici 19. storočia boli opustené.[1]

V noci z 25. na 26. augusta 1939 sa v týchto miestach odohral Jablunkovský incident – ozbrojený stret medzi nemeckou a poľskou armádou, ktorého cieľom bolo zabrániť zničeniu železničných tunelov Poliakmi. Tento stret sa považuje za prvý predčasný konflikt druhej svetovej vojny.[3]

Súčasnosť[upraviť | upraviť kód]

Jablunkovský priesmyk má aj v súčasnosti veľký dopravný význam, keďže ním prechádza medzinárodná cesta I/11 (súčasť cesty E75) zo Slovenska do Ostravy, prestavaná do podoby obchvatu a v jej pôvodnej trase regionálna cesta II/474. Jablunkovským tunelom (pôvodne dvomi tunelmi) ho od roku 1871 prekonáva bývalá Košicko-bohumínska železnica, dnes železničná trať 127 (v slovenskom systéme), resp. 320 (v českom systéme). Plánované bolo aj prepojenie Vážskej vodnej cesty s Odrou vrcholovým plavebným tunelom.

Významný je Jablunkovský priesmyk aj pre prepojenie energetických prenosových sústav Česka a Slovenska. Od roku 1930 ním vedie jedno z najstarších vedení s napätím 110 kV (pôvodne 100 kV) na území bývalého Česko-Slovenska zo Žiliny do Třinca (dnes súčasť distribučnej sústavy).[4] Zároveň priesmykom vedie jedno z najstarších 400 kV vedení medzi rozvodňami Nošovice a Varín, uvedené do prevádzky v roku 1959.[5]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c Jablunkovský priesmyk [online]. Bratislava : Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-01-12]. Dostupné online.
  2. KLUB ČESKÝCH TURISTŮ. Slezské Beskydy a Jablunkovsko. Soubor turistických map. 3. vyd. Praha : TRASA, spol. s r.o., 2007. ISBN 978-80-7324-136-0.
  3. a b Strategická brána do Slezska [online]. [Cit. 2020-01-12]. Dostupné online.
  4. GALETKA, Martin. Vznik a vývoj přenosové soustavy elektrické energie [online]. energetika.tzb-info.cz, 2016-01-04, [cit. 2020-01-12]. Dostupné online.
  5. ŠMÍD, Jakub. Česká přenosová a distribuční soustava – 4. díl: Vedení 400 kV [online]. oenergetice.cz, 2019-10-08, [cit. 2020-01-12]. Dostupné online.

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jablunkovský průsmyk na českej Wikipédii.
  • Autoatlas Českej republiky a Slovenskej republiky 1 : 100 000. Harmanec : VKÚ, akciová spoločnosť, 1998. S. 10.