Antoine Watteau

	Jean-Antoine Watteau
	francúzsky maliar
Narodenie	10. október 1684; Valenciennes, Francúzsko
Úmrtie	18. júl 1721 (36 rokov); Nogent, Francúzsko
Odkazy
Commons	Antoine Watteau
	Umelecký portál; Francúzsky portál; Biografický portál

Jean-Antoine Watteau (* 10. október 1684, Valenciennes, Francúzsko – † 18. júl 1721, Nogent) bol francúzsky barokový maliar, ktorý je zároveň považovaný za prvého rokokového umelca.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa vo Valenciennes, flámskom mestečku na severe Francúzska, kde aj získaval prvé vzdelanie. V roku 1702 odišiel do Paríža, kde začal študovať u popredného francúzskeho maliara Clauda Gillota a dekoračného maliara Claudia Audrana. Tu maľoval prvé nástenné dekorácie a študoval obrazy Petra Paula Rubensa, čo ovplyvnilo jeho neskoršiu tvorbu. V roku 1708 začal študovať na akadémii, no jej členom sa stal až v roku 1717. V štúdiu pokračoval v roku 1716 v Crozatovej zbierke nákresov a v rokoch 1720 – 1721 študoval a žil v Anglicku.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Venoval sa najmä tvorbe olejomalieb, v ktorých vyjadruje pominuteľnosť času. Watteauov svet, v ktorom hrá hlavnú rolu láska, je na prvý pohľad hravý a rozmarný, ale zároveň vyjadruje tiež určitú melanchóliu. Jeho diela sú namaľované istou rukou, sú duchaplné, živé a ľahké, umiestnené uprostred pôvabnej krajiny. Postavy na jeho obrazoch (pastieri, tanečníci a komedianti), ktoré kreslil podľa pod vplyvom divadelných predstavení, mali vplyv dokonca i na súdobú móda|módu (tzv. "kostýmy à la Watteau"). Námety čerpal z galantných slávností, zobrazoval obľúbené postavy talianskych komédií, obrazy zo spoločnosti, s pomocou ktorých zotieral hranicu medzi hrou a skutočnosťou. Svojimi galantnými slávnosťami, pastierskymi hrami a vidieckymi zábavami založil nový druh maliarstva – Francúzska akadémia pod Watteauovým vplyvom prehlásila slávnosti za vlastný žáner. Okrem jeho olejomalieb sa zachovalo i mnoho kresieb červenou ceruzou alebo čiernou kriedou.

Ako žiak Clauda Gillota mal vo svojom učiteľovi silnú inšpiráciu. Rovnako ako Claude Gillot, ani on sa neuspokojil s umením, ktoré dovtedy prevládalo vo Francúzsku. Odvrátil sa od ťažkopádnej klasicistickej tradície, ktorá dominovala vo Francúzsku až do jeho doby. Inšpiráciu našiel v neskorom diele flámskeho maliara Petra Paula Rubensa a naviazal naň tematicky i maľbami slávností pod šírym nebom. Jeho obraz Vylodenie na Kythéru (1717) je zobrazením milostného páru v rôznych chvíľach – na jednom obraze rozvíja príbeh rozlúčky so všetkým, čo prináša – s váhaním, zastávkami na ceste, opustením, otočením hlavy.