Jindřich Plachta

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Jindřich Plachta
Jindřich Plachta 1941.jpg
Celé menoJindřich Šolle
Narodenie 1. júl 1899
Plzeň, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie6. november 1951 (52 rokov)
Praha, Česko-Slovensko
Povolanieherec
ManželkaMarie Puchernová
Anna Hůlková
DetiAlena, Zdeněk

Jindřich Plachta vlastným menom Jindřich Šolle[1] (* 1. júl 1899, Plzeň – † 6. november 1951, Praha[2]) bol český herec a spisovateľ.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa ako najstaršie dieťa v rodine (mal dve sestry) a na príkaz otca, montéra a strojného zámočníka v plzenskej Škodovke, musel ísť študovať na obchodnú akadémiu. V rokoch 1910 – 1911 bol s rodičmi v ruskom Bachmute, kde otec pracoval na výstavbe liehovaru.[3] a navštevoval miestnu školu. Počas štúdií vystupoval Plachta potajomky v plzenskom divadle ako štatista a s priateľmi založil ochotnícky spolok Jaro[4]. Po maturite odišiel pracovať ako úradník do pobočky Pražské úvěrní banky v Krakove[5] a v roku 1918 sa vrátil do Prahy.

Divadelné kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

V Prahe vzniklo po prvej svetovej vojne veľké množstvo divadielok a kabaretov. Začínal v kabarete Satyr v hostinci U Znamenáčků, neskôr pracoval ako šepkár, čo mu však veľmi nešlo. Šéf kabaretu Červená sedma Jiří Červený si všimol jeho herecký talent, preto ho na Silvestra v roku 1921 angažoval opäť ako bábu Acetylénku.[6] Po tom, ako jeho vystúpenie videl Vlasta Burian, okamžite mu ponúkol hosťovanie, neskôr aj angažmán vo svojom divadle. Podobne ako Jaroslav Marvan mal robiť "nahrávača", no Plachta si začal získavať veľkú priazeň publika, čo ohrozovalo samotného Buriana. Napätú situáciu vyriešil odchodom z divadla a následne si zahral v sezóne 1925/1926 ako hosť v troch reprízach hry W.Shakespeara Blažena a Beneš aneb Mnoho povyku pro nic na scéne Národného divadla, kam ho priviedol režisér Karel Hugo Hilar, ktorý ho videl v divadle u Vlastu Buriana.[7]

Na sezónu 1929/1930 ho angažovali do Osvobozeného divadla Jiří Voskovec s Janom Werichom, kde vystúpil v dvoch hrách, napr. Fata Morgana, kde hral po boku Ferenca Futuristu. Na sezónu 1930/1931 sa vrátil opäť do Divadla Vlasty Buriana, avšak v rokoch 19331937 bol znovu v Osvobozenom divadle.[8] Hral tiež v Tylovom divadle,[9] v rokoch 19381941 v Divadle U Nováků a za vojny Nezávislom divadle a Velké operete.

Po vojne nasledovalo Divadlo 5. května (1945 – 1946), kde bola vytvorená herecká skupina zvaná Divadlo pod Plachtou[10], ktorá cestovala na vidiek so zájazdovými predstaveniami pod hlavičkou "Vesnického divadla". Skupina odohrala 70 predstavení a v októbri 1946 ukončila svoju činnosť kvôli zhoršeniu zdravotného stavu Plachty.[11]. Herec dostal niekoľkokrát ponuku stať sa členom Národného divadla, no pre svoju vrodenú skromnosť a malú vieru vo svoje nadanie, ju vždy odmietol. Až v rokoch 1948 – 1949 v Národnom divadle jednu sezónu pôsobil,[12]. no od roku 1950 až do svojej smrti bol v Ústrednom divadle československej armády (dnešnom Vinohradskom divadle). Jeho poslednou divadelnou rolou tu bola postava krajčíra Ondreja Poláka v Jiráskovej hre Jan Hus.

Citát[upraviť | upraviť zdroj]

Měl zvláštní dar: dovedl se i v nesympatické postavě přiblížit svým herectvím divákovi, aniž ubral postavě její záporné rysy. Takový byl jeho Hippodromos v Oslu a stínu, takový byl jeho notář Vittorio Bartolus v Nebi na zemi. Měl jsem ho rád. Kdo znal Jindřicha Plachtu, nemohl jinak. Byl prototypem vlídnosti a v jeho plaché prostotě byla i jeho velikost.
František Filipovský [13]

Film[upraviť | upraviť zdroj]

Ako filmový herec začal pôsobiť ešte v ére nemého filmu, no jeho herecké schopnosti sa prejavili až po nástupe zvukového filmu. Zahral si už v 20. rokoch v rakúskom filme Šťastie u žien (Sachsfilm, réžia Otto Haas),[14] prvú väčšiu úlohu dostal však až v dvadsiatich siedmich rokoch v nemej verzii filmu Dobrý vojak Švejk. Filmovou hviezdou sa stal až začiatkom tridsiatych rokov, po filmoch s Vlastom Burianom a tiež v Mužoch v ofsajde. Výraznou postavou bol aj jeho detektív Klubíčko vo filme Vražda v Ostrovní ulici (nakrútil režisér Svatopluk Innemann podľa románu Emila Vachka Muž a tieň), čo bol prvý film natočený v ateliéroch A-B Barrandov.[15] Do konca 2. svetovej vojny potom natočil skoro osemdesiat filmov a väčšina jeho rol divákov okúzľuje dodnes. Napríklad profesor Matulka z filmu Cesta do hlubin študákovy duše (1939). Vo 30. rokoch patril medzi šesť najslávnejších filmových hviezd (Smolík, Plachta, Haas, Nedošínská, Baarová, Mandlová).[16]

Pretože bol presvedčeným komunistom, nemal po 2. svetovej vojne problémy prejsť do zoštátneného filmu. Dokonca si sám napísal scenár k filmu Pan Novák, ktorý propagoval vtedajšie heslo "70 tisíc ľudí z administratívy do výroby". Zahral si úradníka, ktorý je preradený do továrne. Ešte krátko pred svojou smrťou, v lete 1951 navštívil s delegáciou čs. filmových pracovníkov Sovietsky zväz.[17]

Spisovateľ[upraviť | upraviť zdroj]

Písal humoristické články, básne, fejtóny a črty, predovšetkým do Rudého práva, Tvorby, Haló-nedeľných novín (tu vychádzali jeho pravidelné Kútiky) a Lidových novín [18].

Literatúra (výber)[upraviť | upraviť zdroj]

  • Pučálkovic Amina – vo svojej dobe veľmi známa humoristická kniha (o žirafe v činžiaku), ktorá bola neskôr upravená aj ako televízna animovaná rozprávka a audiokniha na CD, ktorú nahovorili Jiří Lábus a Jaroslava Kretschmerová.
  • Dějepis světa a okolí
  • Trampský nástin historie
  • Radiopotlachy paní Acetylénové (vychádzalo na pokračovanie)

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Mal dve sestry, Helenu a Vilmu (vydatú za architekta Hurta). Za 2. svetovej vojny bola celá rodina zapojená do ilegálnej odbojovej činnosti, pomáhala napríklad ukrývať odbojára, člena ilegálneho ÚV KSČ Jana Ziku.[19][20]
Z prvého manželstva mal dve deti, dcéru Alenu a syna Zdeňka (* 1924, neskorší historik Dr. Zdeněk Söll). Po 2. svetovej vojne, aj keď nebol zdravý, ako komunista[21] chodil na brigády do kladnianskych baní a pomáhal budovať socializmus. Možno aj to urýchlilo jeho predčasnú smrť v päťdesiatich dvoch rokoch. 25. februára 1948 podpísal výzvu prokomunistickej inteligencie Kupředu, zpátky ni krok podporujúcu komunistický přrevrat.[22]

Miestom jeho posledného odpočinku sú Olšanské hřbitovy v Prahe.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Svoje umelecké meno Plachta si Jindřich Šolle dal podľa svojej prezývky zo školských rokov, keď mu jeho matka ušila veľkú pelerínu, ktorá na jeho chudom tele doslova viala. Jeden z učiteľov na neho zavolal: "Kam s tou plachtou?"[23] a prezývka mu od tej doby zostala.

Ocenenie[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1941 Národná cena za filmové umenie[24]

Divadelné úlohy (výber)[upraviť | upraviť zdroj]

Filmografia (výber)[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Matričný záznam o narodení a krste
  2. Rudé právo, 7.11.1951, s.8, Divadelní a filmový umělec Jindřich Plachta zemřel
  3. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 9
  4. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 6, 8
  5. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 12
  6. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 13
  7. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 21, 22
  8. Jaromír Pelc: Osvobozené divadlo, Mladá fronta, Praha, 1990, 488 s., ISBN 80-204-0165-2. Oddíl "Osvobozené divadlo neznámé" obsahuje záznamy improvizačně rozvinutých scén např. z her Osel a stín, Kat a blázen, Vždy s úsměvem nebo Panorama 1927-1937, v nichž vystupuje Jindřich Plachta jako jevištní partner J. Voskovce a J. Wericha.
  9. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 22–6
  10. Ladislav Tunys: Dobrák od kosti Jindřich Plachta, vyd. Ametyst, Praha, 2003, str. 164, 169, ISBN 80-85837-43-9
  11. Jaroslav Pucherna a kol.: Prišlo divadlo, vyd. Orbis pre Státní zájezdové divadlo, Praha, 1961, str. 14, 20
  12. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 44
  13. Jiří Tvrzník: Šest dýmek Františka Filipovského, vyd. Novinář, 1982, str. 128
  14. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 34
  15. Stanislav Motl: Mraky nad Barrandovem, Rybka Publishers, 2006, str. 25, ISBN 80-86182-51-7
  16. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 28
  17. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 56
  18. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 39, 50-52
  19. Stanislav Motl: Mraky nad Barrandovem, vyd. Rybka Publishers, 2006, str. 154–6, ISBN 80-86182-51-7
  20. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 32–3
  21. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 32
  22. VEBER, Václav. Osudové únorové dny. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2008. 426 s. ISBN 978-80-7106-941-6. S. 327.
  23. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 5
  24. Antonín Dvořák: Jindřich Plachta, Orbis, Praha, 1962, str. 34

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Svatopluk Beneš: Být hercem, Melantrich, Praha, 1992
  • B. Bezouška, V. Pivcovo, J. Švehla: Thespidova kára Jana Pivca, Odeon, Praha, 1985
  • Ladislav Boháč: Tisíc a jeden život, Odeon, Praha, 1981
  • Jaroslav Brož, Myrtil Frída: Historie československého filmu v obrazech 1930 - 1945, Orbis, Praha, 1966
  • František Černý: Měnivá tvář divadla aneb Dvě století s pražskými herci, Mladá fronta, 1978
  • Jindřich Černý: Osudy českého divadla po druhé světové válce – Divadlo a společnost 1945 - 1955, Academia, Praha, 2007, ISBN 978-80-200-1502-0

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jindřich Plachta na českej Wikipédii.