Jozefína Bakhita

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Svätá Jozefína Margaréta Bakhita
rehoľníčka a svätica
Jozefína Bakhita
Štát pôsobeniaTaliansko Taliansko
Biografické údaje
Narodenieokolo 1869
Olgossa, Darfúsky sultanát (dnešný Sudán)
Úmrtie8. február 1947 (77 – 78 rokov)
Schio (Taliansko)
Svätenia
CirkevKatolícka cirkev
Rehoľník
RehoľaKongregácia dcér kresťanskej lásky z Canossy
Vstup7. december 1893 (24 rokov)
Večné sľuby8. december 1896 (27 rokov)
Svätec
Blahorečenie17. máj 1992 (123 rokov)
Ján Pavol II.
Kanonizácia1. október 2000 (131 rokov)
Vatikán
Ján Pavol II.
Sviatok8. február (spomienka)
V cirkváchKatolícka cirkev, Episkopálna cirkev Spojených štátov
Patrónobete obchodovania s ľuďmi, patrónka Sudánu
Odkazy
Spolupracuj na Commons Jozefína Bakhita

Josefína Margaréta Bakhita (* asi 1869, Olgossa, Dárfúrsky sultanát – † 8. február 1947, Schio, Taliansko) bola sudánsko-talianska kanosiánska rehoľná sestra, ktorá po tom, čo bola otrokyňou v Sudáne, žila 45 rokov v Taliansku. V roku 2000 bola ako prvá černoška vyhlásená za svätú.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Skorý život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodila sa okolo roku 1869 v Darfúre (teraz v západnom Sudáne) v dedine Olgossa, západne od Nyaly a blízko hory Agilerei. Jej vážený a primerane prosperujúci otec vlastnil plantáže a bol bratom náčelníka dediny. Bola obklopená milujúcou rodinou troch bratov a troch sestier.[1] Ako hovorí vo svojej autobiografii: „Žila som veľmi šťastný a bezstarostný život, bez toho, aby som vedela, čo je utrpenie“.[2]

Otroctvo[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1877, keď mala 7 až 8 rokov, sa jej zmocnili arabskí obchodníci s otrokmi[1], ktorí pred dvoma rokmi uniesli jej staršiu sestru. Bola nútená prejsť naboso asi 960 km do El-Obeidu a bola dvakrát predaná a kúpená, kým tam prišla. V priebehu dvanástich rokov (1877 – 1889) ju predali ešte trikrát.

„Bakhita“ nebolo meno, ktoré dostala od svojich rodičov pri narodení. Trauma z únosu vraj spôsobila, že zabudla na svoje pôvodné meno. Vybrala si jedno, ktoré jej dali otrokári: bakhīta (بخيتة), arabsky „šťastný“ alebo „bohatý“.[2][3] Bola tiež násilne konvertovaná na islam.

V El-Obeide kúpil Bakhitu bohatý Arab, ktorý ju používal ako slúžku pre svoje dve dcéry. Správali sa k nej pomerne dobre, až kým neurazila jedného zo synov majiteľky. Vtedy ju syn bičoval a kopal tak silno, až upadla do bezvedomia[1] a následne sa viac ako mesiac nemohla pohnúť zo slamenej postele. Jej štvrtým majiteľom bol turecký generál. Musela slúžiť jeho svokrovcom, ktorí boli krutí k svojim otrokom. Bakhita hovorí: „Počas všetkých tých rokov, čo som bývala v tom dome, si nespomínam na deň, ktorý by prešiel bez nejakej rany. Keď sa rana od biča začala hojiť, sypali sa na mňa ďalšie údery.“[2]

Jozefína Bakhita raz povedala, že najdesivejšie zo všetkých jej spomienok bolo, keď bola (spolu s ďalšími otrokmi) poznačená procesom pripomínajúcim skarifikáciu (zjazvovanie) a tetovanie, čo bola tradičná prax v celom Sudáne.[4][5] Majiteľka ju sledovala s bičom v ruke počas toho, ako žena doniesla misku bielej múky, soľ a žiletku. Žena múkou nakreslila vzory na koži. Potom hlboko rezala pozdĺž línií a rezné rany vypĺňala soľou, aby zabezpečila trvalé zjazvenie. Celkovo jej do pŕs, brucha a pravej ruky vyrezali 114 zložitých vzorov.[2][6][7]

Koncom roku 1882 sa El-Obeid dostal pod hrozbu útoku mahdistických revolucionárov. Turecký generál začal robiť prípravy na návrat do vlasti a predal svojich otrokov. V roku 1883 v Chartúme Bakhitu kúpil taliansky vicekonzul Callisto Legnani, ktorý ju nebil ani netrestal.[7] O dva roky neskôr, keď sa sám Legnani musel vrátiť do Talianska, Bakhita prosila, aby išla s ním. Koncom roku 1884 utiekli s priateľom Augustom Michielim z obliehaného Chartúmu. Prešli riskantnú 650 km cestu na ťave do Suakinu, ktorý bol najväčším prístavom Sudánu. V marci 1885 odišli zo Suakinu do Talianska a o mesiac neskôr dorazili do prístavu vJanove.[1] Stretla ich tam Michieliho manželka Maria Turina Michieli, ktorej Legnani dal Bakhitu do vlastníctva. Jej noví majitelia ju vzali do svojej rodinnej vily v Zianigo, neďaleko mesta Mirano (oblasť Veneto), asi 25 km západne od Benátok.[4] Žila tam tri roky a stala sa opatrovateľkou Michieliho dcéry Alice, známej ako „Mimmina“, narodenej vo februári 1886. Michieliovci priviezli Bakhitu so sebou späť do Sudánu, kde zostali deväť mesiacov a potom sa vrátili do Talianska.

Obrátenie na katolícku vieru a sloboda[upraviť | upraviť zdroj]

Aj keď bol Suakin na Červenom mori obliehaný, zostal v anglo-egyptských rukách. Augusto Michieli tam získal veľký hotel a rozhodol sa predať svoj majetok v Taliansku a natrvalo presťahovať svoju rodinu do Sudánu. Predaj jeho domu a pozemkov trval dlhšie, ako sa očakávalo. Do konca roku 1888 chcela Turina Michieli vidieť svojho manžela v Sudáne, hoci transakcie s pozemkami neboli ukončené. Keďže vila v Zianigu už bola predaná, Bakhita a Mimmina potrebovali dočasné miesto na pobyt, kým Micheli odišiel do Sudánu bez nich. Na radu ich obchodného agenta Illuminata Cecchiniho nechal Michieli 29. novembra 1888 obe ženy v starostlivosti kanosiánskych sestier v Benátkach.[7] Tam sa Bakhita, o ktorú sa sestry starali a vzdelávali, po prvý raz stretla s kresťanstvom. Vďačná svojim učiteľkám spomínala: „Tieto sväté matky ma poučovali s hrdinskou trpezlivosťou a predstavili mi Boha, ktorého som od detstva cítila vo svojom srdci bez toho, aby som vedela, kým je.“[8]

Keď sa Michieli vrátila, aby vzala svoju dcéru a slúžku späť do Suakinu, Bakhita rozhodne odmietla odísť. Počas troch dní sa Michieli pokúšal vynútiť jej odchod, až sa nakoniec obrátil na generálneho prokurátora talianskeho kráľa. Medzitým predstavený Inštitútu kandidátov na krst (katechumenát), ktorý Bakhita navštevovala, kontaktoval benátskeho patriarchu ohľadom problému jej chránenkyne. Dňa 29. novembra 1889 taliansky súd rozhodol, že Bakhita nikdy legálne nebola otrokom, pretože Briti zakázali otroctvo v Sudáne pred narodením Bakhity a pretože talianske zákony nikdy neuznávali otroctvo ako legálne.[9] Prvýkrát vo svojom živote sa Bakhita mohla sama rozhodovať. Chcela zostať u kanosiánok.[10] Dňa 9. januára 1890 bola Bakhita pokrstená ako Jozefína Margaréta s prímením „Fortunata“ (latinský preklad arabského Bakhita). V ten istý deň bola aj birmovaná a prijala sväté prijímanie od arcibiskupa Giuseppe Sarta, kardinála patriarchu Benátok a neskoršieho pápeža Pia X.[4]

Kanosiánska sestra[upraviť | upraviť zdroj]

Kostol Svätej Rodiny, Schio

Jozefína Bakhita vstúpila 7. decembra 1893 do noviciátu sestier kanosiánskych a o tri neskôr, 8. decembra 1896 zložila sľuby[1] v prítomnosti kardinála Sarta. V roku 1902 bola pridelená do kanosiánskeho kláštora v Schiu v severotalianskej provincii Vicenza, kde strávila zvyšok svojho života. Jej jediný dlhší čas mimo konventu bol medzi rokmi 1935 až 1939, keď zostala v misijnom noviciáte vo Vimercate pri Miláne. Bakhita väčšinou navštevovala iné kanosiánske komunity v Taliansku, rozprávala o svojich skúsenostiach a pomáhala pripravovať mladé sestry na prácu v Afrike.[4] Celý jej rehoľný život bol sprevádzaný silným misionárskym pudom – „jej myseľ vždy smerovala k Bohu a jej srdce ku Afrike“.[2]

Počas 42 rokov v Schiu bola Bakhita zamestnaná ako kuchárka, kostolníčka a vrátnička.[7] Bola v častom kontakte s miestnou komunitou. Jej jemnosť, upokojujúci hlas a všadeprítomný úsmev sa stali dobre známymi[7] a Vicenzania ju dodnes označujú ako Sor Moretta („sestrička černoška“) alebo Madre Moretta („čierna matka“). Jej zvláštnu charizmu a povesť svätosti si všimol už jej rád. Prvé vydanie jej príbehu (Storia Meravigliosa od Idy Zanoliniovej) v roku 1931 ju preslávilo po celom Taliansku.[11][10] Počas druhej svetovej vojny zdieľala obavy a nádeje obyvateľov mesta, ktorí ju považovali za sväticu a cítili sa chránení jej prítomnosťou. Bomby Schio neušetrili, no vojna prebehla bez jedinej obete.

Jej posledné roky boli poznačené bolesťou a chorobou. Postupne sa jej zhoršovalo zdravie, trpela artritídou, astmou, zápalmi priedušiek a pľúc či artrózou.[1] Používala invalidný vozík, ale zachovala si svoju veselosť a na otázku, ako sa má, sa vždy usmiala a odpovedala: „Ako si Majster želá.“ Počas posledných hodín života sa jej myseľ vrátila do otroctva a zvolala: „Reťaze sú príliš tesné, trochu ich povoľte, prosím!“ Po chvíli sa znova otočila. Niekto sa jej opýtal: „Ako sa máš? Dnes je sobota,“ pravdepodobne dúfajúc, že ju to povzbudí, pretože sobota je dňom v týždni zasväteným Márii, Ježišovej matke. Bakhita odpovedala: „Áno, som taká šťastná: Panna Mária... Panna Mária!“ Toto boli jej posledné počuteľné slová.[2]

Bakhita zomrela 8. februára 1947 o 20:10. Jej telo tri dni vystavené verejnej úcte, čo využili tisíce ľudí. Jej telesné pozostatky boli v roku 1969 prenesené do kostola Svätej rodiny kanosiánskeho kláštora v Schiu.

Uctievanie[upraviť | upraviť zdroj]

Jeden mladý študent sa raz spýtal Bakhity: „Čo by si urobila, keby si sa stretla so svojimi únoscami?“ Bez váhania odpovedala: „Ak by som sa mala stretnúť s tými, ktorí ma uniesli, a dokonca aj s tými, ktorí ma mučili, pokľakla by som a pobozkala by som im ruky. Lebo keby sa tieto veci nestali, nebola by som dnes kresťankou a rehoľníčkou.“[2]

Žiadosti o jej kanonizáciu začali okamžite po smrti. Proces otvoril pápež Ján XXIII. v roku 1959, dvanásť rokov po jej smrti. Pápež Ján Pavol II. vyhlásil 1. decembra 1978 Jozefínu za ctihodnú, čo bol prvý krok ku kanonizácii. Dňa 17. mája 1992 bola vyhlásená za blahoslavenú.

Dňa 1. októbra 2000 pápež Ján Pavoll II. vyhlásil Jozefínu Bakhitu za svätú na námestí sv. Petra vo Vatikáne.[7] Je uctievaná ako moderná africká svätica a ako odpoveď proti brutálnej histórii otroctva. Jozefína Bakhita je prvou osobou zo Sudánu vyhlásená za svätú.[12] Stala sa patrónkou moderného Sudánu a obetí obchodovania s ľuďmi.

Bakhitin odkaz spočíva v tom, že transformácia je možná prostredníctvom utrpenia. Jej príbeh vyslobodenia z fyzického otroctva je symbolickým pre všetkých, ktorí v jej živote nachádzajú zmysel a inšpiráciu pre vyslobodenie z vlastného duchovného otroctva.[6] V máji 1992 boli správy o jej blahorečení zakázané Chartúmom, ktorý o deväť mesiacov neskôr navštívil pápež Ján Pavol II.[13] Dňa 10. februára 1993 ju pápež vyzdvihol priamo v jej rodnej krajine: „Raduj sa, celá Afrika! Bakhita sa k vám vrátila. Sudánska dcéra predaná do otroctva ako živý kus tovaru, a predsa stále zadarmo. Slobodní so slobodou svätých.“[14]

Pápež Benedikt XVI. 30. novembra 2007 na začiatku svojej druhej encykliky Spe Salvi („V nádeji sme boli spasení“) opisuje jej životný príbeh ako vynikajúci príklad kresťanskej nádeje.[15]

Rímske martyrológium uvádza jej sviatok na 8. februára, v deň jej úmrtia.[16] Jozefína Margaréta Bakhita je pripomínaná malým sviatkom v liturgickom kalendári episkopálnej cirkvi Spojených štátov, taktiež 8. februára.[17]

Uctievanie na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Relikvia svätej Bakhity bola vystavená k ucteniu a modlitbe v kaplnke sv. Kataríny v Bratislave počas modlitieb za obete obchodovania s ľuďmi.[18] Veriaci sa tiež môžu modliť novénu k tejto svätici.[19]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e f Josefína Margaréta Bakhita, F.D.C.C. : Životopisy svätých [online]. [Cit. 2023-03-02]. Dostupné online.
  2. ↑ a b c d e f g DAGNINO, Maria Luisa. Bakhita Tells Her Story. tretie vydanie. vyd. Rím : Canossiane Figlie della Carità, 1993. Životopis Bakhity - s. 37-68. S. 142.
  3. ↑ Mother Josephine Bakhita [online]. www.vatican.va, [cit. 2023-03-02]. Dostupné online.
  4. ↑ a b c d BUTLER, Alban. Butler's lives of the saints. Supplement of new saints and blesseds.. Collegeville, Minn. : Liturgical Press, 2005-. (New full ed.) Dostupné online. ISBN 0-8146-1837-5.
  5. ↑ Sudan Facial Scarification [online]. 2011-05-03, [cit. 2023-03-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. ↑ a b AFROL Background Josephine Bakhita - an African Saint [online]. www.afrol.com, [cit. 2023-03-02]. Dostupné online.
  7. ↑ a b c d e f O sv. Bakhite | [online]. [Cit. 2023-03-02]. Dostupné online.
  8. ↑ ZANINI, Roberto. Bakhita: A Saint For the Third Millennium. [s.l.] : Orca Printing Company, 2000. Dostupné online. S. 190.
  9. ↑ Giuseppina Bakhita. [s.l.] : [s.n.], 2023-02-08. Page Version ID: 131949731. Dostupné online. (po taliansky)
  10. ↑ a b O'MALLEY, Vincent. St. Josephine Bakhita. [s.l.] : Our Sunday Visitor Publishing., 2001. (Saints of Africa.) S. 32–35. (anglicky)
  11. ↑ DAVIS, Cyprian. Black Catholic Theology: A Historical Perspective. Theological Studies, 2000-12, roč. 61, čís. 4, s. 656–671. Dostupné online [cit. 2023-03-02]. ISSN 0040-5639. DOI: 10.1177/004056390006100403.
  12. ↑ Jean Paul II nous parle de Joséphine Bakhita [online]. eucharistiemisericor.free.fr, [cit. 2023-03-02]. Dostupné online.
  13. ↑ HUTCHISON, Robert A.. Their kingdom come : inside the secret world of Opus Dei. New York : St. Martin's Press, 1999. (1st U.S. ed.) Dostupné online. ISBN 0-312-19344-0.
  14. ↑ Apostolic Journey to Khartoum (Sudan): Eucharistic Concelebration in honour of blessed Josephine Bakhita, Khartoum (10 February 1993) | John Paul II [online]. www.vatican.va, [cit. 2023-03-02]. Dostupné online.
  15. ↑ Encyclicals | BENEDICT XVI [online]. www.vatican.va, [cit. 2023-03-02]. Dostupné online.
  16. ↑ CATHOLIC CHURCH. Martyrologium Romanum (2004). [s.l.] : [s.n.], 2004. Dostupné online.
  17. ↑ Bakhita [online]. satucket.com, [cit. 2023-03-02]. Dostupné online.
  18. ↑ V modlitbe za obete obchodovania po 6-ty krát | [online]. [Cit. 2023-03-02]. Dostupné online.
  19. ↑ LUIGINO. Novéna ku sv. Bakhite [online]. 2020-01-30, [cit. 2023-03-02]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Josephine Bakhita na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jozefína_Bakhita&oldid=7566324“