Preskočiť na obsah

Junkers Ju 88

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Ju 88)
Ju 88

Ju 88A nad Francúzskom, 1942
Typviacúčelový bombardér/nočný stíhač
VýrobcaJunkers
Prvý let21. december 1936
Zavedený1939
Vyradený1945
Hlavný používateľLuftwaffe
Výroba1939 - 1945
Vyrobených15 000

Junkers Ju 88 bolo dvojmotorové viacúčelové lietadlo nemeckej výroby používané najmä počas 2. svetovej vojny. Bolo používané ako bombardér, lietadlo pre priamu podporu pozemných vojsk, nočný stíhač, prieskumný a ťažký stíhací stroj, niektoré stroje boli upravené do podoby obrovskej lietajúcej bomby projektu Mistel. Napriek zdĺhavému vývoju sa stalo jedným z najlepších strojov aké Luftwaffe mala počas vojny. Do konca druhej svetovej vojny bolo vyrobených okolo 15 000 Ju-88.

Vznik a vývoj

[upraviť | upraviť zdroj]

Vznikol na základe požiadavky nemeckého ministerstva letectva z roku 1935 na tzv. schnellbomber (rýchly bombardér), ktorý by mal nosnosť 500 - 800 kg bômb a maximálnu rýchlosť okolo 500 km/h. Prvý prototyp Ju-88 V-1 s dvanásťvalcovými 746 kW motormi DB 600A vzlietol nad mestom Dessau v decembri 1936. Dosahoval rýchlosť okolo 580 km/h, ale pri plnom zaťažení (munícia atď.) klesla jeho rýchlosť na 450 km/h. Ďalší prototyp Ju-88 V-6 s motormi Jumo 211B-1 v marci 1939 dosiahol rýchlostný rekord, keď na 1000 km dlhej trati odviezol 2000 kg nákladu pri rýchlosti 517 km/h.

Zadná časť kabíny s charakteristickými okrúhlymi guľometnými streliskami

Na prelome rokov 1939 a 1940 sa začala vyrábať sériová verzia Ju-88 A-1, ktorá bola síce pomalšia ako prototyp, no mala väčšiu nosnosť. Stroj mal originálne riešenú pretlakovú kabínu - tzv. vollschitkanzel, v ktorej bola sústredená celá posádka. Predpokladalo sa, že takáto konfigurácia posíli morálku posádky. Nevýhodou však bola stiesnenosť kabíny, v ktorej sa tlačili 4 členovia posádky. Výzbroj tvorili 3 guľomety MG 15: jeden pred druhým pilotom pre streľbu dopredu, jeden na ochranu vrchnej časti zadnej polosféry a tretí bol umiestnený v nesymetricky uloženej pancierovej vani pod kabínou a chránil spodnú časť zadnej polosféry. 1800 - 2400 kg bômb stroj niesol jednak na závesníkoch pod krídlami, ale aj vo vnútornej bombovnici. Bombardovacie Junkersy 88 boli vybavené aj aerodynamickými brzdami pre strmhlavé bombardovanie. Ďalšia verzia Ju-88A-2 mohla niesť malé raketové motory pre skrátenie štartu.

Nemeckí letci z I. skupiny eskadry KG 51 (I./KG 51) sa pripravujú na bojový let s bombardérom Ju 88A-1 počas bitky o Britániu, 1940

Neskrošia verzia A-4, mala okrem dlhších krídel aj väčšiu nosnosť bômb. Pod krídlami stroje tejto verzie odniesli po jednej 1000 kg bombe. Počas bitky o Britániu sa ukázala obranná výzbroj ako nedostatočná a verzia A-4 preto dostala silnejšie guľomety MG 81 (jeden vpredu, dva vzadu hore a jeden alebo dva MG 81Z vzadu dole niekedy aj dva na bokoch) a ešte jeden MG 131 pre streľbu dopredu.[1]. Z tejto verzie vychádzalo aj mnoho ďalších variant, ako bol stroj určený na odrezávanie prehradových balónov, torpédový bombardér alebo ťažký stíhač.

Na začiatku roku prelome rokov 1943 a 1944 sa objavila verzia Ju-88 S, ktorá dostala výkonné motory BMW 801 mala len trojčlennú posádku a len jeden obranný guľomet. Jej hlavnou obranou bola vysoká rýchlosť, ktorá strojom umožňovala operovať aj cez deň. Neskoršie verzie S dosahovali rýchlosť až 615 km/h. Verzia Ju-88 S-2 mala nosnosť až 3000 kg bômb.

Prieskumná verzia D (D-0 až D-5) z roku 1940, bola vybavená troma kamerami a prídavnými nádržami. V roku 1944 ju nahradila verzia T s hviezdicovými motormi. Verzia C (C-1 až C-4), odvodená od základnej bombardovacej verzie A-1, bola ťažký stíhač. Verzia C-4, ktorej bolo vyrobených asi 100 ks, bola už odvodená od bombardovacej verzie A-4, mali preto dlhšie krídla a silnejšiu výzbroj. Na strojoch verzie C-6 sa po prvýkrát objavila zbraňová konfigurácia označovaná Schräge Musik, čo boli šikmo dopredu strieľajúce kanóny, pomerne účinné proti Spojeneckým bombardérom. Niektoré stroje boli vybavené rádiolokátormi FuG 202. Verzia R bola tiež stíhacia, bola však poháňaná hviezdicovými motormi. Obe tieto stíhacie verzie v noci často operovali nad britskými letiskami.

Junkers Ju 88 I./KG 77 nad Talianskom, 1942

Úspech získala tiež nočná stíhacia verzia G, ktorá sa do výzbroje dostala koncom roku 1943. Tento typ mal zosilnené chvostové plochy, vylepšenú pancierovú ochranu a nové motory BMW 801. Nemal presklenú prednú časť kabíny ani spodnú pancierovú vaňu, namiesto toho však mohol niesť batériu kanónov MG 151/20 kalibru 20 mm. Pôvodne sa počítalo so šiestimi no neskôr musel byť ich počet znížený na 4, pretože pri streľbe bola posádka ich zábleskmi oslňovaná. Pasívnu obranu tvoril jeden dozadu strieľajúci guľomet MG 131. Stroje tiež dostali radary FuG 220 SN-2, zariadenie FuG 227 Flensburg. Ju-88 tejto verzie často prenasledovali britské bombardéry až nad ich domovské základne. Jeden stroj tak omylom pristál na Anglickom letisku a Britom sa tak do rúk dostalo zariadenie Flensburg, ktoré bolo navádzané na ich výstražné radary Monica. Tie sa preto onedlho prestali používať. Nemci tiež používali rádiolokátor FuG 228 Lichtenstein, ktorý mal meniteľnú frekvenciu, čo podstatne sťažovalo jeho rušenie. Na Ju-88 boli nainštalované aj mnohé iné prístroje vrátane FuG 240 Berlin, čo bola kópia britského zariadenia H2S ukoristeného z jedného zo zostrelených britských bombardérov. Verzia G-6, ktorá sa objavila v polovici roku 1944, dostala opäť radové motory (Jumo 213A-1) a šikmo páliace kanóny Schräge Musik. Nočné stíhacie verzie Ju-88 zničili viac spojeneckých nočných bombardérov, než všetky ostatné typy dohromady. Od verzie G bola odvodená aj prieskumná verzia H.

Posledná verzia bola označená P a mala slúžiť v boji proti tankom, na čo bola vybavená protitankovým kanónom PaK 40 kalibru až 75 mm (verzia P-1) alebo ľahším 37 mm BK 3,7 (verzia P-2), či BK 5 kalibru 50 mm (verzia P-4). Nemci laborovali aj s výzbrojou ako boli plameňomety (napr. NSGr 2) a raketomety (napr. RZ 65), tieto komplikované experimenty však prerušil koniec vojny.

Pred koncom vojny Nemci vyrobili aj niekoľko špeciálnych Junkersov 88 prestavaných na bezpilotné lietajúce bomby tzv. Mistel. Stroje boli naložené výbušninami a riadené boli z menšieho stíhacieho stroja (Bf 109 alebo Fw 190) pripevneného zvrchu zvláštnou konštrukciou na ich trupe. Pilot stíhačky najprv doletel s celým Mistelom k cieľu nasmeroval naň stroj a oddelil sa od Junkersu a unikol. Mistel letel nasmerovaný na cieľ udržujúc smer pomocou gyroskopov.

Celkovo bolo vyrobených asi 15 000 ks Ju-88 všetkých verzii. Ako ďalšie vývojové typy vznikli stroje Ju 188 a Ju 388.

Nasadenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvou frontovou jednotkou vybavenou Junkersmi 88 bola I/KG 30, ktorá s nimi 26. septembra 1939 zaútočila na britské vojnové lode. 16. októbra boli zostrelené prvé dva Ju-88 britskými Spitfirmi. Čoskoro po nasadení sa ukázalo, že Ju-88 sú spomedzi nemeckých bombardérov najťažšou korisťou pre Spojeneckých stíhačov. Stroje boli úspešné najmä v Stredomorí, na Balkáne, východnom fronte a v Nórsku, odkiaľ útočili na Spojenecké konvoje smerujúce do ZSSR. Napríklad počas bojov v Grécku, pri útoku strojov 7/KG 30 na nákladnú loď Clan Frazer naloženú výbušninami blízko prístavu Pireus, zničila explózia lode ďalších 10 okolitých plavidiel[2]. V rokoch 1941 a 1942, 120 strojov Ju-88 HI/KG 26 a KG 30 potopilo 27 spojeneckých obchodných lodí a viacero ich sprievodných plavidiel. Podobne účinné sa ukázali Ju-88 LG 1 počas bojov v okolí Malty. Junkersy 88 boli veľmi efektívne najmä na začiatku bojov v ZSSR, keď boli aj s plným nákladom bômb schopné uniknúť väčšine rozšírených sovietskych stíhacích I-16 a I-153.

Špecifikácia (Ju 88 A-4)

[upraviť | upraviť zdroj]

Technické údaje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Posádka: 4
  • Dĺžka: 14,4 m
  • Rozpätie: 18 m
  • Výška: 4,85 m
  • Nosná plocha: 47,8 m²
  • Hmotnosť (prázdne): 8000 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 14 000 kg
  • Pohonná jednotka: 2 × 12 valcový radový motor Junkers Jumo 211J, každý s výkonom 1340 hp

Výkony

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Maximálna rýchlosť: 510 km/h
  • Bojový dolet: 2 430 km
  • Dostup: 9 000 m

Výzbroj

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 3 - 7 x guľometov kalibru 7,92 mm
  • do 3000 kg bômb

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ NĚMEČEK, Václav. Vojenská letedla 3/letadla druhé světové války. Praha : Naše vojsko, 1992. ISBN 80-206-0117-1. S. 138.
  2. ↑ BISHOP, Chris. THE ENCYCLOPEDIA OF WEAPONS OF WORLD WAR II. London : Barnes & Noble, Inc.. ISBN 0-7607-1022-8. S. 390.

VÁLKA, Zbyněk. Stíhací letadla 1939/45 Velká Británie - Německo. 1997 : Votobia. S. 43 - 45.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Portal Letecký portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Junkers_Ju_88&oldid=7421845“