Henschel Hs 123

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Hs 123

Henschel Hs 123
Typbojové lietadlo
VýrobcaHenschel Flugzeugwerke AG
KonštruktérFriedrich Nicolaus
Prvý let1935
Zavedený1935
Vyradený1944
Hlavný používateľLuftwaffe
Vyrobených1000~

Henschel Hs 123 bol jednomiestny dvojplošný strmhlavý bombardér a lietadlo určené na podporu pozemných vojsk, používaný nemeckou Luftwaffe počas Španielskej občianskej vojny a od začiatku do polovice druhej svetovej vojny. Napriek zastaranej konštrukcii bol používaný v prvej línii až do roku 1944 a bol vyradený len kvôli nedostatku náhradných dielov.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecká firma Henschel sa zaoberala výrobou lokomotív. Čoskoro po Hitlerovom vzostupe k moci sa Henschel rozhodol zaoberať sa návrhom a konštrukciou lietadiel, pričom prvým z nich bol Hs 123. Lietadlo bolo navrhnuté na základe požiadavky z roku 1933 na strmhlavý bombardér pre potreby znovu vzniknutej Luftwaffe. Súťaže sa zúčastnili firmy Henschel a Fieseler (s projektom Fi 98). Luftwaffe požadovala jednomiestny dvojplošný strmhlavý bombardér. Generál Ernst Udet, eso z Prvej svetovej vojny, predviedol prvý prototyp Hs 123 V1 pred verejnosťou 8. mája 1935. Prvé tri Henschelove prototypy boli poháňané motormi BMW 132A-3, s výkonom 650 hp (485 kW) a boli testované v Rechline, v roku 1936. Hladký kryt motora mal len prvý prototyp, ďalšie stroje už mali tesne priliehajúci kryt, ktorý obsahoval 18 krytiek, chrániacich hlavy valcov motora. Henschelov prototyp vyzeral so svojimi napínacími lankami, medzikrídelnými vzperami a pevným kapotovaným podvozkom trochu zastarano, no bol celokovovej konštrukcie, mal čisté línie a nadpriemernú manévrovateľnosť. Spodné krídla boli značne menšie než vrchné krídla.

Celkové výkony Hs 123 V1 predčasne ukončili všetky šance na úspech tradičnejšie koncipovaného Fi 98, ktorý bol zrušený po tom, čo bol postavený jediný prototyp. Počas testovania predviedol Hs 123 schopnosť vybrať takmer vertikálny strmhlavý let, no 2 prototypy boli zničené pri skúškach strmhlavého letu vo vysokých rýchlostiach, v dôsledku poškodenia štruktúry krídel. Štvrtý prototyp zahŕňal zlepšenia na odstránenie týchto problémov, konkrétne išlo o osadenie silnejších trupových podpier krídla. Po úspešných testoch bola zavedená sériová výroba Hs 123 s motorom BMW 132Dc, ktorý mal výkon 880 hp (656 kW).

Hs 123 na letisku, 1939

Hs 123 bol zamýšľaný ako náhrada dvojplošného prieskumného a strmhlavého bombardéra Heinkel He 50, no tiež ako prostredník pred zaradením do služby Junkersu Ju 87. Preto bola výroba obmedzená a neboli plánované ďalšie vylepšenia, napriek tomu, že v roku 1938 bola zostrojená vylepšená verzia Hs 123B. Bol predložený návrh osadiť lietadlo silnejším, 960 hp (716 kW) motorom BMW 132 K, no nedostal sa ďalej než na úroveň prototypu, Hs 123 V5. Prototyp V6 s rovnakým motorom a zaťahovateľným krytom kokpitu sa mal stať verziou Hs 123C. Napriek všetkému, produkcia typu Hs 123 skončila v októbri 1938, po postavení menej než 1000 strojov vo všetkých verziách.

Operačné nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Predvojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Malé predsériové množstvo Hs 123 A-0 bolo dokončených v roku 1936 pre Luftwaffe, na testovanie v poľných podmienkach. Túto prvú zásielku nasledovala jemne modifikovaná séria Hs 123 A-1, prvé skutočné sériové kusy. Sériové stroje mali pancierovanú opierku hlavy, aerodynamický kryt, odnímateľnú kapotáž podvozka a kapotované ostrohové koleso. Hlavný náklad zbraní pozostával zo štyroch 50 kg bômb SC50, ktoré boli umiestnené na závesníkoch na dolnom krídle spolu s ďalšími 250 kg bombami SC250, na vidlici pod trupom. Zvyčajne tam však boli umiestnené prídavné nádrže, ktoré boli v prípade núdze odhodené. V predku lietadla boli 2 guľomety MG 17 kalibru 7,92 mm zosynchronizované aby strieľali hriadeľom vrtule.

Stroj bol zaradený do služby v jednotke StG 162 na jeseň roku 1936. Jeho kariéra sa predčasne skrátila s príchodom Ju 87A do tejto jednotky. Zvyšné Hs 123 boli začlenené do dočasnej jednotky Fliegergeschwader 100, v čase Mníchovskej krízy. Táto jednotka vznikla z núdze, používala zastarané lietadlá a jej hlavnou úlohou boli útoky na pozemné ciele.

Podpísaním Mníchovskej dohody sa kríza skončila a jednotka bola rozpustená, a jej členovia boli prevelení do iných jednotiek. V priebehu roka 1939 už Luftwaffe považovala Hs 123 za zastaraný, a to aj napriek úspechom v Španielskej občianskej vojne. Letky priamej pozemnej podpory (Schlachtgeschwader) boli rozpustené, pričom ostala len jedna letka, II.(Schl)/LG2, ktorá bola vybavená strojmi Hs 123.

Španielska občianska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V tom istom čase bolo na žiadosť plukovníka (neskôr poľného maršala) Wolframa Freiherra von Richthofena, náčelníka štábu Légie Kondor, prevelené do Španielska 5 strojov Hs 123 v úlohe taktických bombardérov. V ich zamýšľanej roli sa Hs 123 ukázali ako omyl, prekážal ich malý dolet a schopnosť niesť len malé množstvo bômb. Namiesto toho boli Hs 123 so základňou v Seville použité na podporu pozemných vojsk, čo bola úloha, v ktorej ich malý dolet nebol až takou prekážkou a ich schopnosť presného bombardovania bola dôležitejšia než veľká nosnosť. Bojové nasadenie Hs 123 preukázal neobyčajnú pružnosť pri misiách podpory pozemných vojsk, keď bol schopný absorbovať aj veľké poškodenie a dokonca aj priame zásahy do trupu a motora.

Veľkým dojmom zapôsobil Hs 123 na španielskych nacionalistov v bojových podmienkach a preto od Nemecka odkúpili celú skúšobnú letku a objednali ďalších 11 strojov. V Španielsku boli Hs 123 známe ako „Angelito“ (anjelik) a najmenej jeden Hs 123 bol vo službách španielskych vzdušných síl (Ejército del Aire) po roku 1945.

Druhá Čínsko – Japonská vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Do Číny bolo odoslaných 12 strojov Hs 123, kde boli intenzívne nasadené ako strmhlavé bombardéry proti japonským vojnovým lodiam pozdĺž rieky Yangtse a to hlavne v roku 1938.

Druhá svetová vojna; Poľsko a Grécko[upraviť | upraviť zdroj]

V čase vypuknutia bojov bolo posledných 39 Hs 123 pridelených jednotke II. (Schl)/LG 2, ktorá bola nasadená do bojov v Poľsku. Táto jednotka sa ukázala ako zvlášť úspešná. Kvíliac nad hlavami nepriateľských vojakov Hs 123 zhadzoval svoje bomby s ničivou presnosťou. Odstrašujúci aspekt útoku Hs 123 bol hluk jeho motora, ktorý pilot mohol nastaviť zmenou otáčok, čím dosiahol zvuk podobný guľometnej streľbe. Znovu preukázal schopnosť zniesť veľké poškodenie a následné bezpečné pristátie. Pozemný personál považoval stroj za spoľahlivý v poľných podmienkach, operujúc z jednoduchých základní blízko frontu.

Poľské ťaženie bolo pre lietadlo, ktoré najvyššie veliteľstvo Luftwaffe považovalo za zastarané, veľkým úspechom. V priebehu roka bol Hs 123 znova v akcii pri bleskových útokoch na Holandsko a Francúzsko. Generál Guderian bol mnohokrát očarený časom opakovaného nasadenia jednotky II.(Schl)/LG 2. Na základniach Luftwaffe, ktoré boli čo najviac predsunuté k frontu, Hs 123 nalietali viac misií za deň než iné jednotky, a znovu a znovu dokázali svoju hodnotu pri podpore pozemných vojsk. Keďže Ju 87 bol zatiaľ nasadzovaný skôr ako taktický bombardér než skutočný stroj na podporu pozemných jednotiek, Hs 123 pokračovalo tejto v úlohe ešte nejakú dobu, pretože iný stroj podobných schopností nebol Luftwaffe k dispozícii. Napriek tomu sa počty Hs 123 neustále znižovali v dôsledku opotrebovania.

Bitky o Britániu sa Hs 123 nezúčastnil, pretože Lamanšský prieliv sa ukázal ako značná prekážka pre lietadlá s krátkym doletom. Jediná jednotka vybavená Hs 123, II.(Schl)/LG 2, sa stiahla do Nemecka na prezbrojenie na typ Messerschmitt Bf 109E, čo bola verzia stíhacieho bombardéra. Napriek tomu, že Bf 109E nemal väčšiu nosnosť než Hs 123, mal väčší dolet a bol schopný sebaobrany účinnejšie než Hs 123.

Na začiatku Balkánskeho ťaženia bolo 32 kusov Hs 123, ktoré boli po páde Francúzska vyradené, povolané späť do služby v jednotke 10.(Schl)/LG 2. Stroj si počínal dosť dobre na to, aby bol nasadený aj pri operácii Barbarossa.

Východný front[upraviť | upraviť zdroj]

Na začiatku operácie Barbarossa bola jedinou nemeckou jednotkou, ktorá bola určená na priamu pozemnú podporu bola II.(Schl)/LG 2, vybavená 38 strojmi Bf 109E a 22 Henschelmi Hs 123. Počas služby na východnom fronte boli zvyšné Hs 123 upravené odobratím krytov podvozku, pridaním pancierovania, špeciálnym výstrojom a taktiež pridaním guľometov alebo dokonca kanónov pod krídla.

Počas začiatočnej fázy sa jednotka zúčastňovala bojov nad severnou a južnou časťou frontu, vrátane krátkej služby pri podpore bojov okolo Leningradu a tiež sa zúčastnil bojov pri Viazme a Briansku. Prvé týždne odhalili problémy s Bf 109E, ktorého prenasledovali problémy s podvozkom a motorom, v jeho roli stíhacieho bombardéra. Jeho vodou chladený motor bol tiež zraniteľnejší zbraňami menšieho kalibru než hviezdicový motor Hs 123.

Zima priniesla ťažkosti všetkým nemeckým silám v Rusku a piloti v otvorených kokpitoch Hs 123 veľmi trpeli. Napriek tomu sa Hs 123 zúčastnil bojov o Moskvu. V januári bola jednotka premenovaná na SchlG 1, prvú jednotku čiste orientovanú na pozemné útoky. Hs 123 sa stal časťou jednotky 7./SchlG 1.

Trojica Hs 123 počas letu v Rusku

Táto“ nová“ jednotka sa zúčastnila operácii na Kryme v máji 1942. Po nej operovala nejaký čas v južnom sektore, zúčastniac sa druhej bitky o Charkov a neskôr bojov o Stalingrad. Postupne sa malý počet letuschopných Hs 123 stále zmenšoval. Lietadlá boli stiahnuté z leteckých škôl a dokonca šrotovísk z celého Nemecka, aby nahradili straty. Junkers Ju 87, ktorý mal byť náhradou Hs 123, začal byť tiež používaný na podporu pozemných vojsk, zanechávajúc taktické bombardovanie novším typom.

Najväčší hold užitočnosti Hs 123 vzdal v januári 1943 generálplukovník Wolfram Freiherr von Richthofen, vtedajší šéf Luftflotte 4, keď sa pýtal či by bola možnosť znovu začať s produkciou Hs 123; pretože stroje si v dejisku bojov, kde si sneh, blato a ľad vybrali vysokú daň na modernejších strojoch, počínali dobre. Nebolo to však možné, pretože továreň Henschel už rozobrala všetky montážne linky a stroje v roku 1940.

Po tom, čo sa zúčastnili bojov pri Kursku, sa SG1 vrátila na Krym a tam počas neskorej jari 1944 nakoniec vyradila lietadlo, ktoré si počínalo dobre nad celou Európou, od Španielska po Leningrad. Posledný stroj Hs 123 vymenila jednotka 7./SG 1 v polovici roku 1944 za Ju 87, typ ktorý ho mal nahradiť už v roku 1937. Po roku 1945 Hs 123 ktoré ešte zostali letuschopné boli preradené na druhotné úlohy, ako napríklad zhadzovanie zásob alebo ťahanie klzákov.

Užívatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecko

Španielsko

Čína

  • Nacionalistické vzdušné sily dostali 12 kusov a používali ich na strmhlavé bombardovanie.

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 1
  • Motor: BMW 132D
  • Výkon: 479 kW
  • Rozpätie: 10,5 m
  • Dĺžka: 8,44 m
  • Výška: 3,16 m
  • Plocha krídel: 28,85 m²
  • Hmotnosť: 1 504 kg
  • Vzletová hmotnosť: 2 217 kg
  • Maximálna rýchlosť: 342 km/h
  • Cestovná rýchlosť: 317 km/h
  • Dostup: 9 000 m
  • Dolet: 860 km
  • Výzbroj: 2 synchronizované guľomety MG 17 kalibru 7,9 mm, 1 bomba s hmotnosťou 250 kg alebo 4 bomby s hmotnosťou 50 kg, neskôr 2 kanóny MG FF kalibru 20 mm inštalované pod dolnými krídlami.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Henschel Hs 123 na anglickej Wikipédii.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Gunston, Bill: The Encyclodepia of the Worlds Combat aircraft, 1976, Chartwell Books, Inc., New York
  • Gunston, Bill & Wood, Tony: Hitler's Luftwaffe, 1977, Salamander Books Ltd., London
  • The Complete Encyclodepia of World Aircraft, 1997, Barnes & Nobles Books, ISBN 0-7607-0592-5

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]