Karol Kahoun

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Karol Kahoun
historik umenia, pamiatkár, univerzitný pedagóg
Dielo
Vedecké pôsobenieUniverzita Komenského v Bratislave
Trnavská univerzita v Trnave
Alma materUniverzita Komenského v Bratislave
Ocenenia
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (2005)
Osobné informácie
Narodenie13. september 1930
Boleráz, ČSR (dnes Slovensko)
Úmrtie18. máj 2019 (88 rokov)
Bratislava, Slovensko
ManželkaDenisa rod. Marčišová

Doc. PhDr. Karol Kahoun, CSc. (* 13. september 1930, Boleráz – † 18. máj 2019, Bratislava) bol slovenský historik umenia, pamiatkár a univerzitný pedagóg. Venoval sa vedeckovýskumnej práci (so zameraním na gotickú sakrálnu architektúru na Slovensku[1]), galerijnej, muzeálnej, pamiatkárskej a publicistickej činnosti.[2]

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Stredoškolské štúdium absolvoval na Štátnom gymnáziu v Trnave.[1] V roku 1954[3] zavŕšil štúdium národopisu – dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (FiF UK).[4][2] Ešte počas štúdia, v rokoch 1952 – 1954, sa pod vedením svojich pedagógov Václava Mencla, Vladimíra WagneraAlžbety Güntherovej-Mayerovej zúčastnil výskumov zameraných na prvý súpis pamiatok na Slovensku. Po spromovaní začal pôsobiť ako odborný asistent na FiF UK v Bratislave.[2] V roku 1969 získal titul doktora filozofie v odbore teória a dejiny výtvarných umení a v roku 1979 sa habilitoval v odbore staršie dejiny slovenského a európskeho výtvarného umenia.[4] Po nežnej revolúcii v roku 1989 sa stal vedúcim obnovenej Katedry dejín výtvarného umenia FiF UK[1] (funkciu zastával do roku 1993[3]) a od roku 1995 do roku 2010 pôsobil na Katedre dejín umenia a kultúry Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.[2] Prednášal aj na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.[1]

Vo svojej vedeckovýskumnej činnosti sa zameral na staršie obdobie architektúry a sochárstva na Slovensku, najmä na gotickú sakrálnu architektúru na Slovensku, a to napriek vládnucej, protinábožensky zameranej komunistickej ideológii, čo znamenalo, že výsledky niektorých svojich bádaní mohol publikovať až neskôr[1] Je autorom monografií a syntéz Neskorogotická architektúra na Slovensku a stavitelia východného okruhu (1973), Ladislav Snopek (1974), Klára Patakiová (1978), Bratislavská primátorská reťaz : dejiny a prítomnosť mesta (1983), Vojtech Löffler (1984), Tibor Bartfay (1988) a Gotická sakrálna architektúra Slovenska (2002).[2] Prispel tiež k formovaniu zásad pamiatkovej starostlivosti na Slovensku.[1]

Od polovice 60. rokov 20. storočia bol členom (neskôr aj podpredsedom československej sekcie[1]) Medzinárodnej organizácie výtvarných kritikov (franc. Association internationale des critiques d’art, AICA) pri Organizácii Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO). V rokoch 1995 – 2005 bol predsedom Umeleckohistorickej spoločnosti Slovenska pri Slovenskej akadémii vied.[2] V roku 2005 mu prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.[5]

Zomrel ráno 18. mája 2019 v Bratislave.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]