Konštruktivizmus (architektúra)

Radnica v Petrohrade, autor Noj Trockij, 1932 – 1934

Konštruktivizmus je architektonický štýl, jeden z hlavných prúdov funkcionalistickej architektúry. Zrodil a rozvíjal sa hlavne v Sovietskom zväze. Jeho éra náhle skončila nástupom Stalina k moci a zavedením socialistického realizmu.

Konštruktivizmus – vznik a vývoj

K veľkému okruhu funkcionalizmu patrí tiež architektúra sovietskej avantgardy – konštruktivizmus, t. j. nová architektúra Sovietskeho zväzu z približne vymedzeného obdobia 1917 – 1932. Odlišné spoločenské pomery a ciele tejto tvorby vedú k tomu, aby bola delená do samostatnej kapitoly. Obecne sa pre modernú sovietsku architektúru dvadsiatych a raných tridsiatych rokov vžil názov avantgardná, lebo dobre vystihuje jej ideologické zameranie. Architektúra posledného desaťročia cárskeho Ruska bola rovnaká ako architektúra ostatných Európskych štátov: historizmus, secesia, moderna. Veľká októbrová socialistická revolúcia znamenala obrat i v architektúre, i keď sa všetky zmeny neprejavili ihneď po zvrhnutí starého režimu.

Prvé nové zámery v architektúre sa objavili už okolo roku 1920, kedy sa prvýkrát objavuje základ konštruktivizmu v manifestácii realizmu, ktorý bojuje proti všetkému historizmu a „čistému umeniu“ a obhajuje otázky vtedy aktuálnej hromadnej priemyselnej výroby. Veľká väčšina projektov mala fantastický nádych a zostala na papieri. Jedinou zaujímavou realizáciou okolo tohto roku je Ruská výstava poľnohospodárstva a domáceho priemyslu, ktorá sa konala v Moskve roku 1923. Jej drevené pavilóny mali nápadité nápisy a maľby v duch vtedajšej „monumentálnej propagandy“. Do tohto roku spadá aj súťaž na Palác práce, ktorá priniesla takisto pestré, ba miestami až kuriózne návrhy, podobne i súťaž na Chicago Tribune alebo na budovu Spoločnosti národov.

Ku skutočnému rozmachu stavebnej činnosti dochádza v roku 1925, kedy sa pomery upokojili a hospodárstvo sa stabilizovalo. Po stránke formálnej a technickej sa moderná architektúra raného Sovietskeho zväzu podobá modernej tvorbe ostatnej Európy. Odlišný, t. j. socialistický spoločenský rád dáva však podnet na vznik nových stavebných druhov a námetov. Patria k nim závodné kluby, jasle a materské školy, kultúrne domy v mestách a na dedinách, paláce práce, domy mládeže, závodné kluby, zotavovne pre robotníkov a pod. Tieto druhy sú aj dnes, aj keď už pod inými názvami, celkom bežné. Veľká pozornosť sa venovala kolektívnym obytným domom. Pod vplyvom ľavičiarskych názorov sa niekedy hlásal zánik rodiny a podľa toho boli kolektívne domy riešené. Každý jednotlivec by mal svoju malú izbu, zatiaľ čo deti by boli (v tej istej budove) v jasliach, škôlkach alebo internátoch, jedlo by bolo podávané v spoločnej jedálni, oddych by bol v spoločných čitárňach, klubovniach, dielňach a pod. Tieto tzv. domy – komúny by boli veľké, dimenzované spravidla pre niekoľko sto až štyri tisíc osôb. Niektoré takéto domy boli realizované, prvý v Moskve 1928 – 1939. Neosvedčili sa a po roku 1930 boli odobrané z programu výstavby – 29. mája 1930 na uznesení O prestavbe životného slohu. Myšlienka však celkom nezapadla, niektoré námety, hlavne služby obyvateľom a niektoré spoločné zariadenia (pri zachovaní rodinného bývania), prebrali niektorí architekti západu, predovšetkým Le Corbusier.

Veľkoryso založený program výstavby bol pre mnohých architektov vyspelých kapitalistických štátov príťažlivý. V období 1925 – 1935 pôsobia v ZSSR Hannes Meyer a Ernst May so svojimi skupinami, Bruno Taut, Erich Mendelsohn, Le Corbusier, Hans Schmidt a iní.

Hneď po revolúcii, v roku 1918, bola Moskovská škola maliarstva, sochárstva a architektúry spojená so Sroganovou školou umenia a bola vytvorená výtvarná škola nového typu pomenovaná VCHUTEMAS (Vysšije chudožestvenno-techničeskije masterskije). Jej žiaci prechádzali v prvých dvoch rokoch prípravou, aby sa neskôr rozdelili do jednotlivých špecializovaných oddelení. Jedným z nich bolo oddelenie architektúry. Čo sa týka organizácie a náplne, bola VCHUTEMAS veľmi podobná Bauhausu a vzájomné styky medzi oboma školami existovali. Na tejto škole v rokoch 1920 – 1928 pôsobili A. Vesnin, M. Ginzburg, I. Golosov, K. Melnikov a iný známi architekti. Škola neskôr prešla na koncepciu len tvorby „užitočnej“, zameranej na priemyselnú výrobu, a nie „čisté“ umenie. Bola teda premenovaná a reorganizovaná v roku 1927 na VCHUTEIN (Vysšij chudožestvenno-techničeskij institut). Neskôr bola premenovaná na VASI-1930. V roku 1933 prebehla opäť reorganizácia a školu premenovali na MAI (Moskevskij archtekturnyj institut).

S rozvojom stavebnej a projekčnej činnosti v polovici dvadsiatych rokov je spojený vznik niektorých architektonických organizácií. Najvýznamnejšou organizáciou je konštruktivistická OSA (Obščestvo sovremennych architektorov) založená v roku 1925. Bola zameraná proti všetkej „estetickej špekulácii“. Jej členmi boli M. J. Ginzburg, A. a V. Vesninovci, G, B. Barchin, I. I. Leonidov a obaja Golosovci. V roku 1923 vznikla ASNOVA (Associacija novych architektorov), ktorá sledovala syntézu umení, vedecký výskum psychologických funkcií tvarov a rešpektovanie výtvarnej stránky architektúry. Patrili do nej Eľ Lisickij, K. Melnikov, N Ladovskij, V. Krinskij a iní.

Z početných ďalších organizácií to bola napríklad VOZA (Všesojuznoje obščestvo proletarskich architektorov), ktorá bola proti obidvom predchádzajúcim skupinám, a údajne proti akémukoľvek formalizmu. Medzi jej členov patrili K. Alabjan, A Vlasov, V. Simbircev a Hannes Meyer. V roku 1932 boli všetky organizácie rozpustené a bol vytvorený jednotný Zväz sovietskych architektov. Práve v prvej z menovaných organizácií došlo v roku 1928 k formulácii cieľov konštruktivistickej architektúry.

Zatiaľ čo sa pre novú architektúru západnej a strednej Európy rozšíril pojem funkcionalizmus, sovietska architektúra dostala, okrem širšej charakteristiky, názov konštruktivizmus. Tento názov poukazuje na určitý dynamicko-budovateľský ráz. Pre sovietsky konštruktivizmus je charakteristické nadšenie pre nové konštrukcie, technické zariadenia, čo sa prejavuje v zdôrazňovaní antén a podobných technických častí stavieb. Jeho diela majú aktívny a voči prírode úplne panovačný výraz. Sovietsky zväz bol jedinou krajinou, kde sa v medzivojnovom období stavali nové veľké mestá. Neboli budované na reprezentáciu, ale v súvislosti s rýchlim budovaním priemyselných centier mladého sovietskeho štátu. Prevažná väčšina bola rozvrhnutá podľa vtedy bežnej riadkovej zástavby. Miest založených v prvej päťročnici je niekoľko desiatok. Najznámejším mestom je bez pochýb stredisko hutného hutného a strojárenského priemyslu Magnitogorsk na Urale. Ďalšie známe mestá sú Karaganda v Kazachstane, Kuzneck, Komsomolsk na Amure, Dušanbe v Tadžikistane alebo Abakan na východnej Sibíri.

Urbanisti a dezurbanisti

Popri zakladaní miest sa viedli ostré diskusie medzi sovietskymi architektmi a teoretikmi o utváraní budúceho osídlenia zeme. Spory sa týkali zásadne odlišných názorov tzv. urbanistov a dezurbanistov. Diskusie medzi prívržencami mesta a ich odporcami síce neboli zvláštnosťou sovietskej avantgardy, ale zatiaľ čo v iných krajinách diskusie mali čisto akademický charakter (neboli nijako aktuálne), v ZSSR boli vzhľadom k intenzívnej urbanistickej činnosti brané úplne vážne.

Pre zachovanie alebo rozširovanie miest nebol nikto, ani urbanisti, ktorí videli správnu formu vo vytváraní miest s 50 000 až 60 000 obyvateľmi v tesnej súvislosti s priemyslom. Tieto nové mestá mali byť hygienické a po technickej, ekonomickej a dopravnej stránke ľahko zvládnuteľné. Ich bytový fond mal pozostávať prevažne z domov – komún.

Opačné stanovisko zaujali dezurbanisti. Podľa ich predstavy sa malo osídlenie i priemysel rovnomerne rozptýliť po celej zemi, a to vo forme lineárnej zástavby pozdĺž automobilových magistrál. Po stranách diaľnic mali byť rozmiestnené priemyselné podniky alebo zelené pásy, za ktorými mala byť obytná zóna, potom parky a zóna poľnohospodárska. Mestá mali byť odsúdené ku skorému zániku.

Miljutinovo pásmové mesto

Najdôležitejšiu a najpodnetnejšiu teóriu sovietskej avantgardy je koncepcia tzv. pásmového mesta, ktoré sa v istom zmysle nachádza na rozhraní programu urbanistov a dezurbanistov. Jej tvorcom je Nikolaj Alexandrovič Miljutin. Jeho pásmové mesto je vrcholom logického usporiadania mesta. Má byť rozčlenené na niekoľko rovnobežných pásiem, tvoriacich poradie: priemyselná výroba – bývanie – rekreácia, resp. poľnohospodárstvo. Predstavuje snahu o spojenie priemyselného mesta s poľnohospodárskym osídlením. Pásmové mesto malo veľký vplyv na urbanistické projekty a teórie minulého storočia.

Základné tézy

Hlavné časti záverečných téz kategoricky odmietali:

1. vzájomné ignorovanie architektov a inžinierov
2. bezzásadový eklekticizmus „zdobistickej“ architektúry
3. abstraktné hľadanie nových foriem, odlúčených od sociálneho účelu architektúry a daných možností realizácie
4. naivný diletantizmus, ktorý chce symbolizovať dekoratívnou formou svetový názor
5. práce v tzv. novom slohu, ktorý využíva nové formy pre budovy staré vo svojej podstate

Na druhej strane usilovali o:

1. vytvorenie nového sociálneho typu presným rozlíšením funkcií budovy
2. najvyššiu kvalitu prvkov a častí stavby
3. využitie všetkých špecifických vlastností rôznych prvkov architektúry, napr. plochu, objem, priestorové vzťahy, mierku, farbu apod.

Predstavitelia konštruktivizmu

Kazimir Severinovič Malevič (1878 – 1935)

Bol pôvodne maliarom. Myšlienkový pochod podobný skupine De Stijl ho privádza k redukcii obrazu na kompozície z čiernych plôch na bielom podklade. Okolo roku 1925 začína vnímať tieto plochy tak, ako by sa vznášali voľne v priestore. Postupne tak prichádza ku kompozícii z hranolov, ktoré chápe ako modely stavieb. Tak dospel od teórie bezpredmetnosti k oboru celkom konkrétnemu, ku architektúre. Kompozície však sám konkretizovať nemohol, preto mu pomáhali jeho žiaci. Vznikali tak návrhy riešené spätne od formy k pôdorysu a funkcii.

Vladimir Jevgrafovič Tatlin (1885 – 1953)

Takisto ako Malevič nebol architektom, ale výtvarníkom. K architektúre sa dostal v roku 1919, keď bol vyzvaný, aby navrhol Pamätník III. Internacionály, ktorý nemal byť iba stavbou, ale aj symbolom socialistickej Moskvy. Pamätník mal byť výškou 400 m najvyššou stavbou sveta. Obvod by bol z dvojitého závitnicového plášťa, v jednom smere nakloneného, vnútri mali byť tri otáčajúce sa sklenené hmoty sál a úradov. Spodná hmota by mala tvar kocky, slúžila by zákonodárnemu zhromaždeniu a otočila by sa raz za rok. V strede by bol ihlan, ten by slúžil výkonným orgánom a otočil by sa raz za mesiac. Horné teleso malo byť valec, malo sa otočiť okolo svojej osi raz za deň. Projekt to bol technicky nedoriešený a i na dnešnú dobu fantastický.

Moisej Jakovlevič Ginzburg (1892 – 1946)

Bol najvýznamnejším teoretikom sovietskeho konštruktivizmu v architektúre. Popri svojej práci architekta a urbanistu sa venoval aj teoretickým štúdiám a jeho podiel na formulovaní programu konštruktivistov je rozhodujúci. Významnými teoretickými prácami sú napr. Rytmus v architektúre (1923), Štýl a epocha (1924), Tektonika (1945). Z jeho architektonickej tvorby sú významné dve diela obdobia konštruktivizmu: Vládna budova v Alma-Ate (1927 – 1930), a obytný dom pracovníkov ministerstva financií v Moskve (1929). Táto budova je historicky významná preto, že sa u nej prvýkrát realizovali nájomné byty rozvrhnuté do dvoch úrovní (s vnútorným schodiskovým ramenom).

Bratia Vesninovci

• budova Pravdy, Leningrad, ZSSR, 1924
• Leonid Alexandrovič Vesnin (1880 – 1933)
• Viktor Alexandrovič Vesnin (1882 – 1950)
• Alexander Alexandrovič Vesnin (1883 – 1959)

Bratia nevyštudovali rovnakú školu, ani všetky projekty nerobili spoločne, ale takmer vždy sa na nich podieľali aspoň dvaja z nich. Ešte v predrevolučnom Rusku sa bratia zameriavali na priemyselné stavby, ktoré im umožňovali rozvinúť čisto účelové poňatie stavieb. Už na začiatku nášho nášho storočia patrili k renomovaným architektom. Rozruch spôsobili v roku 1923, kedy predložili na svoju dobu neobyčajne odvážny súťažný návrh na Palác práce. Projektovaný palác pozostával z výškovej hmoty administratívnej časti, valcovej hmoty na oválnom pôdoryse, v ktorej bola veľká sála pre 8 000 osôb, a z mostného krídla, ktoré spájalo dve predchádzajúce hmoty. Nosnou konštrukciou mal byť železobetónový skelet, navonok jasne vyjadrený. Na hornej časti stavby boli antény rozhlasovej stanice. Bolo veľkým sklamaním, keď tento progresívny návrh získal len tretie miesto. Bratia mali pri realizácii svojich projektov smolu. Nebol zrealizovaný projekt pre britsko-sovietsku obchodnú spoločnosť Arcos (1924) – získal 1. cenu; projekt moskovskej úradovne Leningradskej Pravdy (1924) – neobyčajne výrazný príklad konštruktivizmu; projekt budovy divadla v Charkove aj napriek tomu, že bol ocenený 1. cenou v medzinárodnej súťaži (1930).

Ivan Iljič Leonidov (1902 – 1959)

Už ako študent budil veľkú pozornosť na škole a vďaka svojmu projektu na Leninov inštitút, t. j. veľkú knižnicu v Moskve sa v 25 rokoch stal docentom slávnej VCHUTEMAS. Jeho návrhy vychádzali spravidla z priestorového súradnicového systému, kde ku priamkam, v pôdoryse kolmo sa pretínajúcim, sa napája jedna či viac zvislých priamok. Od roku 1930 bol stále častejšie terčom kritiky. V roku 1934 – 1936 sa pokúsil presadiť sa znovu súťažným návrhom na budovu Ministerstva ťažkého strojárstva v Moskve. Tento projekt vynikajúcich kvalít však nebol ocenený a v ďalších rokoch už žiadne projekty nepredkladal. Jeho sláva je posmrtná.

Grigorij Borisovič Barchin (1880 – 1969)

Svoju životnú dráhu začal ako kreslič v jednom priemyselnom závode v Zabajkalsku na Sibíri. Po absolvovaní patrohradskej akadémie umení v roku 1908 sa zameral na priemyselné stavby, neskôr na stavby obytné a kultúrne. K jeho hlavným dielam patrí budova moskovského denníku Izvestija (1925 – 1927) a učebný kombinát automobilového závodu v Gorkom (1931). Barchin patril k najpoprednejším architektom a pedagógom Moskvy.

Eľ Lisickij (1890 – 1941)

Po tom ako nebol prijatý na akadémiu umení v Petrohrade, vyštudoval architektúru na technike v Darnstadte. Po revolúcii sa vrátil domov, učil na VCHUTEMAS a na umeleckej škole vo Vitebsku. Roky 1922 až 1926 trávil väčšinou v Nemecku, kde sa pohyboval v kruhoch moderných umelcov a Bauhausu. Taktiež naviazal čisté styky so skupinou De Stijl. Značnou mierou prispel ku kultúrnej spolupráci Sovietskeho zväzu s cudzinou a k propagácii sovietskeho umenia v zahraničí. Jeho kniha Russland z roku 1930 má dodnes zásadný význam pre štúdium sovietskej architektúry. Do dejín architektúry vošiel svojim utopickým návrhom „ horizontálneho mrakodrapu“ z doby okolo 1927.

Bratia Golosovci

Pantelejmon Alexandrovič Golosov (1882 – 1944)

Bol aktívnym činiteľom organizácie OSA, je však pre neho príznačné, že ju kritizoval pre príliš suchú a málo emocionálnu koncepciu. Z rady realizovaných diel je zaujímavá budova moskovského denníka Pravda (1935). Táto stavba bola jednou z mála stavieb konštruktivizmu, ktorá bola hodnotená kladne i v dobe najostrejšej kritiky modernej architektúry.

Ilia Alexandrovič Golosov (1883 – 1945)

V roku 1925 vstupuje do OSA, ale jeho projekty sa zreteľne odlišujú od prác ostatných členov organizácie. Jeho zreteľným rysom v architektúre je dynamizmus, do istej miery blízky dynamizmu E.Mendelsohna a F.L.Wrighta. Jeho stavby majú ráz aktívny, objemy stavieb vyrážajú von, dávajú sa zdanlivo do pohybu a majú určitý útočný, energiou nabitý výraz. V takomto ponímaní riešil aj svoj návrh na Palác práce (1923), návrh na veľkotržnicu v Moskve alebo projekt Elektrobanky v Moskve (obidvoje 1928). Na tejto stavbe, podobne ako na budove Zajevovho závodného klubu komunálnych zamestnancov Moskvy (1928), kombinuje hranolové telesá s valcovými, inde zase dosahuje dynamického výrazu skladbou samotných hranolov – návrh divadla v Sverdlovsku.

Konstantin Stepanovič Meľnikov (1890 – 1974)

Vyštudoval moskovskú školu maliarstva, sochárstva a architektúry. Spočiatku sa chcel stať maliarom, no preorientoval sa na architektúru. Prvýkrát na seba upútal pavilónom Machorka na Celo-ruskej poľnohospodárskej výstave (1923). Ďalším veľmi významným projektom bol sovietsky pavilón na Medzinárodnej výstave dekoratívneho umenia v Paríži (1925). Bol to jeden z mála moderných stánkov expozície, úspech pavilónu, hoci len dreveného bol ohromný. Získal zlatú medailu a bol zvaný k Perretovi i ku Le Corbusierovi. K ďalšej práci v Paríži, veľkogarážam na moste nad Seinou, však už nedošlo. Po návrate do Moskvy sa venuje spočiatku kolektívnemu bývaniu a neskôr projektovaniu závodných klubov. Z celkového počtu – sedem návrhov – ich realizoval šesť. Každý je však iný, variabilný a mnohoúčelový. Najznámejším projektom je určite klub Rusakovových závodov (1928), ktorého hľadiská sú silno vysunuté a na svojom vnútornom konci zavesené na oceľových lanách. Neobvyklé umiestnenie hľadísk umožňuje veľkú variabilitu, lebo je možné uzavrieť všetky bočné hľadiská, alebo hľadiská na poschodí. Táto budova vyvolala mnoho sporov, tak ako mnoho projektov tohto architekta. Bol to architekt nesmierne zaujímavý a osobitý, do značnej miery expresívny.

Nikolaj Alexandrovič Miljutin (1892 – 1942)

Po absolvovaní umeleckej školy zastával od roku 1920 vysoké funkcie v správe. Bol to v podstate publicista a ekonóm činný v obore stavebníctva. Jeho najvýznamnejšou prácou je projekt pásmového mesta (1928). Zatiaľ čo sa doprava v pásme obydlí, priemyslu apod. pohybuje v pozdĺžnom smere, cesta z domu do práce sa odbavuje najkratšou cestou, čiže napriek. Zelený pás medzi obytnou a výrobnou zónou mal byť široký aspoň 500 m. Jeho návrh nebol ušetrený kritiky, že je „šedý“ a „mašinistický“.

Význam konštruktivizmu

Základným významom tejto architektúry je už samotný fakt, že to bola architektúra prvého socialistického štátu v dejinách. Z novej spoločenskej štruktúry vyplynula celá rada novôt, ktorá odráža starostlivosť štátu o blaho jednoduchého pracujúceho človeka a jeho začlenenie do kolektívneho života socialistickej spoločnosti. Prebehli aj kvantitatívne presuny medzi stavebnými druhmi, spravidla v prospech priemyslu, bytovej výstavby, kultúry a zdravotníctva na úkor stavieb individuálnych a prepychových. Nový postoj sa presadil i na poli stavebnej produkcie, ktorá prešla z pomalej ručnej výroby na efektívnu a hromadnú priemyselnú výrobu. Výtvarná rozmanitosť sovietskej avantgardnej architektúry jednoznačne vyvracia mylné domnienky, že je uniformná a monotónna. Prínosy sovietskej architektúry nezostali bez ohlasu za hranicami štátu. Už v dvadsiatych rokoch silno zapôsobili na formovanie, hlavne sociálne zameranej, architektúry funkcionalistickej a ovplyvnili aj tvorbu strednej a západnej Európy.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Konštruktivizmus (architektúra)

Zdroje

• Felix Haas: Architektura 20. století, Státní pedagogické nakladatelství, 1978 Praha
• Karol Bohunický-Konstatntin Stepanovič Melnikov, časopis Projekt, ročník 39, číslo 1/383/1997, vydal Spolok architektov Slovenska
• Hollingsworthová M.,: Architektúra 20. storočia, Columbus, 1993
• DULLA, Matúš. Dejiny architektúry 20. storočia. Bratislava : STU, 2002. ISBN 80-227-1650-2.