Kostol svätého Petra (Antakya)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 36°10′44″S 36°12′32″V / 36,178764°S 36,208864°V / 36.178764; 36.208864
Kostol svätého Petra
skalný kostol, v súčasnosti múzeum
Antioch Saint Pierre Church Front.JPG
Patrocínium: svätý Peter (29. jún)
Štát Turecko Turecko
provincia Hatay
Mesto Antakya
Náboženstvo Kresťanstvo
 - cirkev pravoslávna cirkev do 1856, rímskokatolícka od 1856
Súradnice 36°10′44″S 36°12′32″V / 36,178764°S 36,208864°V / 36.178764; 36.208864
Dĺžka 13 m
Šírka 9,5 m
Výška m
Materiál kameň, malta
Výstavba 4. storočie/5. storočie?, 1100
 - dokončenie 19. storočie
Turecko s vyznačenou polohou kostola
Legenda kosciol.svg
Turecko s vyznačenou polohou kostola
Wikimedia Commons: St Peter's Cave Church
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Kostol svätého Petra (ďalšie názvy pozri nižšie) je skalný kostol pravdepodobne zo 4. alebo 5. storočia neďaleko tureckého mesta Antakya (Antiochia). Predpokladá sa, že patrí medzi najstaršie kresťanské chrámy na svete a zároveň je to jediná zachovalá kresťanská stavba Antiochie. Podľa legendy ju údajne postavili prví apoštoli, možno sám apoštol Peter okolo roku 40. Podľa inej legendy sa založenie kostola pripisuje svätému Lukášovi. Kostol je však zasvätený svätému Petrovi, ktorý pôsobil v oblasti Antiochie a Malej Ázie. Podľa tradície sa tu zhromaždilo prvé kresťanské spoločenstvo okolo svätého Pavla, Barnabáša a Petra a potom okolo prvých biskupov mesta.[1] Križiaci, ktorí v roku 1098 dobyli Antiochiu, skalný kostol v spisoch nespomínajú. Prvé určité informácie o využití jaskyne, ako kostola pochádzajú až z roku 1580, keď moslimovia jaskyňu darovali kresťanom. Chátrajúcu fasádu prestavali kapucínski mnísi v roku 1863. Obnovu kostola uskutočnil pápež Pius IX. a spolufinancoval Napoleon III. V roku 1963 pápež Pavol IV. kostol vyhlásil za pútnické miesto. Kostol je v súčasnosti múzeum a od roku 2011 je na zozname predbežných pamiatok svetového dedičstva UNESCO.[2]

Názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské názvy:

  • skalný Kostol svätého Petra[3]
  • skalný Kostol svätého Petra v Hore Kríža alebo skalný Kostol svätého Petra v Saturin[3]
  • Grota svätého Petra[4]

Cudzojazyčné názvy:

  • aram. Knisset Mar Semaan Kefa
  • tur. Senpiyer Kilisesi

História stavby[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodne sa na mieste dnešného skalného kostola nachádzala iba jaskyňa. Prví kresťania ktorí utiekli z Jeruzalema do Antiochie sa začali stretávať v tejto jaskyni, ktorú začali nazývať jaskyňou svätého Petra. Podľa legendy svätý Peter po príchode do Antiochie sa rozhodol postaviť v jaskyni svätyňu okolo roku 40. Podľa inej legendy sa založenie kostola pripisuje svätému Lukášovi. Kostol je však zasvätený svätému Petrovi, ktorý pôsobil v oblasti Antiochie a v Malej Ázii. Podľa tradície sa tu zhromaždilo prvé kresťanské spoločenstvo okolo svätého Pavla, Barnabáša a Petra a potom okolo prvých biskupov mesta. Eusebios z Kaisareie vo svojich Cirkevných dejinách (Ekklesiastiké historia) spomína návštevy Antiochie svätým Petrom, ale nezmieňuje sa o žiadnom kostole alebo jaskyni. Rovnako sa o kostole alebo jaskyni nezmieňuje rétor Libanius, Ján Zlatoústy alebo kronikár Ióannes Malalas. Podľa niektorých historikov bol kostol postavený až v priebehu 4. a 5. storočia alebo aj pokojne neskôr. Písomne pramene kostol ani jaskyňu nespomínajú. Najstaršie dochované časti stavby, ako napríklad podlahové mozaiky a fragmenty fresiek kostola však pochádzajú najmenej zo 4. alebo 5. storočia, čo podporuje myšlienku že skalný kostol musel vzniknúť v ranokresťanskom období. Predpokladá sa že tunel, ktorý vedie do úbočia hory, slúžil kresťanom na únik v prípade náhlych nájazdov a útokov.[1] S najväčšou pravdepodobnosťou to bolo miesto duchovného významu pre miestnych obyvateľov. S rastúcou prevahou kresťanstva počas 4. storočia bola táto pravdepodobne pohanská svätyňa zmenená na kresťanskú svätyňu.[1]

V roku 637 dobyli Antiochiu moslimovia, ktorí ju okupovali tri storočia, Počas tohto obdobia rovnako nemáme písomne pramene o kostole alebo jaskyni. V roku 969 bolo mesto znovuzískané Byzantíncami, ale v roku 1084 mesto znova obsadili seldžuckí Turci. Iba o 13 rokov neskôr prišli križiaci a mesto bolo dobyté v roku 1098. Križiaci ktorých poháňa do istej miery náboženská viera spomínajú Katedrálu svätého Petra a nie svätyňu v jaskyni. Najstaršou katedrálou v Antiochii bola Katedrála svätého Jána Kasiána, ktorú mylne križiaci pokladali za Katedrálu svätého Petra. Tam boli uložene aj ostatky cisára Fridricha I. Barbarossu alebo Tankreda Galilejského, hoci dnes mnoho turistických sprievodcov prehlasuje, že je pochovaný práve v tomto skalnom kostole. Niektorí historici si nemyslia, že by v Antiochii existovali dva Kostoly svätého Petra. V roku 1268 dobyl Antiochiu sultán Bajbars a všetky kostoly sa zmenili na mešitu.[1]

Prvé určité informácie o využití jaskyne, ako kostola pochádzajú až z roku 1580, keď moslimovia jaskyňu darovali kresťanom. V roku 1688 navštívil mesto francúzsky cestovateľ Jean de la Roque, ktorý nespomína žiadny skalný Kostol svätého Petra ale opisuje ruiny kresťanských chrámov. Antropológ Richard Pocock navštívil Antiochiu v roku 1738 a spomína skalný kostol. Miestni kresťania mu ukázali skalný Kostol svätého Jána na okraji mesta na svahoch Hory Kríža. Kostol svätého Petra sa spomína až v súvislosti s darovaním Katolíckej cirkvi v druhej polovici 19. storočia. Je teda možné dospieť k záveru, že jaskyňa nemala nijaké spojenie s rannými kresťanmi v prvom storočí vrátane apoštola Petra. Rovnako spomína využitie kostola miestnymi kresťanmi James Silk Buckingham v roku 1816 a Frederic Arthur Neale v roku 1847. Záhrada kostola bola po stovky rokov využívaná ako cintorín. Hroby a pohrebiská sa nachádzali aj vo vnútri kostola, najmä okolo svätyne. V roku 1856 získal skalný kostol francúzsky konzul z Aleppa. Ten ho zasa daroval Katolíckej cirkvi. Na príkaz pápeža Pia IX., kapucíni v roku 1863 kostol obnovili a prestavali jeho priečelie a rozdelili na tri lode. K obnove prispel aj francúzsky cisár Napoleon III. V interiéri kostola bol umiestnený drevený obetný stôl a v roku 1931 bol nahradený kamenným. V roku 1932 bola nad obetný stôl umiestnená mramorová socha svätého Petra. Vo vnútri jaskyne sa nachádzal prameň. Miestni kresťania mu pripisovali liečivé účinky a používali ho aj na krst. V roku 1963 pápež Pavol IV. kostol vyhlásil za pútnické miesto. Za obetný stôl bol v roku 1990 inštalovaný sedes aby pripomínalo stolec svätého Petra v Antiochii. V roku 2008 sa časť jaskyne zrútila a od roku 2011 je na zozname predbežných pamiatok svetového dedičstva UNESCO.[2] Kostol je v súčasnosti múzeum ale na významné kresťanské sviatky sa v ňom konajú bohoslužby.[1]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e CHRISTENSEN-ERNST, Jørgen. The Cave Church of St. Peter in Antioch. Architectural Science Review, 2002, roč. 4, čís. 45, s. 295 – 297.
  2. a b CENTRE, UNESCO World Heritage. Hatay, St. Pierre Church [online]. UNESCO World Heritage Centre, [cit. 2020-11-29]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. a b KLINDA, Jozef. Historické základy environmentalizmu a environmentálneho práva (XXXVIII.). Enviromagazín (Banská Bystrica: MPŽPaRR Slovenskej republiky a Slovenská agentúra životného prostredia), 2010, roč. 15, čís. 3, s. 34. ISSN 1335-1877.
  4. Vláda Turecka financuje reštauračné práce na skalnom kostole [online]. www.tkkbs.sk, [cit. 2020-12-06]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • CHRISTENSEN-ERNST, Jørgen. Antioch on the Orontes: A History and a Guide. [s.l.] : Hamilton Books, 2012. ISBN 9780761858638.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]