Kotromanićovci

Kotromanićovci
erb kráľa Tvrtka I.
Krajina	Bosniansky banát, Bosnianske kráľovstvo, Srbské kráľovstvo, Srbský despotát
Tituly	bosnianský bán bosnianský kráľ srbský kráľ srbský despota
Zakladateľ	Prijezda I.
Rok založenia dynastie	1250
Nástup dynastie na trón	1377
Zosadenie dynastie z trónu	1463
Posledná hlava dynastie	Štefan Tomašević
Rok zániku dynastie	1463 rod vymrel

Kotromanićovci (slovenská výslovnosť [Kotromaničovci]; bosn. Kotromanići, srb. Kotromanići/Котроманићи) boli jeden z najvýznamnejších a najmocnejších neskoro-stredovekých feudálnych rodov medzi 13. – 15. storočím v Bosne, z ktorého od roku 1232 až do roku 1463 pochádzala väčšina bosnianskych bánov a od roku 1377 kráľov. Jednalo sa o jedinú bosniansku kráľovskú dynastiu, ktorá vládla v Bosnianskom kráľovstve. Kotromanićovci sa dostali k moci ako bosnianski báni v polovici 13. storočia a ich pôvodné panstvá sa rozkladali v údolí riek Bosna, Vranduk a Lašva. Vďaka výbojnej politike rozšírili svoje panstvo pozdĺž pobrežia Jadranského mora o takmer celé územie dnešnej Bosny a Hercegoviny. V roku 1377 Štefan Tvrtko I. povýšil Bosniansky banát na kráľovstvo. Do roku 1390 si Tvrtko I. okrem titulov kráľa Bosny a Srbska nárokoval aj titul kráľa Dalmácie a Chorvátska. Posledným panovníkom bol Štefan Tomašević, ktorý krátko vládol ako srbský despota. Bosnianske kráľovstvo sa rozpadlo osmanským dobytím a dynastia Kotromanićovcov vymrela popravou kráľa Štefana Tomaševića a jeho strýka Radivoja Ostojića v roku 1463.

Dejiny rodu

Pôvod rodu

Kotromanićovci patrili v Bosne v období neskorého stredoveku k jedným z najvýznamnejších a najdravejších dynastických rodov, ktorí vládli približne od roku 1250 až do roku 1463. Ich pôvod je zatiaľ neobjasnený. Najstaršia zmienka o samotnom mene Kotromanić pochádza z opisu dubrovníckych kronikárov, ako o starej šľachte v roku 1404. Dubrovnícka vláda v roku 1432 spomína ako údajného zakladateľa rodiny rytiera menom Kotroman Goth, ktorý bol údajne príbuzný uhorského kráľa. Podľa niektorých teórii prišiel Kotroman Goth práve z Uhorska do Bosny, kde sa ujal moci ako bán. V 16. storočí dubrovnícky kronikár Mavro Orbini s odvolaním na zdroj z roku 1430 opisuje nemeckého šľachtica alebo rytiera Kotromana, ktorému zveril uhorský kráľ po smrti bána Kulina správu Bosnianskeho banátu. Niektorí historici odmietli teóriu nemeckého pôvodu Kotromanićovcov a namiesto toho tvrdia, že boli pôvodom z Bosny.

Cesta k moci

Prvý známy príslušník rodu bol Prijezda I., bratranec a dedič bosnianskeho bána Mateja Ninoslava. Po smrti bána Ninoslava v roku 1250 sa ujal moci uhorský kráľ Belo IV., ktorý Bosnu rozdelil na dve časti. Severovýchodné územia v Usore a Soli boli spojené s Mačvou. V roku 1284 bolo toto územie udelené švagrovi Ladislavovi IV. a neskôr ich získal srbský kráľ Štefan Dragutin. V samotnej Bosne sa moci ujali Kotromanićovci. V tom istom roku Prijezda uzavrel manželstvo svojho syna Štefana I. s Alžbetou dcérou srbského kráľa Štefana Dragutina.

Po smrti Prijezdu I. sa v roku 1287 moci ujali v Bosne jeho synovia Prijezda II. a Štefan I. zvaný Kotromanić, podľa ktorého bola dynastia pomenovaná. Spoločne vládli približne až do smrti Prijezdu II. v roku 1290 a ďalej vládol už len Štefan I. Na konci 13. storočia alebo na začiatku 14. storočia do Bosny pre jej spojenectvo s Benátskou republikou vtrhol chorvátsky bán Pavol I. Šubić. Okolo roku 1302 sa moci v Bosne ujal Pavlov brat Mladen I. Šubić, ktorý vyhnal Štefana I. V roku 1304 bol však Mladen I. v Bosne zavraždený a Pavol I. Šubić jej územie zveril do správy svojmu synovi Mladenovi II. Po smrti Štefana Dragutina sa Bosna opäť zjednotila a medzitým sa Mladen II. stal chorvátskym bánom. Veľmož Štefan II. Kotromanić, syn Štefana I., sa ujal vlády najprv ako vazal Mladena II. a neskôr ako nezávislý vládca Bosny. Za vlády Štefana II. sa zlepšila všeobecná situácia v Bosne, ktorá sa územne rozšírila o Duvno, Livno a Glamoču a získala prístup k moru. Snahy o samostatnosť Bosny stroskotali na obavách moci srbského cára Štefana Dušana, ktorý rozšíril svoju moc až do oblasti Zachlumska. V roku 1350 Štefan Dušan vtrhol do Bosny. Uhorská nadvláda poskytovala Štefanovi II. istú formu ochrany pred Srbskom. Štefan II. výrazne poslinil moc Bosny, začal raziť vlastné mince a zúčastnil sa na bojoch s Benátkami i odbojnou chorvátskou šľachtou. Spojenectvo Bosnianskeho banátu a Uhorského kráľovstva bolo spečatené sobášom medzi Alžbetou Kotromanićovou a Ľudovítom I. Veľkým v roku 1353. Štefan II. tak položil základy neskoršieho Bosnianskeho kráľovstva. Po smrti Štefan II. v roku 1353 sa moci v Bosne ujal jeho synove Tvrtko I., za ktorého vlády Bosna dosiahla najväčší rozmach.

Vláda a pád

Tvrtko I. na začiatku vlády čelil mnohým problémom. Po vyhnaní Benátčanov z Dalmácie a úpadku moci Srbska už nemusel Ľudovít I. udržiavať priateľské a relatívne mierne vzťahy, čo v roku 1357 vyústilo k boju a bližšiemu pripojeniu Bosny k Uhorsku. Tvrtko I. stratil územia Zachlumska a západnej Bosny a zaviazal sa poskytnúť Uhorsku pomoc vždy, keď o to kráľ požiada. Prenasledovanie bogomilskej herézy vyústilo do vzbury v roku 1366. Na čelo povstania sa postavil Tvrtkov mladší brat Vuk. Tvrtko I. musel utiecť z krajiny a už v roku 1367 sa s uhorskou pomocou vrátil do Bosny, kde sa opäť ujal moci. Tvrtko obnovil svoju vazalskú prísahu uhorskému panovníkovi a Bosna zostala fakticky vazalským štátom Uhorska. Po smrti srbského vládcu Uroša Nemanjića sa Tvrtko stal jediným priamym potomkom dynastického rodu Nemanjićov, preto si uplatňoval nárok na srbský trón a pod touto zámienkou vtrhol na severné srbské územia. Spoločne so srbským kniežaťom Lazarom Hrebeljanovićem obsadil územia ovládané Nikolom Altomanovićom a rodom Balšićovcov, a ujal sa moci v Travunje a Podrinje. V nasledujúcich rokoch obsadil územia Balšicovcov na juhu až po Kotor. V roku 1377 prijal titul kráľa Bosny a Srbska. Po smrti Ľudovíta I. a po zmätkoch v Uhorsku do roku 1390 ovládal veľkú časť chorvátskeho územia v okolí Kninu a mestá na dalmátskom pobreží ako Kotor, Split, Trogir a Šibenik. Rovnako sa ovládol ostrovy Brač, Hvar a Korčula.Svoje úspechy zavŕšil porážkou ofenzívy vedenej novým uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským v roku 1390. V dobových prameňoch z tejto doby sa Tvrtko tituluje okrem titulov kráľa Bosny a Srbska aj titulom kráľa Dalmácie, Chorvátska a Pomoria. Na druhú stranu okrem územnej expanzie je Tvrtkova vláda spojená aj s prvým vpádom Osmanských Turkov do Bosny v roku 1386, ako i s rastom moci bosnianskej šľachty. Ich orgánom bol krajinský snem ktorý sa nazýval stanak (alebo rusag bosanski) a v neskoršom období zohrala významnú úlohu pri voľbe bosnianskych kráľov.

Po Tvrtkovej smrti sa moci ujal jeho mladší brat Štefan Dabiša, slabý panovník ovládaný šľachtou. Za jeho vlády sa posilnila moc bosnianskych šľachticov Hrvoje Vukčić Hrvatinića, Pavla Radinovića a Sandalje Hranića Kosača, ktorí odvtedy volili a odvolávali panovníkov. Pod tlakom Žigmunda Luxemburského, ktorý hrozil vpádom do Bosny, uzavrel Štefan Dabiša v roku 1393 s uhorským kráľom zmluvu o nástupníckom práve v Bosne. Zároveň uznal zvrchovanosť uhorského kráľa a lénu závislosť Bosny na Uhorsku. Bosna stratila časť Dalmácie a Chorvátska. Po Dabišovej smrti vládla oficiálne jeho manželka Jelena Gruba. S jej vládou však nesúhlasila časť bosnianskej šľachty, ktorá za kráľa prehlásila ďalšieho Tvrtkovho nevlastného brata Štefana Ostoju. Ostojova vláda bola spojená s anarchiou šľachty. V roku 1404 ho šľachta zosadila z trónu a novým kráľom sa stal Tvrtko II. Nakoniec musel Štefan Ostoja z krajiny v roku 1404 utiecť. Po tom, čo Tvrtko II. prehral v roku 1408 vojnu s Uhorskom bol ale od moci odstavený a šľachta na trón opäť povolala Štefana Ostoju. Bosniaci za pomoci Turkov dokonca pri Doboji porazili uhorské vojsko na čele s Tvrtkom II. Už v roku 1416 však Štefan Ostoja krajiny opäť utiecť a vlády sa ujal jeho syn Štefan Ostojić až do tureckého útoku v roku 1420. Bosniasnko-uhorský konflikt a turecký vpád naznačili novú krízu v krajine. Šľachta zosadila z trónu Štefana Ostojića a znovu povolala Tvrtka II. V roku 1425 Tvrtko uzavrel proti Turkom so Žigmundom Luxemburským spojenectvo, no za pomoc musel uznať zvrchovanosť Uhorska a za svojho dediča musel ustanoviť Hermana II. Celjského. Tvrtko II. musel nakoniec ustúpiť Turkom a podstúpiť im oblasť hornej Bosny a ako aj 25 000 ročný tribút. Tak isto Dubrovnícka republika na základe zmluvy s bosnianskou šľachtou odkúpila časť územia na juhu Bosnianskeho kráľovstva. Do bojov medzi Trvtkom II. a bosnianskou šľachtou bolo vedľa Uhorska a Turkov zatiahnuté aj Srbsko, ktoré viedlo boje o Srebrenicu. Nasledovné konflikty medzi Bosnou a Uhorskom otvorili cestu k tureckému ovládnutiu Bosny.

Relatívny mier v krajine trval až do roku 1432, keď sa za bosnianskeho kráľa prehlásil nelegitímny syn kráľa Štefana Ostoju Radivoj Ostović. V tomto období sa na Bosnu so svojimi záujmami obrátili aj srbskí vládcovia Juraj Branković a Sandalje Hranić, ktorí o pomoc požiadali Osmanov. Po Hranićovej smrti vtrhli Turci v roku 1435 do Bosny a posilnili svoje postavenie na bosnianskom severe. V roku 1441 dobyli Novo Brdo a začali prenikať hlbšie na bosenské územie. V snahe vymaniť sa z tureckého tlaku ponúkol Tvrtko II. Bosnu v roku 1448 na predaj Benátskej republike. Novým legitímnym panovníkom po Tvrtkovi II. sa však nestal Herman II. Celjský, ktorý medzitým zomrel, ale ďalší nelegitímny syn Štefana Ostoju Štefan Tomaš, ktorého uznala väčšina bosnianskej šľachty. Turkami a časťou šľachticov bol však naďalej do roku 1447 podporovaný aj Štefanov brat Radivoj. Spory o korunu spôsobili ešte značné oslabenie štátu, ktoré v roku 1448 umožnilo vznik nového nezávislého štátu v Hercegovine, kde samostatnosť vyhlásil vojvoda (herceg) Štefan Vukčić (1404 – 1466) a prijal titul vojvodu (herceg svätého Sávu).

Štefan Tomáš bol prinútený uzavrieť s Osmanmi mier. Turecké nebezpečenstvo ho prinútilo hľadať pomoc pri rímskej kúrii či Uhorsku. Potláčal tiež, podľa katolíckej a pravoslávnej cirkvi heretické zrejme bogomilské hnutie bosnianskej cirkvi a ich stúpencov. V roku 1461 nastúpil na trón Tomašov syn Štefan Tomašević, ktorý bol ako jediný bosniansky panovník korunovaný pápežským legátom v Jajce. Podobne ako jeho otec sa snažil získať pomoc na Západe a rovnako potláčal bogomilov, ale jeho vládu ukončil turecký vpád na jar v roku 1463. Vojenská pomoc zo Západu však už prísť nestihla. Po tom, čo kráľ odmietol Turkom zaplatiť veľký tribút sultán Mehmed II. Dobyvateľ roku 1463 zhromaždil armádu a i napriek predchádzajúcim rokovaniam o mieri zaútočil na Bosnu. Slabý kráľ a nejednotná šľachta neboli schopný sa postaviť Turkom na odpor. Kráľa Štefana Tomaševića Turci zajali v pevnosti Ključ odkiaľ ho vyvliekli a verejne popravili. Rovnako zajali jeho strýka Radivoja Ostojića a verejne popravili. Vdovy po kráľovi Tomášovi, kráľovi Štefanovi a Radivojovi utiekli a Štefanovi súrodenci boli zajatí. Ďalší syn Radivoja, Matija Sabančić, sa stal titulárny bosnianskym kráľom s právomocou iba nad údolím rieky Lašva. Žigmund syn kráľa Štefana Tomaševića konvertoval na islam a stal sa sanždakbegom pod menom Ishak-beg Kraljević.

Známi príslušníci rodu

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:

• Prijezda I. (*prvá polovica 13. storočia – †1287), zakladateľ rodu Kotromanićovcov, bosniansky bán,
• Prijezda II. (†1290), bosniansky bán,
• Vladislav Kotromanić (*1295 – †1354), bosniansky bán a regent, manželka Jelena Šubićová
• Štefan I. (†1302), bosniansky bán, oženil sa s Alžbetou dcérou srbského kráľa Štefana Dragutina
• Štefan Dabiša (prvá polovica 14. storočia – †1395), bosniansky kráľ, manželka Jelena Gruba
• Štefan II. (†1353), bosniansky bán, oženil sa s Alžbetou Kujavskou dcérou Kazimíra III. Kujavského
• Katarína Kotromanićová (*1336 – †1396), známa ako Katarína Bosenská, dcéra Štefana II., vydala sa za Hermana I. Celjského syna celjského grófa Fridricha I. Celjského
• Alžbeta Kotromanićová (*okolo 1340 – †1387), známa ako Alžbeta Bosenská, dcéra Štefana II., druhá manželka uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého, matka poľskej kráľovny Hedvigy a uhorskej kráľovnej Márie z Anjou
• Štefan Tvrtko I. (*okolo 1338 – †1391), bosniansky bán, zakladateľ Bosnianskeho kráľovstva, bosniansky a srbský kráľ, oženil sa s Doroteou dcérou bulharského cára Ivana Sracimira
• Štefan Tvrtko II. (*okolo 1380 – †1443), bosniansky kráľ, manželka Doroteja Gorjanská
• Štefan Ostoja (*druhá polovica 14. storočia – †1418), nemanželský syn Štefana Tvrtka I., bosniansky kráľ, manželky Kujava Radinovicová a Jelena Nelipčićová
• Štefan Ostojić (*druhá polovica 14. storočia – †1421), bosniansky kráľ
• Štefan Tomaš (†1461), nemanželský syn Štefana Ostoja, bosniansky kráľ, manželky Vojača a Katarína Kosačová
• Radivoj Ostojić (*1410 – †1463), nemanželský syn Štefana Ostoja, pretendent
• Štefan Tomašević (*prvá polovica 15. storočia – †1463), posledný bosniansky kráľ, srbský despota, manželka Jelena Brankovićová
• Matija Sabančić (*1463 – †1471), syn Radivoja Ostojića, titulárny bosniansky kráľ

Rodokmeň rodiny Kotromanićovcov

Prijezda I. bosniansky bán (1254 – 1287)

Alžbeta

Štefan I. bosniansky bán (1287 – 1302)

Prijezda II. bosniansky bán (1287 – 1290)

Vuk

Štefan II. bosniansky bán (1312 – 1353)

Alžbeta Kujavská

Vladislav

Jelena Šubićová

Katarína ∞Nikola

-

Alžbeta ∞Ľudovít I. Veľký uhorský kráľ (1342 – 1382) poľský kráľ (1370  – 1382)

Katarína ∞Hermann I. Celjský

Štefan Tvrtko I. bosniansky bán (1353 – 1366/1367 – 1377) bosniansky kráľ (1377 – 1391)

Dorota Bulharská

Vuk bosniansky bán (1366 – 1367)

-

Štefan Dabiša bosniansky kráľ (1391 – 1395)

Jelena Gruba

Mária ∞Ulrich Helfenstein

Stanislava

Kujava Radinovićová

Štefan Ostoja bosniansky kráľ (1398  – 1404, 1408 – 1418)

Jelena Nelipčićová

Štefan Tvrtko II. bosniansky kráľ (1404 – 1408, 1420 – 1443)

Doroteja Gorjanská

Danica

Stana

Štefan Ostojić bosniansky kráľ (1418 – 1420)

Radivoj Ostojić pretendent

Katarína

Vojača

Štefan Tomaš bosniansky kráľ (1444 – 1461)

Katarína Kosačová

Matija Sabančić titulárny bosniansky kráľ (1465 – 1471)

Štefan Tomašević bosniansky kráľ (1461 – 1463) srbský despota (1438 – 1463)

Žigmund

Katarína

Literatúra

• Ignacij Voje. KOTROMANIĆI. In: Enciklopedija Slovenije. Zvezek 6. Kari – Krei. Ljubljana : Mladinska knjiga, 1991. S. 336.
• EGIDIO, Ivetic. Sulla dimensione urbana in Serbia e Bosnia nei secoli XIV-XV. Archivio Storico Italiano (Firenze: Casa Editrice Leo S. Olschki s.r.l.), 2010, roč. 168, čís. 2, s. 349 – 364. ISSN 03917770.
• LOVRENOVIĆ, Dubravko. The Ottoman Conquest of the Balkans: Interpretations and Research Debates. Ed. Oliver Jens Schmitt. Vienna : Austrian Academy of Sciences Press, 2016. (Sitzungsberichte der philosophisch-historischen Klasse.) ISBN 978-3-7001-8036-4. Kapitola The Ottoman Conquest of Bosnia in 1463 as Interpreted by Bosnian Franciscan Chroniclers and Historiographers (A Historic(Al) Event With Political and Psychological Ramifications That Are Still Present Today), s. 243 – 264.
• KADRIĆ, Sanja. Islamisation: Comparative Perspectives from History. Ed. Andrew Charles Spencer Peacock. Edinburgh : Edinburgh University Press, 2017. ISBN 978-1-4744-1713-6. Kapitola THE ISLAMISATION OF OTTOMAN BOSNIA: MYTHS AND MATTERS, s. 277 – 295.

Pozri aj

• Bosniansky banát
• Bosnianske kráľovstvo

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kotromanićovci