Krištof Bartolomej Anton Migazzi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Krištof Bartolomej Anton Migazzi
rakúsky šľachtic, arcibiskup vo Viedni a kardinál
rakúsky šľachtic, arcibiskup vo Viedni a kardinál
Narodenie 20. október 1714
Trident, Taliansko
Úmrtie 14. apríl 1803 (88 rokov)
Viedeň, Rakúsko
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Krištof Bartolomej Anton Migazzi

Krištof Bartolomej Anton Migazzi, gróf z Wallu a Sonennthurmu (* 20. október 1714, Trident, Taliansko – † 14. apríl 1803, Viedeň, Rakúsko) bola rakúsky šľachtic, arcibiskup vo Viedni a kardinál.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Tridente, ako syn Vincenta Migazziho a barónky Barbary de Prato Segunsana, mal dvoch bratov a sestru. Jeho otec bol pobočníkom princa Eugena Savojského. Často sa zdržiaval v Uhorsku, neskôr sa stal vládnym radcom v Innsbrucku.

Ako mladík bol prijatý medzi pážatá arcibiskupa kardinála Lamberga v Passau. Mladý Krištof bol pracovitý a veľmi skromný. Strednú školu absolvoval v Tridente a v Insbrucku. Kardinál Lamberg ho vyslal v roku 1732 na štúdium teológie do Ríma do kolégia Germanicum Hungaricum. Z Ríma sa vrátil ako doktor teológie a filozofie. Na kňaza bol vysvätený 7. apríla 1738. V roku 1740 sprevádzal kardinála Lamberga na konkláve do Ríma, následne nato bol vymenovaný za kanonika v talianskom Brixene, neskôr v moravskom Olomouci. Onedlho sa stal titulárnym priorom v kláštore sv. Vavrinca Borgheto a kláštora sv. Egida vo Valsugane. Cisár Karol VI. ho vymenoval za biskupa. Mal sa stať aj pomocným biskupom Mechelu, ale cisárovná Mária Terézia ho v roku 1752 vyslala ako vyslanca k španielskemu kráľovi Ferdinandovi VI.

Pápež Benedikt XIV. ho do roku 1756 menoval biskupom koadjukturom v belgickom Mechelene. V tom istom roku ho vymenovala Mária Terézia za biskupa vo Vacove. Na tomto poste však dlho nepôsobil a už 18. apríla 1757 ho vymenovala biskupom vo Viedni. Arcibiskupom prímasom bol až do roku 1803. Papež Klement XII. ho 23. novembra 1761 vymenoval za kardinála, s titulárnym kostolom SS Quattor Coronatorum, 10. novembra 1761 ho Mária Terézia znovu vymenovala za administrátora vo Vacove. Biskupstvo spravoval až do roku 1786, kedy z dôvodu zákona vydaného Jozefom II. rezignoval. Zákon smeroval proti Migazzimu, lebo kritizoval cisárove zasahovanie do cirkvi. Nepáčilo sa mu cisárove zasahovania do cirkevnej správy, rušenie reholí a kláštorov. V krajinách monarchie bolo zrušených viac ako 700 kláštorov. Tieto záležitosti prišiel napokon do Viedne riešiť aj pápež Pius VI., ale bez úspechu.

Jozef II. ustanovil zákon, podľa ktorého vysokí cirkevní hodnostári nesmú spravovať viacero vysokých úradov. Dúfal, že kardinál Migazzi sa vzdá arcibiskupstva Viedne, ktoré bolo oveľa chudobnejšie ako arcibiskupstvo Vacov, ale Migazzi sa nečakane vzdal biskupského úradu vo Vacove. Napriek týmto krokom, Jozef II. si kardinála Migazziho vážil a prejavoval mu úctu. Migazzi počas svojho pôsobenia vo Vacove postavil katedrálu, vydláždil a upravil námestie a ulice. V diecéze upravil a zväčšil vyše 25 kostolov, obnovil a postavil aj mnoho farských budov a to všetko väčšinou financoval z výnosov z vlastných súkromných majetkov. Vychádzal v ústrety aj obyvateľom, poskytoval im pôdu na hospodárenie. Jeho zásluhou prišla do Vacova rehoľa milosrdných, ktorí sa vo svojich nemocniciach starali o chorých bez rozdielu náboženskej príslušnosti. Na mnohých miestach podporoval sirotince a nemocnice. Vo Vacove zriadil aj ústav pre starých kňazov, založil 6 kanonictiev, ústav pre chudobných mladých zemanov, ale v meste našli svoj útulok aj Anglické panny, ktoré boli vyhnané z Anglicka, pretože neprestúpili k anglikánskej cirkvi. Založil tu aj spoločenstvo Posvätného tela Kristovho a lýceum. Na počesť cisárskeho páru, ktorý navštívil Vacov, dal postaviť na hranici mesta víťaznú bránu. Postavil ju staviteľ Caneval, je vysoká 20 m, široká 12 m a hrubá 4 m. K tejto bráne sa viaže zaujímavá udalosť – 18. augusta 1765, keď cisár František I. zomieral v Innsbrucku, jeho medailón z kameňa na stene tejto brány zrazil blesk a v tento istý deň, keď Migazzi v Dóme sv. Štefana vo Viedni slúžil svätú omšu, spadol z vrchola oltára veľký kríž.

V v roku 1777 zdedil po svojom bratovi Gašparovi panstvo Chotoviny a Záhoří v Čechách. V rokoch 17811786 prestaval celý kostol a farskú budovu. Prestavbu viedol architekt Gašpar Oswald. Kostolu daroval aj obraz maľovaný na dreve, ktorý predstavuje Pannu Máriu. Má viac ako 700 rokov. Predtým visel v arcibiskupskej obrazárni vo Viedni. Kardinál Migazzi sa staral, aby poddaní na jeho majetkoch mohli slušne bývať, podporoval výstavbu domov.

V roku 1779 po vymretí zlatomoravského rodu Paluškovcov získal kúpou od eráru panstvo Zlaté Moravce. Ako majorátny pán prestaval kaštieľ, budoval park a v roku 1785 úplne prestaval a zväčšil farský chrám sv. Michala archanjela v Zlatých Moravciach, o čom svedčí tabuľa na priečelí chrámu a pamätná tabuľa vo svätyni. Postavil aj kostol v susednej dedine Martin nad Žitavou.

Ako arcibiskup navštevoval kostoly v trojročných intervaloch, pokiaľ sa viedenské arcibiskupstvo nezväčšilo o Passau a Viedenské Nové Mesto. Za jeho pôsobenia vzniklo v arcibiskupstve 171 nových farností. Z vlastných prostriedkov vybudoval kostoly v Atzgersdorfe, Mendorfe, a rozšíril ich aj v Penzingu a Bösendorfe. Rozšíril zaopatrovací ústav sv. Barbory a presťahoval ho do ošetrovne sv. Štefana. V Mödlingu dal postaviť budovu pre duchovné cvičenia kňazov, kde sa dvakrát ročne vystriedali kňazi zo všetkých farností. Na cisárskom dvore vyžadoval patričnú úctu k svojmu postaveniu, ale k jednoduchým ľudom bol veľmi úprimný a mal pre nich pochopenie. Svedčí o tom aj to, že často ako kardinál udeľoval posledné pomazanie a spoveď umierajúcim. Pri slávnostných príležitostiach v rôznych chrámoch osobne kázal, vo veľkej úcte mal vyloženú oltárnu sviatosť, často sa aj dve hodiny pri nej modlil.

Cez letné mesiace pravidelne navštevoval svoje sídlo v Zlatých Moravciach. Odtiaľto posielal i svoje úradné listy a obežníky. Pápež Pius VI. po svojom zvolení mu hneď udelil zvláštne fakultatívy, ale po nastúpení Jozefa II. na trón ho žiadali, aby ich podriadil kontrole, čo on odmietol, aj kvôli už spomenutým sporom s panovníkom. Mal mnohých vplyvných priateľov, medzi nich patril aj gróf Anton Grasalkovič. Ďalšími významným priateľmi boli Ján Révai, od roku 1771 jeho poradca, ktorý sa v roku 1788 stal spišským biskupom, či Karol de Salbeck, generálny vikár a pomocný biskup vo Vacove.

V testamente za dediča určil svojho malého synovca grófa Krištofa Vincenta Migazziho. Zomrel 19. apríla 1803 vo Viedni.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Wolfsgruber Colestin: Christoph Anton Kardinal Migazzi, Fursterzbischof von Wien. Eine Monographie und zugleich ein Beitrag zur Geschichte des Josephinismus. Hermann Kitz, Ravensburg 1897
  • Bátora, Marián a Zaťko, Michal (zost.):Zlaté Moravce. Martin 1998, s. 247-248

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]