Mikojan-Gurevič MiG-25

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
MiG-25
Russian Air Force MiG-25.jpg
Dvojmiestna cvičná verzia MiG-25PU
Typzáchytné stíhacie lietadlo
prieskumné lietadlo
VýrobcaMiG
Prvý let6. marec 1964 (Je-155R)
9. september 1964 (Je-155P)
Zavedený13. apríl 1972
Vyradený1991 (ZSSR)
Charakterv službe
Hlavný používateľAlžírske vzdušné sily
Sýrske arabské vzdušné sily
Výroba1964 – 1984
Vyrobených1 186
Cena za kus15 mil. USD (v roku 1984)
VariantyMiG-25P
MiG-25R

Mikojan-Gurevič MiG-25 (rus. Микоян и Гуревич МиГ-25) (v kóde NATO: "Foxbat") je sovietske jednomiestne nadzvukové stíhacie lietadlo.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom 50. rokov 20. storočia začali USA zavádzať do služby nadzvukový strategický bombardér B-58 Hustler a spustili vývoj prieskumného lietadla SR-71 Blackbird, ktoré mohlo dosiahnuť rýchlosť až Mach 3,3. Sovietsky letecký priemysel sa tak musel vysporiadať s neľahkým zadaním, ktorého úlohou bolo vytvorenie účinných prostriedkov na boj s týmito novými hrozbami. V tej dobe už mala konštrukčná kancelária A. I. Mikojana isté skúsenosti s vývojom moderných nadzvukových stíhacích lietadiel (projekty I-3U, I-7U, I-75 a Je-150). Hlavne ich posledné prototypy (Je-150 a Je-152) dokázali lietať v dostatočnej výške a potrebnou rýchlosťou. Avšak chýbal im patričný dolet, výkonný rádiolokátor a rakety s väčším dosahom.

Vývoj lietadla s uvedenými požiadavkami bol spustený v roku 1961 a projekt dostal meno Je-155. Okrem záchytnej stíhačky (Je-155P) prebiehal ešte vývoj prieskumného variantu (Je-155R) a stíhacieho bombardéra, ktorý mal byť schopný niesť aerobalistickú raketu. Prvé dva návrhy, záchytného a prieskumného lietadla, boli dňa 5. februára 1962 podporené vedením ministerstva obrany. V tom istom roku bola spustená výroba štyroch testovacích exemplárov – dvoch vo verzii záchytnej stíhačky (Je-155P1 a Je-155P2) a dvoch v prevedení prieskumného lietadla (Je-155R1 a Je-155R2). Ako prvý bol v lete 1964 hotový Je-155P1, s ktorým testovací pilot Ostapenko vzlietol dňa 9. septembra 1964. O rok neskôr bol otestovaný aj prototyp Je-155P2. V roku 1966 už podstupovali štátne skúšky ďalšie dva stíhacie prototypy, Je-155P3 a Je-155P4, ktoré boli testované so štyrmi zavesenými raketami (prvé dve lietadlá mohli niesť len jeden pár rakiet K-40). Pre doladenie kompatibility rádiolokátora a rakiet bol používaný aj prototyp Je-155P5, postavený na báze lietadla Tu-104A.

Dňa 5. októbra 1967 dosiahol skúšobný pilot A. V. Fedotov na prototype Je-155P1 svetový rekord. S užitočným zaťažením 1 – 2 tony sa dostal do výšky 29 977 m m a prekonal tak vtedajší rekord USA o 4 000 m.

V roku 1967 bol vyrobený prototyp Je-155P6 s viacerými konštrukčnými vylepšeniami. Išlo hlavne o lepšie vybavenie kabíny pilota, predĺženie prednej časti trupu, použitie vylepšených motorov a modifikovaného systému riadenia prívodu vzduchu. K ďalším zmenám patrilo zväčšenie plochy kýlu a spevnenie krídel. Následne bolo pre potreby štátnych skúšok vyrobených ďalších 5 prototypov, ktoré boli testované až do roku 1970. Onedlho na to získalo sovietske letectvo prvé sériové MiG-25P a podrobilo ich vojskovým skúškam. Dňa 13. apríla 1972 boli stíhacie lietadlá MiG-25P prijaté do služby.[1]

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

MiG-25P je veľké prepadové lietadlo, ktorého dĺžka je 22,30 m. 80% draku stroja pozostáva z nerezovej teplu odolnej ocele VNS-2, VNS-4 a VNS-5. Zvyšných 8% konštrukcie je z titánu a 11% z hliníkovej zliatiny D19. Lietadlo má dve vertikálne chvostové plochy a lichobežníkové krídla s rozpätím 14,06 m. Krídla majú šípovitosť 42.5° na nábežnej hrane a 41° na odtokovej hrane.

Pohon MiGu-25P zabezpečovali dva motory Tumansky R-15B-300 s prídavným spaľovaním. Ťah každého z motorov bol 73,5 kN, pri použití forsáže až 109,8 kN. Lietadlo dosiahlo maximálnu rýchlosť 3 000 km/h, bolo to však bez výzbroje a vo výške 13 000 m. V reálnych podmienkach neprekračovali piloti rýchlosť 2 750 km/h a v nízkych nadmorských výškach je to len 1 200 km/h. MiG-25P mal vo vnútoných palivových nádržiach 14 570 kg paliva. Lietadlo vyzbrojené raketami dokázalo pri nadzvukovej rýchlosti preletieť 940 km.

MiG-25P mal pod krídlami štyri závesníky, na ktorých mohol niesť dva typy rakiet. Na vnútorných pylónoch mal zvyčajne zavesenú dvojicu striel R-40T s infračerveným navádzaním a dosahom 25 km. Na vonkajších to boli dve R-40R s poloaktívnym navádzaním a dosahom 30 km. Stíhačka bola vybavená rádiolokátorom Smerč-A, ktorý dokázal detegovať ciele s efektívnou odrazovou plochou 16 m² na 100 km. Radar mohol zameriavať ciele na vzdialenosť 50 km.[2]

Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Alžírsko Alžírsko

Sýria Sýria

Špecifikácie (MiG-25P)[upraviť | upraviť zdroj]

MiG-25.svg

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 22,30 m
  • Rozpätie: 14,06 m
  • Výška: 6,50 m
  • Nosná plocha: 61,90 m²
  • Prázdna hmotnosť: 18 800 kg
  • Normálna hmotnosť: 36 720 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 41 000 kg
  • Motor: 2 × Tumansky R-15B-300 s prídavným spaľovaním, každý s maximálnym ťahom: 73,5 kN, ťahom s forsážou: 109,8 kN
  • Zásoba paliva: 14 470 kg

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: 3 000 km/h (Mach 2,83)
  • Dolet: 1 730 km pri podzvukovej rýchlosti
  • Preletový dolet: 2 575 km
  • Dostup: 20 700 m (so 4 raketami)
  • Stúpavosť: 260 m/s
  • Dĺžka vzletovej dráhy: 1 250 m
  • Dĺžka pristávacej dráhy s brzdným padákom: 800 m
  • Maximálne preťaženie: 4,5 g

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]