Mikojan-Gurevič MiG-21

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
MiG-21
Slovak Air Force Mikoyan-Gurevich MiG-21MF Kral-4.jpg
MiG-21MF Vzdušných síl SR
Základne informácie
Výrobca Mikojan-Gurevič
Konštruktér Arťom Mikojan
Prvý let 14. februára 1955 (Je-2)
Zavedený 1959 (MiG-21F)
Vyradený 90. roky (Rusko)
Charakter stále v službe
Hlavný používateľ Sovietsky zväz
Poľsko
India
Rumunsko
Výroba 1959 (MiG-21F) do 1985 (MiG-21bis)
Vyrobených 11 496
(10 645 ks v ZSSR, 194 ks v ČSSR, 657 ks v Indii)
Varianty Čcheng-tu Ťien-7

Mikojan-Gurevič MiG-21 (rus. Микоян и Гуревич МиГ-21) (v kóde NATO: "Fishbed") je sovietska nadzvuková viacúčelová stíhačka používaná od začiatku 60. rokov dodnes. Bola a ešte aj dnes je používaná letectvami viac než 30 krajín, kde úspešne slúži už takmer 50 rokov, keďže v mnohých parametroch (najmä v rýchlosti prevyšujúcej Mach 2) predstihla aj omnoho neskôr skonštruované lietadlá. Bolo vyrobených viac než 10 000 kusov týchto lietadiel, čo z neho robí najvyrábanejšie nadzvukové lietadlo na svete. Bolo nasadené vo viacerých ozbrojených konfliktoch. Mimo iného vo viacerých arabsko-izraelských vojnách, či vo Vietnamskej vojne.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá generácia[upraviť | upraviť zdroj]

Česko-Slovenský MiG-21F-13 vo francúzskom múzeu, 2006.

MiG-21 nadväzuje na konštrukcie experimentálnych strojov Je-2, Je-4, Je-2A a Je-5 odvodených od stroja MiG-19, ktorý v tej dobe ZSSR úspešne používal. Prvý let prototypu Je-4, s pilotom Grigorijom Sedovom sa uskutočnil 16. júna 1955. Konštruktéri počas vývoja stroja aplikovali trojuholníkové delta krídlo, ktoré zapadalo do koncepcie a bolo výhodné pri stúpaní. So skúseným pilotom a vhodnou výzbrojou mohol byť MiG-21 nebezpečný pre ktorúkoľvek vtedajšiu stíhačku. Pri vývoji budúceho MiGu-21 bol vytvorený aj prototyp Je-6, tento stroj bol síce v priebehu skúšok zničený pri havárii, pri ktorej zahynul aj skúšobný pilot Vladimir Nefedov, ale položil základy ku vzniku nového Je-66, na ktorom bolo dosiahnutých viacero rekordov potvrdených medzinárodnou organizáciou FAI. Sériová výroba lietadiel, ktoré boli v priebehu výroby upravované a modernizované pre aktuálne potreby sa začala v roku 1959. MiGy-21 sa v ZSSR vyrábali v Moskve, Gorkom (dnes Nižný Novgorod) a v Tbilisi.

Nový sovietsky stíhací stroj, porovnateľný s americkým strojom F-104 Starfighter, či francúzskym Dassault Mirage III, bol prvou sovietskou konštrukciou, ktorá skĺbila vlastnosti klasického so záchytným stíhačom. Prvé verzie MiGu-21 mohli niesť riadené strely K-13, ktoré boli ukoristenou kópiou amerických AIM-9 Sidewinder. Celkovo však nové MiGy spočiatku neboli príliš úspešné.

Maďarský MiG-21F-13 v múzeu, 2011.

Rakety K-13 sa ukázali byť ľahko vymanévrovateľné v boji, čo sa ukázalo najmä počas bojov na Blízkom východe a vo Vietname. Navyše prvá sériová verzia MiG-21F-13 nemala zabudovaný radar, čo mu umožňovalo pôsobenie len počas dňa a za dobrého počasia. Konštruktéri preto MiG-21 postupne modernizovali.Podobne ako iné lietadlá konštruované ako záchytné stíhačky aj MiG-21 mal krátky dolet. Stroj mal navyše spočiatku vstavanú konštrukčnú chybu, ktorá spôsobovala, že po vyčerpaní 2/3 paliva, sa ťažisko lietadla posunulo dozadu, čo znižovalo jeho ovládateľnosť a malo aj negatívny vplyv na výdrž vo vzduchu, ktorá nepresiahla za dobrých podmienok 45 minút. Delta krídlo, ktoré síce zlepšovalo stúpavosť malo za následok horšie manévrovacie schopnosti, až neskôr bol tento problém odstránený s použitím SPS (sduva pograničnovo sloja), čo je vlastne ofukovanie klapiek pre zvýšenie vztlaku krídla v čase, keď pomalý pohyb stroja vpred nevytvára dostatočný vztlak. To má za následok dobrú ovládateľnosť stroja aj pri nižších rýchlostiach.

Druhá generácia[upraviť | upraviť zdroj]

MiG-21PF na letisku Aleksotas v Litve, 2008.

V rámci snahy vyrobiť MiG-21 druhej generácie, špeciálne určený na vybojovanie vzdušnej nadvlády za dobrého počasia, boli skonštruované dve nové prototypy: Je-7/1 a Je-7/2, ktoré sa po prvýkrát vzniesli 10. augusta 1958 a 18. januára 1960 respektíve. Boli priamymi pokračovateľmi stroja Je-6T a taktiež ich poháňal motor Tumanskij R-11F-300, pričom sa odlišovali väčším chrbtovým hrebeňom a dlhším, o 16 cm širším trupom, kde bol inštalovaný nový radar TsD-30T (RP-21M Zafír). Pitotova trubica sa presunula zo spodnej na vrchnú časť trupu. Aby mohla stíhačka vzlietať aj z trávnatých plôch, bola vybavená väčšími kolesami a upevňovacími bodmi pre pomocné raketové motory, ktoré uľahčovali vzlet a po štarte boli odhadzované. Tieto stroje nemali inštalované žiadne palubné zbrane, pričom Je-7 mohol niesť 2 rakety R-3 (AA-2 Atoll) a osadený optický zameriavač umožňoval použitie neriadených rakiet. Po sérii skúšok, ktoré boli ukončené v máji 1960, bolo rozhodnuté začať sériovú výrobu tejto verzie pod názvom MiG-21P (Fishbed-D). MiG-21P bol vyrábaný v továrni v Gorkom a stal sa prvým predstaviteľom MiGu-21 druhej generácie.

Nemecký MiG-21PFM v múzeu Hermeskeil v Nemecku, 2004.

MiG-21PF (Fishbed-D) sa do výroby dostal v roku 1962. Zahŕňal zlepšenia v oblasti kapacity palivovej nádrže, mohol niesť širšiu paletu zbraní a vylepšenú avioniku. MiG-21PF bol vyrábaný vo veľkých množstvách v rokoch 1962-1968 v továrniach v Gorkom a Moskve. Rôzne vylepšenia sa premietli do výroby verzie MiG-21PFM (Fishbed-F). Smerové kormidlo bolo pri tomto modele zväčšené v snahe zvýšiť pozdĺžnu stabilitu lietadla. Bolo prepracované umiestnenie brzdiaceho padáku, ktoré bolo následne umiestnené v koreni smerového kormidla. Najvýraznejšou úpravou bolo pridanie systému SPS (sduva pograničnovo sloja). Pohonná jednotka bola rovnaká ako u MiGu-21PF. Prepracovaný bol aj prekryt kabíny, ktorý bol teraz dvojdielny a otváral sa do pravej strany. Táto zmena bol vykonaná v dôsledku inštalácie nového vystreľovacieho sedadla KM-1. Okrem zvyčajnej výzbroje pozostávajúcej z dvojice rakiet, mohol byť na podtrupový závesník upevnený kontajner s kanónom GŠ-23, kalibru 23 mm, so zásobou 200 nábojov. MiGy-21PFM sa vyrábali v Gorkom a v Moskve v rokoch 1964-8. Produkcia bola smerovaná pre vzdušné sily ZSSR ale aj na export. V Česko-Slovensku sa táto verzia vyrábala v licencii. MiG-21FL bola verzia vyrábaná v licencii indickou spoločnosťou HAL v rokoch 1966-1974. Prakticky išlo o MiG-21PFM s menej výkonným radarom R-2L. Tieto stroje mohli používať aj rakety západnej výroby ako napr. francúzska "Matra". Ďalšie zlepšenia vyústili do modelu MiG-21PFMA (Fishbed-J), ktorého hlavným zlepšením bol nový radar RP-22 a vystreľovacia sedačka s charakteristikami 0-0 (možnosť opustiť lietadlo v nulovej výške pri nulovej rýchlosti).

Česko-Slovenský MiG-21R počas letu. Kontajner pod trupom nesie prieskumné vybavenie. 1991.

Zásoba neseného paliva bola menšia, avšak mohla niesť prídavné nádrže, pitotova trubica sa presunula mierne doprava. Výzbroj pozostávala z rakiet R-3 a na podtrupový závesník mohol byť inštalovaný kanón namiesto prídavnej nádrže. Prieskumná verzia MiG-21R (Fishbed-H) vychádzala z MiGu-21PF a svoje prieskumné vybavenie niesla v kontajneri umiestnenom na podtrupovom závesníku. Pre vlastnú obranu mohol MiG-21R niesť pár rakiet a mal inštalovanú zväčšenú palivovú nádrž a dodatočnú avioniku v chrbtovej oblasti, ktorá sa tiahla od zadnej časti kabíny až po začiatok smerového kormidla. Pod krídla boli pridané ďalšie 2 pylóny, kde mohli byť umiestnené prídavné palivové nádrže. Výbava prieskumného kontajnera závisela od konkrétnej misie, na ktorú bol MiG-21R nasadený. Mohla obsahovať fotografické alebo elektronické sledovacie zariadenia viacerých typov. MiG-21R bol vyrábaný vo veľkých množstvách v továrni v Gorkom v rokoch 1965-1971.

Tretia generácia[upraviť | upraviť zdroj]

Vyradený slovenský MiG-21MA, 2012.

Tretia generácia, vyrábaná od roku 1968 sa začala produkciou verzie MiG-21S. Modely tretej generácie, počnúc od verzie MiG-21S, prebrali väčšinu zlepšení, ktoré boli zavedené na predošlých verziách. Išlo o inštaláciu palivovej nádrže za kabínou (s kapacitou 340 l),prekryt kabíny otvárajúci sa do strany, štyri pylóny pod krídlami, určenými na inštaláciu dvoch 490 l odhadzovateľných nádrží a dvoch protilietadlových rakiet. Bola inštalovaná nová pohonná jednotka - motor R-11F2S so systémom SPS a autopilot AP-155. Navyše bol inštalovaný nový radar RP-22S Zafír, spolu s optickým zameriavačom ASP-PF, ktorý nahradil starší PKI-1. Nasledoval MiG-21SM (M- modernizovaný), ktorý bol poháňaný motorom Tumanskij R-13-300 a vybavený palubným kanónom GŠ-23L, ktorý bol uložený v trupe, na rozdiel od predošlých verzií, ktoré ho mali uložené vo výstupku po trupom. Táto verzia vznikla predovšetkým na základe skúseností získaných počas bojov na Strednom Východe, kde sa MiGy-21 vybavené iba raketovými strelami neosvedčili.

Sovietsky MiG-21SP v múzeu Soesterberg, 2009.

Bol inštalovaný nový zameriavač ASP-PDF, so zrkadlom zabudovaným do krytu kabíny. Výzbroj mohla pozostávať z rakiet R-3T alebo R-3R, bômb a neriadených rakiet. Avšak zásoba paliva bola znížená. MiG-21SM bol vyrábaný pre sovietske vzdušné sily v továrni v Gorkom, od roku 1968 do 1974 a vo veľkých množstvách. MiG-21M bol verziou odvodenou od MiGu-21SM, avšak so slabším radarom RP-21MA, menej výkonnými motormi R-11F2S-300. Kanón bol rovnako zabudovaný do trupu a tak mohla byť pod trupom nesená prídavná nádrž. MiG-21M bol vyrábaný len v závode "Znamja Truda" v rokoch 1968-1971. V roku 1971 získala India licenciu na výrobu, pričom prvý sériový stroj dodali indickým vzdušným silám v roku 1973. Výroba vo firme HAL trvala do roku 1981. Model MiG-21MF (Fishbed-J), bola v podstate verzia MiG-21M s novým motorom Tumanskij R-13-300 a radarom R-22 Zafír 21. Množstvo neseného paliva bolo obmedzené, avšak mohol niesť prídavné nádrže, ktoré predĺžili dolet. Výzbroj pozostávala z integrovaného kanónu GŠ-23L a rôznych typov bômb, neriadených a riadených rakiet a raketových blokov, ktoré boli nesené na štyroch podkrídelných pylónoch. MiG-21MF sa vyrábal v rokoch 1970-1974 hlavne na export v závode v Moskve a v roku 1975 závode v Gorkom. Verzia MiG-21MF slúžila vo veľkých počtoch aj v Česko-Slovensku a bola sériovo vyrábaná v Indii firmou HAL. MiG-21MT bol upravenou verziou MiGu-21M, od ktorej sa odlišoval väčšou zásobou neseného paliva v nádrži za pilotnou kabínou. V Moskovskom závode bolo v roku 1971 spolu vyrobených len 15 MiGov-21MT. Bol považovaný za prechodnú verziu.

Až neskôr sa typ nahradzoval novšími strojmi typu MiG-23 a MiG-27, ktoré boli univerzálnejšie. Ale až príchod typu MiG-29 znamenal skutočne kvalitnú náhradu manévrovateľnej stíhačky za MiG-21, ktorá sa mohla porovnávať s americkými strojmi.

Štvrtá generácia[upraviť | upraviť zdroj]

Maďarský MiG-21bis počas vzletu, 1991

MiG-21SMT (Fishbed-K) bol prvou verziou tejto generácie. V skutočnosti išlo o kríženca modelov MiG-21M a MiG-21MT. Z MiGu-21M bol použitý trup a výzbroj, z MiGu-21MT motor R-13F-300 a identická kapacita palivových nádrží. Keďže rozmerná palivová nádrž za kabínou spôsobovala nestabilitu, boj jej objem zmenšený na 300 l, čím sa znížil aj dolet. Táto verzia bola ľahšia, vďaka použitým titánovým súčastiam, avšak bola považovaná za prechodnú verziu, pokiaľ nebude dostupný motor Tumanskij R-25-300. Vyrábal sa v závode v Gorkom v rokoch 1971-2. Po ukončení bojov na Strednom Východe bolo jasné, že všetky vzdušné boje sa odohrali v malých výškach. Bola teda potrebná silná, obratná a dobre vyzbrojená stíhačka, s veľkou zásobou neseného paliva. Tieto požiadavky vyústili do novej verzie MiGu-21, určenej na boje v malých výškach vo veľkej rýchlosti. MiG-21bis (Fishbed-L) bol vybavený novým motorom R-25-300. Zmeny sa dotkli aj avioniky, pričom bol inštalovaný nový radar, čím lietadlo získalo schopnosť pôsobenia aj za nepriaznivého počasia. Výzbroj pozostávala z kanónu GŠ-23L, rakiet R-55 (AA-1 Alkali) a R-60M (AA-8 Aphid), ktorá mala dvojnásobný dolet v porovnaní s predtým používanou R-3S. MiG-21bis sa vyrábal v závode Gorkij v počte 2 030 ks a do služby začal byť zaradzovaný v roku 1972. V roku 1974 sa začala jeho sériová výroba v Indii firmou HAL a trvala až do roku 1987, pričom bolo vyrobených 200 ks. Existovala aj upravená verzia MiGu-21bis s označením "Fishbed-N", ktorá mala zabudovaný motor R-25 s nižšou spotrebou a vylepšenou avionikou. Novým bol aj palubný systém pristávania podľa prístrojov (ILS) "Poljot".

Dvojmiestne modely[upraviť | upraviť zdroj]

Fínsky MiG-21U, 2012.

MiG-21 sa radikálne odlišoval od všetkých predošlých dovtedy používaných strojov v ZSSR. Preto vznikla silná potreba vyvinúť dvojsedadlovú verziu pre výcvik nových pilotov. V novembri 1959 bol jeden zo séŕiových MiGov-21F-13 upravený pridaním druhého sedadla. Kokpit nového lietadla bol chránený celistvým prekrytom kabíny, ktorý sa otváral do pravej strany. Táto prvá dvojsedadlová verzia, označovaná ako MiG-21U (Mongol-A), bola poháňaná motorom R-11F-300, avšak nemala žiaden radar ani pevnú výzbroj. Avšak existovala možnosť umiestniť pod trup závesník s guľometom kalibru 12,7 mm.

Česko-slovenský MiG-21US, september 1991

Prototyp tejto verzie po prvý krát vzlietol 17. októbra 1960 a následne sa vyrábal vo veľkých množstvách v závode v Tbilisi v rokoch 1962-6. Stroje pre export boli vyrábané v závode v Moskve v rokoch 1964-8. Rovnako ako v prípade jednosedadlových MiGov-21, bol aj dvojsedadlový MiG-21 postupne upravovaný, aby si piloti zvykli na rastúce výkony lietadla. Tak sa zrodila druhá generácia dvojmiestnych MiGov-21, ktorá sa líšila v dvoch zásadných ohľadoch: bolo zväčšené smerové kormidlo, čo znamenalo presunutie brzdiaceho padáku do koreňa smerového kormidla a bol inštalovaný nový motor R-112S-300, ktorý ma inštalovaný systém SPS. Rovnako ako predtým nebol inštalovaný žiaden radar.

Srbský MiG-21UM, 2008.

Tento model bol označený ako MiG-21US (Mongol-B) a oproti svojmu predchodcovi taktiež niesol väčšiu zásobu paliva a mal nové vystreľovacie sedačky KM-1. Na vrchu kabíny bol sklopný periskop, umožňujúci učiteľovi kontrolovať činnosť žiaka. MiG-21US sa vyrábal pre ZSSR ale aj na export v závode v Tbilisi v rokoch 1966-1970. Posledným modelom dvojmiestnych strojov bol MiG-21UM, ktorý bol zvonku v podstate totožný so svojimi predchodcami. Zmeny sa dotkli vybavenia a avioniky (nový autopilot a palebný systém). Pod krídla boli inštalované 4 závesníky. Vyrábal sa v Tbilisi od roku 1971, kde vo výrobe nahradil predošlú dvojmiestnu verziu.

Modernizačné programy[upraviť | upraviť zdroj]

Prototyp lietadla MiG-21-93

MiGy-21 sú aj napriek svojmu veku stále všestrannými lietadlami, obmedzenie ich použitia v modernom leteckom boji je spôsobené najmä zastaraním ich palubnej elektroniky. Dodnes sa používa okolo 3 300 kusov týchto lietadiel, ktoré existujú v asi 30 variantoch. Viaceré krajiny, ktoré ich vlastnia sa preto pokúšajú o ich modernizáciu.

  • MiG-21-93: táto verzia bola navrhnutá v rámci Ruskej federácie. Rozdiel spočíva v inštalácii rovnakého dopplerovského radaru ako má MiG-29. Vďaka novému radaru, novej avionike, môžu byť nesené moderné zbrane a rakety. Novinkou je aj inštalácia inovovaného riadenia, head-up displeja a prilbového zameriavača.
  • MiG-21-97: má rovnaké vlastnosti ako predošlá verzia, navyše má inštalovaný motor Klimov RD-33 so zlepšenými vlastnosťami.
  • MiG-21 Lancer: bol navrhnutý rumunskou spoločnosťou Aerostar v spolupráci s izraelskou firmou Elbit systems. Táto verzia je špeciálne navrhnutá pre útoky na pozemné ciele s použitím navádzaných rakiet a inej riadenej munície. Existuje v ďalších dvoch verziách, a to: na vybojovanie vzdušnej nadvlády (MiG-21 Lancer C) alebo v cvičnej verzii (MiG-21 Lancer B).
  • MiG-21-2000: bol navrhnutý spoločnosťou IAI (Israel Airspace Industries), s použitím skleneného kokpitu, novej avioniky a výzbroje, vďaka ktorým nezaostáva za západnými typmi stíhačiek.
  • MiG-21 Bison: je najvyššou verziou modernizácie MiGu-21. Je vybavený radarom "Kopyo" od spoločnosti Fazotron, ktorý umožňuje sledovať 8 cieľov súčasne. Podľa informácií z prostredia výrobcu tejto verzie - spoločnosti "Sokol" z Ruskej federácie - je MiG-21 Bison porovnateľný s prvými modelmi amerických stíhačiek F-16A.

Operačné nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Výrobcom a hlavným používateľom MiGov-21 bol Sovietsky zväz a jeho nástupnícke krajiny. ZSSR nasadil MiGy-21 do boja iba počas intervencie v Afganistane.

Vietnamský MiG-21PF s otvoreným brzdiacim padákom po návrate z bojového letu
Egyptský MiG-21PFM počas letu, 1981

Vojna vo Vietname[upraviť | upraviť zdroj]

Vojna vo Vietname znamenala pre ZSSR prvú možnosť skutočného otestovania MiGu-21 v boji, aj keď tento fakt je doteraz zahmlievaný a z dôvodu utajenia sovietski piloti lietali na strojoch s vietnamskými výsostnými znakmi. Nad územím Vietnamu bola vedená najintenzívnejšia letecká vojna od druhej svetovej vojny. Vietnamcami pilotované MiGy tu síce proti americkej presile a technickej nadradenosti mali iba obmedzené možnosti nasadenia, ale zaznamenali mnohé úspechy, proti zväzom amerických ťažkých bombardérov B-52 Stratofortress, ako aj proti stíhacím bombardérom F-105 Thunderchief, ktoré Američania často nechávali lietať bez krytia, navyše plne zaťažené bombami. Vietnamský letec Nguyen Van Coc zaznamenal na MiGu-21PF 9 zostrelov (z čoho 3 boli nové stíhacie lietadlá typu F-4D Phantom II). Okrem zlepšovania avioniky či doletu sa Sovieti rozhodli lietadlo vyzbrojiť 30 mm a neskôr 23 mm dvojhlavňovým kanónom GŠ-23. Američania neskôr v dôsledku stretu s vietnamským letectvom, ktorému do veľkej miery pomáhali Sovieti, zriadili leteckú školu vzdušného boja známu ako „Top Gun“.

Šesťdňová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Po začiatku šesťdňovej vojny 6. júna 1967 mal Egypt k dispozícii 230 ks stíhačiek MiG-21. Počas bojov bolo zničených vyše 100 ks týchto stíhačiek, pričom väčšinou na zemi.

Opotrebovávacia vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 8. februára 1970 sa nad Nílskou deltou rozpútal letecký súboj egyptských MiGov-21 proti izraelským F-4 Phantom II, počas ktorého boli zostrelené 2 stíhačky MiG-21 a jeden F-4 Phantom II. Na ďalší deň zostrelil MiG-21 stíhačku Mirage III. Boje pokračovali aj počas ďalších dní, pričom boli zaznamenané straty MiGov-21.

Jomkipurská vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Keď 6. októbra 1973 vypukla Jomkipurská vojna, MiGy-21 boli vyslané ako ochrana stíhacích bombardérov pred izraelskými útokmi. Po úvodných arabských útokoch bolo MiGom-21 nariadené chrániť egyptské letiská v očakávaní protiútoku. Na konci prvého dňa prišiel Egypt o 5 ks MiG-21. Na ďalší deň zachytila formácia 60 stíhačiek MiG-21 izraelskú formáciu pozostávajúcu z niekoľko sto lietadiel nad Nílskou deltou a 5 z nich zostrelili, pričom prišli o 7 strojov MiG-21. Keď bola 26. októbra 1973 podpísaná mierová zmluva, stratil Egypt 73 stíhačiek MiG-21 a zničil 27 izraelských stíhačiek vo vzdušných súbojoch.

Iné konflikty[upraviť | upraviť zdroj]

Použitie MiGov-21 v ostatných konfliktoch už nebolo také úspešné, za čo môže najmä nedostatočný výcvik ich pilotov. MiGy-21 boli použité jednak v bojoch arabských krajín a Izraela, kde však nedokázali čeliť vynikajúcim izraelským letcom, a od 80. rokov ani novej nadradenej technike – strojom F-15 a F-16. Napriek tomu však izraelskí piloti v 70. rokoch 20. storočia označili MiG-21 za najlepšiu nepriateľskú stíhačku, s akou sa mali možnosť stretnúť v boji.[1] Trochu úspešnejšie bolo použitie egyptských MiGov-21 proti líbyjským MiGom-23. V Indicko-pakistanskej vojne v roku 1971, znamenala účasť indických MiGov porážku pakistanského letectva. Stroje sa uplatnili aj v neskorších konfliktoch.

Počas vojny v Juhoslávii boli miestne MiGy použité jednak k útokom na pozemné ciele, s nepriateľom vo vzduchu sa stretli iba počas intervencie NATO, kedy bolo 24 chorvátskych a bosnianskych strojov zničených.

Počas studenej vojny boli MiGy-21 predávané aj do afrických krajín. Zúčastnili sa Angolskej občianskej vojny jednak v rámci angolského ako aj kubánskeho letectva.

Najkurióznejšie nasadenie zaznamenali americké úrady, ktoré objavili, že niektoré zločinecké organizácie pašujúce narkotiká do USA, použili upravené MiGy-21 na jednorázový prevoz veľkého množstva drôg cez hranice. Použité MiGy boli zakúpené v rôznych oblastiach sveta, vrátane strednej Európy. Boli z nich demontované všetky zbrane a zbytočná elektronika, lietadlá následne naplnili drogami a letom vo vysokej rýchlosti tesne nad hladinou mora sa vyhli spozorovaniu pohraničnou strážou.

Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Používatelia lietadiel MiG-21 (bývalí používatelia sú v červenej farbe)

Súčasní používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Tento zoznam neobsahuje prevádzkovateľov čínskych kópií MiGov-21 – licenčne vyrábanej verzie známej pod názvom Čcheng-tu Ťien-7. Informácie sa týkajú len používateľov stíhačiek MiG-21.

Bulharský MiG-21bis
Bulharské vzdušné sily obdržali prvé MiGy-21F-13 v lete 1963 a nahradili staršie MiGy-19. V roku 1974 boli všetky stroje MiG-21F-13 preradené k prieskumnej jednotke a vybavené kamerami a fotoaparátmi. Tieto stroje boli v službe do roku 1988. V roku 1965 bolo dodaných 12 ks MiG-21PF a tiež prvé stroje MiG-21PFM. V roku 1969 boli prieskumnej eskadre 1/26 priradené prvé MiGy-21R, ktoré boli vyradené až v roku 1995. V roku 1969 boli dodané aj 12 ks MiG-21M, ktoré na základni Graf Ignatievo nahradili zastaralé MiG-19. Onedlho ich nasledovali ďalšie stroje tejto verzie, ktorá bola zo všetkých slúžiacich používaná v bulharskom letectve najkratšie, pričom ju vyradili v roku 1990. Na začiatku 70. rokov 20. storočia boli obstarané prvé dvojmiestne MiG-21US, ktoré medzi rokmi 1974-1982 doplnili vylepšené MiG-21UM. Medzi rokmi 1983-1985 začal byť zavádzaný MiG-21bis. Po tom čo ZSSR dodal ďalších 36 ks MiG-21UM malo celkovo Bulharsko vo výzbroji vyše 200 ks MiG-21, z ktorých v polovici 80. rokov bolo 150 ks v prevádzke. Po páde komunistického režimu, rozpustení krajín Varšavskej zmluvy a obmedzeniach zbraní boli vyradené verzie MiG-21PF, MiG-21PFM a MiG-21M. Na základe zmluvy regulujúcej konvenčné vojsko v Európe boli MiGy-21bis zbavené možnosti niesť nukleárne zbrane a iné MiGy-21 boli odzbrojené a označené ako MiG-21-UM-2. Keďže Bulharsko nemalo financie na obstaranie nových stíhačiek, boli modely MiG-21bis ponechané v službe a v roku 2007 časť z nich modernizovaná inštaláciou GPS príjmačov, transpondérmi a záznamníkmi letových údajov a tie spolu s MiG-21UM slúžia dodnes.
Chorvátske vzdušné sily po získaní samostatnosti v roku 1991 vlastnili niekoľko jednomiestnych MiG-21bis a dvojmiestnych MiG-21UM. V roku 1995 bolo Chorvátsku umožnené zakúpiť vyše 40 ks MiG-21bis a MiG-21UM na Ukrajine. Medzi nimi bolo 16 ks MiG-21bis a 4 ks MiG-21UM, ktoré boli navrátené do letuschopného stavu a zvyšok strojov bol uložený. Po roku 2003 bolo 8 ks Mig-21bis a 4 ks dvojmiestnych MiG-21UM modernizovaných v Rumunsku a boli zakúpené ďalšie 4 ks MiG-21UM. Dnes majú tieto lietadlá základne na letiskách Pula a Záhreb.
Egyptský MiG-21RF, 2008.
Egyptské vzdušné sily získali v roku 1962 niekoľko stíhačiek MiG-21F-13, nasledované 40 ks MiG-21U a rovnakým množstvom MiGov-21PF v roku 1964. Na začiatku šesťdňovej vojny disponoval Egypt 230 ks MiGov-21, pričom 75 z nich bolo vo verzii MiG-21PFM. V roku 1972 skončila vojenská pomoc ZSSR Egyptu, bolo dokúpených 80 ks čínskych kópii MiGu-21 - stíhačiek F-7B. V roku 2007 mal Egypt k dispozícii 3 eskadry MiGov-21 a 2 eskadry F-7B.
Etiópske vzdušné sily v roku 1977 získali 48 ks jednomiestnych MiG-21MF a niekoľko dvojmiestnych MiG-21UM. Na ďalší rok boli etiópske vzdušné sily vybavené dvomi eskadrami MiGov-21MF, avšak stroje a piloti jednej z týchto eskadier boli vyslaní z Kuby. Tieto stíhačky boli nasadené v roku 1977 v konflikte so Somálskom, kedy obe bojujúce strany použili svoje MiGy-21. Ďalšie dodávky sa uskutočnili v rokoch 1982-3, kedy bolo dodaných vyše 100 ks MiG-21MF, MiG-21R a MiG-21UM. Posledné dodávky prebehli v rokoch 1986-8, kedy bolo dodaných 30 ks MiG-21bis. V roku 1997 bolo 10 ks MiG-21 poslaných do Izraela, kde sa mali podrobiť modernizácii na verziu MiG-21 Lancer, avšak nedostatok financií to nakoniec neumožnil. V roku 2007 mala Etiópia k dispozícii 2 regimenty vybavené 18 ks jednomiestnych MiG-21 a 6 ks dvojmiestnych MiG-21UM.
Modernizovaný indický MiG-21 Bison na letisku Bengalore, 2007.
Indické vzdušné sily boli v 60. a 70. rokoch 20. storočia najväčšími zahraničnými používateľmi MiGu-21 všetkých verzií. Prvých 10 ks MiGu-21F-13 dorazilo v roku 1963, nasledované ďalšími 4 ks v polovici roku 1964. Zúčastnili sa prvej Indo-Pakistanskej vojny v roku 1965. Avšak pilotný výcvik nebol dostatočný na to, aby piloti na MiGu-21 mohli vykonávať bojové misie, kvôli čomu nehrali v tomto konflikte veľkú rolu. Koncom roka 1964 boli dodané 2 ks MiGu-21PF, avšak 6. septembra 1965 boli zničené na zemi pakistanskými F-86. V roku 1965 bolo dodaných 40 ks dvojmiestnych MiG-21U. Pôvodne sa uvažovalo o sériovej výrobe druhej generácie MiGu-21 v Indii,avšak značné oneskorenie tohto programu znamenalo, že veľké množstvo modelu MiG-21FL muselo byť od roku 1965 dovezených zo ZSSR, pričom MiGy-21FL domácej produkcie boli dodávané od roku 1967. Bolo dodaných 205 ks MiGu-21FL, pričom vyradený zo služby bol v roku 2005. V decembri 1971 počas tretej Indo-Pakistanskej vojny už boli indickí piloti kvalitne vycvičení a zapojili sa do bojov proti pakistanským a jordánskym F-104, pričom zničili najmenej 3 tieto stroje. Indická výroba modelu MiG-21M sa rovnako oneskorila a tak bolo opäť nutné dodávať potrebný počet zo ZSSR. V roku 1973 takto India obstarala niekoľko MiGov-21MF, ktorými boli vyzbrojené 2 eskadry. Následne dodával ďalšie MiGy-21MF už indický priemysel a to až do roku 1981. Zo ZSSR bolo taktiež dodaných niekoľko MiGov-21bis, pričom domáci priemysel vyrábal tieto stroje medzi rokmi 1977-1984. V 90. rokoch 20. storočia bolo zakúpených 70 ks dvojmiestnych MiG-21UM, pričom ďalších 21 ks bolo dodaných rôznymi krajinami východného bloku. V roku 1996 sa začal program modernizácie vyše stovky MiGov-21bis ruskými a západnými firmami, ktorý mal zabezpečiť ich prevádzku až do roku 2017. Prvý prototyp modernizovaného MiGu-21bis po prvýkrát vzlietol 6. októbra 1998 a prvé sériové stroje boli dodané v auguste 2001. Do januára 2006 modernizoval indický letecký priemysel 94 ks. Tieto stroje boli označené spočiatku ako MiG-21UPG a neskôr MiG-21 Bison.
Jemenské vzdušné sily vznikli zjednotením Severného a Južného Jemenu v roku 1990. Tak sa do výzbroje dostali aj MiG-21, ktorý slúžil v letectvách oboch štátov. Celkovo bolo po zjednotení zavedených do výzbroje nového letectva 47 ks MiGu-21MF a 8 ks dvojmiestnych MiGov-21UM. V roku 2001 boli dodané stroje F-7M z niektorej z arabských krajín. V súčasnosti je počet letuschopných MiGov-21 neznámy.
Kambodžské MiGy-21 zoradené na stojánke, 2002.
Kambodžské vzdušné sily získali 19 ks používaných MiG-21bis a 3 ks dvojmiestnych MiG-21UM v roku 1982. Kvôli nedostatočnej údržbe a nedostatku náhradných dielov tieto stroje často nelietali a v júni 1992 boli vyradené zo služby ako súčasť plánu OSN na odzbrojenie po páde režimu Červených Khmérov. V roku 1996 podpísala vláda Kambodže s Izraelom dohodu o modernizácii 12 ks MiG-21bis a 2 ks MiG-21UM na verziu MiG-21-2000. Tento program sa nakoniec neuskutočnil kvôli insolventnosti Kambodže.
Vzdušné sily Severnej Kórei mali v roku 1963 k dispozícii 14 ks MiGu-21F-13, pričom v rozmedzí rokov 1966-1967 bolo dodaných ďalších 80 ks MiGu-21F-13. V októbri 1969 disponovalo letectvo 96 ks MiGu-21 z ktorých 46 ks bolo vo verzii MiG-21PF a MiG-21PFM. Sovietsky zväz prestal s dodávkami v roku 1974, avšak od roku 1983 v nich pokračoval, takže do roku 1985 bolo dodaných 150 ks MiGov-21MF a MiG-21PFM. Z Číny bolo v rokoch 1989-1991 dodaných 30 ks modelu F-7B. Posledné dodávky sa uskutočnili v roku 1999 z Kazachstanu, kedy bolo obstaraných 38 ks. Zlá ekonomická situácia sa však podpísala na ich letuschopnosti a sú prevádzkované v obmedzenom režime.
Kubánsky MiG-21bis, ktorého pilot s ním dezertoval do USA, 1993.
Kubánske vzdušné sily si po skončení kubánskej krízy ponechali 46 ks MiG-21F-13 a 2 dvojmiestne MiG-21U. V rokoch 1964 získala Kuba niekoľko modelov MiG-21PF, nasledovaných 30 ks MiG-21PFM v rokoch 1966-7. Tieto boli nahradené v roku 1968 modelom MiG-21MF. V tom istom roku dorazilo 12 ks prieskumných MiG-21R. Celkovo bolo medzi rokmi 1972-1974 doručených 60 ks MiG-21MF. V roku 1975 vyslala Kuba 2 eskadry vybavené strojmi MiG-21MF do Angoly, kde sa zúčastnili občianskej vojny. V roku 1981 boli dodané prvé MiGy-21bis. Z celkovo 270 ks MiG-21 ktoré slúžili vo vzdušných silách sú dnes v prevádzke 2 ks MiG-21UM a 12 ks MiG-21bis.
Vzdušné sily Mali v roku 1974 získali 12 ks MiGu-21bis zo ZSSR a v roku 2005 ďalšie 2 ks MiGu-21MF a 1 ks MiGu-21UM z Česka. Všetky MiGy-21 vzdušných síl Mali sa nachádzajú na základni Bamako od roku 2007.
Rumunský MiG-21UM Lancer-B
Rumunské vzdušné sily medzi rokmi 1962-1963 obdržali 24 ks MiGov-21F-13, ktoré slúžili až do roku 1976. V roku 1965 bolo dodaných ďalších 38 ks MiGu-21PF, ktoré slúžili až do začiatku 90. rokov 20. storočia. Prvé dvojmiestne MiGy-21U sa do Rumunska dostali v roku 1965 v počte 4 ks. V roku 1966 bolo obstaraných 29 ks MiGu-21PFM so schopnosťou niesť nukleárne zbrane. Vyradené boli v roku 1990 na základe zmluvy o počtoch konvenčných zbraní v Európe. V rokoch 1968-1969 bolo dodaných 11 ks MiGu-21R a 60 ks MiGu-21M, ktoré boli vyradené v roku 1998.V roku 1969 boli tiež dodané ďalšie MiGy-21U a MiGy-21US v počte 3 ks a 14 ks respektíve. Medzi rokmi 1972-1980 bolo dodaných 31 ks dvojmiestnych MiGov-21UM, z ktorých 14 ks bolo v roku 1996 modernizovaných na verziu MiG-21 Lancer-B. V 90. rokoch 20. storočia bolo rozhodnuté, že letecká technika bude modernizovaná tak, aby bola kompatibilná s technikou NATO, keďže sa Rumunsko usilovalo o členstvo v tejto organizácii avšak na nové stroje neboli financie. Rozhodnutie podrobiť sa modernizácii padlo na MiGy-21M a MiGy-21MF. V spolupráci s Izraelskou firmou Elbit upravila spoločnosť Aerostar vyše 100 ks MiGov-21 osadením západnej avioniky. Prvé dodávky týchto lietadiel sa uskutočnili v roku 1997. MiGy-21M boli preznačené na MiG-21 Lancer-A, pričom boli uspôsobené na úlohu stíhacieho bombardéru;z MiGu-21MF sa stali MiGy-21 Lancer-C, uspôsobené na stíhanie. V súčasnosti sú všetky tri verzie MiGu-21 Lancer v službe.
Srbský MiG-21, 2009.
Srbské vzdušné sily získali po skončení občianskej vojny v roku 1992 väčšinu techniky z výzbroje bývalej Juhoslávie. Veľká časť MiGov-21 skorých verzií bola vyradená a v službe zostali len MiGy-21R, MiGy-21bis a MiGy-21UM. V bojoch nad západným Slovinskom a nad Srbskou Krajinou bolo zostrelených viacero strojov, avšak keď v roku 1999 zasiahlo do konfliktu NATO, stále bolo vo výzbroji dostatočné množstvo MiGov-21. V súčasnosti má podľa dostupných údajov Srbsko k dispozícii približne 30 ks jednomiestnych a dvojmiestnych MiGov-21.
Sýrske vzdušné sily získali v roku 1961 36 ks MiGu-21F-13, nasledované ďalšími 45 ks v roku 1965 a 15 ks MiGu-21FL. Prvé dvojmiestne MiGy-21U boli dodané v roku 1966 v počte 6 ks. Veľká časť z týchto strojov bola zničená počas šesťdňovej vojny v roku 1967. V roku 1968 dodal ZSSR 24 ks MiGov-21, ktoré mali nahradiť utrpené straty. V tom istom roku boli dodané MiGy-21PFM v počte 40 ks a neskôr 60 ks. V roku 1970 získala Sýria 6 ks MiGu-21R, ktoré slúžili až do roku 2000. V roku 1971 boli dodané MiGy-21MF v počte 21 ks, nasledované ďalšími 40 ks v roku 1973. V roku 1973 boli dodané aj dvojmiestne MiGy-21UM v počte 20 ks. V období medzi šesťdňovou vojnou a Jomkipurskou vojnou v roku 1973 stratila Sýria veľký počet MiGov-21, čo viedlo ZSSR k dodaniu 75 ks MiGu-21MF v roku 1973, ktoré mali nahradiť straty. Počas Jomkipurskej vojny odkúpila Sýria od NDR 12 ks MiGu-21M, ktoré boli podobné verzii MF. Okrem ZSSR a NDR do Sýrie dodávali MiGy-21 aj iné krajiny východného bloku, ako napr. Maďarsko, ČSSR a Poľsko. V roku 1982 bol veľký počet MiGov-21 zničený izraelskými vzdušnými silami nad Libanonom. V 80. rokoch 20. storočia ZSSR opäť predal Sýrii 198 ks MiGu-21bis, pričom starších 61 ks MiGu-21 malo byť uložených. V priebehu rokov bol MiG-21 nahrádzaný stíhačkami MiG-29 a Su-27 a tak sa počet letuschopných MiGov-21 znížil v roku 2005 na 100 ks, z ktorých väčšina bola uspôsobená na fotografický prieskum.
Vzdušné sily Ugandy získali zo ZSSR 18 ks MiGov-21MF a 2 ks dvojmiestnych MiG-21U. V noci z 3. na 4. júla 1976 bolo počas zásahu izraelského komanda v Entebbe zničených 7 MiGov-21. V roku 1999 obstarala Uganda prostredníctvom Izraelu z Poľska 6 ks MiGu-21bis a jeden MiG-21UM. Dnes je v prevádzke už len niekoľko strojov.
Vietnamský MiG-21PF v americkom múzeu, 2005.
Vietnamské vzdušné sily získali svoje prvé MiGy-21F-13 na konci roku 1965. Prvé boje s americkými stíhačkami vybojoval MiG-21 vo vietnamských službách vo februári 1966. Prvými obeťami vietnamských MiGov-21 sa stali bezpilotné aparáty Ryan Firebee a to 4. a 5. marca 1966. Dňa 6. júna 1966 padli MiGom-21 za obeť prvé 2 stíhačky F-4 Phantom II. Počas roku 1966 bolo do služby zaradených vyše 30 ks MiGu-21PF, spolu s vyše 100 ks MiGu-21PFM. V roku 1970 získali vietnamské vzdušné sily 60 ks MiGu-21MF. Všetky tieto verzie MiGu-21 zostali vo výzbroji aj po ukončení vojny vo Vietname. Počas vojny bolo MiGmi-21 vietnamského letectva zostrelených 47 amerických stíhačiek, zatiaľčo USAF a námorné letectvo USA zostrelili 67 ks a 18 ks MiGu-21 respektíve. Trinásť pilotov vietnamského letectva získali titul "eso" medzi rokmi 1967 a 1972. V roku 1979 boli dodané MiGy-21bis, nasledované ďalšími dodávkami z Poľska v roku 2005. V roku 2009 malo MiG-21 vo výzbroji 7 regimentov vietnamského letectva, pričom celkový počet sa odhaduje na 150 ks MiGov-21 v aktívnej službe.
Vzdušné sily Zambie obstarali v roku 1976 14 ks MiGu-21bis a 2 ks MiGu-21UM. Všetky stroje okrem jedného dvojmiestneho MiGu-21UM boli v rokoch 1997-1998 modernizované v Izraeli. Presný stav MiGov-21 vo výzbroji vzdušných síl Zambie nieje známy.

Bývalí používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Zničený afganský MiG-21MF na základni Bagram, 2002.
Afganské vzdušné sily obdržali v roku 1973 od ZSSR a krajín Varšavskej zmluvy vyše 40 ks MiG-21. Po začiatku sovietskej intervencie v roku 1979 boli afganské vzdušné sily posilnené 70 ks MiG-21MF, 50 ks MiG-21bis a 6 cvičnými MiG-21UM. Po ukončení konfliktu v roku 1989 nastal boj medzi mudžahedínmi a vládnymi silami, ktorý sa skončil v roku 1995 víťazstvom islamských radikálov. V tom čase bolo však už len málo MiGov-21 schopných prevádzky. Väčšina letuschopných bola zničená počas americkej invázie v roku 2001 a po skončení bojov vyradená.
Albánske vzdušné sily
Alžírske vzdušné sily získali v roku 1965 prvých 6 ks MiG-21F-13, po ktorých ďalšia nasledovala dodávka vyše 40 ks. Počas šesťdňovej vojny vyslalo Alžírsko 31 strojov MiG-21 do Egypta, pričom 6 z nich omylom pristálo na egyptskej leteckej základni na Sinaji, ktorú práve dobyli Izraelčania. Štyri z týchto lietadiel v letuschopnom stave bolo odoslaných do USA na analýzu. V rokoch 1966-7 obdržalo Alžírsko ďalších 30 ks MiG-21PF, nasledovaných onedlho dodávkou 40 ks MiG-21PFM. V druhej polovici 70. rokov 20. storočia bolo zakúpených niekoľko stíhačiek MiG-21MF, MiG-21bis a MiG-21UM. Po ukončení sovietskej pomoci boli stíhačky MiG-21 postupne vyradzované a nahrádzané modernejšími MiG-29 a Su-24. Spolu v alžírskych vzdušných silách slúžilo okolo 120 stíhačiek MiG-21, pričom posledný let tohto typu sa uskutočnil v roku 2003.
Angolský MiG-21bis, apríl 1993
Angolské vzdušné sily získala prvé MiGy-21MF v roku 1976 z Kuby. O niekoľko mesiacov dodal ZSSR 8 ks MiG-21F-13 a 2 cvičné MiG-21US. V roku 1980 bolo dodaných 12 ks MiG-21MF a 2 ks MiG-21US. Ďalšia dodávka z roku 1983 zahŕňala 15 ks MiG-21bis a MiG-21US, nasledovaná 30 ks MiG-21bis v rokoch 1985-6. Prvých bojov sa angolské MiGy-21 zúčastnili v roku 1976 proti rebelom z UNITA. Počas bojov s juhoafrickými stíhačkami Mirage F1 bolo zničených najmenej 5 MiGov-21. Dnes sa vo výzbroji už nenachádzajú.
Bangladéšske vzdušné sily používali od roku 1973 6 ks MiG-21MF a 2 ks MiG-21UM. Boli vyradené v roku 1990.
Vzdušné sily Burkiny Faso obdržali zo ZSSR 8 ks MiG-21bis a 2 ks MiG-21UM. V roku 1985 ich nasadila v pohraničnom konflikte s Mali. V roku 1993 už neboli schopné prevádzky a boli uložené na základni Ouagadougou.
Vzdušné sily čínskej ľudovooslobodzovacej armády získali MiG-21 do svojej výzbroje prostredníctvom licenčnej výroby. Jednomiestne MiGy-21 sa vyrábali v továrni Čengdu pod označením J-7 a dvojmiestne MiGy-21 vyrábala továreň Guizhou pod označením JJ-7. Prvé stroje J-7L sa do výzbroje dostali v roku 1965. V roku 2007 vlastnila Čína 1 575 ks stíhačiek J-7 rôznych modelov, z ktorých bolo 920 ks operačne nasaditeľných. Dodnes je J-7 početne najvýznamnejším strojom v čínskom letectve.
Česko-Slovenský MiG-21R po návrate z letu, 1991.
Česko-Slovenské vzdušné sily prevádzkovali MiGy-21 z dvoch zdrojov. Prvým bola licenčná výroba typu MiG-21F-13, ktorý bol vyrábaný vo firme Aero Vodochody medzi rokmi 1963-1973, pričom bolo vyrobených 194 ks. Spočiatku boli tieto stroje označované ako S-106, avšak neskôr prešli na pôvodný názov MiG-21. Druhým zdrojom boli dodávky zo ZSSR. V roku 1964 boli dodané MiGy-21PF, pričom vyradené boli v roku 1990.V rokoch 1965-1966 boli dodané dvojmiestne MiGu-21U, nasledované MiGmi-21US v rokoch 1968-1970 a nakoniec MiGmi-21UM medzi rokmi 1971-1978. Od roku 1966 do 1969 prebiehali dodávky MiGu-21PFM, z ktorých posledné kusy boli vyradené v roku 1991. V roku 1969 a 1973 dodala ČSSR niekoľko MiGov-21 do Sýrie a Egypta, kde mali nahradiť vojnové straty. Medzi rokmi 1969-1972 bol dodaný prieskumný MiG-21R, ktorý bol v službe do rozdelenia federácie v roku 1993 a následne slúžil v letectvách Slovenska a Česka. V roku 1969 boli začaté aj prvé dodávky MiGu-21M (MiG-21MA), ktoré rovnako slúžili až do rozpadu ČSSR a následne v nástupníckych krajinách. Medzi rokmi 1971-1975 získalo Česko-Slovensko MiGy-21MF, ktoré potom tvorili chrbticu stíhacích jednotiek nášho letectva.
Vyradené dvojmiestne MiGy-21UM fínskych vzdušných síl v múzeu, 2012.
Fínske vzdušné sily začiatkom 60. rokov 20. storočia nahradili zastaralé stroje De Havilland Vampire a Folland Gnat sovietskymi MiGmi-21. Fínsko bolo prvou nekomunistickou krajinou v Európe, ktorá MiG-21 obdržala. Prvých 10 ks MiG-21F-13 bolo dodaných v apríli 1963, nasledované ďalšou dodávkou 11 ks v novembri tohto istého roku. Po ukončení dodávok Fíni zistili, že objednaný počet je nadbytočný a preto niekoľko MiGov-21 uložili na základni Rovaniem, až do príchodu novších strojov Saab 35BS Draken v roku 1972. Prvé dvojsedadlové MiGy-21U dorazili v apríli 1965, nasledované modernizovanými dvojmiestnymi MiG-21UM v roku 1974. Medzi rokmi 1971-1973 bolo 9 ks MiG-21F-13 prekonštruovaných na prieskumnú verziu, pričom posledný let MiGu-21F-13 vo fínskych službách sa uskutočnil v januári 1986. Jednotka HävLLv 31 začala nahradzovať svoje MiGy-21F-13 verziou MiG-21bis na konci roka 1978, pričom dodávky tohto typu pokračovali až do roku 1986. Celkovo Fínsko získalo 26 ks modelu MiG-21bis. Šesť z týchto strojov bolo neskôr upravených na prieskumnú verziu MiG-21bisT. V roku 1981 bol dodaný aj jeden MiG-21UM. Všetky fínske MiGy-21bis boli upravené inštaláciou západnej avioniky, navigačného systému a vybavenia. Koniec kariéry MiGu-21 vo fínskych službách prišiel v roku 1992, kedy bolo rozhodnuté o nákupe stíhačiek F/A-18. Dňa 7. marca 1998 bola na základni Kuopio-Rissala usporiadaná veľká rozlúčková oslava na počesť MiGu-21, po ktorej bol vyradený zo služby a až na niekoľko exemplárov pre múzeá zošrotovaný.
Guinejské vzdušné sily v roku 1986 získali 8 ks MiGov-21MF a 1 dvojmiestny MiG-21U. V roku 2000 bolo 5 strojov MiG-21 uvedených do letuschopného stavu ruskými technikmi. Dňa 16. apríla 2007 sa guinejský MiG-21U zrútil na budovu televíznej stanice.
Vzdušné sily Guinei-Bissau získala MiGy-21MF náhradou za staršie MiGy-17. V 80. rokoch 20. storočia bol dodaný jeden dvojmiestny MiG-21UM.
Indonézske vzdušné sily sa po získaní nezávislosti obrátili na ZSSR s požiadavkou na dodávky zbraní. Tak bolo v roku 1962 dodaných 20 ks MiGu-21F-13. Tieto stroje boli nasadené v rôznych konfliktoch v ktorých Indonézia bojovala, najmä vo vojne s Malajziou. Keď sa o niekoľko rokov začala Indonézia orientovať na Západ, bola malá flotila MiGov-21 veľmi rýchlo vyradená z prevádzky kvôli nedostatku náhradných dielov a v roku 1970 boli všetky MiGy-21 vyradené.
Vyradený MiG-21 irackého letectva na základni Al Asad, 1. január 2010
Iracké vzdušné sily získali prvú dodávku 35 ks MiG-21F-13 v roku 1963. Dňa 16. augusta 1966 s jedným z týchto strojov dezertoval kpt.Munir Redfa do Izraela. V roku 1966 bolo dodaných vyše 30 ks MiGov-21PF, nasledované ďalšími v roku 1967. Celkovo mal Irak k dispozícii 90 ks MiGu-21PF. V roku 1970 zakúpil Irak 55 ks stíhačky MiG-21PFM, avšak veľké množstvo z nich bolo odovzdané Egyptu a Sýrii, kde nahradili straty utrpené počas šesťdňovej vojny. Počas Jomkipurskej vojny v roku 1973 bolo 18 ks MiGov-21PFM odoslaných na základňu Al-Mezzah v Sýrii. V roku 1973 bolo doručených 40 ks modelu MiG-21MF a prvé kusy boli odovzdané Sýrii a Egyptu ako náhrada utrpených strát. V roku 1979 bolo zakúpených 15 ks prieskumných MiGov-21R, ktoré sa spolu s MiGom-21PFM zúčastnili vojny s Iránom a vojny v Zálive. V roku 1983 obdržal Irak 61 ks MiGov-21bis, ktoré sa taktiež zúčastnili iránsko-irackej vojny. Po irackej invázii do Kuvajtu v roku 1990 a následnej operácii Púštna búrka bolo uvalené na Irak zbraňové embargo, ktoré mu bránilo v nákupe ďalších strojov. V tom čase mali iracké vzdušné sily k dispozícii okolo 100 ks MiGov-21 a čínskych F-7. Stroje ktoré prežili túto vojnu boli zničené počas americkej invázie do Iraku v roku 2003.
Vzdušné sily Južného Jemenu získali svoje prvé MiGy-21F-13 zo ZSSR a iných východných krajín v roku 1971. Ďalšie stroje boli dodané v priebehu nasledujúcich rokov. Tri štvrtiny z celkového počtu dodaných strojov boli zničené počas občianskej vojny medzi Severným a Južným Jemenom.
Juhoslovanské vzdušné sily získali svoje prvé MiGy-21F-13 v roku 1962. Po ich vyradení v roku 1980 boli všetky zvyšné MiGy-21 začlenené do výzbroje federálnej republiky Juhoslávia po tom, čo sa v roku 1992 odtrhli Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina a Macedónsko. Prvé dvojmiestne MiGy-21U boli dodané v roku 1965, nasledované modernejšími MiGmi-21UM v roku 1977. Vyradenie MiGov-21U prebehlo v roku 1991. V roku 1968 bol do služby zaradený MiG-21PFM spolu s prieskumným MiGom-21R, ktorý slúžil do roku 2003. V roku 1971 bol zavedený MiG-21M, pričom vyradený bol v roku 1996. MiG-21MF bol do výzbroje zavedený v roku 1975 a model MiG-21bis v roku 1977. Celkovo Juhoslávia obstarala vyše 260 ks rôznych verzií MiGu-21. V roku 2002 bol názov Juhoslávia zmenený na spoločenstvo štátov Srbsko a Čierna Hora. Po získaní nezávislosti Čiernej Hory v roku 2006 sa zmenil názov štátu na Srbsko, ktoré si zároveň ponechalo zvyšné MiGy-21.
Vzdušné sily Konga získali v 60. rokoch zo ZSSR niekoľko MiGov-21, nasledovaných v roku 1986 dvoma dvojmiestnymi MiG-21UM a jedným MiG-21bis v roku 1988. Spolu mali vzdušné sily tejto krajiny k dispozícii 16 jednomiestnych a 2 dvojmiestne MiGy-21. Do roku 1996 však už neboli letuschopné a boli uložené na základni Pointe Noire.
Vzdušné sily Laosu získali v 70. a 80. rokoch 20. storočia niekoľko MiGov-21, avšak po ukončení pomoci zo strany ZSSR a Vietnamu v 90. rokoch začala letuschopnosť týchto strojov rýchlo klesať. Viacero modernizačných programov indickej firmy HAL zlyhalo na celkovej olietanosti týchto strojov.
Líbyjské vzdušné sily nakúpili v 70. a 80. rokoch 20. storočia veľké množstvá sovietskej a francúzskej techniky, okrem iného aj MiGy-21. V roku 1975 dodal ZSSR niekoľko MiGov-21UM a neskôr okolo 50 ks MiGu-21MF. Pre nahradenie strát, ktoré Sýria utrpela počas vojny s Izraelom, odovzdala Líbya 30 ks MiGu-21MF sýrskemu letectvu. Počas pohraničného konfliktu s Egyptom v roku 1977 boli oboma stranami nasadené MiGy-21MF. Pred vypuknutím povstania v roku 2011 mali vzdušné sily v prevádzke jednu eskadru MiGov-21bis a MiG-21UM.
Vzdušné sily Madagaskaru získali v roku 1971 zo Severnej Kórei 8 ks MiGu-21PFM a 1 ks MiGu-21U. Neskôr ZSSR dodal 12 ks MiGu-21bis a 2 ks MiGu-21UM. V roku 2000 boli madagaskarské MiGy-21 uložené na základni Ivato, neďaleko hlavného mesta Antananarivo.
Vyradený maďarský MiG-21bis v múzeu Szolnok, 2010.
Maďarské vzdušné sily boli prvými spomedzi krajín Varšavskej zmluvy, ktoré v roku 1961 získali 12 ks modelu MiG-21F-13. Neskôr bolo dodaných ďalších 68 ks toho istého modelu, ktoré slúžili až do roku 1980. Prvé dvojmiestne MiG-21U dorazili v roku 1963 a dodávky vrátane vylepšených MiG-21UM pokračovali až do roku 1986, pričom všetky boli vyradené v roku 2001. V roku 1964 bolo dodaných 24 ks MiGu-21PF, pričom posledný z týchto modelov bol vyradený 21. decembra 1988. V roku 1975 sa objavili prvé stroje MiG-21bis, ktoré sa napokon stali najpočetnejšou verziou MiGu-21 v maďarských službách. Boli dislokované na základniach Taszar a Pápa od roku 1977. S príchodom novších stíhačiek MiG-21MF a MiG-21bis boli staršie modely uložené na základni Kecskemét. Po páde komunistického režimu Maďarsko stále disponovalo veľkou flotilou MiGov-21, avšak onedlho začalo čeliť vážnym finančným problémom a tak boli počty stíhačiek drasticky redukované. Bolo rozhodnuté zošrotovať niekoľko MiGov-21 a zvyšok presunúť na základňu Pápa, kde boli aj MiGy-29. Všetky MiGy-21 boli vyradené 24. augusta 2000, pričom v tom čase bolo letuschopných ešte 12 ks MiG-21bis a 10 ks dvojmiestnych MiG-21U.
Mongolské vzdušné sily získali koncom 70. rokov 20. storočia približne 12 ks jednomiestnych MiG-21PFM a niekoľko dvojmiestnych MiG-21U. Po ukončení podpory zo strany ZSSR v roku 1990 boli všetky MiGy-21 uzemnené a uskladnené. Niektoré zdroje uvádzajú, že Mongolsko v Rusku zakúpilo v roku 2001 isté množstvo náhradných dielov, čo by mohlo znamenať, že mongolské MiGy-21 sú čiastočne letuschopné.
Vzdušné sily Mozambiku získal v roku 1982 z Kuby 48 ks MiGu-21bis, spolu s kubánskymi pilotmi a personálom. V roku 1990 sa tento počet scvrkol na 18 strojov a aj tie boli bez primeranej údržby postupne vyradzované.
Vzdušné sily Namíbie vznikli v roku 2005 avšak prvé 2 ks MiGu-21bis a 1 ks MiGu-21UM boli doručené už v roku 2002, po dôkladnej oprave izraelskou firmou IAI. V roku 2006 bolo navyše obstaraných 12 ks F-7NM a 2 ks FT-7NG z Číny.
Vyradený MiG-21PF v markingu letectva NDR
Vzdušné sily Nemeckej demokratickej republiky získal prvé MIGy-21F-13 v apríli 1962, ktoré boli zaradené k Jagdgeschwader 8 "Hermann Matern", pričom spolu bolo zo ZSSR dodaných 76 ks tohto modelu. Posledné z nich boli vyradené v roku 1985. Na jar 1964 bola dodaná zásielka 54 ks MiGu-21PF, nasledovaná MiGmi-21PFM v rokoch 1964-1965. Tieto stroje boli zaradené k Jagdgeschwader 1 a 8, pričom niekoľko z nich sa dostalo aj k Jagdgeschwader 2 a 9. Model MiG-21PF bol vyradený v roku 1988, nasledovaný MiGom-21PFM v roku 1990.V apríli 1965 boli dodané prvé dvojmiestne MiG-21U na základňu Rothenburg-Oberlausitz a dodávky pokračovali do júla 1967, kedy dosiahli počet 45 ks. Modernejšie dvojmiestne MiGy-21UM boli dodané medzi rokmi 1970-1971, pričom v roku 1978 boli doobjednané 3 ks tohto modelu.Takmer všetky dvojmiestne MiGy-21U/UM boli vyradené v októbri 1990. V novembri 1968 sa začali dodávky MiGu-21M, ktoré trvali do decembra 1970, kedy bolo dodaných 87 ks tejto verzie. V roku 1973 bolo 12 ks MiG-21M odpredaných Sýrii. Vo februári 1972 bolo dodaných 50 ks MiG-21 nasledované ďalšími 12 ks v roku 1975. V roku 1975 sa začali dodavky MiGu-21bis, kedy bolo dodaných 14 ks. Posledných 23 ks MiGu-21bis bolo dodaných v máji 1978. Dňa 3. októbra 1990 bolo vyše 250 ks MiGu-21 rôznych verzií prevedených do zjednotenej Bundesluftwaffe.
Luftwaffe ešte pred zjednotením Nemecka vyhlásila, že nebude používať žiadne MiGy-21 z výzbroje letectva NDR. Ich šrotovanie začalo v septembri 1992 a tie, ktoré boli zachované, boli odpredané súkromným osobám v Nemecku a zahraničí alebo do múzeí.
Nigérijské vzdušné sily v roku 1975 zakúpili 25 ks MiGov-21MF a 6 ks MiGu-21UM. V roku 1990 boli zverejnené plány modernizácie týchto strojov, avšak nakoniec sa nič podobné neudialo. Stroje boli preto uložené. V roku 2005 zakúpili nigérijské vzdušné sily 12 ks F-7NI a 3 ks FT-7NI z Číny.
Dvojmiestny poľský MiG-21UM
Poľské vzdušné sily získali svoje prvé MiGy-21F-13 v roku 1961, avšak trvalo ďalší rok, kým boli vytvorené prvé jednotky. V roku 1965 boli všetky MiGy-21F-13 dislokované na jedinú základňu, kde boli až do svojho vyradenia v roku 1973. Posledných 12 ks tohto modelu bolo v roku 1973 predaných do Sýrie, kde nahradili straty utrpené počas vojny s Izraelom. V roku 1964 sa začali dodávky modelu MiG-21PF, ktoré trvali do roku 1965 a posledné kusy tejto verzie boli vyradené v roku 1989. V tom istom čase bolo dodaných 11 ks dvojmiestnych MiG-21U, pričom vyradené boli v roku 1990. V rokoch 1966-1968 bolo dodaných 162 ks modelu MiG-21PFM, pričom prvé z týchto strojov začali byť vyradzované v roku 1989 a posledný bol vyradený v roku 1998. Od septembra 1968 do roku 1972 bolo dodaných 12 ks prieskumných MiGov-21R, ktoré boli v službe až do roku 2002. Prvé MiGy-21M boli dodané v roku 1969 spolu s dvojmiestnymi cvičnými MiG-21US, pričom cvičné stroje boli vyradené začiatkom 90. rokov 20. storočia a MiG-21M slúžil do roku 2002. Najmodernejší cvičný MiG-21UM bol dodávaný v rokoch 1971-1981 a spolu získalo poľské letectvo 54 ks tohto modelu. Vyradené boli v roku 2004. V rokoch 1972-1975 boli dodané MiGy-21MF, ktoré nahradili MiGy-19. Po roku 1990 bolo Poľsko nútené zredukovať svoje letectvo a zavrieť niekoľko základní. V roku 1999 bolo niekoľko MiGov-21bis a MiG-21UM predaných do Ugandy a taktiež súkromným zberateľom. MiG-21bis dosiahol koniec svojej kariéry v roku 2003 a bol nahradený americkou F-16.

Ruské vzdušné sily vyradili svoje MiGy-21 v roku 1998. Veľké množstvo z týchto lietadiel bolo prestavaných na cvičné terče a následne zničené.

Slovenský MiG-21MF
Vzdušné sily Severného Jemenu získali prvé MiGy-21PF zo ZSSR v roku 1968. Nasledujúci rok vypukol ozbrojený konflikt so susedným Južným Jemenom. ZSSR v tom čase vyzbrojoval obe krajiny a do Severného Jemenu dodal spolu 45 ks MiGov-21MF a MiGov-21UM v rokoch 1979-1980.
Vzdušné sily Slovenskej republiky po rozpade ČSSR získali 70 ks rôznych verzií MiGov-21. V roku 1995 bolo 21 ks vyradených v súlade s Európskymi dohodami o počte zbraní. Odvtedy stav MiGov-21 upadal a v roku 2001 bolo letuschopných len 8 strojov MiG-21MF a 3 cvičné MiG-21US. V januári 2003 bol MiG-21 oficiálne vyradený z výzbroje.
Somálske vzdušné sily získali v roku 1974 po podpísaní zmluvy o priateľstve so ZSSR 10 ks MiGu-21MF a 4 ks MiGu-21UM. Hlavného nasadenia sa tieto stroje dočkali v roku 1977 počas vojny s Etiópiou o Ogaden. Táto vojna sa pre Somálsko v roku 1978 skončila úplnou katastrofou. Väčšina MiGov-21 bola opustená a ponechaná na bojisku. Občianska vojna z roku 1991 zničila infraštruktúru celej krajiny a rovnako aj letectvo. Somálske MiGy-21 sú v súčasnosti už len vraky roztrúsené na medzinárodnom letisku Mogadišo.
Sovietsky MiG-21SMT na letisku Altenburg-Nobitz, 2006.
Vojenské vzdušné sily ZSSR získali prvé sériové MiGy-21F v roku 1959. MiG-21 v rôznych verziách zostal vo výzbroji letectva ZSSR až do jeho rozpadu v roku 1991, aj keď bol postupné nahradzovaný MiGmi-23. Počas preletu špionážneho lietadla U-2 s Garrym Powersom na palube v roku 1960 boli v pohotovosti MiGy-21F s neriadenými raketami, avšak nakoniec nevzlietli. V októbri 1962 vyslal ZSSR na Kubu regiment vybavený modelom MiG-21F-13, ktorý mal Kube zabezpečiť vzdušnú ochranu. Od začiatku 60. do polovice 80. rokov 20. storočia boli sovietske MiGy-21 rozmiestnené v NDR, Poľsku, Maďarsku a ČSSR, pričom posledné z nich boli stiahnuté v roku 1986. Invázie do ČSSR v auguste 1968 sa zúčastnilo viacero verzií MiGu-21. Koncom 60. a začiatkom 70. rokov 20. storočia boli sovietski piloti vyslaní do Egypta, kde po boku egyptských pilotov bojovali proti izraelským stíhačkám. Dňa 22. júna 1970 bol sovietskym MiGom-21 zostrelený izraelský A-4 Skyhawk nad Ismalyiou.V roku 1979 mal ZSSR viac MiGov-21 než celé NATO všetkých stíhačiek dohromady.[1] Posledným veľkým nasadením MiGu-21 v službách letectva ZSSR bola invázia do Afganistanu, kde boli od roku 1980 nasadené MiGy-21R a MiGy-21bis. Sovietske MiGy-21 boli vyradzované začiatkom 90. rokov 20. storočia.
Sudánske vzdušné sily získali v roku 1971 zo ZSSR 18 ks MiGu-21M a 4 ks dvojmiestnych MiG-21UM. V roku 1992 bolo vo výzbroji už len 7 ks MiGu-21M a 2 ks MiGu-21UM, pričom letuschopná bola len polovica z nich. Po skončení podpory zo strany ZSSR zakúpil Sudán s podporou Iránu 15 ks čínskych kópií Čengdu F-7B v roku 1987; a ďalších 6 ks F-7B a 2 ks FT-7 v roku 1995. V roku 2004 začali byť tieto stroje nahrádzané stíhačkami MiG-29, takže v roku 2007 bolo v službe už len 28 ks F-7. Avšak medzičasom bolo doručených 12 ks MiGu-21 z Ukrajiny, ktorej nájomní piloti uprednostňovali stroje sovietskeho pôvodu.
Vzdušné sily Tanzánie získali v roku 1974 zo ZSSR 14 ks MiGu-21MF a 2 ks MiGu-21U. Počas konfliktu s Ugandou bolo v roku 1979 ukoristených 7 ks ugandských stíhačiek MiG-21MF a jeden MiG-21U. Tieto stroje boli zahrnuté do vzdušných síl Tanzánie a slúžili na základni Mwanza. V roku 1980 bolo objednaných 10 ks F-7B a 2 ks FT-7 z Číny. V roku 1998 boli z Ukrajiny obstarané 4 ks MiGu-21MF, avšak všetky stroje MiG-21 boli vyradené v roku 2002. Dnes sú vo výzbroji už len stíhačky F-7A.
MiG-21F-13 v americkej kamufláži so sovietskymi výsostnými znakmi v hangári 4417. taktickej skúšobnej letky, 80. roky 20. storočia.
USAF prevádzkovali 4 ks MiGu-21F-13, ktoré boli dodané z Izraela v roku 1967. Boli skúšané zložkou Air Force systems command. Bola na nich vypracovávaná taktika použitia amerických stíhačiek proti MiGom-21. Jeden z týchto strojov je v súčasnosti v múzeu vo Washingtone.
Ukrajinské vzdušné sily získali po rozpade ZSSR značné množstvo leteckej techniky. Medzi nimi bol aj veľký počet MiGov-21, ktoré však nikdy neboli zaradené do operačnej služby,ale ponúkané na predaj alebo modernizáciu. Takto Ukrajina predala MiGy-21 do Vietnamu, Indie a Angoly. Taktiež existovali rôzne modernizačné programy, ktoré mali upraviť MiG-21 na súčasné štandardy.

MiG-21 v Česko-Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Česko-slovenský MiG-21UM, 2012.

Stíhačka MiG-21 sa do výzbroje česko-slovenského letectva dostala na základe plánu vývoja vzdušných síl do roku 1960. Na konci 50. rokov 20. storočia bol tento typ vybraný ako protiváha stíhačky F-104 Starfighter, ktorú nemecká Luftwaffe začiatkom 60. rokov 20. storočia plánovala zaviesť do služby. Po obojstrannej dohode so Sovietskym zväzom sa začala sériová výroba verzie MiG-21F-13 v továrni Aero Vodochody. V rámci dohody boli zo ZSSR dodané 4 kusy MiG-21F-13 v rozobratom stave a jeden vzorový kus v celku. Tieto stroje mali slúžiť na získanie potrebných skúseností spojených s výrobnými postupmi a údržbou. Prvý česko-slovenský vyrobený sériový kus mal výrobné číslo 360101 a bol vyrobený v roku 1963. Lietadlo bolo pridelené na letisko Mladá pri Miloviciach v jeseni 1963. Výroba vo Vodochodoch bola ukončená 17. júna 1972, kedy bol zalietaný posledný stroj s výrobným číslom 261114. Za dobu sériovej výroby podnik vyrobil 195 lietadiel.

Verzie MiGu-21 slúžiace v letectve ČSLA[upraviť | upraviť zdroj]

  • MiG-21F-13 – v ČSLA od roku 1961, nebol vybavený rádiolokátorom, jeden pár podvesníkov, vyrábaný aj v ČSSR, spočiatku pod označením Z-159.
  • MiG-21PF – modernizovaný typ, vybavený rádiolokátorom, bez hlavňovej výzbroje, určený pre protivzdušnú obranu, po odpálení rakiet prakticky stratil bojaschopnosť (preto mal prezývku „Holubica mieru“).
  • MiG-21PFM – vylepšená verzia, významné zníženie pristávacej rýchlosti z 340 na 300 km/h.
  • MiG-21R – prieskumná verzia, väčšie nádrže, dva páry podvesníkov pod krídlami (mohli niesť okrem bojových aj rôzne prieskumné prostriedky a prídavné nádrže).
  • MiG-21M – viacúčelové lietadlo, podobné verzii R.
  • MiG-21MF – najmodernejšia verzia, slúžiaca v ČSLA a AČR, neskôr upravená pre súčinnosť s vojskami NATO na verziu označovanú ako MiG-21MFN.Posledných 20 ks MiG-21MF sme od ZSSR obdržali v roku 1975. Išlo o stroje s trupovými číslami: 2205, 2410, 2500, 3008, 4003, 4008, 4017, 4038, 4101, 4127, 4175, 4405, 4421, 5494, 5508, 5512, 5581, 5603, 5612 a 9307. Po rozpade Česko-Slovenska pripadli všetky spomínané stroje Česku. Na verziu MiG-21MFN boli prestavané stroje s číslami: 2205, 2500, 3008, 4003, 4017, 4127, 4175, 4405, 5581 a 5603. [2]
  • MiG-21U – výcviková dvojmiestna verzia, podobná typu F.
  • MiG-21US – dvojmiestna verzia, podobná typu PFM, vybavená periskopom pre inštruktora.
  • MiG-21UM – dvojmiestna verzia, podobná typu MF.

Verzie[upraviť | upraviť zdroj]

MiG-21PF
MiG-21MF Vzdušných síl AČR, júl 1998

Celkovo existujú viac ako dve desiatky verzií, často predurčené pre konkrétnu krajinu.

  • MiG-21F - V kóde NATO označená ako "Fishbed-B". Išlo o prvú sériovú verziu. V továrni v Gorkom bolo vyrobených 30 ks medzi rokmi 1959-1960.
  • MiG-21F-13 - Vo výrobe od roku 1961. Verzia schopná niesť teplom navádzané rakety K-13 (AA-2 Atoll), avšak nemala inštalovaný palubný kanón, kvôli snahe znížiť hmotnosť stroja.
  • MiG-21P - Vznikol vylepšením MiGu-21F-13 a mal zabudovaný radar TsD-30 "Spin scan", neskôr aj radar RP-21.
  • MiG-21FL - Vznikol zjednodušením verzie MiG-21PF a bol vyrábaný v Indii.
  • MiG-21PFV - Verzia MiGu-21FL, prispôsobená pre vlhké podnebie Vietnamu.
  • MiG-21PFM - Vznikol zlepšením predošlých verzií, najmä v oblasti nesenej výzbroje. Ako prvý mal tiež dvojdielny prekryt kokpitu.
  • MiG-21U - Cvičná verzia odvodená od MiGu-21F-13. Po prvýkrát vzlietol v októbri 1960.

MiG-21R - Špeciálna verzia určená na taktický prieskum. Mohla niesť výzbroj, vrátane riadených rakiet pre vlastnú obranu.

  • MiG-21I – experimentálne lietadlo, na ktorom sa overoval tvar krídla pre Tu-144, pristávacia rýchlosť cca 220 km/h, vyrobené boli 2 kusy
  • MiG-21bis – najmodernejšia vyrábaná verzia MiGu-21.

Špecifikácie (MiG-21)[upraviť | upraviť zdroj]

Popis konštrukcie[upraviť | upraviť zdroj]

MiG-21 je jednomiestny jednomotorový samonosný stredoplošník. Kovová kostra krídel, pevných aj pohyblivých chvostových plôch je potiahnutá plechmi s hliníkových zliatin. Trup je kovová pološkrupina. Krycie plechy sú duralové. Motor je uložený v trupe. Hlavné podvozkové nohy sa zaťahujú do krídla, čiastočne do trupu. Predná podvozková noha do trupu smerom dopredu.

MiG-21MF (Fishbed-J)[upraviť | upraviť zdroj]

MiG-21 FISHBED (MIKOYAN-GUREVICH).png

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 1
  • Dĺžka trupu: 12,30 m (od vstupu vzduchu po trysku; celková dĺžka s Pitotovou trubicou 15,760 m)
  • Rozpätie: 7,150 m
  • Výška: 4 m
  • Nosná plocha: 23,00 m²
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 9 400 kg (s tromi prídavnými nádržami a dvoma raketami K-13)
  • Pohonná jednotka: 1 × dvojrotorový turbokompresorový motor Tumanskij R-13 F-300
    • Maximálny ťah motoru: 40,00 kN
    • Maximálny ťah motoru s prídavným spaľovaním: 64,73 kN

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad do kabíny českého MiGu-21MF
  • Maximálna rýchlosť:
    • vo výške: 2 230 km/h (vo výške 11 000 m)
    • pri zemi: 1 300 km/h
  • Cestovná rýchlosť: 930 km/h (vo výške 11 000 m)
  • Pristávacia rýchlosť: 270 km/h
  • Dolet:
    • s prídavnou nádržou: 1 100 km
    • s prídavnými nádržami: 1 800 km
  • Akčný rádius: 370 km (s prídavnou nádržou a 4× 250 kg bombou)
  • Dostup:
    • praktický: 15 500 m
    • maximálny: 18 000 m
  • Stúpavosť: 160 m/s (pri zemi)
  • Čas výstupu do určitej výšky: 3,20 minúty do výšky 10 000 m
  • Dĺžka vzletovej dráhy: 800 m (pri normálnej vzletovej hmotnosti)
  • Minimálna dĺžka pristávacej dráhy: 550 m

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

Riadená strela K-13
  • 1× kanón NR-30 kalibru 30 mm s 90 nábojmi MIG-21-F13
  • 1× kanón GŠ-23 kalibru 23 mm s 200 nábojmi MIG-21M a dalsie
  • výzbroj alebo výstroj na piatich závesníkoch do hmotnosti 2000 kg:
    • 2×/4× riadená strela vzduch-vzduch typu K-13 alebo
    • 2×/4× riadená strela vzduch-vzduch typu R-60 alebo
    • 2×/4× riadená strela vzduch-vzduch typu RS-2US
    • 1× prídavná 450-litrová, alebo 800-litrová, palivová nádrž na závesníku pod trupom
    • 2× prídavná 450-litrová, palivová nádrž na pylonoch pod krídlami

Ďalšie vybavenie[upraviť | upraviť zdroj]

  • vystreľovacie sedadlo KM-1 do verzie M, KM-1M od verzie MF.

Porovnateľné lietadlá[upraviť | upraviť zdroj]

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Časopis Letectví & Kosmonautika (monografie letounu MiG-21, L+K ročník LVI, č. 12 a 13)
  • Časopis Armáda (č. 11, ročník IX, november 2001)
  • Paloque, Gerard: The MiG-21 Mikoyan-Gurevich Fishbed (1955-2010), Paríž, ISBN 978-235250-147-3
  • Šorel, V., 1986, Letadla československých pilotů. Albatros, Praha, 448 s.
  • March, Peter R., Directory of military aircraft of the world, Cassel&Co, ISBN 1-85409-527-7
  • Mihálik, M., 2012, Najstaršia slovenská dvadsaťjednotka. Obrana 04/2012, s. 26 Dostupné online

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Světová Encyklopedia letadel, IMP s.r.o; karta 142. ISBN 80-238-9373-4 (na obale chybné 83-908277-7-8)
  2. Novinky MPM, ročník VIII; MPM s.r.o, str. 9-10. ISSN:1210-5457

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]