Vzdušné sily Iránskej islamskej republiky

	Vzdušné sily Iránskej islamskej republiky; نیروی هوایی جمهوری اسلامی ایران
	Emblém iránskych vzdušných síl ; Emblém iránskych vzdušných síl
Krajina	Irán
Existencia	1925 – súčasnosť
Typ	vzdušné sily
Motto	بلند آسمان جایگاه من است; (Príliš vysoko je moje miesto)
Velitelia	Brig Gen. Hassan Shah-Safi
Nadradené jednotky	Armáda Iránskej islamskej republiky
Účasť
Vojny	iránsko-iracká vojna
Insígnie
Vlajka
Znak
Znak na zvislej chvostovej ploche

Vzdušné sily Iránskej islamskej republiky (perz. نیروی هوایی جمهوری اسلامی ایران‎) sú leteckou zložkou Armády Iránskej islamskej republiky, ktorej úlohou je zabezpečenie vzdušného priestoru Iránu a dôležitých politických a hospodárskych centier, regiónov a vojsk pred údermi vzdušného protivníka, ako aj priama podpora boja pozemných a námorných síl. Základ iránskych vzdušných síl tvoria z veľkej časti americké lietadlá zakúpené ešte pred rokom 1979. Patria k nim lietadlá F-5 Tiger II, F-4 Phantom II a F-14 Tomcat. Okrem amerických lietadiel majú iránske vzdušné sily k dispozícii aj lietadlá ruskej výroby, a to MiG-29, Suchoj Su-24 a Su-25, francúzske Mirage F1 a čínske Ťien-7. Okrem toho Irán vyrába niekoľko vlastných strojov.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Pred revolúciou malo kráľovské letectvo približne 450 moderných bojových lietadiel vrátane 166 strojov F-5, 190 F-4 Phantom II a 79 vtedy najmodernejších F-14A Tomcat. Početný stav čítal 100 000 mužov, z čoho bolo 5 000 pilotov cvičených v Spojených štátoch a západnej Európe. Kvôli embargu bolo veľa strojov počas 80. rokov rozobratých na náhradné diely. Kritický stav vyriešili až dodávky zo Sovietskeho zväzu, Číny a KĽDR.

Iránsko-iracká vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Keď 1. apríla 1979 bola vyhlásená Iránska islamská republika, došlo k zhoršeniu vzťahov s USA, ktoré následne proti Iránu vyhlásili ekonomické sankcie. Táto skutočnosť mala neblahý dopad na iránsku armádu, pretože boli zrušené všetky zbrojné kontrakty uzavreté predchádzajúcou vládou. Pred revolúciou bolo do Iránu dodaných 79 lietadiel F-14 Tomcat (z plánovaných 80) a iba 284 striel AIM-54 Phoenix (z plánovaného počtu 714). Plánovaný bol aj nákup nových lietadiel F-16A, ktorý bol Iránom zrušený. Nový režim sa už čoskoro po svojom nástupe k moci začal zbavovať svojich odporcov. V letectve bol totiž najväčší počet vojakov lojálnych bývalému režimu. Väčšina z nich bola následne uväznená, popravená alebo emigrovali. (Niektorí z nich však boli po napadnutí Iránu prepustení, pretože Iránu chýbali skúsení piloti.) Tohto nepriaznivého stavu využil susedný Irak a 22. septembra 1980 na Irán zaútočil. V ten deň podnikli iracké vzdušné sily nálet na iránske letiská a infraštruktúru. Tento útok bol odrazený, pretože irackí piloti vďaka svojej neskúsenosti nedokázali presne zamieriť svoje rakety. Druhý deň uskutočnilo 140 iránskych lietadiel odvetný úder, pri ktorom zničili niekoľko irackých kasární a leteckých základní. Čo sa týka strát, boli na strane Iránu minimálne. Najvýznamnejšia operácia iránskych vzdušných síl bola operácia Osirak, ktorá sa uskutočnila 30. septembra 1980. Pri tejto operácii sa podarilo iránskym vzdušným silám preniknúť nepozorovane na iracké územie a poškodiť jadrové zariadenie Osirak a neskôr aj niekoľko elektrární neďaleko Bagdadu. Po roku 1986 sa začal priebeh vojny pre Irán vyvíjať nepriaznivo. Po masívnych dodávkach lietadiel najmä z Francúzska a Sovietskeho zväzu a logistickej podpore USA sa podarilo Iraku pomocou masívnych náletov ochromiť iránsku ekonomiku. Hoci mal Irak oproti Iránu horšiu leteckú techniku, podarilo sa mu, vďaka podpore finančnej a materiálnej hlavne zo strany Spojených štátov, Francúzska, Sovietskeho zväzu a okolitých arabských krajín, ktoré pociťovali strach z víťazstva islamskej revolúcie, uspieť.

Vojna v Perzskom zálive[upraviť | upraviť zdroj]

Keď 16. januára 1991 začala operácia Púštna búrka si iracké vedenie uvedomilo, že existujúce iracké vzdušné sily nemôžu nijako konkurovať masívnej prevahe spojeneckých vojsk. V snahe ochrániť svoje lietadlá pred zničením ich poslalo do Iránu. Išlo asi o 140 lietadiel rôznych typov. Irán lietadla zhabal a zaradil do svojej výzbroje. Pre tieto lietadlá potom získaval náhradné diely z Ruska. V roku 1998 na iracko-iránskej schôdzke Irán poprel, že tieto stroje používa, a odmietol ich vrátiť.

Výroba vlastných lietadiel[upraviť | upraviť zdroj]

Iránsky priemysel v súčasnosti vyrába tri typy vlastných bojových lietadiel, pričom dva z nich sú odvodeniny od amerického lietadla F-5 Tiger II a tretí typ bol vyvinutý s ruskou pomocou.

HESA Azarakhsh alebo Azarachš (perz. اذرخش‎) je iránske bojové lietadlo vyrábané leteckým závodom HESA v meste Šahín. Ide o upravené lietadlo F-5 Tiger II. Toto lietadlo je o 15% dlhšie ako F-5. Výroba začala v roku 1997.
HESA Saeqeh alebo Sákih (perz. صاعقه‎) je druhá generácia lietadla Azarachš, má o 15% dlhšie krídla a používa ruské prúdové motory RD-33.
HESA Shafaq alebo Šafaq (perz. شفق‎) je podzvukové prepadové lietadlo s charakteristikami stealth.
Sofre Máhí (perz. سفره ماهی‎) je nové iránske lietadlo s charakteristikami stealth. Lietadlo bolo testované v apríli 2010. Test bol podľa generála Azíza Nasírzáda úspešný.

Letecké základne[upraviť | upraviť zdroj]

Bushehr - F-4D/E, F-14
Badr - CH-47C
Chan Bahar - F-4D, Su-24, Agusta-Bell 212, Bell 214
Dezful - F-5E/F
Doshan Tapeh - VIP dopravné lietadlá
Ghaleh Morghi - Agusta Bell 206
Hamedan - F-4D/E, RF-4E, Su-24, Agusta-Bell 212
Kermanshah - Bell 214A, AB-205A, Agusta Bell 206
Khatami - F-5E/F, Su-24, Agusta-Bell 212
Mashhad - Mirage F-1EQ/F-1BQ, F-5E/5F
Mehrabad - F-5B, MiG-29, Su-24, C-130E/H, Boeing 707
Shiraz - Su-24, Su-25, C-130E/H, Il-76, P-3F, CH-47C, Agusta-Bell 212, PC-7
Tabriz - F-5E/F, MiG-29, helikoptéry
Umidiyeh - F-7M, FT-7
Zahedan - F-7M^[1]

Lietadlový park[upraviť | upraviť zdroj]

Lietadlo	Krajina pôvodu	Typ	Verzie	V službe^[2]	Poznámky
Stíhacie lietadlá
Grumman F-14 Tomcat	USA	prepadové stíhacie lietadlo/stíhač na vybojovanie vzdušnej nadvlády	F-14A	24	Celkovo 79 dodaných lietadiel (z plánovaných 80).
Mikojan-Gurevič MiG-29	ZSSR	stíhacie lietadlo cvičné lietadlo	MiG-29A/UB	20	Celkovo bolo dodaných 28 lietadiel, z ktorých 18 jednomiestnych stíhacích a 6 dvojmiestnych cvičných bolo dodaných zo ZSSR. Plus 4 ďalšie lietadlá (3 jednomiestne stíhacie a 1 dvojmiestne cvičné) sú bývalé iracké stroje.
Dassault Mirage F1	Francúzsko	stíhacie lietadlo	F1EQ F1BQ	9 4	24 lietadiel bolo evakuovaných z Iraku počas vojny v Perzskom zálive v roku 1991.
Čcheng-tu J-7	Čína	prepadové stíhacie lietadlo cvičné lietadlo	F-7M FT-7	17 4
HESA Saeqeh	Irán	stíhacie lietadlo	dve verzie boli pozorované	5^[3]	Irán plánoval vyrobiť minimálne 24 týchto lietadiel.
McDonnell Douglas F-4 Phantom II	USA	stíhacie lietadlo	F-4D/E RF-4E	42	Pôvodne bolo objednaných 225 lietadiel. V súčasnosti postupne vyraďované.
Northrop F-5 Tiger II	USA	stíhacie lietadlo	F-5E	20	Pôvodne bolo objednaných 166 lietadiel F-5 a 15 ďalších RF-5E. Keď Irán dostal F-5E a F, začal predávať svoje F-5A a B do krajín ako Etiópia, Turecko, Grécko a Južný Vietnam; okolo roku 1976 boli všetky predané okrem pár F-5B, ktoré zostali ako cvičné.
Bojové lietadlá
Suchoj Su-24	ZSSR	bojové lietadlo	Su-24MK	24	12 získaných zo ZSSR, 24 pôvodne irackých.
Suchoj Su-25	ZSSR	lietadlo priamej podpory pozemných vojsk	Su-25K Su-25UBK	9	7 pôvodne irackých lietadiel bolo premiestnených späť do Iraku do boja proti Islamskému štátu.
Námorné hliadkové lietadlá a lietadlá včasnej výstrahy a riadenia
Lockheed P-3 Orion	USA	námorné hliadkové lietadlo	P-3F	5
Dopravné lietadlá
Boeing 707	USA	doprava VIP/dopravné lietadlo/tankovacie lietadlo	707-368C 707-3J9C	1 3
Boeing 747	USA	doprava VIP/tankovacie lietadlo	747-100 747-100F 747-200F	5
Dassault Falcon 20	Francúzsko	doprava VIP		3
Fokker F27 Friendship	Holandsko	taktické dopravné lietadlo	F27-400M F27-600	10
Iliušin Il-76	Rusko	dopravné lietadlo		5
Lockheed C-130 Hercules	USA	taktické dopravné lietadlo	C-130E C-130H	31
Pilatus PC-6 Porter	Švajčiarsko	dopravné lietadlo		13
Antonov An-74	Ukrajina	dopravné lietadlo		9
Si-an Jün-7	Čína	dopravné lietadlo		14
Cvičné lietadlá
Northrop F-5 Tiger II	USA	stíhacie lietadlo	F-5B F-5F	21
Pilatus PC-7	Švajčiarsko	cvičné lietadlo		35
Vrtuľníky
Boeing CH-47 Chinook	USA	ťažký dopravný vrtuľník	CH-47C	40
Bell 214	USA	záchranný/stredný dopravný vrtuľník	Bell 214C	22
Agusta-Bell 212	Taliansko	ľahký dopravný vrtuľník	AB 212	2	Licenčne vyrábaný v Taliansku.
Agusta Bell 206	Taliansko	cvičný/ľahký dopravný vrtuľník	AB 206	6	Licenčne vyrábaný v Taliansku.
Bezpilotné lietadlá
Ghods Mohadžer	Irán	prieskumný a bojový dron	Mohadžer 4 Mohadžer 6	min. 34^[4] min. 9^[5]
Šahed 171	Irán	prieskumný prúdový dron		neznámy počet
Saeqeh	Irán	bojový turbovrtuľový dron		neznámy počet^[6]
Oqab	Irán	bojový dron		neznámy počet

Protivzdušná obrana[upraviť | upraviť zdroj]

Irán disponuje pomerne hustou sieťou protivzdušnej obrany, ktorá je však veľmi zastaraná a slabá. Väčšinu vybavenia tvoria zastarané americké a ruské protilietadlové systémy MIM-23B a S-200, ktoré sa Irán snaží svojpomocne modernizovať. Iránsky zbrojný priemysel vyrába niekoľko verzií, prevažne kópií čínskych protilietadlových rakiet alebo upravuje existujúce americké a ruské typy. V roku 1993 sa Iránu podarilo získať od Chorvátska modernejší ruský zbraňový systém S-300PMU-1. V roku 2005 bolo do Iránu dodaných 29 zbraňových systémov krátkeho dosahu Tor-M1. Irán z neustálych vyhrážok zo stany Izraela ohľadom leteckého útoku na iránske jadrové kapacity v roku 2007 podpísal s Ruskom zmluvu o dodávke moderného protivzdušného raketového systému dlhého dosahu S-300PMU-2. Zmluva však po dlhých prieťahoch a intervenciách zo strany Západu a predovšetkým Izraela nebola dodržaná. Potom sa Irán pokúšal získať rakety S-300 neoficiálne cez rôzne prostriedky, ale niektoré pokusy prekazili zahraničné spravodajské služby. Irán sa neskôr obrátil na Čínu, ktorá prisľúbila dodať protilietadlový systém HQ-9 ((红旗-9), ktorý kombinuje prvky ruského S-300 a amerického MIM-104 Patriot. Irán tiež neskôr oznámil vlastný program vývoja protilietadlového systému. V roku 2010 na vojenskej prehliadke v Teheráne sa tento nový systém skutočne objavil.

Irán používa veľké množstvo protilietadlových kanónov, ktoré používa na obranu svojich jadrových zariadení v Natanze, Búšehri a Qome. Ide hlavne o kanóny typu KS-1. Irán tento kanón značne modernizoval. Ďalším protilietadlovým kanónom je ZU-23. Iránski inžinieri tento dvojhlavňový kanón vybavili ešte ďalšími štyrmi hlavňami. Vznikol tak šesťhlavňový kanón kalibru 23 mm s kadenciou 6 000 rán za minútu. Podľa iránskych inžinierov je účinok takejto zbrane efektívnejší ako u systému Phalanx CIWS.