Suchoj Su-24

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Su-24
Sukhoi Su-24 inflight Mishin-3.jpg
Su-24M počas letu
Typ taktické bombardovacie lietadlo pre boj za každého počasia
Výrobca OKB Suchoj
Konštruktér Je. S. Felsner, od roku 1985 L. A. Logvinov
Prvý let T6-1 2. júl 1967
T6-2I 17. január 1970
Zavedený 4. február 1975
Vyradený v aktívnej službe
Hlavný používateľ Vojenské vzdušné sily Ruskej federácie
Výroba 1967 – 1993
Vyrobených 1 400
Cena za kus 24 – 25 miliónov USD v roku 1997
Ruský Su-24M
Su-24MR na letisku Kubinka
Schéma

Suchoj Su-24 (v kóde NATO: "Fencer") je nadzvukový, dvojmiestny, dvojmotorový hornoplošník s meniteľnou geometriou krídel, určený pre boj za každého počasia, vyvinutý v ZSSR.

História a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Po tom, ako bol v roku 1961 zavedený do sovietskeho letectva stíhací bombardér Su-7B, začala armáda vyvíjať tlak na sovietsku vládu, aby odsúhlasila vývoj nového lietadla. Základnou požiadavkou na lietadlo bola schopnosť operovať za každého počasia a útočiť aj na malé pozemné ciele. Dokument s technickými špecifikáciami bol zaslaný konštrukčnej kancelárii Suchoj, čím bol zahájený vývoj nového útočného bombardéra, neskôr nazvaného Su-24.[1]

Už prvé štúdie jasne ukázali, že sa Suchoj nebude môcť uberať cestou modernizácie pôvodného Su-7B. Dôvodom bol nedostatok miesta v konštrukcii Su-7 pre novú avioniku, ktorej súčasťou bol novovyvíjaný zameriavací a navigačný systém. Vývoj tohto systému, nazvaného Puma, dostala na starosť konštrukčná kancelária OKB-794. V roku 1962 začal Suchoj práce na úplne novom lietadle, nazvanom S-6. Maketa stroja S-6 bola hotová už nasledujúci rok, avšak pomalé napredovanie vo vývoji systému Puma spôsobilo, že projekt bol dočasne pozastavený.

V roku 1964 bol projekt opäť obnovený pod kódovým označením T-58M. Sovietske vzdušné sily upravili svoje požiadavky na nové lietadlo a požadovali, aby bolo schopné vzletu a pristátia na krátku vzdialenosť. Nemenej dôležitou požiadavkou bola schopnosť nadzvukového letu v nízkej letovej hladine, aby bolo lietadlo schopné takto preniknúť do vzdušného priestoru nepriateľa. V roku 1965 sa konštruktéri rozhodli zmeniť rozmiestnenie posádky v kokpite a dvojicu sedadiel umiestnili vedľa seba. Tento koncept bol v sovietskom vojenskom letectve uplatnený prvýkrát a dôvodom bol príliš veľký rozmer radaru Orion, umiestneného v nose lietadla. Projekt dostal pracovné pomenovanie T-6 a prvé dva prototypy boli vyhotovené v roku 1967. Prototyp T6-1, pilotovaný V.S. Iljušinom, vzlietol oficiálne prvýkrát 2. júla 1967. Neuspokojivé výsledky s letovými vlastnosťami T-6 priviedli kanceláriu Suchoj nápadu, vytvoriť lietadlo s meniteľnou geometriou krídel. Takto zmodernizovaný prototyp T6-2I vzlietol prvýkrát 17. januára 1970. Uznesením vlády zo 4. februára 1975 sa lietadlo s označením Su-24 stalo súčasťou ozbrojených síl ZSSR.

Práce na vývoji sa však nezastavili a v roku 1983 bola do armády zavedená modernizovaná verzia s názvom Su-24M. Podľa vyjadrení odborníkov je bojová účinnosť Su-24M 1,5 až 2-krát vyššia ako u Su-24.

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Koncept meniteľnej geometrie krídel umožňuje nastavenia v štyroch polohách:

  • 16° pre vzlety a pristátia – umožňuje to lietadlu pristávať pri rýchlosti 230 km/h,
  • 35° a 45° pre let v rôznych nadmorských výškach,
  • 69° pre lety v nadzvukových rýchlostiach.

Palivový systém má kapacitu 11 700 litrov, čo je možné zvýšiť zavesením dvoch prídavných nádrží.

Palubný zameriavací a navigačný systém PNS-24 (Puma) pozostáva z:

  • radaru Orion-A, vyhľadávajúceho objekty v prednej polosfére
  • radaru Relief, upozorňujúceho na nebezpečenstvo kolízie pri lete v nízkej nadmorskej výške. Zaisťuje let po naprogramovanej trase v nízkych výškach do 40-50 metrov a automatický návrat na základňu.

V súčasnosti sú ruské Su-24M vybavené palubným zameriavacím systémom SVP-24 (Gefest). Ide o špecializovaný výpočtový podsystém, ktorý umožňuje presné navedenie "hlúpej" munície na cieľ. Základná myšlienka je podobná ako pri amerických bombách JDAM, ktoré sú vybavené družicovým systémom a z neriadených bômb sa tak stáva riadená munícia. Avšak prístup je úplne odlišný, keďže zariadenie nie je montované na každú jednu bombu, ale nachádza sa na palube lietadla. SVP-24 prepočítava polohu lietadla na základe systému GLONASS, trajektóriu letu bomby a hydrometeorologické podmienky. Súradnice môžu byť trochu skreslené pri ostrých manévroch lietadla v cieľovej oblasti alebo pri nedostatku informácií o hydrometeorologických podmienkach a stave ovzdušia. Pravdepodobnosť zničenia malých dobre chránených podzemných zariadení je 30 až 40%. Účinnosť pri ničení zle chránených nadzemných cieľov môže dosiahnuť až 60%. Su-24M, vybavený SVP-24 a 12-16 bombami stredného alebo veľkého kalibru, je tak schopný počas jedného letu zničiť až dva objekty vojenskej infraštruktúry.[2]

Prvé Su-24 mali len základný systém elektronického boja, avšak neskoršie modernizácie už disponovali moderným radarovým varovným systémom, výstražným systémom pred navádzanými raketami a možnosťou elektronického rušenia prieskumných i zbraňových systémov nepriateľa.

Varianty[upraviť | upraviť zdroj]

Su-24: prvá produkčná verzia, vyrábaná v rokoch 1971–1983. Výzbroj predstavujú rakety Ch-23 a Ch-28 typu vzduch-zem. Proti vzdušným cieľom majú integrované rakety R-55.

Su-24M: modernizová verzia sa od pôvodnej Su-24 líši schopnosťou tankovania počas letu a rozšírenou škálou zbraní. Ide hlavne o laserovo a opticky navádzané rakety a bomby (napr. Ch-25, Ch-29L / T, Ch-58, Ch-59/Ch-59M, R-60, 500 a 1 500 kg ťažké riadené bomby). Su-24M bol zaradený do sovietskeho letectva v roku 1983 a vyrábal sa do roku 1993.

Su-24MK: okresaná verzia Su-24M s menšou škálou zbraní a slabšou avionikou, ktorá sa začala vyrábať v roku 1988.

Su-24MR: verzia, určená na vykonávanie prieskumných misií.

Su-24MP: verzia, určená na vedenie elektronického boja.

Su-24EW: verzia, určená na rušenie komunikácie protivníka. [3]

Su-24M2: modernizácia stroja Su-24M, ktorá je vybavená moderným navigačným systémom (GLONASS), HUD dispejom a rozšírenou škálou zbraní (Ch-31A/P, Ch-59MK, KAB-500S, R-73). [4]

Operačné nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Sovietska intervencia v Afganistane

Prvýkrát boli Su-24 nasadené do bojov v Afganistane v roku 1984.[5]

Druhá čečenská vojna

Rusko použilo lietadlá Su-24 pri bombardovaní Čečenska, ale vykonávali tam i prieskumné lety. Dňa 4. novembra 1999 bol Su-24MR vyslaný, aby našiel miesto havárie nedávno zostreleného Su-25. Prieskumný let Su-24 bol však zmarený po zásahu raketou vzduch-zem a stroj sa zrútil k zemi. Pilot haváriu neprežil a navigátor padol do zajatia.[6]

Rusko-gruzínska vojna

V auguste 2008 ruské Su-24 okrem prieskumných letov taktiež bombardovali pozície gruzínskej armády v Južnom Osetsku. Počas tejto 6-dňovej vojny zostrelila gruzínska protivzdušná obrana dve Su-24. Prvý z nich bol zostrelený 9. augusta neďaleko mesta Cchinvali a druhý hneď nasledujúci deň pri meste Java.[7]

Občianska vojna v Líbyi

Počas občianskej vojny v Líbyi v roku 2011 zostrelili povstalci lietadlo líbyjských vzdušných síl Su-24MK.

Občianska vojna v Sýrii

Sýrske vzdušné sily prišli o prvé Su-24M2 dňa 28. novembra 2012 potom, čo naň povstalci spustili paľbu zo zeme.[8]

Podľa vyjadrenia Izraela narušil 23. septembra 2012 sýrsky Su-24 izraelský vzdušný priestor. Pravdepodobne sa snažil ostreľovať pozície vzbúrencov v južnej Sýrii a omylom vletel 800 m do vzdušného priestoru Izraela. Potom, ako sa chcel vrátiť späť, vystrelila izraelská protivzdušná obrana raketu MIM-104D Patriot, ktorou stroj zasiahla. Obaja piloti sa stihli katapultovať a pristáli na území Sýrie.[9]

Občianska vojna na Ukrajine

Dňa 20. augusta bolo lietadlo ukrajinských vzdušných síl Su-24M zostrelené vzbúrencami v oblasti Luhansk.[10]

Ruská intervencia v Sýrii proti odporcom režimu Bašára al-Assada

Dňa 30.9.2015 na oficiálnu žiadosť sýrskej vlády, podnikli ruské lietadlá Su-24M prvé nálety v provincii Hamá. V noci zo stredy na štvrtok (1.10.2015) lietadlá typu Su-24M a Su-25 počas štyroch náletov v Sýrii zničili štáb teroristov a sklad munície v oblasti mesta Idlib. Dňa 3. októbra bol pri náletoch ruských lietadiel Su-34, Su-24M a Su-25 zasiahnutý výcvikový tábor radikálov, ako aj prevádzka na výrobu viest pre samovražedných atentátnikov. 4. októbra pri bombardovaní blízko mesta Džisr aš-Šugúr zasiahli lietadlá Su-24M jednu z delostreleckých pozícií teroristov.[11] Nasledujúci deň bombardovala dvojica Su-25 a jeden Su-24M pozície bojovníkov Islamského štátu v okolí mesta Tadmur. Podarilo sa im zničiť 3 raketomety a asi 20 tankov T-55, ktoré povstalci ukoristili sýrskej armáde.[12] Dňa 6. októbra realizovali lietadlá Su-34, Su-24M a Su-25 nálety na 12 pozemných cieľov. Zničené boli výcvikové tábory a objekty logistickej infraštruktúry, patriace teroristickým skupinám, spolupracujúcim s Islamským štátom.[13] Zničenie ďalšieho výcvikového tábora sa bombardérom Su-24M podarilo uskutočniť 17. októbra v meste Salma. Podľa vyjadrenia spravodajskej služby tam pôsoboli zahraniční inštruktori, ktorí pripravovali bojovníkov Islamského štátu na vedenie partizánskej vojny v oblastiach, oslobodených sýrskou armádou.[14]

Pri náletoch boli použité presne navádzané rakety typu Ch-25L a Ch-29L, laserovo navádzané bomby KAB-500L a „hlúpe bomby“ typu FAB-250.[15]

Dňa 24. novembra 2015 bola zostrelená jedna z dvoch ruských stíhačiek Su-24 počas náletov na pozície Turkménskych brigád v severnej Sýrii. Turecká armáda uvádza, že lietadlo narušilo turecký vzdušný priestor a bolo varované najmenej 10-krát v priebehu piatich minút, než ho zostrelila turecká stíhačka F-16[16]. Turecká F-16 použila na zostrelenie ruského stíhacieho bombardéra radarom navádzanú raketu AIM-120C[17]. Obaja piloti sa stihli katapultovať, bolo to však nad územím, ktoré ovládajú bojovníci Turkménskych brigád. Ozbrojenci spustili na posádku Su-24 paľbu z guľometu ešte kým boli vo vzduchu a podarilo sa im zabiť kapitána lietadla. Navigátor bol po 12-hodinovej misii zachránený a prevezený na základňu v Latakii. Podľa vyjadrení navigátora letel bombardér vo výške 6 000 m, bolo jasné počasie, let mali pod kontrolou a ani na okamih neprekročili tureckú hranicu[18].

Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Alžírsko Alžírsko

Irán Irán

Rusko Rusko

Sýria Sýria

Sudán Sudán

Ukrajina Ukrajina

Špecifikácie (Su-24MK)[upraviť | upraviť zdroj]

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 2
  • Dĺžka: 24,53 m
  • Rozpätie:
    • roztiahnuté: 10,37 m
    • stiahnuté: 17,64 m
  • Výška: 6,19 m
  • Nosná plocha : 55,2 m²
  • Hmotnosť (prázdny): 22 300 kg
  • Vzletová hmotnosť: 38 040 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 43 755 kg
  • Pohonná jednotka: 2 × dvojprúdový motor Ľuľka AL-21F3A s prídavným spaľovaním

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: 1 315 km/h na úrovni mora
    1 654 km/h vo vysokej letovej hladine
  • Dolet: 615 km v nízkej letovej hladine s prídavnými palivovými nádržami a 3000 kg výzbroje
  • Preletový dolet: 2 775 km
  • Dostup: 11 000 m
  • Stúpavost: 150m/s
  • Plošné zaťaženie: 651 kg/m²
  • Ťah/Hmotnosť: 0,6
  • Preťaženie: +6 g

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

    • Bomby:
      • 10 x FAB-500
      • 16 x FAB-250
      • 7 x KAB-500L
      • 7 x KAB-500Kr
      • AB-100
      • AB-250 (M54)
      • AB-250 (M62)
      • AB-500M-54
      • ODAB-500PM
    • Iné:
      • KMGU-2 – malorozmerný kontajnér na prevoz nákladu
      • prídavné palivové nádrže PTB-2,000 (1860 l) alebo PTB-3,000 (3050 l)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]