Miništrant

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Disambig.svg O kartovej hre pozri Miništrant (kartová hra).
Nemeckí rímskokatolícki miništranti s bohoslužobnými predmetmi
Miništrant v tradičnom oblečení, figurína v múzeu kláštornej kultúry vo Weingarten

Miništrant je svetský služobník, ktorý napomáha kňazom počas bohoslužby. Pojem sa používa najmä v rámci rímskokatolíckej cirkvi, obdobná funkcia však existuje aj v niektorých evanjelických a starokatolíckych cirkví a tiež v Spoločenstve kresťanov[1].

Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

Výraz miništrant pochádza z lat. ministrāns, čo je príčastie prézentu aktíva od ministrāre (prisluhovať, posluhovať; prenesene: obstarať, opatriť).[2] Do slovenčiny a češtiny bolo prebraté cez nemčinu (nem. Ministrant).[3]

Koncept v rímskokatolíckej cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

Latinské slovo ministrare je možné preložiť ako „slúžiť“, čo znamená druhému človeku činiť to, čo si praje. Táto služba súvisí s odkazom Ježiša Krista – (napr. Ján 13, 1-20). Medzi služby miništranta patrí tiež pomoc pri udeľovaní niektorých sviatostí, najmä sviatosti krstu a Eucharistie (sv. prijímanie a svätej omše). Patróni miništrantov sú sv. Tarsicius a sv. Dominik Sávio.

Rímskokatolícka cirkev kladie na miništrantov a ich výchovu veľký dôraz, čiastočne aj pretože predpokladá, že z nich vyrastú noví kňazi. Existujú spolky miništrantov, miništrantské akcie a miništrantské časopisy.

Miništrovanie žien[upraviť | upraviť zdroj]

Miništrovanie bolo pôvodne čisto mužskou záležitosťou, pričom úplne na začiatku boli miništrantmi prednostne mladí chlapci, u ktorých sa predpokladala cirkevná kariéra. Prevažne mužskou záležitosťou zostáva aj dnes, hoci sa v niektorých farnostiach medzi miništrantmi objavujú aj dievčatá.[4]

Cirkev predtým výslovne zakazovala ženám službu u oltára (napr. v encyklike Allatae Sunt, vydanej pápežom Benediktom XIV. 26. júla 1755). Kódex kánonického práva z roku 1917 miništrovanie žien pripúšťal v kánone 813 § 2, avšak s výhradou, že sa tak smie diať len ak nie sú k dispozícii muži a že ženy nesmú pristupovať k oltáru.[5] Po Druhom vatikánskom koncile sa začali objavovať v jednotlivých farnostiach (najmä v Nemecku) medzi miništrantmi aj dievčatá. Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí zakázala túto prax v inštrukciách Liturgicae instaurationes (1970) a Inaestimabile donum (1980), hoci ani tak ju úplne nepotlačili.

Zákaz miništrovania žien fakticky zanikol v roku 1983, lebo v novom vydaní Kódexu kánonického práva sa miništrovanie povoľovalo laickým osobám, bez akejkoľvek ďalšej špecifikácie. V reakcii na to sa v niektorých diecézach začalo miništrovanie žien povoľovať. V roku 1994 Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí poslala predsedom biskupských konferencií okružný list, ktorý obsahoval aj oficiálne interpretácii kľúčového kánona 230 §2 vydaného Pápežskou radou pre legislatívne texty. Tá potvrdzuje, že podľa neho ženy môžu miništrovať, zároveň však prehlasuje, že jeho formulácia má charakter dovolenia, nie práva, ktorého by sa mohli laici dožadovať, a že je vecou príslušného diecézneho biskupa, ako vo veci rozhodne. Toto stanovisko potvrdzujú aj neskoršie dokumenty, ktoré tvrdia, že na základe povolenia biskupa je možné nechať miništrovať aj dievčatá, avšak zdôrazňujú, že biskup k tomu kňaza nemôže nútiť a zároveň dávajú najavo, že chlapci by mali mať prednosť.[6]

Teoreticky by teda formálne správny postup mal vyzerať tak, že príslušný farár požiada biskupa o povolenie miništrovania dievčat a záleží na biskupovi, či to povolí. Bežná prax sa od toho často odlišuje, existujú prípady jednak plošného povolenia od diecézneho biskupa pre všetky farnosti, jednak zaraďovanie dievčat a žien medzi miništrantov kňazmi bez žiadosti biskupovi.

Celkovo je otázka miništrovania žien kontroverznou záležitosťou, rad tradicionalistov nesie miništrujúce ženy veľmi ťažko a považuje ich službu pri oltári za neprípustnú, nejednotná prax potom tvorí podmienky pre vznik rôznych konfliktov, najmä potom v situácii, kedy sa po zmene osoby v úrade farára či diecézneho biskupa zmení aj prístup tohto úradu k danej problematike. Odpor však vzbudzuje aj medzi radmi hierarchov a veriacich, ktorí ich považujú za „nepraktický omyl“, pretože sa domnievajú, že správny je tradičný prístup, v rámci ktorého majú byť miništrantmi predovšetkým chlapci vedení k cirkevnej dráhe. Miništrovanie dievčat podľa nich je v tejto praxi na prekážku a môže byť jednou z príčin poklesu záujmu o kňazské povolanie. Tento názor zastáva napr. kardinál Arinze.[7]

Oblečenie miništranta[upraviť | upraviť zdroj]

Ministrantské oblečenie sa skladá z niekoľkých častí – vrchné rúcho je superpelícia, ktorá môže byť zdobená krajkami. Spodné rúcho je miništrantská sukňa a vrchný golier, tieto dve časti môžu byť v liturgických farbách (červenej, zelenej, čiernej a fialovej). V bielej farbe sa moc nepoužíva, avšak pri omšiach v bielej farbe miništranti používajú väčšinou červenú farbu. Ak farnosť nemá farebné sukne s golierom, potom sa používa ako univerzálna farba čierna, avšak bez vrchného goliera, ten sa nosí v čiernej farbe len na pohreby, zádušné omše a na pamiatku všetkých verných zosnulých (dušičky). Miništrant môže čiernu sukňu nahradiť reverendou, to už sa ale nedáva čierny golier pod superpelíciu. Miništrant môže na pohreby nosiť tiež čierny biret so strapcom a štyrmi rohmi.

Prenesený význam[upraviť | upraviť zdroj]

Slovo „miništrant“ sa tiež hovorovo používa (obyčajne ako pejoratívum) na označenie osoby, ktorá niekomu asistuje z pozície podriadenosti, prisluhuje mu.[8][9]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Program Pražského zboru Obce kresťanov (poslední odstavec)
  2. Pražák, Josef M.; Novotný, František; Sedláček, Josef, edi. (1980), „ministrō“, Latinsko-český slovník, 2. (L – Z) (19. vyd.), Praha: Státní pedagogické nakladatelství, str. 93, OCLC 320154857 
  3. Rejzek, Jiří, ed. (2001), „ministrant“, Český etymologický slovník, Vozice: Leda, str. 379, ISBN 8085927853 
  4. Cyprián Suchánek: Ministrování a cesta ke svatosti in Milujte se! 2008/7, str. 48; dostupné: http://www.milujte.se/storage/dalsi/milujte-se-2008-7.pdf (navštíveno 10. 1. 2009)
  5. http://ukz.katolik.cz/texty/kolarova%20-pravni%20postaveni.htm JUDr. Ing. Marie Kolářová: Žena v církvi z pohledu kanonického práva, písemný záznam přednášky na 15. sněmu; Unie katolických žen
  6. viď nape. inštrukcie Redemptionis sacramentum, vydanej roku 2004, Kongregácia pre bohoslužbu a sviatosti
  7. http://www.youtube.com/watch?v=KWByiwHE4MY
  8. Pisárčiková, Mária, ed. (2004), „prisluhovač“, Synonymický slovník slovenčiny (3. vyd.), Bratislava: Veda, ISBN 8022408018 
  9. Peciar, Štefan, ed. (1960), „miništrant“, Slovník slovenského jazyka, II. (L – O), Bratislava: Vydavateľstvo SAV, OCLC 180570173 

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ministrant na českej Wikipédii.