Sviatosť krstu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Eyckov obraz Krst v rieke Jordán

Krst (starogr. βάπτισμα číta sa baptizó) čo v preklade znamená ponorenie do vody. V rannej kresťanskej cirkvy sa krstilo vždy ponorením do vody až po vyznaní viery. Samotný krst ale židovský národ poznal už skôr o čom svedčí aj služba Jána Krstiteľa, ktorého pôsobnenie predišlo Ježiša Krista. Podľa starozákonnej židovskej tradície sa židovský národ zúčastňoval rituálneho kúpeľu v bazéne s názvom - mikvah.

Samotný krst je symbolom viery, kedy veriaci sa na základe svojho rozhodnutia odovzdá viere v Ježiša Krista, ktorý sa sám dal pokrstiť ako príklad v dospelom veku ( Mat, 3,13 ). Biblické texty - Skutky apoštolov, opisujú príbeh, kde apoštol Filip stretne etiópskeho eunucha, ktorého po zvestovaní evanjelia pokrstí. V týchto častiach písma sa však vyskytuje nezhoda z pôvodných textov a niektorých iných prekladov. ( Sk.ap. 8, 36 - 38 )

[Filip mu povedal: "Ak veríš z celého srdca, slobodno." A on odpovedal: "Verím, že Ježiš Kristus je Boží Syn."] . Rozkázal zastaviť voz a obaja, Filip i eunuch, zostúpili do vody a pokrstil ho. 

V rímskokatolíckom preklade verš 38 o krste bol vynechaný ale v niektorých verziách sa nachádza v lomenej zátvorke[chýba zdroj].

História a pôvod slova krst[upraviť | upraviť zdroj]

Krst dieťaťa ponorením v ruskej pravoslávnej cerkvi v Sankt Peterburgu
Krstný prameň z 5. storočia v Šivte v Negevskej púšti.
Baptistérium pri Bazilike svätého Jána v Lateráne v Ríme s typickým osemuholníkovým pôdorysom.

Slovo "krst" je v slovenčine etymologicky príbuzné so slovom "Kristus". Pôvodina slova Kristus v jazyku Novej zmluvy, kde má aj korene, je z gréckeho Χριστός – pomazaný. Pôvodné slovo pre "krst" v gréčtine je βαπτίζω – ponoriť.[1] V dobách počiatku kresťanstva sa vykonával doslova ponorením do vody, neskôr sa v niektorých cirkvách ( rím.kat.cirkvy ) zmenil na pokropenie alebo poliatie vodou. Dôvod zmeny bol tiež v tom, že pôvodne sa krstili prevažne dospelí ľudia. Keď sa začali hojnejšie krstiť aj malé deti (novorodenci) , začalo sa ustupovať od nevyhnutnosti ponorenia a zaviedla sa možnosť krstiť poliatím, prípadne iba pokropením vodou.

Krst je v mnohých cirkvách súčasťou kresťanskej iniciácie, ktorá pozostáva z troch sviatostí: krstu, birmovania (myropomazania) a eucharistie.

Rímskokatolícka cirkev[upraviť | upraviť zdroj]

Krst (starogr. βάπτισμα číta sa baptizó) je sviatosť iniciácie v kresťanských cirkvách. Je to prvá sviatosť, bez ktorej nemožno prijať iné sviatosti. Krst je schopný prijať každý dosiaľ nepokrstený človek. „Krstom je človek oslobodený od hriechu, znovuzrodený do nového života, oblečený do Krista a začlenený do Cirkvi.“[2] Táto sviatosť zmýva dedičný hriech i všetky osobné hriechy (a odpúšťa tresty za ne), dáva mu Božiu milosť, udeľuje teologálne čnosti a dary Ducha Svätého. Bez krstu nikto nevojde do Božieho kráľovstva až na špecifické aspekty: túžba po krste, obetovanie svojho života na znak viery. Krstiť môže kňaz, biskup a v nevyhnutnosti každý kresťan (v niektorých cirkvách aj nekresťan). Krst v Biblii sa často spomína v Novom zákone (Mt 3,6; Mt 3,15; Sk 1,5; Rim 6,3 – 4; Mt 28,19; Mt 3,11; Mar 16,16; Sk 2,38; Ján 3,3 – 5; Ján 3,23; Mar 1,10; Sk 8,38 – 39; Mar 1,4; Rím 6,2 – 4; Tit 3,5; Kol 2,12 – 13)

Prax východných cirkví[upraviť | upraviť zdroj]

Východné cirkvi si v prevažnej miere ponechali pôvodnú prax krstu ponorením, a to aj pri malých deťoch. Zároveň si ponechali pôvodnú prax udeľovania všetkých troch iniciačných sviatostí spolu – teda krstu, myropomazania (birmovania) a eucharistie. Niektoré východné katolícke cirkvi od krstu ponorením pod vplyvom latinizácie upustili, rovnako ako od spoločného udeľovania troch iniciačných sviatostí, ale dnes sa táto prax obnovuje (napr. v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku) a krst poliatím sa má chápať len ako výnimka.[3]

V minulosti sa okrem toho krstilo prevažne na veľké sviatky, v byzantskom obrade to bolo najmä na Paschu (Veľkú noc), niekedy tiež na Bohozjavenie a Zostúpenie Svätého Ducha, o čom svedčí aj hymnus Ktorí ste v Krista pokrstení, ktorý sa na božskej liturgii spieva namiesto Trisagionu. Najčastejšie sa krstilo na Veľkú sobotu večer počas večierne s liturgiou sv. Bazila Veľkého, konkrétne počas čítania 15 starozákonných čítaní. Krstilo sa mimo chrámu, v baptistériu.[4] Čítania a bohoslužobné texty tejto bohoslužby poukazujú na teologické spojenie krstu a Paschy, ktoré je vo východných cirkvách veľmi silné. V prípade dospelých krstu predchádzalo dlhšie obdobie prípravy, ktoré sa nazýva katechumenát. Dnes sa väčšinou krstia deti zhruba na 40. deň po narodení (tak to predpisuje trebník).

Názory na krst detí[upraviť | upraviť zdroj]

V niektorých kresťanských spoločenstvách je pravidlom, že sa krstia iba dospelí. Rozdiel je aj v názore, či sa deti krstili v časoch svätých apoštolov alebo nie.

Za krst detí hovorí prax tých spoločenstiev, ktoré uchovávajú apoštolskú tradíciu (najmä východné cirkvi). Tiež to dokazuje stať zo Skutkov svätých apoštolov 16, 33: V tú nočnú hodinu ich vzal, vymyl im rany a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci. ( aj deti ) Na Východe sa viera nevníma tak striktne racionalisticky, ale skôr ako život v Kristovi a podľa Krista, účasť na živote Cirkvi ako Kristovho tela, ak teda rodičia žijú v Cirkvi (v Kristovi), prirodzenie vierou žije celá rodina a celá rodina má účasť na živote v Kristovi, preto je krst detí vnímaný ako prirodzená záležitosť. Dieťa od mala má účasť na živote Cirkvi a tým rastie jeho viera.

Podľa tých, ktorí odmietajú krst detí, mal byť človek najskôr rozhodnutý ísť za Kristom, nasledovať jeho učenie a prijať odpustenie hriechov, až potom mohol byť pokrstený. (Marek 16, 16: „Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený; a kto neuverí, bude odsúdený.“) Krst bol súčasne verejným vyznaním vnútorného presvedčenia a viery v Krista. V počiatkoch to bolo často vyznaním, ktoré znamenalo podpísanie si ortieľu smrti – kresťanstvo bolo úradmi prenasledované a jeho prívrženci zabíjaní. Neskôr sa začali krstiť i tí, ktorí evanjeliu neuverili a keďže išlo o malé deti, nemluvňatá, ani nemohli. Prax prvej cirkvi bola však iná, ako dokazuje i text zo Skutkov apoštolov: „Ako šli cestou ďalej, prišli k akejsi vode. I prehovoril eunuch: Ajhľa, voda! Čo mi prekáža dať sa pokrstiť? 37 [Filip mu povedal: Ak veríš z celého srdca, môže sa stať. A (eunuch) odpovedal: Verím, že Ježiš Kristus je Syn Boží.] 38 Nato kázal zastaviť voz a obaja, Filip a eunuch, zostúpili do vody; i pokrstil ho.“[5]

Protestantské a evanjelikálne cirkvi so sviatosťou krstu v podobe rímskokatolíckej cirkvy nesúhlasia. A to hlavne preto, lebo biblické texty vyučujú, že z hriechu bol človek očistený skrze obeť Ježiša Krista jeho krvou. Krst je krokom viery, kedy človek zanecháva svoj starý život a odovzdáva sa kresťanskej viere. Tieto cirkvy tvrdia, že ak by bolo možné očistiť človeka od hriechu krstom, potom obeť Ježiša Krista bola zbytočná, pretože krst poznali už v židovskej kultúre pred ukrižovaním Ježiša Krista . Sviatosť krstu rím. kat. cirkvy tým vraj neguje význam obete Ježiša Krista.

Tieto cirkvi zároveň sa odvolávajú na vyššie zmienený biblický verš o rozhodnutí eunucha pokrstiť sa.( Sk.ap. 8, 36 - 38 ) Do cirkvy by mal človek vstúpiť iba na základe slobodného rozhodnutia. Bez viery krst nemá význam, preto odmietli krstiť novorodencov. Rím.kat. cirkev sa zase odvoláva na biblický text sk.apoštolov 16,33: V tú nočnú hodinu ich vzal, vymyl im rany a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci.

V učení rímskokatolíckej cirkvy na základe tohto verša usúdili, že slovné spojenie " i všetci jeho domáci " zahŕňa aj deti ( novorodencov ). Avšak protestantské a evanjelikálne cirkvi nesúhlasia, pretože slovo "domáci" nedokazuje, že domáci boli aj novorodenci.

Evanjelikálne a protestantské cirkvi však väčšinou schvaľujú krst detí, ale iba v tom prípade, ak je dieťa už schopné sa samostatne rozhodnúť a pochopiť čo daný krst znamená, a tým vstúpiť na cestu kresťanskej viery na základe slobodného rozhodnutia.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. LIDDELL, Henry George; Scott, Robert (1940). A Greek-English Lexicon, revised and augmented throughout by Sir Henry Stuart Jones with the assistance of Roderick McKenzie, Oxford: Clarendon Press. ISBN 0198642261.
  2. Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO, čl. 43.
  3. Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO, čl. 48.
  4. Andrej Škoviera: Veľký týždeň a Pascha. Komentár k bohoslužbám, čítaniam a sviatku.
  5. http://www.biblia.sk/sk/1/biblia/sev/act/008.html

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Sviatosti (Rímskokatolícka cirkev)
Sviatosť krstu | Sviatosť birmovania | Oltárna sviatosť | Sviatosť zmierenia | Sviatosť pomazania chorých | Sviatosť kňazstva | Sviatosť manželstva