Pahárske jazyky

Pahárske jazyky (iné názvy: pahárčina, severné indoárijské jazyky, severné indické jazyky) sú severná vetva indoárijských jazykov. Patrí sem hlavne nepálčina a jej blízke dialekty v indických štátoch Uttarakhand a Himáčalpradéš.

Pahárí doslova znamená „horský jazyk“.

Pahárske jazyky sa delia na 3 skupiny.

• Do východnej skupiny patria nárečia nepálčiny.
• Do strednej patria jazyky uttarakhandských regiónov Kumáón a Garhvál - garhválčina, džaunsarčina a kumáónčina.
• Západná skupina pokrýva územie Himáčalpradéša. Veľa Indov považuje túto skupinu len za variant pandžábčiny, pretože pre pandžábsky hovoriacich je zrozumiteľná.

Súčasná nepáčina je nepálskou lingua frankou, hoci nie je v Nepále najrozšírenejším materským jazykom. V Nepále je nepálčina materským jazykom indoárijskej populácie zhruba po hornú hranicu pestovania ryže okolo 2 500 m n. m. Väčšina kmeňov výššie v horách už hovorí tibetobarmskými jazykmi, ktoré však nechali stopy aj v nepálčine. Naproti tomu stredo- a západopahárske jazyky sa nedostali do tak blízkeho styku s tibetobarmskými jazykmi a zachovali si čisto indoárijský charakter.

Pri sčítaní ľudu v Britskej Indii v roku 1901 sa k pahárčine hlásilo 143 721 osôb, väčšinou vojakov britských gurkhských jednotiek.