Pandžábčina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pandžábčina v gurmukhí a šahmukhí.

Pandžábčina (ਪੰਜਾਬੀ v gurmukhí, پنجابی v šahmukhí), je indoeurópsky jazyk patriaci do podskupiny indoiránskych jazykov do indoárijskej jazykovej rodiny. Niektoré zdroje rozdeľujú jazyk na dva alebo tri, napríklad Ethnologue rozlišuje namiesto pandžábčiny nasledujúce jazyky, ktoré dokonca ani nepatria do jedného zoskupenia jazykov:

  • západná pandžábčina (v Pakistane) a mírpurská pandžábčina (v Indii) - obidva patria do tzv. severozápadných indoárijských jazykov
  • východná pandžábčina (v Indii) - patrí do (geograficky) stredných indoárijských jazykov

Pandžábčinou (všetkými troma jazykmi v delení podľa Ethnologue) hovorí asi 100 miliónov ľudí hlavne v historickej oblasti Pandžábu nachádzajúcej sa na severe Indie a v Pakistane. Pandžábčina sa vyvinula z dialektu sanskritu prákritu, podobne ako hindčina, ale na rozdiel od nej obsahuje viac archaizmov a nepravidelností. Na písanie pandžábčiny sa používa predovšetkým písmo gurmukhí (z úst zasvätencov), ktoré je veľmi blízko spojené sp sikhizmom.

V Pakistane, kde pandžábčina nie je úradným jazykom, sa obvykle zapisuje písmom šahmukhí, čo je variant perzskej úpravy arabského písma používaný aj na zápis urdčiny.

V súčasnosti sa po pandžábsky hovorí vo všetkých moderných spoločnostiach Indie (vrátane severu) a mimo indického subkontinentu sa pandžábčina používa vo vnútri veľkých sikhských spoločenstiev v Malajzii, Singapure, Indonézii, Austrálii, na Novom Zélande, v Kanade, USA, Mexiku, Čile, Argentíne, Anglicku, Poľsku, Španielsku, Francúzsku, Nemecku, Holandsku a Švajčiarsku.