Preskočiť na obsah

Rukopisy z Nag Hammádí

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Lokalita Nadž’ Hammádí v širšom kontexte.
Nadž’ Hammádí

Rukopisy z Nag Hammádí (iné názvy: knižnica z Nag Hammádí, texty z Nag Hammádí, texty z Chénoboskia[1], iné prepisy názvu Nag Hammádí pozri pod Nadž’ Hammádí) je súbor starovekých textov, pochádzajúci pravdepodobne z 3. a 4. storočia po Kr., objavený pri hornoegyptskom meste Nadž’ Hammádí (Nag’ Hammádí) v roku 1945. Obsahuje koptské preklady pôvodne gréckych textov.[2] Dnes najznámejším titulom súboru je Tomášovo evanjelium (TmEv), ktoré sa až tu našlo kompletné. Celý súbor patrí medzi štyri najdôležitejšie povojnové rukopisné nálezy[3] a dnes je uložený v Koptskom múzeu v Káhire, v Egypte.

V roku 1945 našiel miestny roľník v zapečatenom hlinenom džbáne dvanásť zväzkov papyrusových listov viazaných v koži.[4][5] Zväzky obsahujú päťdesiatdva prevažne gnostických traktátov, ale aj tri práce patriace do súboru Corpus Hermeticum a časti prekladu Platónovej Republiky. Spisy môžu podľa religionistu prof. Jamesa M. Robinsona, ktorý viedol ich vedecké spracovanie a publikovanie, patriť pachomiovskému mníšskemu spoločenstvu, ktoré obývalo neďaleké zaniknuté koptské kláštory.

Objav rukopisov a ich spracovanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Príbeh nálezu knižnice z roku 1945 je „vzrušujúci ako jeho vlastný obsah“[6] a trvalo viac než dvadsaťpäť rokov, než sa dostal na verejnosť.[pozn 1]

Okolie Nadž' Hammádí a oblasť nálezu. Na mape sú vyznačené najbližšie lokality dvoch bývalých pachomiovských kláštorov (Šenesét a Pbou). Presná poloha tretieho kláštora (Tebeneši) je dnes neznáma, stál niekde neďaleko Chénoboskia.[7]
Nadž’ Hammádí
Hamra Dúm
Fáw Kiblí (Pbou)
Kasr (Šenesét)
Híw (Hou)
Džabal at-Tárif
kláštor
kláštor
jaskyne a jaskynné hrobky

Situácia

[upraviť | upraviť zdroj]

Oblasť, ktorá súvisí s nálezom rukopisov, leží dnes v guvernoráte mesta Kiná, kedysi bola súčasťou 7. hornoegyptského kraja.[8][pozn 2]

Nález

[upraviť | upraviť zdroj]

V decembri 1945 Muhammad Alí Sammán[1] našiel pri hľadaní hnojiva neďaleko Hamra Dúmu na úpätí Džabal at-Tárif, blízko dnešnej dediny Nadž‘ Hammádí, zapečatený 60 cm vysoký hlinený džbán.[4][pozn 3] Ležal zasypaný vo výkope podobnom hrobu. O presnom mieste, kde sa džbán nachádzal, sa nevedelo až do roku 1975, keď bola podniknutá prvá z troch archeologických výprav. Skutočné miesto nálezu ležalo na úpätí Džabal at-Tárif, na západom okraji oblasti, kde sa nachádzajú jaskyne a staroveké jaskynné hrobky, nad najvyššou záplavovou hranicou, vonku, pod veľkým balvanom.[9][pozn 4]

Keď džbán rozbil, našiel v ňom niekoľko kožených zväzkov, ktoré sa na prvý pohľad podobali väčším brašnám. Nález neohlásil a premýšľal o nejakom spôsobe ich speňaženia. Je tiež známe, že ich matka spálila niekoľko listov, pretože sa obávala „zlého vplyvu“.[6] V roku 1946 odniesol z domu jeden zväzok rukopisov a dal ho mladému koptskému kňazovi, ktorého švagor menom Abd as-Sajjid bol učiteľom. Dnes sa tieto listy označujú ako NHC III (z angl. Nag Hammadi Codex) v súbore. Abd as-Sajjid sa obrátil na koptského odborníka Georgea P. G. Sobhyho, člena výboru Koptského múzea v Káhire, aby zistil cenu rukopisov. Ten ho poslal za vtedajším riaditeľom múzea Togom Mínom, ktorý rozoznal výnimočnosť rukopisov, a postaral sa, aby ich Koptské múzeum kúpilo.[4][pozn 5] Mínov priateľ, koptológ a náboženský historik Jean Dorese identifikoval časti rukopisov ako „gnostický text dosvedčený už cirkevnými otcami (Tajná Jánova kniha), jeden dovtedy neznámy gnostický text (Evanjelium Egypťanov), jeden spis, ktorý sa dá označiť ako gnosticko-filozofický (Požehnaný Eugnostos) a jeho pokresťančenú verziu (Múdrosť Ježiša Krista) a nakoniec jeden kresťansko-gnostický text (Rozhovor so Spasiteľom).“[10] Dal listy konzervovať a začal hľadať ďalšie časti nálezu. Dnes sa tieto listy označujú aj ako NHC I v súbore. Míná ho zaviedol k Albertovi Eidovi, známemu káhirskému starožitníkovi, ktorý vlastnil ďalších štyridsať listov. Po zhliadnutí odporučil ich kúpu muzeálnej rade.

Doresse si uvedomoval vedecký význam rukopisov a roku 1948 spolu s Henrim-Charlesom Puechom uverejnil o nich prvú informáciu, pričom predpokladal, že je to celý nález a žiadne ďalšie listy už sa neobjavia.[10] Väčšina textov putovala počas rokov cez kňaza k ďalšiemu starožitníkovi, Fokionovi J. Tanovi, u ktorého ich zadržalo štátne Oddelenie pamiatok z obavy, že by sa mohli dostať za hranice. Po revolúcii roku 1956 boli rukopisy uložené v Koptskom múzeu v Káhire a egyptský štát ich vyhlásil za svoje vlastníctvo.

Eidovi sa však podarilo spomínaných štyridsať listov rukopisu dostať z Egypta von. Objavili sa na predaj v Spojených štátoch v zime na prelome rokov 1948 a 1949. Nakoniec ich v máji 1952, prostredníctvom Gillesa Quispela, holandského teológa, historika a odborníka na kresťanstvo a gnosticizmus, získal zürišský Inštitút Carla Gustáva Junga. Zväzok bol kúpený ako narodeninový dar svetoznámemu psychológovi, a preto ho dnes poznáme aj ako Jungov kódex. Jungovou smrťou v roku 1961 začal spor o vlastníctvo kódexu, čo predĺžilo jeho odovzdanie Koptskému múzeu do roku 1975. Publikovaný bol až po prvom vydaní ostatných častí súboru.

V priebehu nasledujúcich rokov sa objavovali postupne ďalšie zväzky u iného káhirského starožitníka, cyperského Gréka Fokiona J. Tana, s ktorým Koptské múzeum štyri roky zjednávalo cenu.[10] Až v polovici roku 1952 sa dostali do múzea, ale kvôli politickým a administratívnym zmenám v Egypte a v múzeu boli až o ďalšie štyri roky sprístupnené zverejneniu.[11] Nakoniec boli listy predsa skompletizované, spolu jedenásť kníh a dva ďalšie zväzky zlomkov, ktoré „obsahujú viac než tisíc stránok písaného textu.“[12]

Preklad

[upraviť | upraviť zdroj]

Hneď potom, ako sa objavil prvý zväzok zo súboru (NHC-III), zamýšľal ho Míná vydať. Získal k spolupráci už spomenutých Doresseho s Puechom, a rozmýšľali aj o Walterovi C. Tillovi, ktorý v tom čase pracoval na vydaní Berlínskych gnostických rukopisov (Berolinensis Gnosticus [BG] 8502), medzi ktorými sa nachádzali aj dva texty, obsiahnuté v novom náleze. Mali v úmysle vydať všetky dostupné texty, nakoniec však vyšli len ukážky NHC-III.[11]

Prvé vydanie faximíl dostupných textových nálezov, ktoré tvorila časť Jungovho kódexu (NHC-I) a NHC-II, s čiastočným prekladom sa objavilo sa v Káhire v roku 1956. Už skôr založený Výbor pre kritické vydanie knižnice z Nag Hammádí, ktorý na publikovanie súboru dohliadal, navrhol obsiahle štandardizované kritické vydanie s transkripciou, prekladom a poznámkami, no vďaka politickej situácii v Egypte sa tento proces skomplikoval.[11]

Príprava nasledujúcich textov, ktoré sa medzitým pripravovali na tlač pokračovala, a postupne vychádzali mimo štandardizovanú edíciu ďalšie časti súboru rukopisov, hlavne z časti Jungovho kódexu, ktorý bol ešte stále v Zürichu (1956 a 1961: EvPrav, 1963: TrVzk, 1968: TJkK), ale aj z NHC-II (1957 – 1959: TmEv) a III (1967: EvEg). Okrem toho vyšlo aj niekoľko prekladov, urobili sa kópie NHC-II, III a IX na mikrofilmy, a v roku 1961 sa skončili reštaurátorské práce na listoch a väzbách. V tom istom roku zapojil vtedajší riaditeľ Koptského múzea Bahúr Labíb (Pahor Labíb) niekoľko vedcov do vydania dvadsiatich troch traktátov a Puech s Antoinom Guillaumontom navrhli zapojiť do publikovania knižnice UNESCO. Projekt UNESCO potom v rokoch 1962 – 1965 urobil fotografické kópie niektorých rukopisov.[13]

V roku 1966 na Medzinárodnom kongrese o pôvode gnosticizmu v Messine, ktorý bol zvolaný kvôli hľadaniu vedeckej zhody na definícii gnosticizmu, James M. Robinson vytvoril skupinu editorov a prekladateľov (medzi inými A. Böhling, R. A. Bullard, S. Giversen, C. Hendrick, G. W. MacRae, J. E. Ménard a J. M. Robinson).[13] Ich úlohou bolo pripraviť a publikovať dvojjazyčné vydanie kódexov (originálny jazyk s anglickým prekladom), v spolupráci s Inštitútom pre pamiatky a kresťanstvo pri Claremontskej univerzite v kalifornskom Claremonte (Robinsonovej domovskej inštitúcii). Z kongresu vzišiel aj apel na UNESCO, aby dokončilo svoj projekt a urobilo fotografické kópie z ostatných zväzkov knižnice. Robinson bol zvolený tajomníkom Medzinárodného výboru pre vydanie kódexov z Nag Hammádí (angl. International Cometee for the Nag Hammadi Codeces), ktorá bola sformovaná roku 1970 pri UNESCO a egyptskom ministerstve kultúry, a jej úlohou bolo dohliadať na celý projekt.[13]

Vydanie

[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1972 – 1977 bola vydaná edícia faksimíl v dvanástich zväzkoch, nasledovaná prídavkami v rokoch 1979 a 1984 vydavateľa E. J. Brilla z Leidenu, ktorá sa nazýva The Facsimile Edition of the Nag Hammadi Codices. Toto vydanie ustálilo značenie a radenie kódexov, a sprístupnilo celý nález záujemcom o jeho štúdium a výskum.[14]

V rovnakom čase v Nemeckej demokratickej republike skupina vedcov, ktorej súčasťou boli Alexander Bohlig, Martin Krause a odborníci na Nový zákon Gesine Schenke, Hans-Martin Schenke a Hans-Gebhard Bethge, pripravovala prvý nemecký preklad. Poslední traja pripravovali úplný odborný preklad pod záštitou berlínskej Humboldtovej univerzity, ktorý bol publikovaný v rokoch 2001 a 2003.

Anglický preklad Jamesa M. Robinsona bol prvýkrát vydaný v roku 1977 pod názvom The Nag Hammadi Library in English, v spolupráci s vydavateľstvami E. J. Brill a Harper & Row. Jednozväzková práca podľa Robinsona „znamená koniec jednej etapy výskumu rukopisov z Nag Hammádí a začiatok ďalšej“.[15] Nasledovali brožované vydania v rokoch 1981 a 1984, od vydavateľstiev E. J. Brill a Harper & Row. Tretie úplne prepracované vydanie vyšlo v roku 1988. Uzatvára etapu postupného šírenia gnostických textov medzi odbornú verejnosť – úplný súbor kódexov je konečne prístupný v nefalšovanej podobe ľuďom na celom svete.

Ďalšia anglická edícia vyšla v roku 1987, ktorej autorom je Bentley Layton, vedec z Yalovej univerzity, ktorá sa volá The Gnostic Scriptures: A New Translation with Annotations. Práca zjednocuje nové preklady rukopisov z Nag Hammádí s výťahmi starovekých hereziologických autorov a ďalším gnostickým materiálom. Obsahuje tiež rozsiahly úvod do problematiky rôznych gnostických skupín, poznámky k prekladu, vysvetlivky k textu a jasné usporiadanie traktátov do dielov.

Český preklad výberu z knižnice s komentárom a poznámkami vychádza od roku 2008 v pražskom vydavateľstve Vyšehrad, v sérii Rukopisy z Nag Hammádí v edícii Knihovna rané křesťanské literatury. Zatiaľ vyšli dva diely – prvý v roku 2008 a obsahuje okrem úvodu kompletné preklady väčšiny spisov z NHC-II: TmEv, FpEv, PodArch, PovSv, VDu a TmK;[16] druhý roku 2009 s prekladmi dvoch spisov z NHC-VI: Hrom a MVelM, a kompletným prekladom NHC-IX: Melch, Nor a SvPrav.[17]

Kompletný zoznam kódexov

[upraviť | upraviť zdroj]

Tabuľka obsahuje okrem základného radenia aj skratky,[18] používané v texte, a krátku charakteristiku traktátov.[19]

## Kódex # Názov rukopisu Strany Skratka Poznámky
01 NHC-I (Jungov) 1 Modlitba apoštola Pavla (2) ModPa text na predsádke
02 2 Tajná Jakubova kniha 1 – 16 TJkK
03 3 Evanjelium pravdy 16 – 43 EvPrav traktát kázne bez názvu, pomenovaný podľa prvých slov
04 4 Traktát o vzkriesení 43 – 50 TrVzk niekedy nazývaný aj podľa adresáta List Reginovi
05 5 Trojdielny traktát 51 – 140 TrojTr bezmenný spis nazývaný aj Traktát o troch prirodzenostiach, t. j. o prirodzenosti nadzmyslového sveta, stvorenia a človeka
06 NHC-II 1 Tajná Jánova kniha 1 – 32 TJK dlhšia verzia, jedna zo štyroch známych a jedna z troch v súbore
07 2 Tomášovo evanjelium 32 – 51 TmEv zbierka Ježišových výrokov, ktorá mylne nesie názov „evanjelium“
08 3 Filipovo evanjelium 51 – 86 FpEv náučná, prip. napomínajúca zbierka sentencií s nevhodným názvom „evanjelium“
09 4 Podstata archotov 86 – 97 PodArch zjavený spis o stvorení ľudí a sveta; nadväzuje na nasledujúci
10 5 O pôvode sveta 97 – 127 PovSv spis bez mena
11 6 Výklad o duši 127 – 137 VDu trakrát o páde a opätovnom vzostupe ľudskej duše
12 7 Tomášova kniha 138 – 145 TmK zjavený dialóg medzi Ježišom a sv. Tomášom o odmietaní sveta a jeho konci
13 NHC-III 1 Tajná Jánova kniha 1 – 40 TJK kratšia verzia spisu
14 2 Evanjelium Egypťanov 40 – 69 EvEg-NHC spis, známy aj ako Svätá kniha veľkého neviditeľného ducha, rozpráva o osudoch stúpencov gnosticizmu v histórii sveta
15 3 Požehnaný Eugnostos 70 – 90 Eug text sa viaže na nasledujúci spis
16 4 Múdrosť Ježiša Krista 90 – 119 MdrJKr známy zjavený spis
17 5 Rozhovor so Spasiteľom 120 – 149 RoSp zjavený rozhovor medzi učeníkmi a Ježišom
18 NHC-IV 1 Tajná Jánova kniha 1 – 49 TJK dlhšia verzia spisu
19 2 Evanjelium Egypťanov 50 – 81 EvEg-NHC druhá verzia spisu
20 NHC-V 1 Požehnaný Eugnostos 1 – 17 Eug viac poškodená druhá verzia spisu
21 2 Pavlovo zjavenie 17 – 24 PaZj-NHC rozprávanie o tranze a nanebovzatí sv. Pavla
22 3 Prvé Jakubovo zjavenie 24 – 44 1JkZj zjavené dialógy sv. Jakuba s Ježišom
23 4 Druhé Jakubovo zjavenie 44 – 63 2JkZj rozprávanie o umučení sv. Jakuba, do ktorého sú vložené hymny a výroky
24 5 Adamovo zjavenie 63 – 85 AdZj Adamovo rozprávanie, adresované synovi Setovi; obsahuje gnostické dejiny sveta
25 NHC-VI 1 Skutky Petra a dvanástich apoštolov 1 – 12 SkPtAp apokryfné skutky apoštolov bez gnostických prvkov
26 2 Hrom: Dokonalá myseľ 13 – 21 Hrom zjavená reč androgýnej bytosti Sofii (Múdrosť)
27 3 Authentikos Logos 23 – 35 AutLog kázanie o osude ľudskej duše
28 4 Myšlienka našej veľkej moci 36 – 48 MVelM traktát známy aj ako Porozumenie našej veľkej moci; gnostická apokalypsa
29 5 Platónova Ústava 588a–589b 48 – 51 Plat-NHC bezmenný text o nespravodlivosti, ktoré bolo neskôr identifikované ako zlý preklad časti Platónovej Ústavy (588a–589b)
30 6 Výklad o ôsmom a deviatom nebi 52 – 63 OsmDev hermetický traktát vo forme dialógu otca Herma a syna Tata o nebeskom svete
31 7 Hermetická modlitba z traktátu Asklepios 63 – 65 ModAskl-NHC časť známeho hermetického traktátu
32 8 Asklepios 65 – 78 Askl-NHC bezmenný text, ktorý bol identifikovaný ako známy hermetický spis
33 NHC-VII 1 Semova parafráza 1 – 49 SemPar spis obsahujúci vysvetlenia biblických dejín s gnostickou kozmológiou a dejinami spásy
34 2 Druhý traktát veľkého Seta 49 – 70 2TrVSet poučný traktát o priebehu spasenia vyrozprávaný Kristom, ktorý tu vystupuje ako Setovo vtelenie
35 3 Petrovo zjavenie 70 – 84 PtZj-NHC Petrova apokalypsa, ktorá rozpráva o Petrovi ako o príjemcovi zvláštneho zjavenia od Ježiša, ešte pred jeho zajatím a údajnou smrťou
36 4 Silvanove poučenie 84 – 118 Silv gnostický múdroslovný spis, ktorý sa vyznačuje silným pesimizmom vo vzťahu k svetu a jeho odmietaním
37 5 Tri Setove stély 118 – 127 SetStel hymnus v troch častiach; predpokladá sa, že je to Dositeova správa
38 NHC-VIII 1 Zostrianis 1 – 132 Zostr známy aj ako Nauka Zostrianovej pravdy, boha pravdy alebo Zostrianove náuky, je zjavený náučný traktát, ktorý je odvodený z Zoroastrovho nanebovstúpenia, považovaného v čase vzniku za učiteľa múdrosti
39 2 Petrov list Filipovi 132 – 140 PtFp apokryfná správa o náučnom dialógu medzi apoštolmi a Kristom, a o tom, čo pred a po jeho ukrižovaní
40 NHC-IX 1 Melchisedek 1 – 27 Melch bezmenný zjavený gnostický spis o príbehu Ježiša a veľkňaza Mechisedeka
41 2 Norea 27 – 29 Nor bezmenný text
42 3 Svedectvo pravdy 29 – 74 SvPrav bezmenné polemické kázanie proti učeniam oficiálnej kresťanskej cirkvi a iných gnostických skupín
43 NHC-X 1 Marsanes 1 – 68 Mars dosť poškodený spis, ktorý je apokalypsou hlavne o špekuláciách o vzťahu písmen k častiam duše a anjelom
44 NHC-XI 1 Výklady poznania 1 – 21 VPoz náučný spis o význame a pravidlách gnostického spoločenstva
45 2 Valentinovský výklad 22 – 40 ValV bezmenný gnostický spis, v ktorom po výklade o pleromate nasleduje liturgický text o pomazaní, krste a eucharistii
46 3 Alogenes 40 – 44 Alog Joelovo zjavenie odovzdané synovi Mesosovi
47 4 Hypsifrone 45 – 69 Hyp zlomky zjaveného textu
48 NHC-XII 1 Výroky Sexta 15 – 16, 27 – 34 Sext pohanská zbierka výrokov, zdomácnená medzi kresťanmi v 2. storočí
49 2 Evanjelium pravdy EvPrav zlomok jednej verzie
50 3 (rôzne fragmenty) celý zväzok obsahuje desať strán s pätnástimi zlomkami rôznych textov; dva z nich sú rozoznateľné
51 NHC-XIII 1 Protenoia v troch tvaroch 35 – 50 Proten zjavená reč v troch častiach o emanácii prvotného boha, ktorý má meno Protenoia alebo Barbelo, a ktorý sa objavuje ako Otec, Matka a Syn
52 2 O pôvode sveta PovSv desať počiatočných riadkov spisu
(rôzne fragmenty) zväzok obsahuje len šestnásť strán textu a niekoľko zlomkov; rozoznateľné sú len dve z nich

NHC-XIII nie je v podstate kódex ale skôr text Protenoia v troch tvaroch, napísaný na „… ôsmich listoch, vybraných v neskorom staroveku z 13. knihy a zasunutej do vonkajšieho obalu 6.“[20] Len niekoľko riadkov zo začiatku textu O pôvode sveta sú rozoznateľné na konci ôsmeho listu.

V súčte dnešný stav súboru knižnice obsahuje 13 zväzkov, 51 jednotlivých spisov, 1153 z predpokladaných 1257 strán, čo tvorí skoro 90 % pôvodného textu. 10 spisov je len v zlomkoch, ostatných 41 „je v dobrom, čiastočne dokonca vo výbornom stave“.[21] Niektoré texty sa nachádzajú v súbore viac než raz. Trikrát je zastúpená TJK, dvakrát EvPrav, PovSv, EvEg-NHC a Eug, čo znamená, že súbor obsahuje spolu 46 unikátnych titulov. Nie každý spis bol odbornej verejnosti do nálezu súboru neznámy, niektoré poznala celé v rôznych verziách z iných rukopisných nálezov, z niektorých boli známe zlomky a niektoré mali známe svoje grécke alebo latinské preklady. TJK bola známa z kratšej koptskej verzie z jedného gnostického rukopisu v Berlíne (Papyrus Beroliensis Gnosticus [PBG] 8502), na ňom sa tiež nachádza verzia MdrJKr.[22] Fragmentárna koptská verzia PovSv je známa z rukopisu Britskej knižnice v Londýne (Ms. Or. 4923) a koptský fragment kapitoly zo Silv poznáme z rukopisu (BP Or. 6003), ktorý sa nachádza v Londýne. Poznáme aj grécke pramene k spisom Plat-NHC, ModAskl-NHC a Sext, latinský preklad Askl-NHC gréckeho originálu. Okrem toho sú známe staršie grécke fragmenty TmEv z nálezu z Oxyrynchu (P. Oxy. 1,654 a 655). To znamená, že súbor rukopisov z Nag Hammádí sprístupňuje 37 neznámych koptských spisov. Niektoré z nich boli známe len z narážok a krátkych citátov starovekých herezologických autorov, ako napr. FpEv a EvPr-NHC v spisoch Epifania zo Salamíny a Ireneja z Lyonu, alebo z filozofických polemík, ako Alog a Zostr.[23]

Obsah súboru

[upraviť | upraviť zdroj]

Literárny žáner

[upraviť | upraviť zdroj]

V 46 unikátnych, väčšinou apokryfných tituloch môžeme nájsť niekoľko žánrov: modlitba, list, dialóg, zbierka výrokov, múdroslovie, homília, úvaha, nanebovzatie alebo zjavenie. Skutočný literárny žáner je pritom často v rozpore z názvom, prípadne s vlastným označením textov.[24] Napr. v prípade spisu TmEv, ktorý sám seba označuje za evanjelium, ide v skutočnosti o múdroslovnú zbierku ježišovských výrokov, nie krátke vyznanie o Ježišovom vzkriesení, ani správa o živote Ježiša, ako tento žáner poznáme z kanonických evanjelií.[25]

Synoptická otázka

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Synoptická otázka

TmEv má v rukopisnom súbore zvláštne postavenie, pretože zasahuje do synoptickej problematiky. Dokladá existenciu zbierky Ježišových výrokov, „napríklad spolu s Tomášovou knihou je neoceniteľným porovnávacím materiálom pri skúmaní žánru prameňa logií (spoločný prameň Matúšovho a Lukášovho evanjelia, okrem evanjelia podľa Marka).“[26]

Filozofický a religionistický charakter

[upraviť | upraviť zdroj]

Súbor je niekedy označovaný ako zbierka gnostických spisov, čo nie je úplne v súlade s faktami.[pozn 6] Okrem gnostických textov nález obsahuje aj kresťanské a hermetické tituly a časť Platónovho spisu.[23] Najpočetnejšie zastúpená gnostická skupina sa dá rozdeliť na kresťansko-gnostické texty, kam patria 2TrVSet, PtZj-NHC, TrVzk a EvPrav[24] a mimokresťanské spisy, napr. setovský texty PodArch, alebo text valentiniánskej gnózy FpEv.[23] Medzi kresťanské (mimokanonické) texty patria SkPtAp, AutLog, Sext a Silv; medzi hermetické OsmDev, ModAskl-NHC a Askl-NHC. Prekvapením je Plat-NHC – koptská verzia Platónovej Ústavy (588a–589b), ktorá má však voči svojej gréckej predlohe veľké rezervy.[24]

Datovanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Pri pokuse o datovanie kódexov veda naráža na dve odlišné otázky, na ktoré by rada poznala odpoveď:

  1. kedy boli spisy preložené do koptčiny a
  2. kedy boli z týchto prekladov urobené kópie, ktoré máme dnes k dispozícii prostredníctvom nálezu z Nadž’ Hammádí.

Obe odpovede nie sú priamo zrejmé, a tak ostáva spoliehať sa na nepriame dôkazy, ako historické a literárne odkazy v iných prameňoch, rôzne kvalitatívne charakteristiky samotných spisov, napr. väzba, písmo alebo interpunkcia, či literárnokritické porovnanie.[27]

Opisy textov

[upraviť | upraviť zdroj]

Opisy textov je možné podľa analogických znakov zaradiť do 4.–5. storočia po Kr. Najmladšiu časovú hranicu vymedzuje charakteristika nálezu spisov (črep džbánu), najstaršiu zase niekoľko koptských a gréckych textov (listov a potvrdení), ktoré sa našli použité ako výstuž v doskách väzieb niektorých kódexov (všetky okrem NHC-II, III, X, XII a XIII). Vročenia obsahujú len listy z väzby NHC-VII, sú to kvitancie (potvrdenky) o dodávke obilia z rokov 333, 341, 346 a 348 po Kr. Ak pripočítame k nim 25 rokov, čo bol bežný čas archivácie takýchto listín, dostaneme tretiu štvrtinu 4. storočia ako obdobie zhotovenia väzby siedmeho kódexu.[27] Okrem toho NHC-I a XI majú rovnaký rukopis ako NHC-VII, čo ich radí do rovnakého obdobia. Ostatné kódexy nie je možné takto presne datovať. V NHC-VIII sa našli nedatované útržky dvoch gréckych listín, ktorých reálie však napovedajú, že pravdepodobne nemohli byť zviazané skôr ako v roku 309 po Kr.[28]

Písmo

[upraviť | upraviť zdroj]

Všetky texty sú napísané koptským písmom a ich rukopisná forma umožňuje paleografický výskum. Vďaka nemu dnes vieme, že všetky rukopisy, ktoré v súčasnosti tvoria súbor knižnice, písalo osem pisárov, obyčajne jeden písal celý kódex. Prvý pisár ich napísal hneď päť (NHC-IV, V, VI, VIII a IX); každý z ďalších dvoch pisárov napísal po jednom kódexe (NHC-III a XIII); pri písaní ostatných kódexov je možné zistiť v každom z nich ruku najmenej dvoch pisárov, z toho niektorí sú známi už z vyššie uvedených zväzkov.[28] Vďaka rozboru máme relatívnu chronológiu vzniku súboru pre väčšinu zväzkov a ich spisov. Bez akéhokoľvek presnejšieho datovania ostávajú tri (NHC-II, III a XIII).[29]

Jazyk a lokalita vzniku

[upraviť | upraviť zdroj]

Spoločným jazykov všetkých spisov súboru je koptčina, posledné štádium staregyptského jazyka, ktorá mala od 3. storočia vlastné hláskové písmo. Koptská slovná zásoba vychádzala nielen z pôvodnej staroegyptčiny, ale veľa slov preberala z gréčtiny, ktorá sa časom stala administratívnym jazykom krajiny a ostala ním aj po včlenení Egypta do Rímskej ríše. Počiatky tejto egyptsko-gréckej jazykovej symbiózy siahajú ešte ďalej do minulosti, skôr ako Alexander Veľký dobyl Egypt a pripojil ho k svojmu impériu. Z roku 630 pred Kr. je v nílskej delte doložené dôležité grécke centrum Naukratis[30] so špeciálnym obchodným, colným a daňovým režimom. Dokladá čulý obchodný ruch Egypta s egejskou oblasťou už niekoľko desiatok rokov predtým.

Nález rukopisov rozšíril súčasné koptské slovníky o slová, ktoré neboli dovtedy známe, alebo známe boli ale nie ich významy. V tomto úsilí pomohli duplicitné tituly v náleze, prípadne paralelné texty, ktoré boli známe dosiaľ.[31] V rukopisnom súbore sa vyskytujú dva koptské dialekty:

  • lykopolitský dialekt (L6): NHC-I a X a spisy VPoz a ValV;
  • sáhidský dialekt: ostatné kódexy.

Lykopolské texty

[upraviť | upraviť zdroj]

Do nálezu knižnice boli v lykopolskom dialekte známe len tri ďalšie texty: Manichaica z nálezu z Madína Mádí (Madíne Mádi, Medínit Mádí), londýnske Evanjelium sv. Jána a heidelberské Skutky sv. Pavla. Koptský dialekt, ktorý bol dovtedy pokladaný za zmes achmínskeho a sáhidského dialektu, sa vďaka ďalším ôsmim spisom stal uznaným koptským dialektom. Väčšina textov v tomto nárečí v súbore má gnostický charakter. Niektorí z odborníkov zašli ďalej a vyslovili názor, ktorý lykopolský dialekt pokladá za „sociolekt egyptských kacírov, pretože aj manichejské texty z Medínit Mádí (a teraz aj antické texty z Kelidy), ktoré podľa zástupcov veľkej cirkvi rovnako obsahujú heretické myšlienky, sú napísané v ďalšom variante L [t. j. lykopolčiny].“[32]

Sáhidské texty

[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina knižnice je písaná v sáhidskom dialekte s prímesami rôznych ďalších nárečí, hlavne sa dá v morfológii a syntaxi rozoznať vplyv hornoegyptských dialektov (achmínskeho, lykopolského), napr. v textoch NHC-II a bohairského dialektu, napr. v SetStel, Alog, Zostr alebo PtFp. Sáhidský dialekt v textoch má rôznu mieru ustálenosti. Štandardizovanej sáhidčine sa blížia najviac spisy TJK, EvEg-NHC, Eug a MdrJKr. Odborníci vidia za takouto nárečovou pestrosťou postup pri preklade a kopírovaní spisov. Texty boli pravdepodobne najskôr preložené na rôznych miestach Egypta z koiné do lokálneho koptského nárečia (druhá polovica 3. storočia po Kr.), zozbierané a následne prepísané so snahou dať textom jednotný sáhidský výraz. Prečo práve sáhidský nie je jasné, možno pre zvyšujúcu sa prestíž sáhidčiny. Texty boli potom predlohami kópií, ktoré poznáme dnes z nálezu (najneskôr začiatkom 5. storočia).[32] Sprievodné jazykové javy v textoch potvrdzujú teóriu, že sáhidčina nebola štandardizovaná pred 5. storočím.[33]

Miesto vzniku

[upraviť | upraviť zdroj]

Niečo bližšie o lokalite vzniku napovedá filologický rozbor. Ďalšou pomôckou, ktorá ho dopĺňa (presnejšie predstavu, kde mohli byť rukopisy zviazané), sú reálie zlomkov administratívnych a súkromných dokumentov nájdených vo väzbách, v ktorých sa spomínajú toponymá „Chénoboskion“ a „Diospolis pri Chénoboskione“, čo je súčasná lokalita Nadž‘ Hammádí. Rôznorodosť takýchto dokumentov vo väzbe NHC-VII dokonca dáva možnosť uvažovať len o mestskej skládke odpadu, kde sa vyhadzovali okrem iného vyradené listiny z rôznych archívov.[34]

Otázky

[upraviť | upraviť zdroj]
Riaditeľ Koptského múzea Pahor Labíb ukazuje ministrovi zahraničných vecí USA Henrymu Kissingerovi stránky jedného z rukopisov na nádvorí múzea (70. roky 20. storočia)

Otázka „kto stojí za nájdenými rukopismi“ je jednou z najdiskutovanejších vo vedeckom bádaní okolo nálezu z Nadž‘ Hammádí a pravdepodobne sa ju nikdy nepodarí s istotou zodpovedať.

Súčasťou vedeckého konsenzu je predpoklad, že súbor patrí medzi preklady, ktorých pôvodným jazykom bola gréčtina, čo nepriamo dokazujú pôvodom grécke texty Plat-NHC a ModAskl-NHC, ale aj ďalšie „tituly, ktoré si zachovali grécku podobu, aj v prípadoch, keď ich bolo možné uviesť v čisto koptskej podobe,“ napr. 2TrVSet alebo AutLog. V prospech tejto hypotézy hovorí tiež pomer výskytu gréckych ekvivalentov ku koptským, ktorými sa vyjadruje určitý pojem, alebo vlastné gramatické chyby, sledujúce originálny grécky text.[35] Rovnako sa vedci zhodujú na tom, že súbor nepredstavuje originálne koptské preklady, ale opisy prekladov. Medzi týmito štádiami uplynul určitý čas, v ktorom sa texty menili, okrem iného sa prekladali z jednej koptskej dialektickej formy do druhej.[36]

Iné otázky stále hľadajú uspokojivú odpoveď:[36]

  • Kto bol majiteľ/používateľ?
  • Aký bol charakter a účel použitia súboru?
  • Aký je zmysel pojmu celého textového súboru (knižnice)?

Majiteľ a účel

[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti jestvujú tri pracovné hypotézy. Súbor textov je:[36]

  • knižnica gnostickej sekty (J. Doresse) alebo bohatého súkromníka (H. Jonas);
  • knižnica neznámeho hereziológa (T. Save-Soderberg);
  • knižnica mníšskeho spoločenstva, pravdepodobne pachomitov (F. Wisse), „ktorá je dokladom pôvodne neortodoxného raného mníšstva.“

Niekedy sa pri opisovaní udalostí, ktoré k nálezu viedli, uvádza mylný údaj, že rukopisy boli nájdené v hrobe. Neskorší výskum nepotvrdil na mieste a ani v najbližšom okolí žiadne pohrebisko z grécko-rímskeho obdobia,[37] a tak hypotéza, že súbor kódexov bol uložený do hrobu spolu s jeho majiteľom, nie je pravdepodobná.[36]

Proti knižnici gnostickej sekty hovorí jej filozofická nesúrodosť, rôzne texty reprezentujú rôzne gnostické školy, napr. 2TrVSet je kresťansko-gnostický spis, PodArch je spis setovskej gnózy a FpEv je spis zase valentiniánsky. Okrem toho súbor obsahuje aj ďalšie mimognostické texty. Z tohto pestrého zastúpenia je nejasné, o akú gnostickú sektu by malo ísť, ktorá by sústreďovala tak rôznorodú zbierku textov, príp. aký gnostický smer by mala predstavovať.[38]

Podobne je otázna aj hypotéza o hereziologickej knižnici, pretože súbor obsahuje aj neheretické kresťanské spisy a rovnako aj vnútrognostické polemiky (t. j. vzájomné polemiky rôznych gnostických škôl alebo smerov); k tomu sa niektoré tituly opakujú.[38]

Hypotézu, že spisy patrili pachomiovskej komunite, ktorá mala neďaleko náleziska svoje sídlo, naznačujú dva fakty: spomínaná blízkosť kláštora založeného sv. Pachomiom v Šeneséte, ktorý bol od úpätia Džabal at-Tárifu vzdialený len 5,3 km, a koptské a grécke dokumenty nájdené v niektorých väzbách, obsahujúce slová a témy, ktoré sa týkajú mníšskeho života, dokonca sa medzi nimi vyskytuje Pachomiovo meno.[39] Samozrejme nie je možné vylúčiť ani iné podobné náboženské komunity, ktoré v 3.–5. storočí mohli sídliť v tejto oblasti, rovnako ako dokumenty hovoria len o mieste, kde boli rukopisy zviazané. Priamy dôkaz o vzťahu medzi Pachomitmi a súborom však nejestvuje.[40]

Obdobie vzniku, používania a uloženia rukopisov do skrýše odborníci odhadujú aj v historickom kontexte lokality. Najväčší rozkvet pachomiovských kláštorov v regióne, hlavne v tom čase najvýznamnejšieho v Pbou, kladú do polovice 5. storočia. Pokiaľ predpokladáme, že texty pochádzajú z kláštornej knižnice, je možné, že ešte za života sv. Pachomia (292 – 348 po Kr.), alebo o niečo neskôr, sa dostali do rúk mníchom texty, ktoré časom v kláštore Pbou opísali a zviazali. Roku 640 dobyli Arabi Egypt. Na prelome 12. a 13. storočia sa bazilika prestala používať a kláštor bol vyplienený kalifom Al-Hákimom. Je celkom pravdepodobné, že sa už na začiatku 11. storočia rozhodlo o uložení rukopisov v blízkom skalnom masíve Džabal at-Tárif, 8,5 km od Pbou. Dodnes sa našli dva depozity s časťami kláštornej knižnice – rukopisy z Nag Hammádí a Bodmerove rukopisy.[41]

Súbor rukopisov

[upraviť | upraviť zdroj]

Otázne je aj, čo vlastne predstavuje samotný súbor zviazaných rukopisov. Aj keď sa spomína ako „knižnica“, nie je toto označenie vďaka repetitívnosti niektorých titulov (NHC-IV je z tohto pohľadu zbytočný zväzok, keďže jeho jediné dva tituly TJK a EvEg-NHC sa nachádzajú ešte raz v niektorom z ďalších zväzkov.) a nejednotnej vonkajšej úprave zväzkov celkom legitímne, teda aspoň nepredstavuje v pravom slova zmysle knižnicu, ktorá by bola úmyselne založená.[42]

Význam

[upraviť | upraviť zdroj]

Súbor rukopisov z Nag Hammádí predstavuje „jeden z najvýznamnejších povojnových rukopisných nálezov, [ide] o najväčší nález kresťanskej (väčšinou gnostickej) starovekej literatúry vôbec a súčasne o hlavný prameň bádania o gnóze.“ Štyridsať titulov v súbore bolo dosiaľ neznámych, príp. boli známe len fragmentárne citáty alebo odkazy na nich.[3] Nález patrí medzi štyri najzásadnejšie povojnové rukopisné nálezy, kam sa zaraďuje na prvé miesto súbor esejských Kumránskych zvitkov (alebo zvitkov od Mŕtveho mora), potom súbor rukopisov z Nag Hammádí, súbor starovekých (a stredovekých) rukopisov z Kláštora sv. Kataríny na Sinaji,[43] a nakoniec súbor Bodmerovych rukopisov, o ktorom sa až po spracovaní nálezu z Nadž‘ Hammádí zistilo, že vzájomne súvisia.[44] V porovnaní s Kumránskymi zvitkami je súbor s Nadž’ Hammádí rozsiahlejší a lepšie zachovaný. Nesmieme však zabúdať, že kumránske zvitky sú o 500 rokov staršie.[21]

Podľa jednej z hypotéz, zaoberajúcej sa významom rukopisov z Nag Hammádí, zväzky obsahujú texty, ktoré sa už v čase uloženia nepoužívali a boli cenené hlavne kvôli svojmu veku. To by mohlo vysvetľovať ich tematickú a filozofickú rôznorodosť, rovnako ako ich starostlivé viazanie a zaobchádzanie.[pozn 7] Podobné texty, v čase pravdepodobného uloženia súboru na nálezové miesto, už bývali liturgicky delené a nepoužívali sa vo forme celistvých spisov. Takéto zväzky sa ale v náleze nenašli.[45]

Jedným z najviac obohatených vedeckých smerov bola religionistika, presnejšie štúdium gnosticizmu. Do objavu rukopisov štúdium gnózy vychádzalo hlavne z pár textových fragmentov a z prác starovekých hereziologických autorov. Súbor predstavuje nové zdroje bádania, „z prvej ruky“, nezávislé od pohľadu inej náboženskej skupiny. Súbor ďalej obsahuje spisy viacerých gnostických škôl, ktoré sú prameňmi ich teoretických predstáv a náboženskej praxe. Potvrdzujú hypotézu o mimokresťanskom pôvode gnosticizmu. Vďaka súboru sú známe boje cirkevných otcov s niektorými súdobými myšlienkovými prúdmi viac zrozumiteľné. Kresťansko-gnostická vetva bola jednou z viacerých vetiev v prvotnom kresťanskom hnutí a až postupne v priebehu rôznych teologických stretov bola vyhlásená za heretickú. Toto poznanie má veľký význam pri tvorbe obrazu o raných cirkevných dejinách. Súbor dokladá vplyv židovskej tradície a gréckych filozofických smerov, hlavne platónskeho, na gnózu. Rukopisy poskytujú viac zdrojov v odbornej diskusii o ďalších filozofických či religionistických otázkach, ako je napr. otázka nezávislého filozofického konceptu gnostického (predkresťanského/mimokresťanského) spasiteľa ku kresťanskému v gnostickom systéme.[pozn 8][46]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Podrobnejší príbeh podáva Petr Pokorný v (Pokorný 1998, s. 85–94)
  2. ↑ Antické toponymá: Kasr: staroeg. šny-n-stḫ, starogr. Χηνοβόσκιον – Chénoboskion, kopt. Ϣενεσητ – Šenesét, lat. Cenoboscio; Híw: staroeg. ḥw.t-sḫm, starogr. Διὸς πόλις μικρά – Dios polis mikra, kopt. Ϩου – Hou, lat. Diospolis Parva; Fáw Kiblí: starogr. Παβαυ – Pabau, kopt. Πβου – Pbou/Phbou.
  3. ↑ Najznámejšia verzia príbehu o nájdení rukopisov spomína miesto uloženia jaskyňu, ako to tridsať rokov tvrdil nálezca Muhammad Alí Sammán. Počas prvej expedície do tejto oblasti na jeseň roku 1975 prof. Robinson donútil Muhammada k odhaleniu skutočného nálezového miesta, čo nebolo úplne bez problémov. (Pokorný 1998, s. 101)
  4. ↑ Neskôr pri stopovaní pohyb iného nálezu – Bodnerovych rukopisov – sa zistilo, že tieto boli nájdené na východnom okraji tej istej oblasti, čo dáva možnosť úvahy o vzájomnej spojitosti oboch rukopisných súborov. (Pokorný 1998, s. 101–102)
  5. ↑ V knihe prírastkov Koptského múzea pod číslom 4851 je záznam: „Papyrusy; rukopis v koptčine, sáhidskom dialekte, zhruba zo 4. storočia. 70 listov, väčšinou poškodených; niektoré veľmi malé zlomky. Cena 250 eg. libier. Od Rágiba ‚efendiho’ Andaráwus ‚al-Kuss’ Abd as-Sajjid. Prijaté 4. 10. 1946.“ (Pokorný 1998, s. 85)
  6. ↑ Paterson Brown zdôrazňuje, že tri z evanjelií – TmEv, FpEv a EvPrav – nemôžu byť takto označené, pretože každé z nich jasne potvrdzuje jednoduchú skutočnosť a posvätnosť vteleného života, ktorý gnosticizmus pokladá za zdanlivý či dokonca zlý. (Peterson Brown 2010, Are the Coptic Gospels Gnostic?)
  7. ↑ Názor, že spisy neboli často používane a uchovávali sa skôr z úcty, dopĺňa skutočnosť, podľa ktorej pachomiovskí mnísi museli dobre vedieť o aký typ spisov ide. Roku 367 vydal sv. Atanáz, v tom čase alexandrijský patriarcha, veľkonočný list, v ktorom okrem iného mal namierené proti knihám heretikov (aj keď nie priamo proti spisom gnostikov). A práve Teodoros, Pachomiov nástupca v kláštore Tebeneši, prekladal Atanázovi list do koptčiny. (Rudolph 2010, s. 49)
  8. ↑ Dlho sa tvrdilo, že gnosticizmus nemá vlastný koncept spasiteľa a ten, ktorý sa v gnostických spisoch vyskytuje, je prebraný z kresťanstva. Rukopisy z Nag Hammádí do tohto problému priniesli trochu svetla a súčasná veda sa teraz skôr kloní k názoru o nezávislom koncepte. Podstata otázky súvisí s rozdielom v chápaní spasiteľa medzi kresťanstvom a gnosticizmom. Pre kresťanstvo sa spása nezaobíde bez postavy Krista a priamo súvisí s jeho osobou, keďže len on (a nikto iný) ma poverenie od svojho Otca. Gnosticizmus spasiteľa chápe skôr ako záchrancu, posla, zjaviteľa, ktorý odovzdáva vykupujúce poznanie. Takýchto postáv je v gnostickej literatúre viac a sú to tí, ktorí „vôbec ako prví ukazujú človeku cestu k oslobodeniu sa z kozmu“. (Rudolph 2010, s. 129)

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b Pokorný 1995, s. 86
  2. ↑ Robinson 1988, s. 2
  3. ↑ a b Pokorný 1998, s. 82
  4. ↑ a b c Oerter a Pokorný 2008, s. 38
  5. ↑ Meyer a Robinson 2007, s. 2–3
  6. ↑ a b Markschies 2000, s. 48
  7. ↑ Pokorný 1998, s. 99, 104
  8. ↑ Pokorný 1998, s. 102–104
  9. ↑ Pokorný 1998, s. 101–102
  10. ↑ a b c Oerter a Pokorný 2008, s. 39
  11. ↑ a b c Oerter a Pokorný 2008, s. 40
  12. ↑ Markschies 2000, s. 49
  13. ↑ a b c Oerter a Pokorný 2008, s. 41
  14. ↑ Oerter a Pokorný 2008, s. 42
  15. ↑ Robinson: NHLE, z predslovu tretieho prepracovaného vydania.
  16. ↑ Oerter a Pokorný 2008
  17. ↑ Oerter a Vítková 2009
  18. ↑ Oerter a Pokorný 2008, s. 300–301
  19. ↑ Rudolph 2010, s. 50–54
  20. ↑ Robinson 1988, s. 10
  21. ↑ a b Rudolph 2010, s. 50
  22. ↑ Oerter a Pokorný 2008, s. 18
  23. ↑ a b c Oerter a Pokorný 2008, s. 19
  24. ↑ a b c Oerter a Pokorný 2008, s. 20
  25. ↑ Oerter a Pokorný 2008, s. 65–67
  26. ↑ Oerter a Pokorný 2008, s. 30
  27. ↑ a b Oerter a Pokorný 2008, s. 21
  28. ↑ a b Oerter a Pokorný 2008, s. 22
  29. ↑ Oerter a Pokorný 2008, s. 23
  30. ↑ Oerter a Pokorný 2008, s. 24
  31. ↑ Oerter a Pokorný 2008, s. 25
  32. ↑ a b Oerter a Pokorný 2008, s. 27
  33. ↑ Oerter a Pokorný 2008, s. 29
  34. ↑ Oerter a Pokorný 2008, s. 37
  35. ↑ Oerter a Pokorný 2008, s. 33
  36. ↑ a b c d Oerter a Pokorný 2008, s. 34
  37. ↑ Rudolph 2010, s. 46, 48
  38. ↑ a b Oerter a Pokorný 2008, s. 36
  39. ↑ Rudolph 2010, s. 49
  40. ↑ Oerter a Pokorný 2008, s. 36–37
  41. ↑ Pokorný 1998, s. 107
  42. ↑ Oerter a Pokorný 2008, s. 35
  43. ↑ Pokorný 1998, s. 84
  44. ↑ Pokorný 1998, s. 85
  45. ↑ Pokorný 1998, s. 111
  46. ↑ Rudolph 2010, s. 57–58

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Nag Hammadi library na anglickej Wikipédii.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Rukopisy_z_Nag_Hammádí&oldid=7103583“