Ruprecht Falcký

Ruprecht Falcký
Falcgróf rýnsky vojvoda z Cumberlandu vojvoda bavorský gróf z Holderness
Prince Rupert, Count Palatine, Peter Lely, Národná portrétna galéria
Biografické údaje
Narodenie	17. december 1619 Praha, České kráľovstvo
Úmrtie	29. november 1682 (62 rokov) Londýn, Anglické kráľovstvo
Pochovanie	Westminsterské opátstvo, Londýn, Anglicko
Rodina
Potomstvo	Dudley Bard a Ruperta Hughes
Otec	Fridrich V., český kráľ
Matka	Alžbeta Stuartová, anglická princezná
Odkazy
	Ruprecht Falcký (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Ruprecht Falcký (nemecky Ruprecht von der Pfalz, anglicky Prince Rupert of the Rhine, (17. december 1619, Praha – 29. november 1682, Londýn) bol nemecký a anglický vojvodca, vedec, športovec, koloniálny guvernér a amatérsky umelec v 17. storočí. Bol jeden zo zakladateľov Spoločnosti Hudsonovho zálivu. Je po ňom pomenovaná Zem princa Ruprechta. Narodil sa v Prahe ako mladší syn Fridricha Falckého v dobe, keď bol Fridrich Falcký českým kráľom. Bojoval na strane protestantov v Tridsaťročnej vojne, na strane kráľa v anglickej občianskej vojne a po reštaurácii kráľovskej moci na strane Anglicka v anglo-holandských vojnách. Jeho plný titul znel princ Rupert falcgróf rýnsky, vojvoda bavorský, vojvoda z Cumberlandu a gróf z Holderness.

Život

Cromwellova bitka pri Naseby, Charles Landseer, Alte Nationalgalerie

Princ Ruprecht

Erb Ruprechta Rýnsko-Falckého, rytiera Podväzkového rádu.

Narodil sa Fridrichovi Falckému v dobe, keď bol Fridrich Falcký českým kráľom. Jeho matkou bola Alžbeta Stuartová, dcéra anglického kráľa Jakuba I., jeho dedkom bol kráľ Jakub I.. Ruprecht bol teda synovcom anglického kráľa Karola I.. Jeho sestra bola matka Juraja I., kráľa Veľkej Británie a Írska. Rodičia nechali malého Ruprechta pokrstiť v katedrále Sv. Víta na Pražskom hrade, Mladosť však prežil v severnom Holandsku. V roku 1638 sa pokúsil s bratom Karolom Ľudovítom dobyť naspäť falcké územia a bojoval so švédskymi vojskami v boji proti Vestfálsku. Bol porazený a zajatý cisárskou armádou. V rakúskom zajatí strávil tri roky a po sľubu v ktorom sa zaviazal, že nebude bojovať proti cisárovi ani proti jeho spojencom bol v roku 1641 prepustený. V anglickej občianskej vojne sa pripojil k royalistom. Potom zostal v Anglicku. Zomrel v roku 1682 a pochovaný bol vo Westminsterskom opátstve.

Ruprecht ako symbol udatnosti

Frederik Hendrik Oranžský, Ruprechtov príbuzný a hlava Spojených holandských provincií prizval Ruprechta do svojej armády. Napriek tomu že mu bolo iba šesťnásť rokov, osvedčil sa ako neohrozený bojovník. Potom strávil nejaký čas v Anglicku, kde vládol Karol I., syn Jakuba I. Stuarta a Ruprechtov strýko. Na kontinent sa vrátil v roku 1637 aby sa zúčastnil bojov o Rýnske či Dolné Falcko. Ako veliteľ pluku jazdectva slávil svoje prvé úspechy. Bohužiaľ 17. októbra 1638 v bitke pri Vlotho bol jeho pluk obkľúčený a Ruprechta vzal do zajatia víťazný Melchior von Hatzfeld. Vzácneho zajatca poslal Melchior cisárovi Ferdinandovi III., ktorý Ruprechta poslal do Linzu, kde bol držaný tri roky. Za sľub zložený cisárovi, že nikdy nepozdvihne zbraň proti Svätej ríši rímskej bol v roku 1641 prepustený. Cisár bol vraj pohnutý udalosťami na love, keď Ruprecht skolil priamo pred Ferdinandom III. diviaka, s ktorým si cisárski lovci neporadili. Po prepustení zo zajatia princ odcestoval do Holandska a odtiaľ do Anglicka. V Anglicku práve vrcholil spor medzi parlamentom a Karolom I. Konflikt sa zmenil na občiansku vojnu, bojovalo sa medzi zástancami monarchie absolútnej a monarchie parlamentnej. Karol I. bol nútený opustiť Londýn. Zobral armádu a v auguste 1642 vyrazil z Nottinghamu proti rebelom. Ruprecht prišiel Karolovi na pomoc, k vojsku royalistov sa pripojil pri Leicesterskom opátstve a bol vrelo privítaný. Karol I. svojmu vtedy dvadsaťtri ročnému synovcovi udelil hodnosť generála jazdectva. Ruprecht Falcký bol Angličanmi nazývaný Rupert Rýnsky. Prvú príležitosť ukázať svoju odvahu a taktické umenie dostal Ruprecht 23. septembra 1642 v bitke či skôr šarvátke za mostom cez rieku Teme nad obcou Powick juhozápadne od Worcesteru. Zástancovia parlamentnej monarchie mali v úmysle prepadnúť konvoj so striebrom určeným pre Karola I.. Ruprecht rozkázal svojim dragúnom zosadnúť z koní, ozbrojil ich mušketami a uschoval ich medzi typické anglické ploty. On sám so zvyšnými jazdcami vyčkal až nepriatelia prejdú cez most. Angličania nemali s vojnou mnoho skúseností. Kavaleristi bojovali tak, že počkali na útok protivníka na mieste, potom vypálili z pištolí a následne prišli na rad meče. Ruprechtova taktika bola iná: Zaútočil na tri nepriateľské jazdné pluky cvalom, v posledných metroch prešla jeho kavaléria do trysku. Zaskočení protivníci vypálili salvy z pištolí príliš skoro. Ich streľba teda bola menej účinná, Ruprecht do nich vošiel tryskom, a zaútočil mečmi. Pištole jeho jazdcov zostali nabité a mohli tak byť použité v osobných súbojoch, na ktoré sa boj rozpadol. Ruprecht pri Powick Bridge porazil parlamentiaristov na hlavu a royalisti písali o jeho neuveriteľnej a nezdolnej odvahe. Pre parlamentariánov sa Ruprecht stal symbolom kavalierov, urodzených jazdcov. Pre kráľových odporcov sa slovo cavalier stalo synonymom najhrubšej nadávky. Kráľovskí naopak puritánom - čo bola anglická varianta reformácie, ovplyvnená kalvinizmom - hovorili podľa ich ostrihaných vlasov roundheads, teda gulatohlavci.

Ruprechtova víťazná prehra

23. októbra 1642 došlo k bitke pod výšinou Edgehill na juhu grófstva Warwick. Ruprechtovo jazdectvo zaútočilo rovnakým spôsobom ako pri Powick Bridge. Podarilo sa mu rozvrátiť parlamentariánske jazdectvo. Nezaútočil avšak na bok stredovej jazdy Roberta Devereux, 3. grófa z Essexu. Namiesto toho prenasledoval utekajúce vojsko. Vypadalo to na víťazstvo Karola I.. Essexova pechota sa ale opäť sformovala, zaútočila na kráľovské a prebila sa až ku kráľovi. Royalisti sa museli brániť a o niečo ustúpiť. Boj teda skončil nerozhodne, ale vďaka Ruprechtovi mohol Karol I. tvrdiť, že vyhral a rozhodol sa tiahnuť na Londýn. Essexovi zostalo stále dosť síl ubrániť pri Brentforde Londýn za pomoci londýnskych milíc. V lete 1643 Ruprecht pre kráľa dobyl Bristol. Kráľovské vojsko tiahlo na Gloucester, mestu sa ponáhľal na pomoc gróf Essex. Karol zrušil obliehanie Glocesteru a vydal sa za Essexom, ktorý sa po ukončení obliehania mesta kráľovským vojskom rozhodol na cestu späť do Londýna. Protivníci sa stretli pri Newbury. Ruprecht sa chcel bitke vyhnúť, vyhodnotil situáciu ako nevýhodnú, ale kráľ dal na radu kráľovnej Henrietty Márie a prvého radcu Georga Digbyho, ktorí žiarlili na vplyv falckého princa na kráľa. Bitka skončila porážkou royalistov a cesta na Londýn bola pre rebelov voľná. Karol bol nútený utiecť do Oxfordu. Jeho situácia sa horšila, proti nemu vytiahli aj Škóti. Ruprechtovi sa podarilo oslobodiť obliehaný York, keď dostal zúfalý dopis od Karola, ktorý ho prosil o pomoc. Princ bohužiaľ poslúchol, a dňa 2. júla 1644 zviedol bitku neďaleko Yorku v slatinách Marston Moor. Ruprechtovo jazdectvo porazila Cromwellova dokonale vycvičená kavaléria a sám princ sa skryl vo fazuľovom poli.

V roku 1644 mu jeho strýko, kráľ Karol I. udelil anglický titul vojvody z Cumberlandu a s ním spojený titul grófa z Holderness.

Ruprecht opúšťa Anglicko a kráľa

V novembri 1644 bol princ Ruprecht, vojvoda z Cumberlandu vymenovaný generálom celej monarchistickej armády, čo zvýšilo už tak výrazné napätie medzi ním a radom kráľových radcov. Dňa 14. júla 1645 došlo k bitke v pahorkatine pri Naseby. Karol, ktorý vojne nerozumel, sa rozhodol zviesť bitku s omnoho silnejšou armádou sira Thomasa Fairfaxa a Olivera Cromwella. Ruprechtovo jazdectvo bolo opäť úspešné, ale útok kráľovskej pechoty skolaboval. To bol koniec Karolových nádejí na získanie všetkého, čo vojnou stratil. Po bitke Ruprecht odišiel brániť významný prístav Bristol. Nezostalo mu nič iné než kapitulovať pred presilou. Jeho nepriatelia využili situáciu a obvinili princa, že zbabelo vydal prístav a za peniaze. Karol ohováraniam uveril a Ruprecht sa ocitol v nemilosti. Situáciu riešil vo svojom štýle. So svojimi generálmi vpadol do kráľovských komnát, prinútil Karola vypočuť jeho obhajobu a zvolať čestný súd. Ruprecht bol zo všetkých obvinení očistený. Princ odporúčil kráľovi zahájiť jednania s parlamentom o mieri, čo Karol úplne odmietal. Ruprecht vyhodnotil kráľovský boj za stratený a odmietol za Karola ďalej bojovať. 29. októbra požiadal parlament o pasy pre seba a svojich druhov a 5. júla 1646 odplával z Doveru do Calais. Vo Francúzsku vstúpil Ruprecht Falcký do služieb Ľudovíta XIV., ktorý mu udelil hodnosť generála. Obdiv maršála Gassiona si získal v bojoch proti Španielom vo Vlámsku. V Anglicku Škóti vydali Karola I., Ruprechtovho strýka, parlamentariánom. Karolovi sa podarilo zo zajatia uniknúť a v Anglicku opäť vypukla vojna. Ruprecht sa rozhodol pro návrat do Anglicka. Požiadal o prepustenie zo služieb francúzskeho kráľa a odišiel do Holandska. Kráľovič Karol, princ z Walesu zveril Ruprechtovi velenie niekoľkých vojnových lodí, kotviacich v neutrálnom prístave v Helvoetsluys. Z kavaleristami sa tak Ruprecht stal admirálom. Cez značnú presilu parlamentariánskeho loďstva a nebezpečné holandské vody Ruprecht doplával v januári 1648 do írskeho prístavu Kinsale. Odtiaľ podnikal neobyčajne úspešné korzárske výpady. Podarilo sa mu takmer prerušiť spojenie parlamentariánov s Írskom. 30. januára 1649 nechal parlament Karola I. popraviť. Odhodlanie Ruprechta pomstiť sa tým len posilnilo. V Kinsale Ruprechta zablokovala anglická flotila. Pre nepriaznivé počasie sa angličania museli stiahnuť a toho Ruprecht využil k úniku so siedmimi loďami, na čele so štyridsaťdelovou vlajkovou loďou Constant Reformation a zamieril do Biskajského zálivu.

Stret v ústí rieky Teja

Pamätník udalostí boja zo dňa 13. septembra 1650 pri portugalských brehoch medzi Ruprechtovou loďou Constant Reformation (40 diel) a Blakeho St. Georges (54 diel) o boji napísal:

Nasledujúceho dňa sme zdvihli kotvy a kvôli obavám zo znosu na breh stáli na mori. Križovalo sa sem a tam v hmle pred prístavom. Princ objavil St. George s vlajkou na hlavnom sťažni a dve fregaty, plávajúce s ňou na náveternej strane. Akonáhle mal jasno, plával k ich admirálovi, velil ale nevypáliť ani z jedného dela, pokiaľ nebudeme bokom k nemu, ale než sa stihlo vystreliť, bol na palubu nanešťastie zhodený vrch hlavného sťažňa lode Jeho Výsosti, a keď to nepriateľ uvidel, vypálil bočnú salvu, obrátil cez predok proti vetru a odplával na more. Princ, ktorý prišiel o možnosť naplno ovládať loď, prenasledovanie vzdal a zbytok floty sa nachádzal tak ďaleko na náveternej strane, že by nebol k ničomu dobrý.

Ruprecht pirátom

Azyl mu poskytol portugalský kráľ Ján IV. v Lisabone. 10. marca 1650 zablokovala Ruprechta anglická eskadra Roberta Blakea. Z dôvodu neutrality portugalského prístavu v zálive rieky Teja sa tu bojovať nedalo. 13. septembra sa Ruprecht pokúsil vyplávať a došlo k boju medzi Ruprechtovou Constant Reformation a Blakeho St. Georges. Zvíťazila prevaha Blakeho štrnástich diel. Princ bol nútený ustúpiť. V októbri Ruprecht unikol do Stredozemného mora. Tu prepadal španielske aj anglicke lode. Ruprecht získal v Toulone francúzsku pomoc, ale ani to mu nepomohlo, angličania ho stále prenasledovali. Princ radšej unikol do Atlantiku a pokračoval k Azorským ostrovom. Jeho Constant Reformation sa pri Azorách potopila a princ sa skoro utopil. Napriek tomu pokračoval ku Kapverdám a ďalej do Karibiku. Stále sa mstil Anglicku, ukoristil ako pirát aj ako korzár, niektorými ukoristenými loďami doplňoval svoju eskadru, iné predával aj s nákladom. Pri Panenských ostrovoch prišiel o svoju loď Defiance a s ňou sa stratil aj jeho brat Maurice, ktorého Ruprecht týždne márne hľadal. Po troch rokoch na mori sa 4. marca 1652 cez Azory vrátil, chorý a vyčerpaný. S loďou Swalow a štyrmi ďalšími pristál vo francúzskom prístave St. Nazaire. Po zaplatení rôznych pohľadávok bol rovnako chudobný, ako pri vyplávaní.

Koniec blúdenia

Po zotavení odcestoval Ruprecht Falcký do Falcka, ktoré vrátil jeho najstaršiemu bratovi Ferdinand III.. Z Falcka odišiel do Viedne, krátko sa zúčastnil bojov v cisárskej službe. Na jeseň roku 1657 odišel zo služieb cisára Ferdinanda III.. Ruprecht sa vrátil do Falcka. Tu sa venoval vede a umenie, mimo iného zdokonalil techniku mezzotinty, tónované a škrabané rytiny. Britské múzeum je pyšné na jeho obraz Veľký popravca (The great Executioner), rovnako tak aj na jeho obraz Práporčík (Standart Bearer), olej, vytvorený podľa obrazu Pietra della Vecchii.

Návrat do Anglicla

V roku 1658 Oliver Cromwell zomrel a jeho syn Richard si dokázal udržať vládu len do roku 1660. Vtedy sa generál George Monck rozhodol ukončiť chaos a reštaurovať monarchiu. Z exilu do Anglicka povolal princa z Walesu, ktorý od smrti svojho otca Karola I. používal meno Karol II.. To umožnilo Ruprechtov návrat do Londýna. Jeho bratranec, teraz anglický kráľ, ho privítal s veľkou radosťou. Ruprechtovi potvrdil jeho anglické šľachtické hodnosti a dal mu vysoké úrady. Zároveň mu bola poskytnutá kráľovská penzia vo výške 4 000 libier ročne a princ sa tak stal skvelou partiou. Napriek tomu sa však nikdy neoženil, svoje dve deti, dcéru Rupertu a syna Dudleya počal s metresami. Od roku 1662 bol princ nositeľom titulu admirál a neskôr generál na mori aj na zemi. Keď v roku 1665 vypukla druhá anglo-holandská vojna, bolo Ruprechtovi zverené velení jednej z troch eskadier anglickej flotily. 13. júna 1665 zvíťazil v námornej bitke pri Lowestofte a 14. júna 1666 exceloval svojou agresívnou taktikou v takzvanej štvordňovej bitke, aj keď víťazom bitky sa stal holanďan de Ruyter. Ruprecht mu porážku oplatil 4. a 5. augusta 1666 v bitke pri North Forelande. Michiel de Ruyter sa v roku 1667, teda o rok neskôr, so svojou eskadrou pomstil prepadnutím lodenice v Chathamu, ktorú prakticky zničil a pripravil kráľa o štyri najväčšie vojnové lode.

Ruprecht a veda

Ku koncu života sa Ruprecht začal zaujímať o vedu. Venoval sa matematike, geometrii, umeniu a tiež aj laboratórnym výskumom. Stal sa spoluzakladateľom vedeckej Kráľovskej spoločnosti. Vylepšoval strelné zbrane, prispel k vývoju zbraní s bubnovým zásobníkom či kartáčových nábojov. Mnohých vedcov potrápil geometrickým hlavolamom nazvaným Kocky princa Ruprechta, špiónov prelamovaním ich šifier a kódov. Do sklárstva priniesol takzvané slzy princa Ruprechta, vyvíjal nové zliatiny kovov a mnoho ďalšieho.

Zomrel v Londýne 29. novembra 1682 a je pochovaný v krypte Westminsterského opátstva.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ruprecht Falcký

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ruprecht Falcký na českej Wikipédii.