Slováci v Argentíne

Slováci v Argentíne sú najpočetnejšou a najvýznamnejšou zo všetkých slovenských vysťahovaleckých komunít v rámci Južnej Ameriky. Po krajanských komunitách v USA, Kanade, Austrálii, či Vojvodine sa jedná o najpočetnejšiu krajanskú komunitu Slovákov na svete. Celkový počet Slovákov, ktorí sa do Argentíny od začiatku prisťahovali sa v súčasnosti odhaduje na 30 až 40 000. V súčasnosti sa však aktívne k slovenskej národnosti hlási približne 2 000 ľudí. Keďže Slováci sa v Argentíne usádzali na rôznych miestach, ktoré od seba boli pomerne vzdialené, väčšina z nich a hlavne z ich potomkov sa postupne asimilovala. Aktívne slovenské komunity žijú v hlavnom meste Buenos Aires, provincii Buenos Aires (hlavne v meste Berisso) a v provincii Chaco (hlavne v meste Presidencia Roque Sáenz Peña). Podľa argentínskeho ministerstva zahraničných vecí a náboženstva je slovenská komunita v krajine najväčšia z pomedzi španielsky hovoriacich krajín a tretia najväčšia na americkom kontinente.

Dejiny

Jozef Cíger-Hronský patrí medzi najvýznamnejších argentínskych Slovákov.

Za prvého Slováka, ktorý sa do Argentíny vysťahoval je považovaný Michal Kluch z Turčianskej župy z obce Slovany, ktorý do Argentíny prišiel v roku 1894. Ďalším je maliar František Kováč. Ten do Argentíny prišiel už v roku 1912. V roku 1907 sa do Argentíny a neskôr na 15 rokov do Čile presťahoval aj spisovateľ a lekár Martin Kukučín. Prvá vysťahovalecká vlna Slovákov sa však začala po prvej svetovej vojne (hlavne obdobie 1925-1935). V tomto období už totiž USA a Kanada začali obmedzovať možnosť migrácie a teda európski migranti sa začali zameriavať iným smerom. Argentína patrila v tej dobe medzi najbohatšie štáty na svete, súčasne mala obrovské množstvo voľnej pôdy, ktorú mala argentínska vláda záujem kolonizovať. Začala teda podporovať prisťahovalectvo a osídľovanie voľnej pôdy. Každý nový prisťahovalec mal možnosť získať voľnú pôdu, ktorá však bola zväčša v odľahlejších častiach štátu, čim chcela vláda prilákať nových osadníkov postupne do všetkých častí Argentíny. V krajine však bolo aj množstvo pracovných príležitostí pre robotníkov. Zo Slovenska tak začali v tomto období prichádzať predovšetkým muži, roľníci a robotníci, ktorí sem prichádzali primárne za prácou s tým, že po čase sa chceli vrátiť späť na Slovensko. Títo pochádzali hlavne z Bratislavskej, Nitrianskej a Zvolenskej župy. Tradičných prisťahovalcov tak začali tvoriť hlavne tzv. dolnozemskí Slováci, teda Slováci, ktorých predkovia sa pred storočiami usadili v Maďarsku, Srbsku (Vojvodina), či Rumunsku. Z týchto častí prichádzali celé slovenské rodiny, ktoré mali zámer sa v Argentíne usadiť na trvalo. Dolnozemskí Slováci hľadali v Argentíne nový a lepší život. Slovenská migrácia bola taká silná, že iba v Buenos Aires žilo na konci prvej vlny približne 10 000 Slovákov, celkovo v Argentíne asi 28 000. Slovenskí prisťahovalci sa sústreďovali hlavne v poľnohospodárstve a stavebníctve. Menšia časť sa venovala remeslám, či vlastnej živnosti. Hlavnými centrami Slovákov sa okrem hlavného mesta stali mestá Berisso, Rosario, Córdoba a Comodoro Rivadavia. V roku 1935 bol v mestečku Saenz Peňa pri Buenos Aires otvorený prvý slovenský evanjelický kostol.

Druhá vysťahovalecká vlna sa spája s obdobím okolo druhej svetovej vojny a Slovenského štátu. Prví vysťahovalci tohto obdobia boli politickí disidenti a obyvatelia židovského pôvodu, ktorí utekali zo Slovenska pred perzekúciou. Po skončení vojny tvorili hlavnú časť vysťahovalcov naopak bývalí predstavitelia Slovenského štátu, či kultúrneho a spoločenského života danej doby. Kým v prvej vlne prichádzali hlavne roľníci a robotníci, v tejto vlne prichádzali predovšetkým vzdelanejší ľudia, teda politici, vedci, novinári, učitelia, či podnikatelia. Väčšina z nich sa obávala možných následkov po prehranej vojne spojených s hrozbou súdnych procesov. Vysťahovalcov po druhej svetovej vojne je možné tým pádom rozdeliť na ľudí spojených s kultúrnym a spoločenským životom a ľudí spojených s politikou režimu. Ku kultúrnej a spoločenskej časti patria významné osobnosti slovenskej histórie ako Jozef Cíger Hronský, Koloman Kolomi Geraldini, či Rudolf Dilong. Niektorí z nich boli predstaviteľmi Matice slovenskej, ktorú sa rozhodli založiť aj v Argentíne, čím vznikla tzv. Zahraničná Matica slovenská. Politickú migráciu tvorili bývalí predstavitelia režimu Slovenského štátu ako boli Ferdinand Ďurčanský, Alojz Macek, Štefan Polakovič, či Štefan Haššík. Niektorí z nich boli po vojne v neprítomnosti odsúdení na trest smrti, či iné dlhoročné tresty odňatia slobody. Časť z týchto prisťahovalcov neskôr odišla z Argentíny do USA alebo Kanady. S príchodom druhej vlny prišlo aj k rozvoju života katolíckej komunity argentínskych Slovákov, keďže prvú vlnu tvorili predovšetkým evanjelici. Medzi prisťahovalcami boli totiž aj katolícki kňazi, vďaka čomu mohli slovenskí vysťahovalci začať vôbec prvýkrát navštevovať aj bohoslužby v slovenskom jazyku (1948).

Väčšina Slovákov, ktorí v súčasnosti žijú v Argentíne sú už úplne asimilovaní a neovládajú slovenský jazyk. Tento stav je zapríčinený rôznymi faktormi ako sú veľké vzdialenosťami medzi jednotlivými komunitami, či nízka podpora zachovania jazyka, tradícii a kultúry zo strany materského štátu. Napriek tomu existuje v Argentíne niekoľko krajanských spolkov, z toho dva sú spoločné československé. V roku 2001 sa uskutočnil výskum, ktorý mal za cieľ zistiť početný stav Slovákov v Argentíne. Podľa jeho zistení žije v Argentíne približne 450 rodín, teda asi 2 000 ľudí, ktorí sa aktívne hlásia k slovenskému pôvodu. Celkovo by však slovenský pôvod mohlo mať až asi 30 000 argentínskych občanov. Najvýznamnejšie slovenské komunity žijú v hlavnom meste Buenos Aires, provincii Buenos Aires a provincii Chaco. Podľa sčítania obyvateľstva vykonaného v roku 1990 žilo práve v provincii Chaco 700 rodín dolnozemských Slovákov (resp. slovenského pôvodu).

Krajanské spolky a kultúrny život

Prvé krajanské spolky vznikli už s príchodom prvých Slovákov. V roku 1923 došlo v Buenos Aires k založeniu spolku Tatran. Tento sa neskôr premenoval na Slovenský kultúrny spolok a začal s otváraním kultúrnych centier aj v iných častiach Argentíny a dokonca aj v susednom Uruguaji (hlavné mesto Montevideo). Už v roku 1929 začal tento spolok vydávať noviny Slovenský ľud. V provincii Chaco bol v roku 1933 založený spolok s názvom Slovenský vzdelávací spolok a Slovenský spevácko-divadelný krúžok. Viaceré spolky založené v tomto období však postupne so znižovaním početnosti slovenskej populácie zanikli. Práve prvé krajanské spolky začali otvárať aj prvé slovenské školy v Argentíne. Prvá bola otvorená už v roku 1934 v mestečku Saenz Peňa pri Buenos Aires. Až neskoršie rozhodnutie argentínskej vlády v roku 1941 zmenilo vyučovací jazyk týchto škôl povinne na španielsky.

K väčšiemu rozvoju krajanského života došlo po druhej svetovej vojne s príchodom druhej vlny prisťahovalcov. S príchodom druhej vysťahovaleckej vlny Slovákov, ktorí už boli vzdelanejší sa rozvinul kultúrny, spoločenský, politický a duchovný život slovenskej komunity. Došlo k založeniu viacerých novín a časopisov, ktoré sa venovali nie len životu Slovákov v Argentíne, ale i situácii na Slovensku. V roku 1947 bol založený Slovenský oslobodzovací výbor. Svoje zastúpenie tu mala aj tzv. Slovenská národná rada v zahraničí. Jozef Cíger Hronský spolu s inými vysťahovalcami založili v Argentíne Zahraničnú Maticu slovenskú. Argentínski Slováci sa podieľali aj na založení Svetového kongresu Slovákov v roku 1971. S príchodom druhej vysťahovaleckej vlny sa obnovila aj vzdelávacia činnosť v slovenskom jazyku.

V súčasnosti fungujú v krajine viaceré spolky. Niektoré z nich sú spoločné československé. Patria sem Slovenský kultúrny spolok (Buenos Aires), Slovenský klub (Berisso), Náš domov (Comodoro Rivadavia), Česko-slovenský klub (Berisso), Česko-slovenský domov (Rosario), Československé združenie (Saenz Peňa).

Zdroje

• Informácie MZV SR o krajanoch v Argentíne Archivované 2018-12-14 na Wayback Machine
• Charakteristika slovenskej komunity v Argentíne
• Článok o histórii slovenskej komunity v Argentíne