Jozef Cíger-Hronský

	Jozef Cíger-Hronský
	; slovenský spisovateľ
Narodenie	23. február 1896; Zvolen, Slovensko
Úmrtie	13. júl 1960 (64 rokov); Luján, Argentína
Odkazy
Commons	Jozef Cíger-Hronský
	Biografický portál

Jozef Cíger-Hronský, pred zmenou priezviska Jozef Cíger (* 23. február 1896, Zvolen – † 13. júl 1960, Luján, Argentína), bol slovenský spisovateľ, učiteľ, maliar, redaktor, nakladateľ, publicista, autor literatúry pre mládež, neskôr tajomník a správca Matice slovenskej, po roku 1945 v emigrácii.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa vo Zvolene v rodine tesára Petra Pavla Cígera a Jozefíny Cígerovej, rodenej Markovej. Pochádzal zo siedmich detí. Mal troch bratov a tri sestry. Za manželku si vzal Annu Valériu, rodenú Ružinákovú, s ktorou mal syna Juraja.

V rokoch 1902 – 1907 navštevoval ľudový školský odbor vo Zvolene, neskôr pokračoval v rokoch 1907 – 1910 na meštianskej škole v Krupine, a napokon v rokoch 1910 – 1914 dokončil svoje vzdelanie na maďarskom učiteľskom ústave v Leviciach.

Kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení učiteľského ústavu pôsobil od roku 1914 ako učiteľ na viacerých miestach (Horné Mladonice, Senohrad, Krupina, Kremnica). V rokoch 1917 – 1918 sa ako vojak pechoty zúčastnil na vojenských operáciách na talianskom fronte prvej svetovej vojny. Nakoniec sa v roku 1927 na dlhšie usadil v Martine – najskôr ako učiteľ, od r. 1933 tajomník a od r. 1940 ako správca Matice slovenskej, v ktorej pôsobil až do roku 1945.

Zaslúžil sa o založenie tlačiarne Neografia v Martine, ktorá mala šíriť slovenskú literatúru v lacných edíciách medzi dedinskými ľuďmi. Vznikla arizovaním tlačiarne patriacej židovskému majiteľovi.

Veľa sa venoval aj zakladaniu a redigovaniu niekoľkých časopisov. Keď učil v Krupine, spolupracoval s P. Bujňákom pri založení časopisu Hontiansky Slovák. Na meštianke v Kremnici zase s Jaroslavom Kejzlarom založil a redigoval edíciu Mládež. 19 rokov tiež redigoval časopis pre deti Slniečko. Na jeho návrh sa uskutočnila v rokoch 1935 – 1936 cesta pracovníkov Matice slovenskej do USA za slovenskými vysťahovalcami a krajanskými organizáciami. Ako predseda Matice slovenskej priviedol túto vrcholnú národnú inštitúciu na nebývalý stupeň rozvoja a prosperity a naplno rozvinul jej vydavateľskú a výskumnú činnosť.

Jozef Cíger Hronský sa netajil kladným postojom k Slovenskému štátu a mal jednoznačne pozitívny vzťah k režimu Jozefa Tisa. V mene Matice slovenskej arizoval podnik židovského tlačiara Oskara Horského, konkrétne zinkografiu v Žiline,^[1] ktorá sa po arizácii stala súčasťou matičnej Neografie.

„Matica slovenská podala si pred troma mesiacmi žiadosť o arizáciu židovského podniku Cinkografia Horský. Doteraz sme nedostali nijaké vyrozumenie, či tento podnik budeme môcť arizovať. Spomenutý podnik veľmi dobre prosperuje a Žid zarába ako dosiaľ nikdy,“ písal matičný správca Cíger Hronský 4. januára 1941. „Prosíme, aby ste túto arizáciu vzali v najkratšom čase do programu.“ Pôvodného majiteľa neskôr popravili nacisti za spoluprácu s odbojom.

Slovenské národné povstanie označil ako nezmyselnú vzburu Slovákov proti vlastnému samostatnému štátu. Svoj postoj neskôr v exile prezentoval v románe Svet na trasovisku, ktorý literárna kritika označuje za tendenčný a umelecky slabý, má však špecifické postavenie v hanobení Povstania. V knihe vystupujú sploštené postavy, partizáni a evanjelici sú zloduchovia, Nemci vždy upravení a čistí. Tento román sa za komunizmu na Slovensku neobjavil, hoci iný s názvom Jozef Mak sa dostal do povinnej literatúry.

V roku 1944 ho počas Slovenského národného povstania povstalci zatkli a uväznili, no po krátkom čase bol prepustený. Jeho jediný syn Juraj údajne chodil po potlačení povstania v gardistickej uniforme po Martine a prstom ukazoval Nemcom domy, kde bývali ľudia, ktorí sa pridali k partizánom a povstaleckej armáde, a tiež rodiny, ktoré mali niekoho v zahraničných armádach bojujúcich proti Nemcom a ľudákom na Slovensku. Ešte v marci 1945 prijal Cíger-Hronský vtedajšiu Štátnu cenu, predchodcu komunistického Národného umelca, spojenú so štedrou finančnou odmenou.

Začiatkom roku 1945 sa potom presťahoval z Martina do Bratislavy, odkiaľ onedlho utiekol do emigrácie z obáv pred trestným stíhaním.

Emigrácia[upraviť | upraviť zdroj]

Hrob J. Cígera-Hronského na Národnom cintoríne v Martine

V roku 1945 sa vydal najskôr do Rakúska, kde žil v americkej zóne. Neskôr sa rozhodol odísť do Talianska, kde v Ríme ostal až do februára 1948. Po zatknutí talianskou políciou sa mu podarilo utiecť a odišiel do Argentíny, kde sa usadil v meste Luján. Spočiatku sa mu tam žilo veľmi ťažko, na živobytie si zarábal ako kreslič pre textilnú továreň. Naďalej však publikoval, najmä v časopisoch. V roku 1956 sa stal predsedom Slovenskej národnej rady v zahraničí a bol vymenovaný za čestného predsedu Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. Až do smrti obhajoval vojnový režim. V roku 1959 založil Zahraničnú Maticu slovenskú. Rozvíjal priateľstvo so saleziánom Gorazdom Zvonickým, básnikom katolíckej moderny, ktorý ho i pochovával.

Po páde komunizmu bola jeho osobnosť plne rehabilitovaná. Znova a v úplnosti začína vychádzať aj jeho literárne dielo. V roku 1993 previezli jeho telesné pozostatky do Martina a uložili ich na Národnom cintoríne. Symbolicky ho pochovali spolu so Štefanom Krčmérym.

Literárna tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Začínal písaním noviel a krátkych próz, ktoré neskôr vyšli v zbierkach U nás, Domov, Medové srdce alebo Podpolianske rozprávky. Vo svojich dielach často opisuje obyčajných slovenských ľudí, často sa vracia i k spomienkam na detstvo, takže niektoré jeho diela sú silne autobiografické. Do svojich diel pre deti zas vkladá dobrodružstvá a učenie o kresťanskej láske. Často sa sústreďoval na historickú látku, no väčšinou skĺzol do oblasti legiend, hoci v jeho príbehoch vystupujú reálne postavy z histórie. Taktiež upravoval slovenské ľudové rozprávky, no vytváral aj svoje vlastné, ktoré úplne odbočujú od klasickej schémy ľudových rozprávok, ale skôr dávajú vyniknúť fantázii, humoru, ktoré vytvárajú pre deti svoj vlastný príťažlivý svet. Niektoré jeho diela vyšli v angličtine, maďarčine, češtine, poľštine a ruštine.

Diela[upraviť | upraviť zdroj]

Próza[upraviť | upraviť zdroj]

1923 – U nás, debutová zbierka poviedok
1925 – Domov, zbierka poviedok
1927 – Žltý dom v Klokoči, príbeh chorobnej lásky k peniazom a jej deštruktívnej sile (románový debut)
1929 – Medové srdce, zbierka poviedok
1930 – Proroctvo doktora Stankovského, román o vzťahu umenia, lásky a života
1932 – Chlieb, sociálny román so zložitým dejom, pásmo udalostí a scén zo života
1932 – Podpolianske rozprávky, zbierka krátkych próz o realistických obrázkoch zo života podpolianskeho ľudu
1933 – Jozef Mak, román
1933 – Tomčíkovci, zbierka próz, inšpirovaných často spomienkami na zážitky v detstve a mladosti
1934 – Sedem sŕdc, zbierka noviel, v ktorej sa stretáva sedem príbehov na tému lásky.
1939, 1966 – Na krížnych cestách, román zachytávajúci intímne vzťahy troch generácií (vychádzalo na pokračovanie v Slovenských pohľadoch)
1940 – Cesta slovenskou Amerikou, cestopisná črta
1940, 1973 – Pisár Gráč, román o hľadaní identity človeka zasiahnutého zážitkami z 1. svetovej vojny
1944 – Na Bukvovom dvore, román
1944 – Šmákova mucha, posledná zbierka noviel
1947, 1972 – Predavač talizmanov Liberius Gaius od Porta Colina, nábožensky ladená novela
1948, 1970 – Andreas Búr Majster, román o vydedenosti a hľadaní cesty k ľuďom, o zmysle ľudskej práce
1960, 1991 – Svet na Trasovisku, román zobrazujúci udalosti a ľudí v čase SNP, ktorý bol dlhé desaťročia zakázaný v Česko-Slovensku (až do 90. rokov 20. storočia).
1964, 1997 – Pohár z brúseného skla, zbierka próz