Uňatín

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 48°17′40″S 19°03′48″V / 48.294444°S 19.063250°V / 48.294444; 19.063250
Uňatín
obec
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Banskobystrický kraj
Okres Krupina
Región Hont
Nadmorská výška 304 m n. m.
Súradnice 48°17′40″S 19°03′48″V / 48.294444°S 19.063250°V / 48.294444; 19.063250
Rozloha 12,99 km² (1 299 ha) [1]
Obyvateľstvo 186 (31. 12. 2013) [2]
Hustota 14,32 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1311
Starosta Anna Babiaková[3] (SMER, KDH, SNS)
PSČ 962 41 (pošta Bzovík)
ŠÚJ 518905
EČV KA
Tel. predvoľba +421-45
Telefón 55 125 95
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Banskobystrického kraja.
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Banskobystrického kraja.
Štatistika: MOŠ/MIS
Webová stránka: unatin.ocu.sk
Freemap.sk: mapa
Portal.svg Slovenský portál

Uňatín je obec na Slovensku v okrese Krupina.

Obec sa nachádza na juhozápad od Bzovíka.[4]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá zmienka pochádza z roku 1135, keď sa obec ešte volala "Pomag" a rozprestierala sa najprv na dvoch, neskôr na troch miestach v chotári Uňatína. Jej názov sa viackrát menil: Wneten, Wnecen, Wnathyn, Hunatin, Unyatin a od roku 1920 sa volá Uňatín. Obec vznikla na majetkoch Huntovcov a neskoršie patrila Bzovíckemu kláštoru. V roku 1830 celá dedina vyhorela. Nad dedinou na mieste nazývanom "Stráň" sa nachádza rímskokatolícky kostol zasvätený Kristovi Kráľovi z roku 1957, ktorý je postavený na mieste pôvodnej kaplnky zasvätenej sv. Ignácovi z roku 1873. Uňatín bol v minulých storočiach malou dedinkou, ktorej počet obyvateľov postupne klesal z 350 na dnešných 186 obyvateľov.

Príroda[upraviť | upraviť zdroj]

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Na svahoch dolín potokov a meandrovitej doliny rieky Krupinica, rastú typické, čisto prírodné listnaté dubovo-hrabové lesy. V nich je veľa studničiek a ešte viac prameňov, dokonca aj minerálnych. Niektoré miesta v doline rieky Krupinica sú o niekoľko stupňov teplejšie ako ostatné. Skôr sa v nich roztopí sneh a v nich a v ich okolí rastie zákonom chránená snežienka jarná.

V týchto dolinách sú takzvané jarné vodopády. To znamená že v ich korytách tečie veľké množstvo vody len na jar, keď všetká voda steká do dovtedy suchých korýt. V lete v nich tečie veľmi málo vody, alebo v nich voda iba kvapká. Ale za to vidno ich kamenné múry a korytá. Tie kamene sú sopečné horniny, keďže Krupinská planina vznikla sopečnou činnosťou. Uňatín a celá Krupinská planina vznikla v treťohorách v neogéne (popri Alpínsko-himalájskom vrásnení), dovtedy na tomto území bolo more. Dôkazom z tohto obdobia je tu nájdená skamenelina žraločieho zuba. Priemerná ročná teplota vzduchu je 8,2° C. Najchladnejším mesiacom v roku je zvyčajne január, jeho priemerné teploty sa pohybujú okolo -1 až -3° C. Najteplejším mesiacom v roku je júl s dennou teplotou 18 až 20° C. Niekedy dosahuje až 30° C. Ročný úhrn vodných zrážok dosahuje v priemere 800 až 831 mm. Pôdne druhy - stredne ťažké pôdy (hlinité) Pôdne typy - kambizeme (hnedé lesné pôdy)

Flóra - rastlinstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V lesoch rastú stromy: dub letný, dub zimný, dub cerový, hrab obyčajný, buk lesný, breza previsnutá, javor horský, osika, na čistinkách lipa malolistá, borovica lesná, borovica čierna, jedľa biela,...

Popri vodných plochách rastú: rôzne druhy vŕb a topoľov, jelša lepkavá,...

Z krovín tu rastú: lieska obyčajná, hloh obyčajný, drieň obyčajný, baza čierna, baza červená, trnka obyčajná, ostružina krovina, ostružina malina, egreš,...

Byliny v chotári: snežienka jarná, fialka voňavá, fialka trojfarebná, fialka roľná, prvosienka jarná, konvalinka voňavá, iskerník zlatožltý, iskerník prudký, jagavka vetvistá, bodliak kopcovitý, ľalia zlatohlavá, rumanček pravý, nechtík lekársky, čakanka obyčajná, repík lekársky, praslička roľná, pŕhľava dvojdomá, púpava lekárska, materina dúška, podbeľ liečivý, medovka lekárska, pľúcnik lekársky, kokorík voňavý, jahoda obyčajná, veternica hájna, veternica iskerníkovitá, kostihoj lekársky, klinček lesklý, klinček kartuziánsky, rebríček hrebenitý, ostrík močiarny, ostrica tôňomilná, jesienka piesočná, ostronôžka poľná metlinatá, iskerník odnožený,...

Fauna- živočíšstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Bezstavovce:

Krivák obyčajný, črievička veľká, ploskuľa biela, potápnik obrúbený, potápnik šikmý, fuzáčovité, šidlo, pijavica konská, splošťuľa bahenná, roháč, jasoň červenooký, vodomerka obyčajná, vidlochvost feniklový, vidlochvost ovocný, korčuliarka vrchovská, podenka veľká, pošvatka žltozelená, potočník rombický, vodniak vysoký, rak bahený, rak riečny, modlivka zelená, mravec hôrny, korýtko riečne,...

 Stavovce:

Ryby: jalec hlavatý, jalec tmavý, pstruh potočný, podustva severná, karas striebristý, belička európska, plotica červeno oká, čík európsky, pĺž severný, pĺž zlatistý, hrúz kesslerov, čerebľa pestrá,... Obojživelníky: žaby (ropucha bradavičnatá, ropucha zelená, skokan hnedý, skokan ostropyský, skokan štíhly, skokan zelený, rosnička zelená, kunka obyčajná, kunka žltobruchá, hrabavka škvrnitá,...), mloky (salamandra škvrnitá, mlok bodkovaný,...). Plazy: krátkonôžka štíhla, jašterice (jašterica zelená, jašterica živorodá, jašterica krátkohlavá, jašterica múrová, slepúch lámavý.), hady (užovka obojková, užovka fŕkaná, užovka stromová, užovka hladká, vretenica severná.) Vtáky: kačica divá, rybárik riečny, bocian čierny, bocian biely, volavka popolavá, slúka hôrna, slávik červienka, sojka škriekavá, vrana obyčajná, havran čierny, jastrab lesný, myšiak lesný, sokol myšiak, sokol sťahovavý, sova obyčajná, kuvik plačlivý, prepelica poľná, bažant poľný, sýkorka bielolíca, sýkorka belasá, lastovička domová, belorítka domová, kaňa lesná, a veľa ďalších. (Podľa terajších pravidiel o ochrane zvierat je každý voľne žijúci vták zákonom chránený, aj tie, ktoré sa môžu loviť). Cicavce: jeleň lesný, srnec lesný, daniel škvrnitý, muflón lesný, niekoľko druhov netopierov, vydra riečna, ondatra pižmová, líška hrdzavá, diviak lesný, mačka divá, zajac poľný, kuna lesná, tchor obyčajný, veverica obyčajná, v minulosti boli známe jazvece lesné ale dnes neviem naisto či sú tam ešte, v doline rieky Krupinica sa našiel mŕtvy rys ostrovid, jež bledý,...

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

DivAdielko na stračej nôžke
V roku 2002 cez letné prázdniny v Uňatíne vzniklo detské ochotnícke divadlo, ktoré má názov Divadielko na stračej nôžke. Ale jeho značkou je DivAdielko na stračej nôžke. Založila ho Lucia Turáková Alakšová. Momentálne má 10 členov.[5] [6]

OZ "Nádej v Uňatíne"[upraviť | upraviť zdroj]

V Uňatíne funguje OZ "Nádej v Uňatíne". Poslaním občianskeho združenia je trvalo zachovať Hontiansku paličkovanú čipku, tkanie, ostatné tradície, zvyky, históriu a kultúru Hontu pre budúce generácie. Občianske združenie bolo založené v marci 2002. Zúčastňujú sa výstav a remeselných podujatí s ukážkami paličkovania Hontianskej paličkovanej čipky. Medzi ich ďalšie aktivity patrí vybudovanie náučného chodníka Krupina - Uňatín a náučno-turistického chodníka Uňatín - Horný Badín - hrad Čabraď. Združenie kúpilo starý dom, v ktorom bola hlinená pec, hlinená podlaha a zariadili ho pôvodnými vecami a krojmi, nazvali sme ho Ľudový dom. Pri ňom zrekonštruovali starú studňu. Teraz sa stavia pri Ľudovom dome pec na pečenie chleba, akú používali v minulosti. A túto pec podporila Hodina deťom. Ďalej občianske združenie má miestnosť v kultúrnom dome, kde tká pokrovce aj plátno. Odkaz na web stránku OZ "Nádej v Uňatíne".[7]

Rodáci[upraviť | upraviť zdroj]

Jozef (Vincent) Hugolín Luňáček[upraviť | upraviť zdroj]

Prírodovedec - priekopník paleontológie a geológie na Slovensku, učiteľ a spisovateľ.

  • 3. 03. 1844 Čekovce

† 7. 11. 1911 Krupina

Životopis

Narodil sa 3. marca 1844 v Čekovciach, okr. Krupina. Od útleho detstva mal život plný trápenia, pretože rodičia mu zavčasu zomreli a stal sa úplnou sirotou. Po strate rodičov sa ho ujal krstný otec Ján Luňáček, ktorý ho dal do mestskej školy v Krupine a potom za učňa ku krajčírskemu majstrovi, kde sa vyučil za halenára. Šil pre dedinčanov hune a širice. Usadil sa v Hornom Badíne, kde sa ako 22-ročný oženil s Krupinčankou Annou Štupickou, s ktorou mal šesť detí. Vlastnou usilovnosťou sa stáva vzdelaným človekom a horlivým národovcom. Odoberá a číta slovenské noviny, kupuje si rôzne knihy. Prispieva aj do Katolíckych novín. Čoskoro tohto vzdelaného remeselníka spoznávajú Uňatínčania, ktorým šije širice a krátke kabanky. Na ich pozvanie už v septembri r. 1866 prichádza do Uňatína, kde pôsobí ako učiteľ sedem rokov (1866 - 1873). O jeho činnosti v tejto obci sa môžeme dozvedieť z Archívu Etnografického múzea v Martine, kde sú zachované dva listy, ktoré píše Andrejovi Kmeťovi do neďalekého Krnišova. Z tejto korešpodencie zisťujeme, že Luňáček bol nielen vlastenec, ale i človek veriaci v Boha - veľký ctiteľ Panny Márie Ružencovej. Stal sa v dedine prvým predsedom náboženského spolku "Bratstvo svätého Ruženca". Pre praktické potreby tohto spolku napísal knižôčku Spôsob odbavovania svätého Ruženca. Vo voľnom čase zbieral ľudové, vlastenecké a náboženské piesne. Z pripravovanej zbierky vydal "Štyri slovenské piesne", ktoré vyšli v českom Litomyšli bez udania roku. V r. 1873 odchádza z Uňatína do Krnišova, kde pod vedením Andreja Kmeťa začína jeho vedecká a zberateľská činnosť v paleontológii a geológii, ktorá vrcholí počas jeho učiteľského pôsobenia v Horných Strhároch. Významne prispel k monografii lekára a botanika J. Pantočka o rozsievkách (Diatomaceae) Uhorska, s ktorým spolupracoval vyše 20 rokov, zbieral pre neho materiály rozsievok, Pantoček po ňom pomenoval 8 taxonov. V dolinách a potôčkoch hornostrhárskeho okolia Luňáček nazbieral počas niekoľkých rokov obrovské množstvo skamenených kostí morských živočíchov a minerálov, ktoré podľa vedeckých výskumov Dr. Zechentera Laskomerského a Dionýza Štúra pochádzali z treťohôr. O týchto svojich objavoch, ktoré sú dodnes zachované v geologických ústavoch niektorých európskych metropol (Budapešť, Praha, Viedeň, Paríž) napísal J. Luňáček dva články: Skameneliny v Horných Strhároch (časopis Obzor, 1883) a Moje výlety do prírody a výskumy v chotári hornostrhárskom (almanach Tovarišstvo 1., 1893). Správy o Luňáčkovej hodnotnej výskumnej činnosti prinášali aj odborné časopisy české, maďarské a nemecké. Hoci Luňáček svojou celoživotnou objavnou vedeckou prácou preslávil náš národ i v zahraničí, nadriadené školské orgány v Rakúsko-Uhorsku to vôbec nevedeli oceniť. Naopak, prenasledujú ho pre jeho slovenské povedomie, vyhlasujú ho za pansláva a za trest ho prekladajú z miesta na miesto. Najprv do Čabradu, potom do Šášovského Podhradia, Bzenice a napokon do Krupiny, kde ako dôchodca vyučuje deti na laze Široké Lúky. Zomrel nešťastný 7. novembra 1911 v časoch najtuhšej maďarizácie, keď ho zo školských služieb úplne prepúšťajú, a keď ho opustia i jeho najbližší - manželka a rodina. Pochovali ho na krupinskom miestnom cintoríne. Jeho telesné pozostatky boli v 2. polovici sedemdesiatych rokov exhumované a prevezené na Národný cintorín do Martina.

Z listov je možné sa dozvedieť, že niekedy medzi rokmi 1896 a 1899, si J. Luňáček zmenil druhé meno z Vincent na Hugolín.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2013 [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-03-05. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov obcí, mestských častí a primátorov miest vo voľbách do orgánov samosprávy obcí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, rev. 2010-11-28. Anna Babiaková je v zozname. Dostupné online.
  4. [1]
  5. [2]
  6. [3]
  7. [4]