Ustanovenia svätých otcov o pokání za vraždu a o každom hriechu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Ustanovenia svätých otcov o pokání za vraždu a o každom hriechu (iné názvy: Príkazy svätých otcov,[1] Ustanovenia svätých otcov,[2] Prikázania svätých otcov[3]) je starosloviensky penitenciál (kniha, ktorá obsahuje pokuty za hriechy pri spovedi) veľkomoravského pôvodu.[4]

Pôvod[upraviť | upraviť kód]

Ustanovenia svätých otcov vznikli prekladom z latinských penitenciálov.[pozn 1] Tie sa v origináli používali na Veľkej Morave už pred príchodom byzantskej misie, šlo o základnú pomôcku, ktorú predpisovalo cirkevné právo.[7] Text preložil niekto z Metodových žiakov, ktorý vedel dobre po latinsky.[8] Do úvahy pripadajú Gorazd[9][pozn 2] a Kliment, je to však iba hypotéza.[7][10] Možné je aj, že Ustanovenia pochádzajú priamo od Konštantína Filozofa.[11]

Text sa zachoval v rukopise (hlaholika) Euchologium sinaiticum macedónskeho pôvodu z 11. storočia, a potom v dvoch mladších opisoch (v cyrilike) v staroruských rukopisoch (Ustjužskaja kormčaja kniga z konca 13. storočia a Joasafskaja kormčaja kniga zo 16. storočia).[2][7]

V texte sa zachovali úryvky evanjelia aj s prvkami veľkomoravského jazyka.[5] Z jazykového hľadiska: „Nápadné je najmä hojné využívanie particípií v substantívnom význame a v determinatívnych syntagmách. Autor hojne využíval tento prostriedok na to, aby zostručnil a zhustil text právnych ustanovení“.[1]

Doposiaľ (2006) nebol objavený latinský originál, z ktorého tento preklad vznikol.[10] Ponúka sa možnosť, že latinská predloha je penitenciál Merseburskej katedrálnej bibliotéky (kódex č. 103),[5] ktorý pochádza z polovice 9. storočia,[7] alebo text jemu veľmi podobný[8]. Zakon sudnyj ľudem bol už zostavený s ohľadom na Ustanovenia.[12]

Obsah Ustanovení[upraviť | upraviť kód]

V porovnaní s Merseburským penitenciálom, ktorý má vyše 90 článkov, sú Ustanovenia výrazne skrátené.[12] Ustanovenia svätých otcov obsahujú 51 článkov, ruské rukopisy obsahujú ešte dva ďalšie.[10] Z latinskej predlohy sa preberali ustanovenia, ktoré boli na Veľkej Morave aktuálne. Nadväzovali na veľkomoravské zvykové právo a dopĺňali ho o prvky, ktoré sa v ňom nevyskytovali.[1]

Preberanie prvkov z latinského západu nevystihuje dokonale situáciu veľkomoravského prostredia. Napríklad o prežitkoch pohanského náboženstva sa zmieňuje iba posledný (51.) článok, resp. 24. článok o novoročnej kolede[pozn 3][14] a potom jeden z dodatočne pripojených v staroruských rukopisoch.[10]

Množstvo článkov sa zaoberá pokutami za hriechy, ktoré súvisia so sexualitou, k čomu sa v literatúre rôzni autori aj vyjadrili: „Predkresťanská morálka v dožívajúcom rodovom zriadení asi pripúšťala rozmanité formy pohlavného spolužitia, ktoré podľa kresťanskej morálky nie sú prípustné. Preto sa v týchto zákonníkoch obšírne pertraktujú.“[1] Z. Měřínský spomína 12 ustanovení, ktoré sa týkajú prečinov vo veciach ako sú smilstvo a sodomia (a pritom nerozoberá všetkých 51 článkov).[10]

Ako častú pokutu Ustanovenia určujú pokánie o chlebe a vode: „Formula o „chlebe a vode“ je charakteristická pre západné penitenciály a ustanovuje najprísnejšie pokánie. […] rozlišuje u tohto prísneho pôstu o chlebe a vode prísnejší spôsob per mensurum, kedy kajúcnik mohol požívať len určité množstvo chleba a miernejší spôsob s dovolením xerofácie, t. j. s požívaním suchých pokrmov. Inak tento kajúcnický pôst zakazoval hlavne požívanie mäsa a vína.“[15]

Hoci ide o kanonický text: „ odrážal [sa v ňom] svetonázor jeho autorov, život a mravy ich prostredia“.[12]

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. Existujú názory, že ide o preklad zo západnej gréčtiny, pozri[5] а podrobnejšie[6].
  2. Na konci Života Metodovho sa píše, že Gorazd vedel dobre po latinsky.[9]
  3. „Slovo „koleda“, nárečove i koľäda, zo staroslov. koleda je výpožička z latinského (predstredovekého) lexika, v ktorom označovalo vždy začiatok mesiaca. V nárečí podunajských Slovanov sa termínom koleda označovali hry a slávnosti, venované zimnému slnovratu a potom dobrodružstvo vôbec, ako vyplýva z maďarského kaland. Cirkev uvedené zvyky sa usilovala zatlačiť tým, že namiesto ľudovej koledy vznikla cirkevná koleda.“[13]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d PAULINY, Eugen. Slovesnosť a kultúrny jazyk Veľkej Moravy. 1. vyd. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1964. 248 s. (Pamäti a dokumenty; zv. 18.) S. 166-179.
  2. a b PETER, Ratkoš, ed. Pramene k dejinám Veľkej Moravy. 2. opr. a rozš. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1968. 532 s. (Odkazy našej minulosti; zv. 4.) S. 251 – 255.
  3. AVENARIUS, Alexander. Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v 6. – 12. storočí: k problému recepcie a transformácie. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1992. 280 s. ISBN 80-224-0359-8. S. 82, 94.
  4. KONŠTANTÍN A METOD. In: ROSENBAUM, Karol ed. Encyklopédia slovenských spisovateľov 1. zväzok: A - O. 1. vyd. Bratislava: Obzor, 1984. s. 307–310.
  5. a b c STANISLAV, Ján. Starosloviensky jazyk 1: Veľká Morava a Panónia. Kultúrny jazyk a písomníctvo. Konštantín Filozof, Metod a Kliment sloviensky. Fonetika. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1978. 371 s. S. 207, 210-211.
  6. HAVLÍK, Lubomír Emil, (ed.). Magnae Moraviae fontes historici IV. 1. vyd. Brno : Universita J.E. Purkyně, 1971. s. 138. (po česky) (poznámka pod čiarou 1).
  7. a b c d HAVLÍK, Lubomír Emil, (ed.). Magnae Moraviae fontes historici IV. 1. vyd. Brno : Universita J.E. Purkyně, 1971. s. 137–146. (po česky)
  8. a b DVORNÍK, František. Byzantské misie u Slovanů. Preklad Vladimír Vavřínek. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 1970. 393 s. (Historica.) S. 191. (po česky)
  9. a b PAULINY, Eugen; ONDRUŠ, Šimon. Život a dielo Metoda prvoučiteľa národa slovienskeho. 1. vyd. Bratislava : Tatran, 1985. 205 s. (Pamäti a dokumenty; zv. 52.) S. 158, 170-174.
  10. a b c d e MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II. 1. vyd. Praha : Libri, 2006. 967 s. ISBN 80-7277-105-1. Kapitola Zapovědi svętyichъ otьcь, s. 491-493. (po česky)
  11. CAMBEL, Samuel, ed. Dejiny Slovenska I : (do roku 1526). Vyd. 1. Bratislava : Veda, 1986. 534 s. S. 102.
  12. a b c VAŠICA, Josef. Literární památky epochy velkomoravské 863 – 885. Praha : Lidová demokracie, 1966. 287 s. S. 80–84. (po česky)
  13. Pramene k dejinám Veľkej Moravy, s. 253-254. (poznámka pod čiarou 2).
  14. Magnae Moraviae fontes historici IV., s. 142. (poznámka pod čiarou 28).
  15. Magnae Moraviae fontes historici IV., s. 138-139. (poznámka pod čiarou 2).

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť kód]