Preskočiť na obsah

Ustanovenia svätých otcov o pokání za vraždu a o každom hriechu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Ustanovenia svätých otcov o pokání za vraždu a o každom hriechu (iné názvy: Príkazy svätých otcov[1], Ustanovenia svätých otcov[2], Prikázania svätých otcov[3]) je starosloviensky penitenciál (kniha, ktorá obsahuje pokuty za hriechy pri spovedi) veľkomoravského pôvodu.[4]

Pôvod

[upraviť | upraviť zdroj]

Ustanovenia svätých otcov vznikli prekladom z latinských penitenciálov.[pozn 1] Tie sa v origináli používali na Veľkej Morave už pred príchodom byzantskej misie, šlo o základnú pomôcku, ktorú predpisovalo cirkevné právo.[6]:137-146 Text preložil niekto z Metodových žiakov, ktorý vedel dobre po latinsky.[7] Do úvahy pripadajú Gorazd[8][pozn 2] a Kliment, je to však iba hypotéza.[6]:137-146[9] Možné je aj, že Ustanovenia pochádzajú priamo od Konštantína Filozofa.[10]

Text sa zachoval v rukopise (hlaholika) Euchologium sinaiticum macedónskeho pôvodu z 11. storočia, a potom v dvoch mladších opisoch (v cyrilike) v staroruských rukopisoch (Ustjužskaja kormčaja kniga z konca 13. storočia a Joasafskaja kormčaja kniga zo 16. storočia).[2][6]:137-146

V texte sa zachovali úryvky evanjelia aj s prvkami veľkomoravského jazyka.[5] Z jazykového hľadiska: „Nápadné je najmä hojné využívanie particípií v substantívnom význame a v determinatívnych syntagmách. Autor hojne využíval tento prostriedok na to, aby zostručnil a zhustil text právnych ustanovení“.[1]

Doposiaľ (2006) nebol objavený latinský originál, z ktorého tento preklad vznikol.[9] Ponúka sa možnosť, že latinská predloha je penitenciál Merseburskej katedrálnej bibliotéky (kódex č. 103)[5], ktorý pochádza z polovice 9. storočia[6]:137-146, alebo text jemu veľmi podobný[7]. Zakon sudnyj ľudem bol už zostavený s ohľadom na Ustanovenia.[11]

Obsah Ustanovení

[upraviť | upraviť zdroj]

V porovnaní s Merseburským penitenciálom, ktorý má vyše 90 článkov, sú Ustanovenia výrazne skrátené.[11] Ustanovenia svätých otcov obsahujú 51 článkov, ruské rukopisy obsahujú ešte dva ďalšie.[9] Z latinskej predlohy sa preberali ustanovenia, ktoré boli na Veľkej Morave aktuálne. Nadväzovali na veľkomoravské zvykové právo a dopĺňali ho o prvky, ktoré sa v ňom nevyskytovali.[1]

Preberanie prvkov z latinského západu nevystihuje dokonale situáciu veľkomoravského prostredia. Napríklad o prežitkoch pohanského náboženstva sa zmieňuje iba posledný (51.) článok, resp. 24. článok o novoročnej kolede[pozn 3][6]:142 a potom jeden z dodatočne pripojených v staroruských rukopisoch.[9]

Množstvo článkov sa zaoberá pokutami za hriechy, ktoré súvisia so sexualitou, k čomu sa v literatúre rôzni autori aj vyjadrili: „Predkresťanská morálka v dožívajúcom rodovom zriadení asi pripúšťala rozmanité formy pohlavného spolužitia, ktoré podľa kresťanskej morálky nie sú prípustné. Preto sa v týchto zákonníkoch obšírne pertraktujú.“[1] Z. Měřínský spomína 12 ustanovení, ktoré sa týkajú prečinov vo veciach ako sú smilstvo a sodomia (a pritom nerozoberá všetkých 51 článkov).[9]

Ako častú pokutu Ustanovenia určujú pokánie o chlebe a vode: „Formula o „chlebe a vode“ je charakteristická pre západné penitenciály a ustanovuje najprísnejšie pokánie. […] rozlišuje u tohto prísneho pôstu o chlebe a vode prísnejší spôsob per mensurum, kedy kajúcnik mohol požívať len určité množstvo chleba a miernejší spôsob s dovolením xerofácie, t. j. s požívaním suchých pokrmov. Inak tento kajúcnický pôst zakazoval hlavne požívanie mäsa a vína.“[6]:138-139

Hoci ide o kanonický text: „ odrážal [sa v ňom] svetonázor jeho autorov, život a mravy ich prostredia“.[11]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Existujú názory, že ide o preklad zo západnej gréčtiny, pozri[5] а podrobnejšie[6]:138.
  2. ↑ Na konci Života Metodovho sa píše, že Gorazd vedel dobre po latinsky.[8]
  3. ↑ „Slovo „koleda“, nárečove i koľäda, zo staroslov. koleda je výpožička z latinského (predstredovekého) lexika, v ktorom označovalo vždy začiatok mesiaca. V nárečí podunajských Slovanov sa termínom koleda označovali hry a slávnosti, venované zimnému slnovratu a potom dobrodružstvo vôbec, ako vyplýva z maďarského kaland. Cirkev uvedené zvyky sa usilovala zatlačiť tým, že namiesto ľudovej koledy vznikla cirkevná koleda.“[2]:253-254

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d PAULINY, Eugen. Slovesnosť a kultúrny jazyk Veľkej Moravy. 1. vyd. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1964. 248 s. (Pamäti a dokumenty; zv. 18.) S. 166 – 179.
  2. ↑ a b c Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Ed. Peter Ratkoš. 2. opr. a rozš. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1968. 532 s. (Odkazy našej minulosti; zv. 4.) S. 251 – 255.
  3. ↑ AVENARIUS, Alexander. Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v 6. – 12. storočí: k problému recepcie a transformácie. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1992. 280 s. ISBN 80-224-0359-8. S. 82, 94.
  4. ↑ KONŠTANTÍN A METOD. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. Ed. Karol Rosenbaum. 1. vyd. Zväzok 1. : A – O. Bratislava : Obzor, 1984. 484 s. S. 307 – 310.
  5. ↑ a b c STANISLAV, Ján. Starosloviensky jazyk. 1. vyd. Zväzok 1 : Veľká Morava a Panónia. Kultúrny jazyk a písomníctvo. Konštantín Filozof, Metod a Kliment sloviensky. Fonetika. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1978. 371 s. S. 207, 210 – 211.
  6. ↑ a b c d e f g Magnae Moraviae fontes historici. Ed. Lubomír Emil Havlík et al. Vyd. 1. Zväzok IV : Leges, textus iuridici, supplementa. Brno : Universita J.E. Purkyně – filosofická fakulta, 1971. 453 s. (Spisy filosofické fakulty; zv. 156.)
  7. ↑ a b DVORNÍK, František. Byzantské misie u Slovanů. Preklad Vladimír Vavřínek. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 1970. 393 s. (Historica.) S. 191.
  8. ↑ a b PAULINY, Eugen; ONDRUŠ, Šimon. Život a dielo Metoda prvoučiteľa národa slovienskeho. 1. vyd. Bratislava : Tatran, 1985. 205 s. (Pamäti a dokumenty; zv. 52.) S. 158, 170 – 174.
  9. ↑ a b c d e MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu. 1. vyd. Zväzok II. Praha : Libri, 2006. 967 s. ISBN 80-7277-105-1. Kapitola Zapovědi svętyichъ otьcь, s. 491 – 493.
  10. ↑ Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel. Vyd. 1. Zväzok I : (do roku 1526). Bratislava : Veda, 1986. 534 s. S. 102.
  11. ↑ a b c VAŠICA, Josef. Literární památky epochy velkomoravské 863 – 885. Praha : Lidová demokracie, 1966. 287 s. S. 80 – 84.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ustanovenia_svätých_otcov_o_pokání_za_vraždu_a_o_každom_hriechu&oldid=7196136“